Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 5. kapitola

19.03.2010 (10:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3669×

5. kapitola: Ach, ta láska...

Bella:

Nemohla som tomu celému uveriť. Konečne, počas mojej dlhej existencie sa v mojom živote objavilo slnko. Vyšlo tak nečakane a tak nepredvídateľne, no vyšlo. Konečne všetko dávalo zmysel, konečne všetko do seba zapadalo. A čo za to mohlo? Alebo kto za to mohol? Edward. Ach, Edward... Iba niekto tak dokonalý a tak výnimočný mohol mať také krásne a ušľachtilé meno. Už len myšlienka naňho ma hriala pri srdci. Vždy keď som zavrela oči, tak som ho pred sebou videla. Jeho krásne karamelové oči, okúzľujúci úsmev, nádherné plné pery...

Bola som z neho absolútne mimo. Nebolo to však jeho dokonalé telo alebo očarujúca tvár, ale niečo v jeho pohľade, čo si ma získalo nadobro. Vedela som, že v mojom živote bude už len on, už len s ním som si vedela predstaviť svoju existenciu. Dotkol sa môjho srdca, ktoré už bude navždy patriť len jemu. Už som sa nevedela dočkať zajtrajška, nehovoriac o piatku. Teraz, zrejme prvýkrát počas mojej existencie, som stála pred svojím šatníkom a seriózne som uvažovala nad tým, čo si na seba vziať. Dnes mi s výberom šiat ,,pomohla“ Alice, nariadila mi úzke čierne rifle s tmavomodrou blúzkou, ktorú som si naposledy kúpila a k tomu svetlomodré lodičky. Musela som uznať, že hneď ako ma aj nalíčila a učesala, som vyzerala naozaj príťažlivo.

Teraz mi už došlo, prečo, no najzaujímavejšie na tom bolo, že mi to vôbec nevadilo. Dokonca som párkrát premýšľala nad tým, že jej za to poďakujem. Teraz som však zvádzala vnútorný boj sama so sebou. Nevedela som sa rozhodnúť či si vziať nejakú sukňu, nohavice alebo rovno šaty. Vôbec som sa nespoznávala. Čo so mnou dokázal urobiť ten chlapec... upír. Nebola som však jediná. Príchod nových vegetariánov zasiahol aj mojich súrodencov. Teraz som už bola absolútne presvedčená, že Alice sa nám zamilovala, no prekvapil ma aj môj brat. Ako mi nie raz hovoril, počas svojho ľudského života bol veľkým sukničkárom, každá mladá a pekná dievčina v okruhu piatich kilometrov sa pred ním musela mať na pozore. A teraz, keď našiel zrejme tú najkrajšiu a navždy najmladšiu, je celý bez seba. Čo bolo však ešte šokujúcejšie, že ju mal zrejme rád. Že nešlo len o jeho hrádky, ale o naozajstné pocity. Predtým než sa Alice stihla zamordovať vo svojej šatni sa mi diskrétne zveril, že rozmýšľal nad tým, že by našu sestričku požiadal o radu pri výbere vhodného oblečenia na zajtra. Všetko to mala za dôsledok tá kráska, Rosalie. Priznal sa, že ho upútala hlavne svojím výzorom, no potom, keď spolu sedeli na hodine, že sa do nej absolútne zbláznil. Najviac sa mu páčilo to, ako sa s ním neustále škriepila. Podľa neho mala štýl. Teraz som aj ja sama uvažovala o tej Alicinej pomoci. Ani som si to celé nestihla premyslieť, keď mi bez zaklopania (ako to robievala vždy) vošla do izby a vrhla sa k mojim veciam. Rýchlo sa v nich prehrabávala, bolo jasné, že hľadá niečo konkrétne. Ani nie o päť sekúnd som mala všetky nepotrebné veci späť v skrini a na vešiaku visela jej kreácia. Zoširoka som sa na to usmiala, veľmi sa mi to páčilo. Viseli tam modré šaty nad kolená, biele bolero a cez to boli prehodené dlhé čierne legínsy. K tomu mi samozrejme pripravila tmavomodré kotníkové čižmy. Ja svoju sestričku proste zbožňujem.

,,Ďakujem,“ a silno som ju objala. Úsmev mi opätovala a ťahala ma zo sebou do svojej izby.

,,Počkaj tu,“ rozkázala a hneď aj zmizla.

,,Alice, ja nepotrebujem...,“ počula som Emmetta z jeho izbe, bol však zrejme umlčaný jedným z Aliciných pohľadov typu ,,Radšej čuš“. Presne o minútu a šesť sekúnd som začula Emmettove tiché ďakujem a už som ich videla vchádzať do Alicinej izby. Mňa aj brata posadila na svoju žltú pohovku a vošla do šatne. S Emmettom sme si vymenili začudované pohľady, Alice nás doteraz ešte nikdy nežiadala aby sme jej pomáhali vybrať si šaty. Keď z nej vyšla, niesla v ruke tri rôzne variácie šiat.

,,Potrebuje pomoc. Chcem počuť váš názor. Ty Emmett, ako chlap skús odhadnúť v čom by som sa Jasperovi mohla páčiť najviac a ty Bella, ako žena mi poraď v čom vyzerám najlepšie.“ Páni, čo ten Jasper robí s mojou sestrou? Bolo vidno, že Emmett berie svoju úlohu naozaj vážne, čo ma však neprekvapilo. Aj keď si z nás rád uťahoval, vždy tu bol, keď sme potrebovali pomoc. Asi po minúte sa ozval.

,,No, podľa mňa, by si sa Jasperovi páčila hoci aj vo vreci na zemiaky, usudzujúc podľa jeho zasneného a zamilovaného pohľadu, ktorý po tebe dneska hádzal, no myslím si, že v zelených šatách by si sa mu mohla obzvlášť páčiť.“ Musela som sa tomu usmiať, Alice to dojalo a mňa tiež. Keď chcel byť ten upír normálny, tak to vedel. Alice sa otočila na mňa a ja som je povedala môj názor.

,,No, musím súhlasiť s Emmettovím tvrdením. Jasper by bol z teba mimo aj keby si tu pobehovala v stane. Avšak podľa môjho odborného názoru by si si naozaj mala vybrať tie zelené šaty. Nemám nič proti tým fialovým s kvietkami, no v tých zelených by si bola proste neodolateľná. Zelená ti proste ide.“ Tak teraz sa Alicin úsmev ešte rozšíril a v tom nás oboch naraz objala. Emmett sa tomu musel zachechtať, no inak to nekomentoval. Už sme chceli z izby odísť, keď v tom sa ozval.

,,Ak ti ten Jasper zlomí srdce, zlomím mu väzy. Viem, že sa mu to potom zahojí, no ja mu ich budem lámať stále dookola po zvyšok jeho existencie. A to isté platí aj pre toho tvojho Edwarda.“ Na to som prekvapene zažmurkala. Jedna vec bola, že to Alice vedela, ale že si to všimol aj Emmett?

,,Nerob sa. Myslíš si, že som si nevšimol tie jeho pohľady a úsmevy, ktorými ťa obdarováva. A nezatĺkaj, viem, že sa ti páči.“

,,Ako to vieš?“ tak toto ma nesmierne zaujímalo.

,,Css, poznám ťa veľmi dobre. Chceš vedieť čo ťa prezradilo? To tvoje klopenie očí, vždy keď sa na teba usmeje alebo pozrie. Keby si bola človek, zaručene si červená ako paradajka.“ Tak toto ma dostalo. To som naozaj tak ľahko čitateľná?

Edward:

,,Tak ako bolo v škole?“ vítala nás Esme v obývačke.

,,Vidím, že dobre,“ usúdila podľa môjho pobaveného pohľadu a širokému úsmevu.

,,Zrejme veľmi dobre,“ prehodnotila to hneď ako sa pozrela na Jasperov zasnený a zamilovaný pohľad smerovaný niekam von oknom do diaľky.

,,No asi nie tak dobre,“ opravila sa, keď zbadala nahnevanú Rosalie.

,,Carlisle, mohol by si sem prísť,“ zavolala ho naša sestrička. Ani to poriadne nedohovorila a už vchádzal do obývačky. Obidvaja naši rodičia sa usadili na pohovku a čakali. Ich myšlienky boli veľmi zmätené. Očami tikali medzi naštvane sa prechádzajúcou Rosalie, zasnene zazerajúceho Jaspera stojaceho pri okne a mňa pobaveného týmto všetkým sediaceho na operadle neďalekého kresla.

,,V škole sme stretli troch upírov,“ pomaly som začal a všimol si prekvapené pohľady aj myšlienky mojich rodičov.

,,Alice, Emmett a Bella McCartneyovi.“ Počuť ich vnútorné hlasy v tejto chvíli bolo pre mňa nezabudnuteľným zážitkov. Toľko rôznych reakcií na jednom mieste som ešte nezažil. Jasper sa začal skoro vznášať pri vyslovení Alicinho mena, Rosalie sa snažila nájsť všetky možné nadávky na Emmettovu adresu, Carlisle úporne premýšľal či ich náhodou nepozná a Esme rozmýšľala nad tým, že by ich pozvala k nám aby sa zoznámili. Dúfala, že s nimi budeme dobre vychádzať, a že sa spriatelíme.

,,Nikdy som o nich nepočul, oni sú ...?“

,,Vegetariáni, ako my. Esme pamätáš na ten Jeep pred školou? Patrí Emmettovi. Hneď ráno ako sme prišli sme ich zbadali. Alice,“ pri tom mene si Jasper zamilovane povzdychol a ja som sa už musel zasmiať, ,,k nám ráno pribehla a totálne nás prekvapila.“

,,Veru, totálne,“ opakoval zasnene Jasper. ,,Oslovila nás menami ako keby sme sa už dávno poznali.“

,,Veru, dávno poznali,“ zase Jasper.

,,Oznámila nám, že sa nemusíme báť žiadneho odhalenia, a že v piatok bude svietiť slnko, takže by sme nemali ísť do školy.“

,,Veru, nemali,“ ak ma ešte raz zopakuje, neudržím sa. Doteraz som zadržiaval záchvat smiechu, len preto, že ide o môjho brata, no dlhšie to už asi nevydržím. Vyzeral ako blázon, ktorý utiekol z psychiatrie.

,,Alice nás pozvala k nim domov, aby sme sa zoznámili a radi by spoznali aj vás dvoch.“ Toto našťastie môj braček nekomentoval. Vážne by som sa už neudržal. Esme bola samozrejme nadšená a Carlisle tiež.

,,Edward, čo si myslíš? Aký sú?“ vyzvedal náš otec.

,,No, nemyslím si, že by pre nás znamenali nejakú hrozbu. Zdajú sa byť veľmi príjemní. Párkrát máme spoločné hodiny a počas toho som o nich dokázal zistiť len málo informácií. Čo je však najzaujímavejšie, Belle nedokážem čítať myšlienky.“ Pri tomto prehlásení ostali všetci šokovaní. Už aj Jasper sa prebral zo snívania a posadil sa naproti rodičom. Rosalie sa prestala prechádzať a zastala na mieste.

,,Nech som sa akokoľvek snažil, nič som nepočul.“ ,,Zrejme je to jej nejaká schopnosť," samozrejme, Carlisle.

,,Neviem, môžem len hádať. No ešte zaujímavejšie je, že zrejme vedia o mojej schopnosti.“ Tak teraz všetci na mňa vyjavene zazerali.

,,Celý čas si strážili svoje myšlienky. Úporne sa sústredili buď na spievanie pesničky alebo na preklad Deklarácie ľudských práv do všetkých možných jazykov. Až neskôr, keď sme mali španielčinu a ja som sedel vedľa Emmetta, som sa čo to o nich dozvedel. Prvou z nich bola Bella. Upírom sa stala približne vtedy, kedy aj ja. Podľa Emmetta mala veľmi dobré sebaovládanie, a preto o pár rokov neskôr premenila Emmetta, ktorý umieral v lese, kde ho napadol medveď. Pridal sa k nej na cestu vegetariánstva a spoločne sa túlali svetom, prechádzali jedným mestom za druhým, až kým nenašli Alice. Tu boli jeho myšlienky veľmi smutné, viem len, že skoro uhorela zaživa, keď ju zachránili a premenili. Všetci traja mali radi spoločnosť ľudí, preto sa k nim a ich spôsobu života pridala aj Alice. Sem sa presťahovali asi pred pol rokom z Kanady.“

,,A vieš niečo o nich? Akí sú?“ vyzvedala Esme.

,,No podľa Emmetta je Alice nákupný maniak. Keby mohla nakupovala by každý deň.“ Tomuto faktu sa Rosalie aj Esme veľmi potešili. Aj ony zbožňovali nákupy. Ja tie ženy asi nikdy nepochopím. Čo na tom vidia?

,,Emmett je niečo ako zabávač rodiny. Svojim sestrám už vyviedol pár vtipných kúskov, no je zároveň aj ich ochrancom. Ako som zistil, je Emmett omnoho silnejší ako normálny upíri.“

,, Žeby jeho schopnosť?" zase Carlisle.

,,A Bella,“ pri jej mene som sa nežne usmial, ,,je niečo ako rozum rodiny. Krotí obidvoch a drží ich rodinu pohromade.“ Samozrejme, môj úsmev museli všetci zaznamenať, no to ako sa tu Jasper bezducho usmieval na okno, nikoho na toľko nezaujímalo.

,,Takže Bella?“ jemne sa opýtala naša mama a Rosalie sa začala potichu pochechtávať.

,,Takže čo?“ maximálne som ich nechápal.

,,Nič,“ uzavrel to otec a pomaly sa zdvíhal. Šiel sa pripraviť, onedlho mu mala začať nočná zmena. Všetci sme sa vybrali do svojich izieb a každého myšlienky boli z nepochopiteľných dôvodov upriamené na mňa a Bellu.

,,Som rada, že si konečne šťastný synček," poslala mi myšlienku mama predtým než za sebou zavrela dvere. Dobre, možno som poznal ten dôvod. Pre našich rodičov som bol niečo ako ich prvorodený syn, a preto ku mne prechovávali obzvlášť silné city. A pre mojich súrodencov som bol zase starší brat. Niežeby si naši nevšimli Jaspera alebo Rosalie, ktorá sa síce správala absolútne opačne ako môj brat, no všetci sme ju dobre poznali.

,,Uvidíme sa ráno, rodinka,“ rozlúčil sa s nami Carlisle a Esme ho odprevádzala k dverám.

,,Ahoj,“ všetci traja sme naraz hlesli a zahĺbili sa do vlastných myšlienky. Ja aj do tých ich. No čo už. Zo začiatku som premýšľal nad zlyhaním mojej schopnosti pri Belle, no potom sa to nekontrolovateľne zvrtlo len na ňu. Na jej nesmelý úsmev, na to hanblivé klopenie tých nádherných hlbokých očí... Myšlienky môjho brata boli podobné, len zamerané na Alice. Moja sestrička nech sa snažila akokoľvek veľmi tiež musela myslieť na Emmetta a naša mamka radosťou skoro skákala. Tešila sa, že sme si konečne našli naše druhé polovičky a tomu malému detailu, že nie sme s nimi ešte spolu, neprikladala žiaden význam. Podľa nej to bolo len otázkou času. A o pre nás znamenal čas? Asi takýmto smerom sa uberali naše myšlienky až do rána, keď už bol čas prichystať sa do školy. Rýchlo som vstal a pomaly sa začal prehrabávať vo svojej skrini. Nikdy predtým som nerozmýšľal tak úporne nad tým, čo si mám na seba vziať. Ako som zistil, nebol som sám. Esme už bola pred svitaním v pohotovosti pre Jaspera a teraz sa plne venovala Rosalie, čo jej zrejme zaberie aj zvyšok času. Nakoniec som sa rozhodol pre voľnejšie čierne džínsy a bielu košeľu, ktorá zvýrazňovala moju vypracované telo, ako to moja sestrička podotkla. Vzal som si knihy a vybral sa do garáže. Cestou sa ku mne pridal aj Jasper, ktorý nakoniec s Esminou pomocou zvolil podobný štýl ako ja. Tiež mal čierne džínsy a košeľu, no tá jeho bola svetlozelenej farby a na to čierne sako. Elegantné, no aj ležérne. Keď sme prechádzali popri obývačke, stretli sme otca, ktorý sa už vrátil z práce.

,,Dobré ráno. Už idete?“

,,Išli by sme keby sa Rosalie už pohla,“ poznamenal som na čo sa z jej izby ozvalo: ,,Hej, hej, už idem.“ A tom schádzala dole schodmi spolu s Esme. Chudák Emmett. Bolo jasné, že si dala na svojom vzhľade naozaj záležať. Zrejme sa riadila Esminym heslom ,,V jednoduchosti je krása,“ pretože zvolila jasnočervený sveter s dlhými rukávmi a dosť veľkým výstrihom a bledomodré úzke džínsy. Na nohách mala rovnako červené lodičky opäť na vysokom podpätku a vlasy mala len tak obyčajne voľne rozpustené. Po pravde, teraz keď tak nad tým premýšľam, som svoju sestričku nevidel v topánkach, ktoré by nemali vysoký podpätok. Hmm...

,,Môžeme ísť,“ veselo riekla a vybrala sa k autu.

,,Majte sa,“ odzdravili sme rodičom a vybrali sme sa do školy. V aute panovala priam povznesená nálada. Vedel som ako sa ju Jasper snaží trochu tlmiť v snahe zabrániť mi aby som celý bez seba nespôsobil nejakú haváriu, no veľmi sa mu nedarilo. Sám bol nadšený z toho, že onedlho uvidí Alice. Rosalie bola tiež rada, aj keď svoju radosť pripisovala tomu, ako sa jej podarí Emmetta odzbrojiť svojou krásou, no všetci sme vedeli ako to po pravde je. A ja? Jediné na čo som dokázal myslieť bola moja Bella. Konečne sme dorazili na školské parkovisko, našťastie bez žiadnych automobilových nehôd, a všimli sme si, že tu ešte nie sú. Akoby podvedome sme sa dohodli, že tu chvíľku počkáme a až potom sa vyberieme na hodinu. Veď máme ešte čas. Nemuseli sme dlho čakať, presne ako včera aj teraz sme začuli Emmettov Jeep ešte predtým než sa objavil na parkovisku. Zaparkoval neďaleko môjho Volva a hneď z neho aj vystúpili. Zdá sa, že sme neboli jediný, ktorým dnes obzvlášť záležalo na ich výzore. Emmett zvolil vcelku športový vzhľad. Bol celý v bielom, biele džínsy, biela mikina a biele botasky. Alice dnes pripomínala elfa ešte viac. Musel som sa tomu pousmiať, ladila k môjmu bratovi. Mala veľmi pekné a elegantné sýtozelené šaty. A môj anjel? Vyzeral absolútne dokonale. Tá modrá farba sa k nej náramne hodila. Nemohol som z nej spustiť oči. Bože, toľká krása snáď nemôže existovať. Po chvíľkovom spamätávaní sa, sme sa konečne vybrali do tried. Už som sa nevedel dočkať biológie, ktorú som mal s Bellou osamote. Čas, keď som s ňou nemohol byť, keď som ani nevidel, som považoval za premrhaný čas. Konečne sa blížila tá nádherná hodina a ja som už do triedy priam letel. Samozrejme, už tam bola. Keď ma zbadala, venovala mi úsmev, ktorý som jej s radosťou opätoval.

,,Ahoj,“ veselo ma pozdravila a môj úsmev sa ešte rozšíril. Zdalo sa, že ju moja prítomnosť potešila.

,,Ahoj. Si nádherná,“ zložil som jej poklonu, na čo hanblivo sklopila oči a jemne sa usmiala.

,,Ďakujem. Aj tebe to pristane,“ vrátila mi to a pozrela sa do mojich očí. Z tejto našej krásnej chvíľky nás vyrušilo až nepríjemné odkašľanie niekoho stojaceho vedľa našej lavice. Pri Belle som nedokázal vnímať nič okolo seba. Ticho, len pre upírie, uši som zavrčal. Bella sa pobavene rovnako ticho zasmiala, zrejme vedela o čo ide. Pri stole postávala jasne na Bellu nahnevaná Jessica Stenleyová a podľa jej myšlienok by Bellu najradšej zaškrtila za to, že jej venujem svoju pozornosť. Potom sa však spamätala a nahodila falošný milý úsmev.

,,Ahoj Edward. Neviem či si už o tom počul, no budúci piatok sa má uskutočniť školský ples. Ide o dámsku volenku, no a tak ma napadlo, či by si tam so mnou nechcel ísť?“ pýtala sa s nádejou v hlase, no ja som na ňu ani len nepozrel.

,,Nie, vďaka,“ stroho som jej odpovedal a usmial sa na Bellu, ktorá môj pohľad opätovala. Jessica zrejme chcela ešte niečo dodať, no to už nestihla pretože do triedy vošiel pán Johnson a začal hodinu.

,,No to ti pekne ďakujem,“ ticho riekla Bella. Nechápavo som sa na ňu zahľadel, nemal som ani páru o čom hovorí. Nepoznať jej myšlienky je také nepohodlné.

,,Teraz zrejme rozmýšľa nad tým ako ma čo najrýchlejšie dostať z tohto sveta,“ pobavene sa zahľadela na Jessicin chrbát. Vlastne ani nebola ďaleko od pravdy. Jessica nad tým istý čas premýšľala, no potom sa radšej zamerala na to, čo si zajtra obliecť, aby ma mohla zviesť. Chudák, nemala ani šajnu o tom, že moje srdce patrí už len mojej kolegyni pri laboratórnych prácach z biológie. Potichu, len pre jej uši, som sa zasmial a rovnako ticho som jej povedal: ,,Máš pravdu, no neboj, ja ťa ochránim.“ Znovu sa zasmiala, no to už bolo trochu počuteľné a pánovi Johnsonovi sa to asi nepáčilo.

,,Slečna McCartneyová, odpovedzte na otázku.“ Bolo jasné, že Bella veľmi nedávala pozor na učiteľov výklad a tak som jej zašepkal len pre upírske uši správnu odpoveď.

,,Jednoklíčne rastliny.“ Pán Johnson na to nemohol nič namietať, preto sa vrátil k svojmu výkladu a Bella sa na mňa vďačne usmiala.

,,Ďakujem, za oboje.“

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 5. kapitola: