Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 4. kapitola

15.03.2010 (13:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3603×

4. kapitola: Stretnutie

Edward:

Aj keď sme často nadávali na školu a veľmi rýchlo sme sa v nej začali nudiť, so súrodencami sme sa naozaj tešili na ráno. Rosalie sa prehrabovala vo svojom šatníku a spolu s Esme sa snažili nájsť také oblečenie, v ktorom by vyzerala ešte lepšie ako inokedy. Chcela na seba upútať všetku pozornosť, chcela aby jej ostatní závideli jej krásu. No čo už, aj taká bola moja sestrička. Naopak, môj braček sa hral dole v garáži a upravoval si niečo na svojej motorke. Náš otec mal dnes nočnú službu a ja som ako vždy sedel vo svojej izbe a počúval svoje jemné melódie sláčikových nástrojov. Rozmýšľal som nad zajtrajškom. Pripravoval som sa na záplavu nových myšlienok, myšlienok povrchných a nezaujímavých.

Dobre som vedel ako na nás budú všetci reagovať. Hoc koľkokrát sme nastúpili do novej školy, sa táto situácia nikdy nemenila. Už teraz som videl tie závistlivé tváre. Znovu budeme terčom pozornoti a potrvá chvíľu, kým sa to upokojí. Ako vždy budeme všetkých ignorovať, zahrajeme sa na arogantné bohaté decká, ktoré takí obyčajní ľudia nezaujímajú. Chlapci sa ako vždy budú snažiť zbaliť Rosalie a dievčatá zase nás, chlapcov. Našťastie sme už všetci boli zbehlí v odmietaní a strohom správaní, takže nám nezostáva nič iné, len vyčkať kedy ich to prejde a kedy sa nám začnú vyhýbať sami od seba. Pre našu korisť sme prirodzene nebezpeční. Ľudia to nechápu, no štítia sa nás, boja sa nás. Ich rozum tomu nerozumie, no ich podvedomie áno. Ich pud sebazáchovy je silnejší než racionálne vysvetlenia, a to nám hraje do karát. Bol som tak zahĺbený vo svojich úvahách, že som si ani nevšimol, keby začalo svitať. Z dumania ma vyrušili Esmine myšlienky, o tom, že by sme sa už mali vybrať do školy, keďže ešte musíme do kancelárie. Rýchlo som sa prezliekol a zbehol dole k dverám. Jasper tam už tiež stál, čakali sme len na Rosalie. Tá pomalým krokom zišla dole a musel som uznať, že jej to pristalo. Mala na sebe čierne úzke rifle, bielo - čierny korzet a na tom sivé sako. Ako vždy mala topánky na vysokom podpätku, ktoré zbožňovala, tentoraz strieborné.

,,Pristane ti to, sestrička,“ zložili sme je s Jasperom poklonu a ona sa na nás len usmiala. Už sme chceli odísť k autu, keď nás zastavila naša mama.

,,Kamže, kamže?“ opýtala sa nás a v ruke zvierala fotoaparát.

,,Mami, zase?“ všetci sme dobre vedeli, čo chce.

,,Aké zase. Idete prvýkrát do školy a ja si to chcem zdokumentovať,“ riekla na svoju obhajobu a začala si nás jednotlivo fotiť.

,,Prvýkrát?“ opýtal som sa zo zdvihnutým obočím a len sa nad tým pousmial. Bola naozaj roztomilá, pravá mama.

,,Idete prvýkrát do tejto školy. Vy viete, čo tým myslím,“ sladko sa usmiala a postrčila nás k sebe kvôli spoločnej fotke. Práve vtedy sa domov vrátil Carlisle a hneď ako uvidel Esme s foťákom v ruke, vedel o čo ide. Postavil sa k svojej žene a láskavo sa na nás zahľadel.

,,Tak rýchlo nám vyrástli,“ riekla naša mama, objala nás na rozlúčku a zaželala všetko dobré. Rovnako spravil aj náš otec a potom sme sa už mohli konečne vybrať do školy. Aj keď sme sa nad tým, my deti, len pobavene smiali, všetkým trom nám to padlo dobre. Mali sme tých najlepších rodičov na svete. Nasadli sme do môjho Volva a vydali sa smerom ku škole. Prišli sme včas nato, aby sme skočili do kancelárie pre rozvrhy, mapky školy a ešte nejaké papiere, ktoré sme mali dať podpísať učiteľom. Všetci traja sme mali len jeden predmet spoločný a tým bol dejepis. Väčšinu predmetov sme však mali s niekým druhým. Ja som mal sám len biológiu, Rosalie francúzštinu a Jasper trigonometriu. Práve sme vychádzali z kancelárie a škola sa začala naplňovať. Na každom kroku na nás ľudia len nemo zazerali, niektorí strnuli vo svojich pohyboch. Ich myšlienky boli dotieravé a bzučali mi v hlave ako kŕdeľ múch. Ako som predpovedal Rosalie zožala veľký úspech a ani my chlapci sme neboli pozadu. Nešťastne som si povzdychol, keď som začul myšlienky hlúčiku dievčat, ktoré sa rozhodli na nás usporiadať lov. V duchu som si povedal, že ich budem musieť sledovať, aby som vedel kedy a mohol tak varovať Jaspera. Ten na tom nebol o nič lepšie ako ja. Z jeho myšlienok som vyčítal všetky pocity týchto ľudí, ktoré teraz on sám pociťoval. Snažil sa ich vzrušenie z nového prírastku do školy jemne potláčať, čo s časti aj pomohlo. Naša pozornosť však upútalo niečo iné.

Začuli sme motor toho Jeepu, ktorý sme tu v piatok videli a ja som vtedy na mieste ustrnul. Začul som jeden pár myšlienok, no nebol len tak nejaký. Boli to myšlienky dvoch upírov. Čo bolo však ešte zvláštnejšie, jeden z nich, podľa zafarbenia jeho myšlienok tak muž, si v duchu spieval pieseň Elvisa Prasleyho Hound Dog, zatiaľ čo ten druhý, zrejme ženský, prekladal Deklaráciu ľudských práv do ruštiny. Samozrejme moja póza sochy neunikla mojim súrodencom a v myšlienkach sa ma pýtali, čo sa deje.

,,Dvaja od nás,“ ihneď to pochopil a boli v strehu ako ja. Hneď ako Jeep zastal vystúpil zo strany vodiča vysoký svalnatý chlapec s tmavými kučeravými vlasmi. Zamkol za sebou a oprel sa o dvere svojho auta. Pozrel sa naším smerom a zoširoka sa na nás usmial. Keď jeho pohľad spočinul na Rosalie tak mu myšlienky utiekli.

,,Páni... Wow," potom sa však spamätal a pokračoval v duchovnom spievaní. Zrazu sa však otočil a otvoril dvere malému drobnému dievčaťu, ktoré mi náramne pripomínalo elfku. Mala dlhé hnedé vlasy a jej oči priam žiarili nedočkavosťou. Pozrela sa naším smerom a usmievala sa od ucha k uchu. Pohľadom nás všetkých troch preletela a zastavila sa na mojom bratovi. Vtom ma niečo udivilo. Vďaka Jasperovi som vedel o ich momentálnych pocitoch. Ten chalan bol zjavne pobavený a aj zvedavý, no to ma neprekvapilo. Boli to pocity toho dievčaťa. Ona sa priam vznášala od šťastia a radosti. Aj bez Jasperových schopností by som dokázal povedať, že to dievča je zrejme zamilované. No Jasperovi to akosi uchádzalo. Jeho myšlienky boli najprv zmätené, no teraz sa sústreďovali len do jedného bodu. Všetky smerovali k tej malej elke. Užasnuto som sa naňho zahľadel a videl ako z nej nedokáže spustiť oči. Všimol si to aj ten svalovec a uchechtal sa nad tým. Tá malá mu však nevenovala pozornosť, lebo tá patrila teraz môjmu bratovi. Zaskočili ma aj myšlienky mojej sestry. Prekvapene som sa na ňu zahľadel a spýtavo zdvihol jedno obočie. Tá mi pohľad nasupene opätovala a v duchu preklínala moju schopnosť. Myslela totiž na toho svalnatého chlapca, páčil sa jej. Zrazu som zbystril svoju pozornosť, pretože sa k nám pomalým, no rozhodným krokom vybrala tá malá elfka. Jasper priam kričal od radosti a teraz som ja preklínal svoju schopnosť. Taký hlučný v myšlienkach ešte nikdy nebol. Keby som bol človek, tak by som mal určite silnú migrénu. Stáli sme presne na druhom konci parkoviska, a keďže autá zo žiakmi stále prichádzali, trvalo jej to dlhšie. No ja som ju už nevnímal.

Oči som mal už len pre jedného anjela. Musela vystúpiť na strane spolujazdca, pretože prešla pred Jeepom a postavila sa ku svalovcovi, ktorý sa znovu opieral o auto. Krásnejšie stvorenie som ešte v živote nevidel. V mojich očiach už existovala len ona, v mojich očiach pri nej vyzerala aj Rosalie všedne. Pozrela sa na mňa a ja som sa začal utápať v jej očiach. Až po chvíľke som zistil, že sa jej na tvári pohráva jemný úsmev. Nič krajšieho som nevidel. Vedel som, že odteraz sa budem snažiť len o to, aby mala takýto úsmev neustále. Pohľad som od nej odtrhol, až keď sa pred nás troch postavila ta malá elfka. Zoširoka sa na nás usmiala a povedala.

,,Ahojte, už sme vás čakali.“ Zarazene sme na ňu hľadeli, čo ju a jej spoločníkov pobavilo.

,,Volám sa Alice a tí dvaja pri Jeepe sú moji súrodenci, Emmett a Bella. A vy ste Rosalie, Edward a Jasper,“ meno môjho brata vyslovila tak nežne, až by som si bol myslel, že by mu mohlo rozbúchať mŕtve srdce.

,,Prepáč, ale odkiaľ nás poznáš?“ spýtala sa jej Rosalie, ktorej tiež neunikol ten pohľad, ktorý po sebe hádzali tí dvaja.

,,Nebojte sa, nehrozí žiadne nebezpečenstvo odhalenia. Mimochodom, čo sa odhalenia týka, v piatok bude svietiť slnko, takže by ste nemali ísť do školy. Môžete sa u nás zastaviť na návšteve a o všetkom sa pozhovárame. Priveďte so sebou aj Carlisla a Esme. Už sa vás nevieme dočkať. Zatiaľ sa majte,“ vychrlila to so seba, venovala ešte jeden sladký úsmev môjmu bratovi a už sa ponáhľala za svojimi súrodencami na vyučovanie. Všetci traja sme za ňou hľadeli neveriacky a pomaly sme sa pobrali do svojich učební.

,,Tak to bolo fakt divné,“ povedala Rosalie a ja som súhlasne prikývol.

,,No nie je úžasná,“ rozplýval sa Jasper a nebyť toho, že sme na chodbe plnej študentov, tak by som sa neudržal a vybuchol smiechom. Prvú hodinu sme mali spoločne, a to angličtinu. Všetci traja sme vycítili tú sladkú upíriu vôňu a vedeli sme čo nás v učebni čaká. Hneď ako sme vošli sa všetky oči a aj myšlienky sústreďovali už len na nás troch. No, neviem či všetky myšlienky. V poslednej lavici pri okne sedel svalovec Emmett a môj anjel. Bella, také krásne meno. Emmett pre zmenu myslel na moju sestru Rosalie, ktorá sa mu nesmierne páčila, ale čo sa týkalo môjho anjela, nepočul som nič. Nech som sa snažil akokoľvek, jej myšlienky mi boli utajené. Jemne sa na mňa usmiala a potom sa dala do reči so svojim bratom. My sme sa zatiaľ ohlásili u učiteľa Turnera a vybrali si nájsť nejaké voľné miesta. Jedno miesto bolo voľné pred lavicou mojim anjelom a potom jedna prázdna lavica bola aj vedľa nich. Chcel som si sadnúť pred ňu, no nad nechutnými myšlienkami mojej možnej susedky som musel slabo zavrčať. Mohli to počuť len upírske uši a tie to samozrejme zaregistrovali. Rosalie aj Jasper vedeli o čo ide a Belle a Emmettovi to došlo hneď ako sa pozreli na môj nenávistný pohľad na to dievča a ten jej zasnený. Emmett sa začal pochechtávať a Bella sa tiež usmievala. Nakoniec si tam sadla Rosalie a ja s bratom sme sedeli vedľa nich. Z Rosaliných myšlienok som vyčítal, že to neurobila len kvôli mne. Takto vedela veľmi dobre dráždiť Emmetta, ktorého myšlienky na moju sestru vždy keď pohodila vlasmi boli dosť komické.

Celú hodinu som upírskym sluchom sledoval počúval profesorov výklad, pre prípad nejakých otázok, a tým vnútorným som sa snažil nájsť nejakú medzierku, niečo, cez čo by som sa dokázal dostať k Belliným mne utajeným myšlienkam. Bol som veľmi sklamaný, keď som nič nepočul. Doteraz som sa na svoj dar vcelku spoliehal, nikdy sa mi nestalo, žeby som nepočul nič. Teraz som bol však ešte viac flustrovaný. Prečo som nepočul práve ju? Ju, ktorú by som chcel počuť najviac? Ani som si poriadne neuvedomil a už zvonilo. Pomaly sme sa pozbierali a s Rosalie sme zamierili na dejepis. Jasper sa zas vybral na trigonometriu do vedľajšej budovy. Na tejto hodine sme nemali žiadnu upírsku spoločnosť. Tak ako aj angličtina aj táto hodina prešla rýchlo. Bol som za to vďačný, lebo ďalej by som už nedokázal len tak počúvať tie hnusné myšlienky našich spolužiakov, a to nielen ohľadom mňa, ale aj Rosalie. Tá už do tejto hodiny stihla odmietnuť štyroch odvážlivcoch, ktorí ju pozývali na rande. Ako som počul aj Jasper, ktorý sa k nám snažil pripojiť na druhej chodbe absolútne odignoroval dve dievčatá. Jeho myšlienky boli také šťastné a také hlučné, že som sa reflexívne trocha prikrčil. Rosalie sa na mňa zmätene zahľadela, no ja som len pokrútil hlavou. Ako som zistil, tak mal Jasper predchádzajúcu hodinu s Alice. Čo ho však absolútne nadchlo bolo, že s ňou sedel v lavici. Veľmi sa rozprávať nemohli, pretože učiteľ bol veľmi pozorný a pozornosť vyžadoval aj od študentov, no stihli sa aspoň pozdraviť. Celú hodinu sa na seba usmievali ako šialenci z blázinca, čo neuniklo zvedavým pohľadom ostatných. Tým dvom to bolo však absolútne jedno. Zdalo sa, že Jasperov očividný záujem o Alice pobudil nielen dievčatá, ktoré sa predbiehali aby ho mohli pozvať von, no ale aj chlapcov, ktorým sa nepáčil jeho pohľad venovaný Alice a tak znovu nabrali odvahu. Alice ich však odmietala s tým, že svoj názor spred pol roka nezmenila. To Jaspera tešilo ešte viac. Ďalšiu hodinu, telesnú, som mal s Jasperom a tak kým my sme zamierili do telocvične, Rosalie sa vybrala do budovy číslo 4 na francúzštinu. V telocvični nás čakalo menšie prekvapenie. Mali sme ju totižto s Emmettom, ktorý sa tváril nanajvíš znudene a aj dotknuto. Už si nestrážil myšlienky a tak som zistil, že považuje za urážku pre šport, že nemôže použiť svoju celú silu a musí predstierať. Tréner Buch nás rozdelil do rôznych týmov a tak som ja hral basketbal, Jasper bedminton a Emmett volejbal. Hodina prebiehala naozaj nudne a tak keď zazvonilo, všetci traja sme to brali ako vyslobodenie. Zo šatní sme zamierili do jedálne. Teraz nás čakala najhoršia časť dňa. Všetci študenti v jednej veľkej miestnosti, všetky myšlienky zamerané na nás. Proste hrôza. No tešil som sa aspoň na niečo. Na to, že znovu uvidím svojho anjela. Pre dverami sa k nám pridala aj Rosalie. Ako vysvitlo, mala francúzštinu spolu s Alice a Bellou. Nielen ja, ale aj môj brat sme jej poriadne závideli. Ako sme očakávali, hneď ako sme prešli dverami sa na nás zahľadeli všetky oči. Všetci traja sme rýchlo preleteli celú miestnosť, no ani Bella, ani Alice a ani Emmett tu neboli. Nabrali sme si jedlo, ktoré aj tak nezjeme, a pobrali sme sa k najodľahlejšiemu stolu v celej jedálni. Nachádzal sa blízko ďalších dverí, ktoré viedli von, kde sa tiež nachádzali stoly a lavice, no tieto drevené, aby odolali počasiu. Teraz však pršalo a vonku nebol nikto. V tom však jedáleň znovu stíchla a my sme hneď vedeli prečo.

Cez dvere práve prechádzali Alice, Bella a Emmett. Rovnako ako my aj oni si vzali jedlo a zamierili naším smerom. Skoro som radosťou vyskočil a Jasper tiež, no naše dohady o tom, že idú k nám, sa rýchlo rozplynuli. Emmett totiž otvoril neďaleké dvere a dal prednosť svojim sestrám. Prvá šla Alice, ktorá sa na nás usmiala a extra úsmev venovala môjmu bratovi. Potom šla Bella. Naše oči sa stretli a ona mi venovala plachý úsmev. Potom sklopila oči, a keby bola človek, tak by sa určite červenala. Nad tým som sa musel pousmiať, no čo ma zaujalo boli Rosaline myšlienky. Nielen v nich, ale aj pohľadom hodnotila Emmettov vzhľad. Očami ho prešla zhora dole, a keď sa znova zahľadela na jeho tvár, všimla si, že ju pobavene pozoruje. Jeho myšlienky, prezrádzali, že sa mu Rosalin skúmavý a hodnotiaci pohľad veľmi páčili, dúfal, že ju zaujal. Rosalie sa však nepáčilo, že ju prichytil. V duchu si nadávala, a to sa len znásobilo, keď na ňu Emmett žmurkol a potom vyšiel von. Ja už som sa neubránil a zasmial sa. Rosalie na mňa hodila nenávistný pohľad a ja som sa len ospravedlnil. Ku koncu obedňajšej prestávky sa trochu upokojila a tak sme mohli ísť.

,,Uvidíme sa na chémii,“ rýchlo som sa s nimi rozlúčil, pretože som sa ponáhľal na biológiu. Hneď ako som zastal pred dverami, do nosu mi udrel známy pach. Bola to tá najkrajšia vôňa akú som kedy cítil. Dobre som vedel, komu patrí a celý natešení som vkročil do učebne s úsmev venovaným len jej. Nemohol som si byť istý, ako naň skutočne reagovala, dúfal som však, že tak ako ostatné dievčatá, ktoré dobre že nie omdleli. S ešte väčším potešením som zistil, že jediné voľné miesto je vedľa nej. Zamieril som ku katedre a predstavil sa.

,,Dobrý deň. Volám sa Edward Cullen.“

,,Ah, áno. Sadnite si k slečne McCartneyovej.“ Podpísal mi papier a ja som zamieril k svojmu osobnému zázraku. Sadol som si vedľa nej a nesmelo začal.

,,Ahoj.“ Zoširoka sa na mňa usmiala a odpovedala hlasom zvončekov.

,,Ahoj.“ Povzbudený jej sladkým úsmevom som pokračoval.

,,Nás ešte nikto nepredstavil. Edward Cullen.“

,,Ja som Isabella McCartneyová, no pre teba Bella,“ keď to dopovedala, tak sa akoby zarazila, že povedala niečo čo nemala, a zahanbene sklopila pohľad.

,,Teší ma, Bella,“ stihol som povedať a potom som sa nechtiac musel otočiť na učiteľa, ktorého myšlienky prezrádzali, že sa mu nepáčil môj nezáujem o jeho učivo. Bohužiaľ som nemal veľa možností pozhovárať sa s ňou, ale naše pohľady sa stretávali vždy keď som sa na ňu akože náhodou zahľadel. Cez myšlienky ostatných dievčat som vedel, že sa na mňa ukradomky pozerá a nesmierne som sa tomu potešil. Problém však nastal hneď ako zazvonilo. Chcel som sa k nej obrátiť a pozhovárať sa s ňou, no vtom mi zabránilo nejaké dievča.

,,Ahoj, ja som Jessica Stanleyová a ty musíš byť Edward. Nechcel by si to tu ukázať. Rada ťa tu prevediem.“ ,, A rada ťa zbalím," znelo jej v hlave.

,,Nie, ďakujem,“ chladne som odvetil, nevenoval som jej ani pohľad a vybral som sa na chémiu. Bella sa medzitým stihla niekam vypariť a tak som nemal na výber. Už na chodbe na mňa znovu kričali Jasperove nadchnuté myšlienky, a prekvapivo aj Rosaline. No tie boli veľmi podráždené. Predošlú hodinu mali totiž s Alice a Emmettom. Síce musel Jasper sedieť vedľa nejakého Erica, no aspoň vedľa v lavici sedela Alice. Rosalie to šťastie nemala, ako tvrdila. Posledné voľné miesto bolo vedľa Emmetta. Ako sa zdalo, mal ten upír nadanie ako provokovať moju sestru. No nielen ja a Jasper, ale aj Rosalie niekde v hĺbke duše vedela, že sa jej Emmett nesmierne páči. Aj táto hodina prebehla vcelku normálne, až na to, že sme sa museli predstaviť. Najvyššie skóre pozvaní na rande mala zatiaľ Rosalie. Stihla už odmietnuť dvadsaťsedem chlapcov a to nepočítam dvanástich, ktorý to skúsili znovu. Za ňou som nasledoval ja s dvadsiatimi odmietnutiami a v tesnom závese s devätnástimi zlomenými srdciami bol môj brat. Konečne sme sa vybrali na našu poslednú hodinu, španielčinu a ani nás neprekvapilo, keď sme v triede uvideli vyškereného Emmetta. Rosaline myšlienky na mňa kričali, že ona si k nemu určite nesadne, a ja som svoju sestričku už nechcel dnes provokovať, preto som si k nemu sadol ja. Rosalie a Jasper získali lavicu úplne vzadu.

,,Čau,“ zvesela ma pozdravil Emmett.

,,Ahoj,“ odvetil som mu, pričom som na sebe cítil Rosalin pohľad.

,,Tuším sa ta kráska na mňa hnevá,“ pobavene riekol a znovu žmurkol na moju sestru.

,,Hej, dnes by si ju už nemal radšej provokovať, lebo to schytám ja a môj brat.“

,,Hej, prepáč. Mimochodom, ja som Emmett,“ predstavil sa a podal mi ruku.

,,Edward,“ riekol som a stisol mu ju. Mal v nej väčšiu silu, než som čakal. Zaznamenal moje chvíľkové prekvapenie a cez jeho myšlienky som zistil, že to je jeho niečo ako dar. Je omnoho silnejší, než hocaký upír. No tak to si moja sestrička vedela vybrať. Ako sa ukázalo, Emmett je zrejme najveselšia osoba akú som kedy videl. Cez tú jednu hodinu som o ňom zistil mnohé. To, ako rád má svoje sestry, ako ich ochraňuje a urobil by pre ne čokoľvek. Hneď ako zazvonilo sme sa všetci pobrali konečne domov.

,,Maj sa kráska,“ stihol ešte Emmett pozdraviť Rosalie a už sa stratil v dave študentov. Tá za ním len nahnevane zazerala a pobrala sa k môjmu Volvu. Rýchlo si doň sadla a čakala na nás. Alice stihla venovať ešte jeden úsmev Jasperovi, predtým než si nasadla do Jeepu a jeden plachý Bellin úsmev som získal aj ja. Celý natešený som sa vybral domov, zvedavý ako naši rodičia zareagujú na našich nových známych.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 4. kapitola: