Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 7. kapitola

21.03.2010 (14:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3264×

7. kapitola: Nakupovanie s Alice

Edward:

Ešte chvíľu som sa zasnene díval na miesto, kde zmizol môj anjel a potom som sa vybral dnu. Esme s Carlislom boli v obývačke a spoločne si čítali ich obľúbenú knihu. Robievali to vždy, keď boli veľmi šťastný a vždy, keď si chceli vychutnať spoločné chvíle. A teraz, prvýkrát, ma nebolel pohľad na nich. Teraz som už aj ja mal nádej, že môžem byť šťastný. S úsmevom na perách som sa pobral do svojej, pustil si Debussyho a premýšľal nad všetkým, čo sa stalo predchádzajúceho dňa. Mimovoľne sa mi na tvári objavil úsmev vždy, keď som myslel na Bellu a keďže som na ňu myslel neustále, usmieval som sa celý čas. Presne o 55 minút a 14 sekúnd sa už celý dom začal pripravovať na výlet do Port Angels. Vyhupol som sa z pohovky a rýchlo sa prezliekol. Zliezol som do obývačky a spríjemnil si posledné voľné chvíle hrou na piáne. Presne, z odbitím hodín sa domom rozoznel zvonček a ja som šiel otvoriť. Stála v nich Bella s krásnym úsmevom na tvári.

,,Ahoj, dlho sme sa nevideli. Ako sa máš?“ milo prehodila a ja som sa neubránil smiechu.

,,Ahoj, pred chvíľou som sa mal dobre, no teraz sa mám priam vynikajúco, ďakujem za opýtanie. A ty?“

,,Nápodobne. Ste pripravení? Alice chytá hystéria, keď nejde všetko podľa jej plánu.“ Práve schodmi zišli moji súrodenci spolu s rodičmi a tak sme sa vybrali k môjmu Volvu. Rosalie a Jasper sa od nás oddelili a trielili k Belle domov, vedúc takýto rozhovor.

,,Myslíš, že na nás počkajú?“ pýtal sa trochu vyľakaný Jasper, strachujúc sa, že príde o drahocenný čas strávený s Alice v aute.

,,Prečo to množné číslo? Myslíš, že Emmett ešte žije?“ Nato sa Bella rozosmiala na celé kolo a ja som sa nedokázal nabažiť toho krásneho harmonického smiechu. Keď sa ako-tak pozbierala, otvoril som jej pravé zadné dvere a nechal ju nasadnúť. Rovnakým gentlemanským gestom som pomohol aj Esme a nakoniec som si sadol za volant. Vedľa mňa sedel Carlisle, ktorý premýšľal nad nadchádzajúcim školským plesom. On aj Esme boli požiadaní ako súčasť dozoru a rozmýšľal, či by tam šli aj keby sme my ich deti nechceli ísť. Problematika plesu trápila aj mňa. Keďže išlo o dámsku volenku, dúfal som, že by ma mohla Bella pozvať, keďže Alice už nad pozvaním Jaspera rozmýšľala včera. Zdalo sa však, že sa do toho veľmi nemá a premýšľal som, či by som to nemal spraviť ja. Predsa len som muž, tak by to malo byť správne. No potom ma premohol strach. Čo ak ma nepozvala nie preto, že sa hanbí, ale preto lebo nechce? A ak by som ju nakoniec pozval ja, musela by ma odmietnuť a to by nebolo vhodné pre naše doterajšie priateľstvo. Atmosféra medzi nami by určite bola napätá a trápna. Čo ak chce, aby som bol iba jej priateľ? Ako som tak rozmýšľal, zbadal som v spätnom zrkadle ako sa na mňa Bella pozerá. Keď som si to všimol, zvesela sa na mňa usmiala. Ihneď ma to povzbudilo a zahnal som tieto dotieravé myšlienky do úzadia.

Cesta do Port Angels netrvala dlho. Pri mojej rýchlosti sme tam boli ani nie za šesť minút. Zaparkovali sme pod nákupným strediskom a čakali sme na druhú časť našej skupinky, ktorá akosi nie a nie prísť. Keď sme tam už stáli dobrých päť minút, Bella to už nevydržala a zavolala Alice na mobil.

,,Alice, kde toľko trčíte?“ vyzvedal môj anjel, hneď ako to jej sestrička zdvihla.

,,Holó, Alice? Si tam?“ opýtala sa, keď jej nikto neodpovedal.

,,Čo?“ zmätene sa naspäť pýtala Alice.

,,Aké čo? Pýtam sa kde ste?“

,,Hneď sme tam, nepanikár,“ a zložila.

,,Ja nepanikárim,“ odpovedala Bella urazene hluchému telefónu a pomaly sa vybrala k výťahom, kde už stáli moji rodičia. Pridal som sa k nej a presne keď sme už boli v polke cesty sa na parkovisku objavil veľký Jeep. Zaparkoval vedľa nášho auta a ešte ani motor nezastal a už z neho vystupovala nahnevaný Rosalie. Ako sa zdalo, môj braček a Alice ju nechali vštichu, keď si sadli dozadu a jej nezostávalo nič iné ako si sadnúť na miesto spolujazdca hneď vedľa šoféra Emmetta. Nasupene si to mierila k nám a jej pohľad tomu svalovci za ňou nerobil žiadne problémy. Podľa jeho myšlienok sa práve teraz náramne zabával. Naposledy z auta vystúpil naše zamilované hrdličky a absolútne si nevšímali svoje okolie. Keď sme sa viezli výťahom na tretie poschodie, poschodie s oblečením, sa ten malý škriatok ozval.

,,Takže bojový plán znie takto. Predpoludnie šatstvo, popoludnie obuv a doplnky. Kto chce aj niečo iné, má smolu.“ Nestihli sme ani zaprotestovať a už nás ťahala do najbližšieho obchodu. Neprešla ani pol hodina a ja som už mal dosť. Zdalo, že taký detail ako vybrať oblečenie pre osem upírov vrátane samotnej Alice, ju vôbec netrápi. Zvládala povyberať aspoň tridsať kusov pre každého, vyskúšať tých tridsať svojich, ohodnotiť ostatných a už sa ponáhľala k pokladni a do ďalšieho obchodu. Pri treťom obchode nám už množstvo našich tašiek nedovolilo ani sa pohnúť a my Cullenovskí muži sme si úľavou vydýchli, no márne. Dostali sme rozkaz odniesť tašky do áut, rýchlo sa vrátiť domov pre ďalšie dve autá a upaľovať naspäť. Mali sme na to všetko pätnásť minút. Ako poistku, že sa vrátime včas a nebudeme sa niekde ulievať, poverila Jaspera, aby sa o to postaral. Síce sa ani jemu nepozdávalo stráviť celý deň v obchodoch a prezliekaním sa do mora šiat, nechcel ju sklamať. Takto s ňou mohol tráviť čas a ešte viac ho tešilo, keď videl jej rozžiarené oči a podľa mňa nepríčetný úsmev na tvári. Takže kvôli výstrahe sme sa čo najrýchlejšie vrátili domov. Ja som doterajšie tašky vyložil a nechal ich v obývačke a už som sa otáčal naspäť. Cestou sa ku mne pridali Carlisle vo svojom mercedese a Jasper v Rosalinom cabriolete. Všetko nám to trvalo iba trinásť minút, a preto sme si od Alice vyslúžili pochvalu. Extra pochvalu dostal Jasper, že to tak bravúrne zvládol a aj ja, že som sa zbavil doterajších tašiek a uvoľnil tak miesto. Ďalšie tri hodiny sme prečesávali obchody s oblečením a do áut sme sa vrátili presne šesťkrát. Keď hlas akejsi ženy v rozhlase oznámil dvanásť hodín, Alice a so svojimi súrodencami zastala.

,,Čas na obed.“ Všetci traja si to zamierili ku schodom, kde sa zviezli na druhé poschodie s reštauráciami, podnikmi a stánkami s občerstvením. Zarazilo sme sa za nimi dívali, až kým nezmizli v talianskej reštaurácii ,,Bouna Sera.“

,,To je vtip?“ pýtala sa Rosalie, keď mi vtom zavibroval mobil. Zdvihol som ho a počúval.

,,Tak idete? Čakáme už len na vás,“ a potom môj anjel zložil.

Nemo sme sa za nimi videli a našli sme ich sedieť v rohu miestnosti pri jednom z väčších stolov. Zastali sme pred nimi a spýtavo na nich zazerali.

,,No nestojte tu tak. Sadnite si,“ nabádali nás a tak sme aj urobili. Všetci traja si prezerali jedálny lístok a čakali na servírku. Z Emmettovej a Alicinej mysle som zistil, že ide o niečo ako ich rituál pri nákupoch. Vždy si sadnú do nejakej reštaurácie, objednajú si jedlo a spomínajú na ľudský život. Pri Alice sa zabávajú vymýšľaním, čo sa v tom jej mohlo diať a aj keď veľa z jedla nezjedia, vždy všetko vynachvália. Z Emmettovej mysle som tiež vyčítal hlavný dôvod, prečo to zaviedli. Musel som sa zasmiať nad tým, ako si radšej zvolili zjesť pár kúskov nechutného ľudského jedla než aby museli aj čas na obed stráviť v obchodoch s Alice.

,,Dobrý deň? Čo vám prinesiem?“ spýtala sa nás čiernovlasá servírka stojaca pri našom stole.

,Bože, toho musím zbaliť,' zneli jej myšlienky, keď ma zbadala. Vyjavene na mňa zazerala, čo mi prišlo dosť nepríjemné. No mal som sa jej poďakovať, pretože to vyprovokovalo nečakanú reakciu od Belli. Síce tak ticho, že som to mohol začuť len ja, keďže som sedel k nej najbližšie, nahnevane zavrčala a keby dokázala zabíjať pohľad, servírka by už ležala pod stolom. Jemne som pohladil chrbát Bellinej pravej ruky a nežne sa na ňu usmial. Úsmev mi zahanbene opätovala a znovu sa pohrúžila do jedálnička.

,,Ja si dám špagety s rajskou omáčkou a k tomu Chaute Bordeaux ročník 54,“ objednal si Emmett a vrátil servírke jedálny lístok.

,,Ja si dám mäsové ravioli a to isté víno. Bol veľmi dobrý ročník,“ uznanlivo prikývla svojmu bratovi a servírka sa otočila na Bellu sediacu hneď vedľa nich.

,,Pre mňa jedny lasagne a takisto pohár 54 Chaute Bordeaux.“

,,A čo prinesiem pre vás?“ milo a dosť koketne sa spýtala mňa.

,,Ja si dám len minerálku.“ Potom sa nasilu prinútila otočiť sa k druhému koncu stola a zapisovala si ďalšie objednávky. Rosalie postačil pohár červeného vína rovnakej značky, Esme s Carlislom si objednali biele víno, zatiaľ čo Jasper sa uskromnil s pomarančovým džúsom.

,,Hneď vám to prinesiem,“ rozlúčila sa, ešte raz sa na mňa nádejne usmiala a odchádzala s touto myšlienkou: ,Skúsim mu nejako postrčiť moje telefónne číslo.' Nesúhlasne som nad tým pokrútil hlavou a ďalej to už nerozoberal.

,,Veľmi ľudské,“ pochválil Bellu, Alice a Emmett náš otec a sám už rozmýšľal či niečo také nezavedieme aj u nás.

,,Myslíte si, že som mohla mať rada mäsové ravioli?“ zvedavo sa pýtala Alice.

,,Podľa mňa si presne raviolový typ,“ prisvedčila jej Bella a Jasper súhlasne prikyvoval. Onedlho nám servírka priniesla naše objednávky a vrava okolo stolu sa v plnom prúde rozbehla. Alice veselo štebotala o rôznych takýchto obedov, ktoré už spolu zažili a Jasper hltal každé jej slovo. Esme s Carlislom si spoločne pripili na nás a Rosalie s Emmettom sa ako vždy hašterili.

,,No tak kráska, priznaj to už. Ja viem, že mi nedokážeš odolať,“ prihováral sa jej Emmett a pri poslednej vete zaklipkal mihalnicami.

,,Hej, idem proti prírode,“ sarkasticky mu odvetili Rosalie a otočila sa na našich rodičov.

,,Raz to priznáš,“ veselo jej na to odvetil Emmett a otočil sa na Bellu.

,,Ten tvoj dnešný ranný kúsok mi poriadne zavaril. Bolo to tvrdé a kruté... Klobúk dolu, sestrička, ani ja by som to lepšie nevymyslel,“ uznanlivo jej pokýval hlavou a Bella skromne pohodila rukou.

,,Ále, učím sa od najlepšieho,“ vrátila mu poklonu, čo Emmetta dojalo.

,To je krása,' zneli Esmine myšlienky, keď očami blúdila po nás všetkých a keby mohla určite by mala slzy v očiach. Dúfala, že naša rodina sa rozrastie o týchto ďalších troch členov a ja som dúfal tiež. Po hodine skôr rozprávania ako jedenia sme sa chystali zaplatiť.

,,Ja to zaplatím. Berte to akoby som vás pozval,“ zvolal Emmett a už si vyťahoval peňaženku. Našťastie nám účet doniesol akýsi muž v zástere a s otvorenými ústami zazeral na Emmetta, keď chválil ich jedlo.

,,Tie špagety boli úžasné. Presne ako ich robievala moja babka.“

,,Túto reštauráciu odporúčime aj našim známym. Vaše lasagne boli dokonalé,“ pridala s úsmevom Bella, a teraz som pre zmenu zavrčal ja. Myšlienky toho muža ohľadom môjho anjela sa mi vôbec nepáčili. Presne ako ja, ma Bella tiež pohladila po ruke a venovala mi jeden z najkrajších úsmevov, aké som u nej videl. Potom, čo sme sa ,,naobedovali“, Alice znovu prepadla svojej mánia a tak nám nezostávalo nič iné ako zamieriť do obchodov s obuvou. Obstáli sme lepšie ako Bella s Esme, ktoré Alice s Rosalie prinútili vyskúšať si aspoň dvadsať párov baleríniek, čižiem, lodičiek a aj plážových šľapiek, čo nechápem na čo bolo dobré. Asi po dvoch hodinách sme zamierili do chvalabohu jediného klenotníctva a tu sa už aj Bella s Esme začali tváriť prívetivejšie. Všetky dámy si s radosťou skúšali všetko možné od náhrdelníkov a náramkov cez náušnice a brošne až po prstene. Ako sa ukázalo, Esme s Bellou preferovali skôr jednoduchosť a eleganciu, zatiaľ čo Alice s Rosalie extravagantnosť. Presne päť minút pred zatváracou dobou sme sa konečne všetci pohýnali k našim autám, unavený a zmorený. Nikdy som si nepredstavoval, že je niečo také možné, no to som ešte nepoznal Alice. Dámy sa celý čas usmievali, natešené z nových šperkov. Bella si kúpila jemný tepaný strieborný náramok, Alice brošňu a náušnice v tvare motýľa vykladané smaragdami, Rosalie uprednostnila náhrdelník s rubínovým príveskom v tvare srdca a Esme odchádzala s perlovým setom obsahujúcim náhrdelník, náramok a náušnice. Ani my muži sme neodchádzali naprázdno. Každý z nás obdržal manžetové gombíky a Carlisle aj nové zlaté švajčiarske hodinky. Kvôli množstve našich tašiek sme sa rozdelili do áut po dvoch. Na moju veľkú radosť sa ku mne pridala Bella, nadšením som skoro skákal. Rosalie šoférovala svoj cabriolet sprevádzaná Alice, Jasper sa pridal k Emmettovi a Carlisle s Esme odchádzali na mercedese.

Cesta domov prebehla veľmi príjemne, s Bellou som sa dokázal rozprávať o všetkom. Moji rodičia si to rovno zamierili dnu, pričom Rosalie odniesla Alice domov a tam čakala na Jaspera. Ja som sa tiež ponúkol, že tam Bellu zveziem, no ona odmietla.

,,Nie, to nemusíš. Rada sa prebehnem. Rozhýbem staré kosti,“ zažartovala. Keď už som zastal pred domom, pomohla mi odniesť tašky. Keď už bolo auto prázdne, zastala pri ňom a nad niečím, bohužiaľ som nevedel nad čím, rozmýšľala. Zrazu sa na mňa otočila a vyzerala celá nesvoja.

,,Edward, ja... ehm..., chcela som sa ťa opýtať, či... či by si... Vieš, v piatok bude ten ples... no a ja som rozmýšľala, či... či by si nechcel...,“ keby mohlo, tak moje srde znovu začne biť. Vážne chce urobiť to, čo si myslím, že chce?

,,No proste... Nechcel by si ísť na ten ples so mnou?“ konečne to zo seba dostala a ja som vedel, že by som teraz dokázal aj lietať. Zoširoka som sa na ňu usmial a už ju svojím mlčaním ďalej netrápil.

,,Bude mi potešením.“

,,Naozaj?“ neveriaco sa ma opýtala a ja som sa len zasmial.

,,Naozaj.“ Tiež sa usmiala a konečne uvoľnila.

,,Dobre. Ako poznám Alice, pôjdeme na nákupy, takže hneď ako si kúpim nejaké šaty, dám ti vedieť, aby sme sa mohli zladiť. Aj keď budú asi...“

,,Tmavomodré,“ dokončil som za ňu. Len sa nad tým zasmiala a súhlasne prikývla.

,,Tak sa ešte uvidíme,“ rozlúčila sa so mnou a pomaly sa pobrala domov. Tesne predtým než znovu zmizla medzi stromami, som si na niečo spomenul.

,,Bella? Odkiaľ máš moje číslo?“ Môj anjel sa na mňa samoľúbo usmial a povedal len: ,,Mám svoje zdroje,“ a už jej nebolo. Pobavene som sa otočil a vošiel do domu.

,Upír a nenachádza slová?' počul som otcove myšlienky z jeho pracovne.

,Čo mi to len pripomína?!' pobavene si pomyslel a spomenul si na seba ako nenachádzal slová, keď sa snažil Esme vyjadriť svoje city. Pousmial som sa nad tým a zamieril si to do svojej izby, aby som si odložil nové veci. Zo všetkých sme to ja a Carlisle odniesli najlepšie. Mali sme len dvadsaťšesť tašiek oblečenie a dvanásť tašiek obuvi. Všetko som si snažil natrepať do svojej skrine, čo však ona nechcela akceptovať.

,,Esme, budem potrebovať ďalšiu skriňu,“ poznamenal som, vediac, že ma moja mama určite počuje.

,,Nie si sám, zlatko.“

Asi po pol hodine sa domov vrátili aj Jasper s Rosalie, obidvaja nadšení a len len, že sa stihli rozlúčiť s Carlislom, ktorý mal znovu nočnú zmenu. Jasper sa blahom priam vznášal a ja som sa mu nečudoval. Dôvod ich zdržania bol jasný. Alice pozvala Jaspera na ples. Prečo však bola Rosalie nadšená, nechápal som. Svoje myšlienky si úzkostlivo strážila a myslela na poslednú kolekciu topánok od Prady. Zistil som ta až neskôr, keď si myslela, že som si šiel zabehať do lesa. Najprv som to aj mal v úmysle, no potom som si to rozmyslel. Nečujne som sa do domu vrátil a vtedy to začul. Rosalie sa podarilo Emmetta pozvať na ples bez toho, aby si myslel, že to robí preto, lebo sa jej páči. Povedala mu, že nemieni ostať doma sama a prísť o príležitosť si dobre zatancovať, a keďže sú ľudský muži podľa nej nemotorní, má Emmett dovolené ju sprevádzať. A nech sa modlí, aby bol v tanci úžasný, lebo má v pláne pretancovať celý večer. Cez jej myšlienky som videl aký bol Emmett celý bez seba a videl som aj to, čo ona nechcela vidieť. To, že jej Emmett túto jej výhovorku vôbec neverí. Našťastie si zrejme uvedomil, že priznaním toho by to nemuselo dobre dopadnúť, a tak mlčal. A ja som jej tiež nechcel skaziť radosť, tak som si to nechal pre seba. Znovu ako ráno, som si aj teraz sadol za piáno a nechal sa unášať povznášajúcou náladou, ktorá sa rozlievala celým domom, mysliac iba na moju Bellu.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 7. kapitola: