Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud-3.kapitola

31.03.2009 (15:46) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1813×

Osud

3.kapitola-Premena

Edwardow pohľad

To dievča buď zomrie alebo bude žiť večnosť. Zavrel som oči a pomaly sa otočil smerom ku Carlislovi. Nadýchol sa a zašeptal: ,,Dobre...ale chcem to byť ja." Musel som to byť ja. Nevedel som či sa dokážem ovládnuť a nezabijem ju ja sám, ale jednoducho som to musel byť ja. Možno som bol egoista, ale bolo mi to jedno. Naklonil som sa k nej, poslednýkrát vdýchol jej krásnu vôňu, poslednýkrát som sa započúval do jej tlkotu srdca. Vtedy mi hlavou prebehla myšlienka nad ktorou som sa musel zaškeriť.

Musím ju zabiť aby mohla žiť. -aké ironické.

Otvoril som ústa a perami prešiel po jej jamkách pri kľúčnej kosti. Zahryzol som jej do krku a pocítil tú lahodnú tekutinu prúdiacu z jej žíl do mojich úst. Vysával som z nej život čím ďalej rýchlejšie. Dievčina rapídne zbledla a ja som vedel, že umiera. Mala však pokojnú tvár, nevedela, čo sa deje. Nevedela, že práve teraz prichádza a svoj život. No ja som nemohol prestať. Jej krv bola tak lahodná. Carlisle so mnou začal drgať.

,,Edward, prestaň, zabíjaš ju. Mysli na to, že to nechceš. Nechceš ju zabiť!"

Mal pravdu, musel som na to myslieť. Veď preto som to urobil. Aby žila a ešte ju mám ja sám zabiť? To nedopustím. Pomaly som sa od nej začal odťahovať a Carlisle ju začal kontrolovať.

,,Neviem, či prežije. Stratila veľa krvi. Musíme počkať. Až čas ukáže či bola premena úspešná," povedal mi so zarmúteným hlasom. Takže som ju zabil? Dosť, musím odtiaľto vypadnúť.

,,Prepáč," zašepkal som jej a vystrelil z izby cez chodbu až dverami von. Zaplnili ma vzlyky. Dobehol som k čistine pri ktorej stála veľká skala. Sadol som si na ňu a premýšľal nad všetkým čo sa stalo. Bude žiť? Zabil som ju? Prečo som to vlastne chcel byť ja? Veď ju ani nepoznám. Neviem kto je a aj tak sa snažím chrániť ju a držať pri živote, aj keď posledných pár chvíľ si tým nie som taký istý. Čo ma k nej tak priťahuje?... Blbá otázka. Veď bola tak krásna, tak krehká a tak jedinečná. A ja som to z nej vysal. Bol som netvor, obluda, monštrum...bol som všetko zlé. Prečo som na ňu musel natrafiť práve ja? Dosť, nesmiem to vzdávať. Musím dúfať v to, že žije aj keď je jej šanca mizivá.

Mal som tu toho už pokrk a tak som vstal a rozbehol sa domov. Už z diaľky niekoľkých metrov som to započul. Vresk. Ubolený a žalostný krik. Bola to ona. Vbehol som do izby a uvidel ju zvíjať sa na gauči. Mala veľké bolesti. Keď som ju tam videl ako trpí, lámalo mi to srdce. Toto som jej spôsobil ja. Toľkú bolesť som zavinil. Tú si nezaslúžila.

Uvedomil som si, že od prvej chvíle, čo sme sa stretli som jej ubližoval. Ja som zavinil tú autonehodu, to ja som ju tu potom skoro vysal na smrť a to ja som jej spôsobil túto neutíchajúcu bolesť pri premene.

Okolo nej postávala celá rodina. Teraz upierali pohľady na mňa. Cítil som ich ľútosť a tá sa mi hnusila. Tak to dievča tu trpí a oni ľutujú mňa. Mal som chuť si odtrhnúť hlavu z ich myšlienok.

Esme- Ty za to nemôžeš synček, netráp sa.

Jasper- Je mi to ľúto brácho.

Rose- Edward, len si to nedávaj za vinu jasné?

Jediný Emmet bol z nich ticho a za to som mu bol vďačný.

Alice mala asi víziu a aj mne preblesla hlavou, ale nevnímal som jej obsah. Bolo mi to jedno.

Jediný Carlisle sa staral o dievča stále kričiace z plných pľúc. Už ani nevládala kričať. Po chvíli už len chrípela. Podišiel som k nej a skrčil sa pri jejtvári. Začal som jej prechádzať prstami po vlasoch. Ona zrazu otvorila oči a udelila mi ten najľútostnejší pohľad aký som kedy videl. Trpela a nesmierne. Bolo to vidieť v jej unavených očiach.

Prešli tri dni od toho incidentu a ona stále mala bolesti a vôbec nepoľavovali. Až napokon vresk utíchol a jej tvár sa vyrovnala. Všetci stuhli a sledovali dievča ležiace bez pohybu pred nami. Nedýchala.

Saryn pohľad

Oheň. Oheň v celom mojom tele, to bolo to čo som cítila. Bolo to neznesiteľné. Keby som sa mala ako zabiť, teraz by som to urobila. Počula som len ticho, ale cítila som, že pri mne niekto je. Do pekla, prečo mi nepomôže? Uvedomila som si, že som vrieskala. Kričala som až tak hlasno, že to aj mne dralo uši. Cítila som oheň spaľujúci moje telo. Každý plamienok užieral časť môjho tela. V tom som zacítila nie čie prsty vo vlasoch a ja som sa odhodlala otvoriť oči. Stál predo mnou asi môj anjel a ja som mu venovala môj pravdepodobne posledný pohľad. Ukludnilo ma, že posledné čo som videla, bola taká nádhera. Bol to asi môj anjel. Chlapec krčiaci sa pri mne zatajil dych, rozšírili sa mu zreničky, no potom mal utrápený a ospravedlňujúci pohľad. Nevedela som, prečo sa mi asi chce ospravedlniť, ale z rozmýšľania ma vytrhla ďalšia vlna bolesti. Kričala som dlho. Hodinu, dve, deň, dva dni...prestala som vnímať čas. Bolesť bola stále rovnaká ani o kúsok neutíchla. Miestami som mala pocit, že dokonca zosilňovala. Okolo mňa stále niekto pobehoval, ale nič neurobil. Nesnažil sa ma zachrániť až napokon bolesť utíchla. Uvoľnila som sa, no bála som sa otvoriť oči. Som už mŕtva?

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud-3.kapitola: