Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 3. kapitola

12.03.2010 (15:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3366×

3. kapitola: Noví známi

Bella:

Sedela som vo svojej izbe a pozerala sa na svoju prácu na hodinu francúzštiny pre pani Millerovú. Bohužiaľ mi jej vypracovanie nezabralo ani päť minút a ja už sa znovu nudím. Z prvého poschodia počujem televíziu a hlasné komentáre môjho veľkého brata Emmetta na adresu baseballového tímu New Orleans. Celý čas sa ponáša na ich pomalé a oneskorené reflexy. Akosi nedokáže pochopiť, že oni nemajú dokonale vyvinuté zmysly ako on. Nezostáva mi nič iné, len sa nad tým pousmiať. Zrazu bez zaklopania vojde do mojej izby moja malá sestrička a spustí.

,,Ahoj, videla som, že si už skončila a aj to ako sa ďalej budeš nudiť, tak som ťa prišla zachrániť. Vyrážame na nákupy. Všetci,“ zdola som začula Emmettov zmučený nárek, no Alice si to nevšímala. Zrejme mala odlišný názor na to, čo je záchrana. Tento malý nakupovací maniak však vždy vedel ako na mňa.

,,No tak, Bella. Prosím, prosím, prosím,“ nahodila na mňa psie oči a moje odhodlanie odmietnuť sa začalo rúcať. Po sekunde zvýskla, pretože zjavne mala jednu zo svojich vízií a tá ju potešila. Vedela som, že teraz už nemám šancu a tak som sa podrobila. Ani nie o desať minút sme už parkovali na parkovisku v Port Angelskom nákupnom stredisku a Alice nás ťahala do obchodov. Z nás dvoch lepšie obstál Emmett. Po desiatich minútach sa vyhovoril, že si potrebuje kúpiť nejaké vecičky do auta a vyparil sa. Mňa nechal samú napospas Alice v nakupovacom amoku. Vyberala kopu šiat a vliekla ich do kabínky, aby som si ich vyskúšala. Keď som už na seba naťahovala dvadsiate džínsy, rázne som zakročila.

,,Alice, stačí!“ Tá ma však odignorovala a šla si sama niečo vyskúšať. Ja som sa medzitým porozhliadla po obchode a našla veľmi pekné červeno - modro - biele kárované sako a saténovú blúzku, ktorá ma úzko obopínala a zvýrazňovala moje krivky. Tak ako väčšina mojich oblečení aj ona bola tmavomodrej farby. Nebyť Alice, tak okrem nej a čiernej nemám v šatníku žiadnu inú farbu. Aj keď som ju v jej nákupnom ošiale nechápala, musela som uznať, že mala vkus. Vždy mi vybrala také kusy oblečenia, na ktoré by som ja ani len nepozrela, a určite to ľutovala. Tento malý škriatok mi napriek svojej častej otravnosti prirástol k srdcu a zaplnil miesto milovanej sestry, ktorú som nikdy nemala. Keď sme platili pri pokladni, objavil sa Emmett, ktorého sme ihneď využili ako vešiak na tašky. Síce si stále niečo nesúhlasne mrmlal, no viac najavo nič nedal. Dobre vedel, že z toho vyšiel najlepšie. Ešte šťastie, že sme si vzali jeho obrovský Jeep, do ktorého sa zmestili všetky naše tašky a vybrali sme sa domov. Tam sme si odniesli svoje oblečenie do našich izieb a rýchlo ho nahádzali do skríň. No, vlastne, len ja a Emmett, ktorý aj napriek neúčasti pri skúšaní, tiež niečo od Alice dostal. Tá sa samým šťastím rozplývala vo svojej šatni, ktorú sme je s Emmettom museli postaviť. Preto z vedľajšej prázdnej izby je teraz obrovská šatňa.

Musím sa usmievať, keď si na ten čas spomínam. S Emmettom sme sa náramne zabávali, ale to vlastne vždycky, keď sme s ním. Nech sa deje čokoľvek, z neho optimizmus a vtip nikdy nevypŕchajú. A to je dobré, pretože aj keď nám je najhoršie, on nám vždy vie na perách vykúzliť úsmev. Ani si nepamätám, koľkokrát som ďakovala, za to, že som ho vtedy, pred niekoľkými desaťročiami našla a premenila. Pamätám si to stále veľmi živo, akoby sa to stalo len včera. Práve som sa túlala v hlbokých lesoch blízko hraníc s Kanadoou, keď som zacítila čerstvú ľudskú krv. Vedela som sa dobre ovládať a strašne ma zaujímalo, čo tu robí, preto som sa vydala po jej stope. Keď som našla jej pôvodcu, skoro mi oči vypadli. Uvidela som scénu ako z nejakého zlého hororu. Vysoký svalnatý chlapec sa bil o život s o krk väčším medveďom grizly. Oblečenie mal dotrhané a samé od krvi. Mal krátke, hnedé, kučeravé vlasy, ktoré sa hodili k jeho tak trochu detskej tváričke. Síce pôsobil priam neohroziteľne, bolo na ňom badať únavu a bolesť. Napriek tomu sa držal bravúrne a bojoval zo všetkých síl, ktoré mu ešte zostali. Medveď sa však nečakane po ňom ohnal labou a zrazil ho k zemi. Už ho chcel doraziť, no v tom, ani neviem prečo, som zasiahla. Medveďa som zabila jednou ranou a potom som sa pozrela na chlapca. No vlastne, muža. Mohol mať tak dvadsať, viac určite nie. Jeho detská tvár ho veľmi omladzovala. Sťažka dýchal, zdal sa biť v bezvedomí. Jeho rany boli hlboké a silno krvácali. Vedela som, že mu už nezostáva veľa času, jeho srdce už dvakrát vynechalo a začalo slabnúť. Človek by si myslel, že je už mŕtvy, no upíri citlivý sluch vedel svoje. Niečo vo mne mi hovorilo, aby som ho nenechala umrieť. Niečo ma k nemu ťahalo, no vtedy som ešte nevedela čo. Aj keď bol pohľadný, nepriťahoval ma ako muž. No jedno som vedela. Keby som chcela mať staršieho brata, chcela by som, aby bol ako on. A to rozhodlo. Od svojej premeny som bola neustále sama, aj napriek svojmu skvelému sebaovládaniu. Bála som sa nadviazať hlbšie vzťahy s ľuďmi, ktorí boli takí pominuteľní. No teraz som dostala svoju šancu. Predtým, než by som si to stihla rozumne vyvrátiť, som ho uhryzla. Bolo pre mňa ľahké prestať, nikdy som ľudskú krv neochutnala, a potom som sa naňho pozrela. Cez tvár mu preletela bolesť a začal sa zvíjať. Rýchlo som ho odtiaľ vzala k sebe domov. Celé tri dni sa utápal v bolesti, v cene za nesmrteľnosť. Celý čas som sa snažila utvrdiť samu seba, že som nespravila chybu. Bola som zmätená a aj trochu vystrašená. Nevedela som ako zareaguje, nevedela som ako sa bude správať. Ak sa ma ihneď nebude pokúšať zabiť a odpustí mi za to, čo som mu urobila, ako sa bude chovať? Ja som sa vedela ovládať, no čo on. Bude novorodený, čo znamená veľmi silný. Ako mu budem môcť pomáhať? Kontrolovať ho? Našťastie ani jedna z mojich obáv sa nenaplnila.

Keď sa Emmett prebral, bol zo začiatku zmätený, no veľmi rýchlo sa s tým vyrovnal. Keď som mu všetko vysvetlila, z ničoho ma neobviňoval, práve naopak, dokonca sa mi poďakoval. Ako sa ukázalo, vykľul sa z neho rodený srandista, no aj ochranca. Čo sa týkalo sebakontroly, nebol zlý. Zo začiatku sme sa túlali lesmi, kde ľudia nechodievali a potom, keď sa už začal ako - tak ovládať vyskúšali sme chodievať aj trochu medzi našu prirodzenú potravu. Ovládal sa naozaj dobre, aj keď som na ňom videla, čo všetko ho to stojí, no keď si niečo raz zaumienil, tak to vždy dotiahol do konca. A napokon sa mu to podarilo do takej miery, že už mohol medzi ľudí a jeho prvou myšlienkou na nich nebola ich chutná krv, ale to ako by si z nich mohol vystreliť. Aj keď ma vedel poriadne vytočiť svojimi žartíkmi, bol to brat na nezaplatenie. Lepšieho by som si nemohla priať. Táto kopa svalov, ako som ho zvykla volať keď ma nahneval, však pod sebou ukrývala naozaj láskavé a starostlivé srdce. Ak medzi nami troma súrodencami som ja bola hlavou a Alice srdom, tak Emmett bol našou dušou, ktorá tie dve protirečiace si časti spájala. Teraz sa naša duša zašila v garáži a venovala sa svojmu milovanému Jeepu, zatiaľ čo naše srdce poskakovalo celou svojou šatňou a nadchýnalo sa nad každým kúskom nového oblečenia. Zrazu sa však niečo stalo. Nepočula som žiadne skoky a vedela som, že si to všimol aj Emmett, pretože tiež prestal. Obidvaja sme hneď vedeli o čo ide. Alice má víziu. Ihneď sme sa prirútili k nej, dychtivý a nedočkavý o čo tentoraz ide. Ani nie o sekundu sa Alice prebrala akoby z tranzu a zoširoka sa na nás usmievala. V očiach jej pohrávali pobavené, no aj prešťastné iskričky.

,,Budeme mať spoločnosť,“ tajomne riekla a už jej nebolo. Z Emmettom sme sa na seba zmätene zahľadeli a rýchlo sme ju nasledovali. Bola v obývačke a sledovala jednu módnu prehliadku.

,,Haló, Emmett volá Alice. Si tam?“ ozýval sa nedočkavý Emmett, no Alice sa od obrazovky neodtrhla. Tak týmto ma poriadne nahnevala. Robievala to vždy, a dobre vedela, čo to so mnou robí. Nasupene som sa postavila pred obrazovku a zacláňala jej. Keďže som však bola pomerne útla, nemalo to ten efekt, ktorý som očakávala. Emmett sa však ku mne pridal a teraz nevidela absolútne nič.

,,Hej, čo robíte?“ nahnevane sa na nás oborila.

,,Čo robíme my? A čo ty? Povieš nám, že budeme mať spoločnosť a potom si len tak zmizneš ako keby si nám len oznámila, že bude búrka.“ Nahodila ten svoj obľúbený pohľad, ktorý hovoril, že ona vie niečo viac ako my a samoľúbo si nás premeriavala.

,,Ale čo. Zrazu sú moje vízie dobré? Čo ste to len minule povedali? ,Alice, ty a tvoje vízie nám už lezú hore krkom.',“ napodobnila nás a tak nám pripomenula náš včerajší rozhovor. Nedopadol práve najlepšie. Niekedy keď máte sestru, ktorá vidí budúcnosť, máte pocit, akoby ste stratili svoju slobodnú vôľu. Keď sme jej povedali, že nám prekážajú jej vízie, neúmyselne sme ju zranili. Síce dobre vieme, že ona za to nemôže, no proste sme to už nevydržali. Celý ten čas sme si to s Emmettom vyčítali a zdá sa, že ona na to nezabudla. Obidvaja sme nahodili previnilé výrazy a ja som začala.

,,Prepáč, Alice. Dobre vieš, že sme to tak nemysleli. Vieme, že ty za to nemôžeš, ale skús pochopiť aj ty nás. Vždy keď nám povieš, čo urobíme alebo neurobíme, nám nedávaš na výber. Máme pocit akoby sme kráčali po dopredu určenej ceste, o ktorej sme vôbec nemohli rozhodnúť. Pomaly mám už pocit, že nie ja som strojcom svojej budúcnosti, ale naopak. Ako keby ma ovplyvňovala a to sa mi nepáči. Ja viem, že tvoje vízie sú subjektívne a vždy sa môžu zmeniť podľa rozhodnutia. No mám potom na výber, keď viem, že ak sa rozhodnem inak môže to dopadnúť omnoho horšie. Chápeš čo tým chcem povedať?“ snažila som sa jej vysvetliť naše rozpoloženie, no už som sa strácala.

,,Zober si to tak. Predstav si, že by som si chcel zajtra vziať červenú košeľu a ty by si mala víziu, v ktorej by si videla ženu za volantom ako sa za mnou otáča, keďže v tej košeli vyzerám neodolateľne, pritom by nedávala pozor a havarovala by. Ja ťa poslúchnem, tú košeľu si nevezmem, lebo nechcem, aby sa jej niečo stalo. Vezmem si hnedú, ktorú nenávidím a celý deň budem podráždený. Áno, môžem si hovoriť, že som tej žene zachránil život, no potom začnem premýšľať. Čo ak by som si vzal tú červenú košeľu, ktorú zbožňujem, a na to čierny kabát. Ona by mnou nebola taká fascinovaná a nehavarovala by. Ja by som sa celý deň cítil úžasne a možno by som na tú červenú mohol zbaliť lásku svojej existencie. No keďže ja som ťa poslúchol, nikdy nebudem vedieť, čo by bolo, keby to tak nebolo.“ Celý Emmett, aj keď jeho príklad bol naozaj dobrý. Alice sa na nás skúmavo zahľadela a potom si povzdychla.

,,Dobre, dobre. Chápem. A aj ja sa ospravedlňujem. Sľubujem, že sa budem snažiť byť viac otvorenejšia iným rozhodnutiam ako tým počiatočným. A čo sa týka tej hnedej košeli, vyzeráš v nej dobre. Nechápem prečo sa ti nepáči?“ tak toto Emmett prestrelil. Asi ďalších päť minút sa naťahovali na výhodách a nevýhodách nosenia tej úbohej košeli, keď som ich zarazila.

,,Dosť. Myslím, že sme odbočili od témy.“

,,Aha, jasné. Takže moja vízia. Videla som ako do Forks prídu upíri.“ Emmett na ňu vyvalil oči a tak rýchlo pokračovala predtým než by začal robiť unáhlené závery.

,,Nebojte. Nejde o nikoho nebezpečného. Nasťahuje sa sem päťčlenná vegetariánska rodina.“ Tak toto ma prekvapilo. Za celý čas, čo už existujem, a to je už skoro storočie, som nestretla nikoho ako som ja alebo moji súrodenci. Žiadneho ďalšieho upíra, ktorý by sa živil zvieracou krvou, a nie to ešte piatich. Tak toto bude zaujímavé.

,,Kto sú, čo sú?“ vyzvedal náš braček.

,,Sú to traja muži a dve ženy. Dvaja z nich sú starší ako oni. Muž a žena, pred premenou nemohli mať ani tridsať. Sú niečo ako ich rodičia. Formálne si tých troch adoptovali. Oni sú v našom veku a zahlásia sa do našej školy. Ich otec tu bude pracovať ako lekár.“ Emmett uznanlivo prikýval, no ďalej to nekomentoval. Nad niečím úporne rozmýšľal, no ako som ho poznala, radšej som to nechcela vedieť.

,,Takže nie sú žiadnou hrozbou?“ len pre istotu som sa na to Alice znovu spýtala.

,,Nie.“

Bolo zvláštne ako na mňa a moju rodinu pôsobí toto zistenie. Od Alice sme vedeli, že by tu už mali byť a dokonca sme vedeli, že by teraz mali byť na nákupoch v Port Angels. Napriek všetkému, som nemohla v sebe zaprieť zvedavosť a vzrušenie. Okrem Emmetta a Alice, ktorých som premenila ja, som stretla len jedného iného upíra. Vlastne upírku. Volala sa Abigail a bola nomádkou. Putovala naprieč krajinou a nikde sa nezastavovala. Stretla som ju niekde v Kanade a to ona mi vysvetlila ako to vo svete upírov chodí. Čudovala sa, keď zistila, že sa neživím ľuďmi, vraj u novorodených je túžba po krvi mnohokrát silnejšia a že sa nedokážu vôbec ovládať. Nechápala ako som sa ja nevrhla na prvého človeka, ktorého som nestretla. Ponúkla mi, že sa k nej môžem pridať, no ja som odmietla. Nič mi nevyčítala, dokonca bola otvorená tomuto novému životnému štýlu. Čo sa s ňou stalo, neviem. Odvtedy som ju nestretla. Teraz mali prísť hneď piati môjho druhu a ja som bola trochu nervózna. Živili sa krvou zvierat a to u mňa zapôsobilo. Ja som nikdy necítila túžbu zabiť človeka pre jeho krv, aj keď musím priznať, že voči nej nie som imúnna. Pre mňa je rovnaká ako krv zvierat, no kvôli tomu, že ide o ľudí, o samo mysliace tvory, ktoré majú svoje životy a ktoré sú mi tak blízke, sa u mňa pri premene vytvoril tento blok. Nikdy som sa nesťažovala, brala som to skôr ako dar. Keď som premenila svojho brata a neskôr aj svoju sestru, povedala som im o oboch spôsoboch života a dala som im na výber. Na moju veľkú radosť si zvolili rovnakú cestu ako ja. Nemyslela som si, že tam niekde vo svete môže existovať taká veľká skupina vegetariánov. Jeden možno dvaja hej, ale piati? A čo ak ich je viac? Tieto otázky sa mi vírili hlavou až kým ma niečo nevyrušilo. Bola to Alice. Ešte pred chvíľou sedela pri počítači a čumela do obrazovky a teraz hľadí niekam mimo.

,,Jasper,“ riekla a na tvári sa jej objavil ten najzamilovanejší pohľad aký som kedy videla. Potom sa spamätala zo svojej vízie a urobila niečo nielenže veľmi ľudské, ale hlavne typické pre tie hrdinky z trápnych telenoviel, ktoré sa v televízii vždy vysielajú. Hlavu si podoprela rukou, ktorú mala na stole a zasnene hľadela von oknom. Na tvári jej pohrával jemný úsmev a v očiach jej poskakovali zamilované iskričky. Potom si sťažka povzdychla a Emmett to už nevydržal. Začal sa nekontrolovateľne smiať. Keby nebol upír, tak by mu už teraz od toho smiechu tiekli slzy. Alice sa však ničím nenechala rušiť a snívala s otvorenými očami ďalej. Iba som sa nad tým pousmiala a ďalej si pre seba kreslila. Maľovanie bolo jednou z mála vecí, v ktorej som bola dobrá. Musela som uznať, že mi to šlo celkom dobre. Na stenách v našom domčeku už viseli dva obrazy, ktoré som namaľovala. Prvým obrazom, ktorý visel v obývačke, bolo zátišie. Bola to jednoduchá zelená kanvica plná červených ruží na bielom pozadí. Dokonale sa hodila do tejto izby, keďže bola ladená do bielo - siva ako aj zvyšok nášho domu, okrem našich izieb. Ja som bývala v podkrovnej izbe s bielymi stenami a červeno - čiernym nábytkom a doplnkami. Alice mala svoju izbu ladenú do žlta a Emmett do tmavomodra. Mali sme aj jednu hosťovskú izbu, no tá bola tiež do biela. Zvolili sme ju kvôli tomu, že bola neutrálom a na žiadnej inej sme sa nevedeli dohodnúť. Druhým obrazom bol náš spoločný portrét, namaľovaný podľa jednej fotografie. Všetkým sa páčil, a preto sme ho zavesili do našej provizórnej jedálne. Niekedy som si len tak bezmyšlienkovite čarbala, len málokrát som kreslila niečo na želanie. Väčšinou to bolo pre Alice. Buď to boli nejaké návrhy šiat alebo len obrazy, ktoré jej vírili hlavou a chcela ich mať aj na papieri. Niekoľkokrát som jej hovorila, že nielen že nie som taká dobrá, no ja jej nedokážem vliezť do hlavy a nakresliť presnú kópiu, toho čo chcela. Ju to však nikdy neodradilo a vždy mi za to pochválila.

No čo už, taká bola moja menšia sestrička. Aj keď ma ako jediná vedela poriadne vytočiť, nadovšetko som ju zbožňovala. A ako sa zdalo, tak aj ona mňa a aj Emmetta. Ak by som ju mala porovnať teraz a vtedy, keď sme ju našli a zachránili, bolo jasné, kedy bola šťastnejšia. Pamätám si, keď sme práve prechádzali mestom Biloxi a práve vtedy tam v miestom blázinci vypukol požiar. Skrývali sme sa v neďalekých lesoch a videli ako plamene hltajú budovu. Počuli sme ako tam nejaký ošetrovateľ hlásil ostatným, že sa im podarilo všetkých pacientov dostať von, no mýlil sa. My sme počuli slabý tlkot srdca prichádzajúci z menšej izby v južnom krídle budovy, ktoré už bolo úplne pod plameňmi a veľa nezostalo, aby sa zrútilo. Nevedeli sme čo robiť. Nemohli sme tam nechať toho úbohého človeka keď ešte žil, no takisto sme nemohli naňho upozorniť, veď ako by sme to vysvetlili. No Emmett sa spamätal ako prvý. Cez rozbité okno sa vrútil do budovy a uháňal za tým človekom. Ani nie o pár sekúnd už odtiaľ vychádzal a v rukách niesol drobnú postavičku. Položil ju ku mne k nohám a pozrel sa na mňa. Stáli sme skrytý za stromami, takže nás nikto nevidel.

,,Vezmi ju,“ riekla som bratovi a hneď ako ju vzal znovu do náručia sme začuli ohlušujúci buchot. Práve sa zrútilo k zemi celé južné krídlo. Poslednýkrát sme sa na plamene zahľadeli a vydali sa k nám domov. Prenajali sme si malú chatku v lesoch a tam sme ju položili do jedinej postele, v ktorej sme aj tak nikdy neležali. Chúďa dievča, mohla mať tak osemnásť a aj napriek začmudenej tvári bola veľmi pekná. Mala krásne dlhé hnedé vlasy a tvár elfky. Bola drobnučkej postavy, taká krehká a zraniteľná. Chúďa, mala na sebe zvieraciu kazajku. Dýchala so značnými problémami, zrejme bola v dyme príliš dlho. Jej pľúca pomaly vypovedali službu. Zrazu sa však prebrala a pozrela na nás.

,,Už som vás čakala,“ tichučko riekla a znovu omdlela. S Emmettom sme sa na seba zarazene zadívali a ani jeden z nás nevedel čo urobiť.

,,Čo keby sme dostali novú sestru?“ spokojne sa ma opýtal môj brat a ja som sa musela usmiať. Myslela som presne na to isté. Tiež to pochopil a radšej z chatky odišiel. Aj keď sa už vedel kontrolovať, nechcel sa pokúšať. Rozhodol sa, že skúsi zistiť, koho sme to našli a podporí fámy o jej skone v blázinci. Ja som medzitým urobila to, čo som vtedy pokladala za správne a dodnes to neľutujem. Ostala som pri jej posteli, na ktorej sa zvíjala v bolestných kŕčoch a znovu sa trápila nad otázkami, ktoré ma sužovali aj pri Emmettovej premene. Samozrejme, aj tu to bolo zbytočné. Keď sa naša Alice, ako to Emmett zistil, prebrala, zaskočila nás tak, ako ešte nikto. Objímala nás a radosť z nej priam sršala. Ako sme sa neskôr zistila, ona sa si zo svojho ľudského života vzala len jednu spomienku. V tej spomienke ležala na svojej posteli v izbe blázinca a mala víziu o požiari a o tom ako ju odtiaľ Emmett vytiahne. Na nič iné si nespomínala. Keby sme jej nepovedali ako sa volá, tak ani to by nevedela. Emmett dokázal zistiť len to, že zrejme Alice musela mať vízie ešte aj ako človek a to ju zrejme dostalo do toho ústavu, no o jej rodine a blízkych nevedel zistiť nič. Alice to nakoniec bolo aj jedno, teraz mala novú rodinu. Tak ako môj brat aj ona si zvolila žiť vegetariánskom spôsobom života a odvtedy sa stala našou malou sestričkou. Ako sa ukázalo, bola bláznom do módy a nákupov. Do kým sme ju nestretli, sme s Emmettom mali celkom slušné úspory. Ja som maľovala a svoje obrazy za celkom slušnú cenu predávala, zatiaľ čo Emmett pracoval buď ako automechanik alebo pracoval na rôznych stavbách, kde sa jeho aj na upírske pomery veľká sila dala uplatniť. Samozrejme, vždy s mierou. Nechceli sme sa odhaliť. Keď k nám však pribudla Alice, naše imanie sa podstatne zvýšilo. Keď máte sestru, ktorá dokáže predpovedať situáciu na burze, nie je to na škodu. Aj keď som mala zo začiatku voči tomu výhrady, nakoniec som sa s tým zmierila. Nepoužívali sme tie peniaze na nič zlé, takže čo už. Párkrát, najmä na žiadosť Emmetta, sme sa vybrali do Las Vegas a zarobili ďalších pár dolárov, no inak sme sa vždy krotili. Peniaze sme neutrácali okato, ak nepočítam Alicine nakupovacie záchvaty. A teraz tento závislák na móde zasnene hľadí von oknom a neustále opakuje to meno.

,,Jasper,“ povedala už aspoň po desiaty ráz moja sestrička a zakaždým to slovo vyslovila s toľkou láskou, až som sa nestíhala čudovať.

,,Alice, ušlo nám niečo?“ Alice sa už konečne spamätala, no zamilovaný pohľad ešte nezmizol.

,,Ja len že už mám ďalšie info o tých nových.“ Toto zaujalo aj Emmett a prestal sa váľať od smiechu. Sadol si ku mne na gauč a Alice do neďalekého kresla.

,,Volajú sa Whitlockovci. Konkrétne Carlicle a Esme Whitlockovi, oni sú tí rodičia a potom ich deti: Edward, Rosalie a Jasper.“ To posledné meno vyslovila s toľko zbožnosťou, že to Emmettovi nedalo.

,,Snáď si sa do toho Jaspera nezamilovala, sestrička. Veď si ho videla len raz a to ani nie naživo.“ Alice naňho šľahla pohľadom a zatvárila sa nanajvýš tajomne a samoľúbo.

,,Veď uvidíme ako sa budeš tváriť ty, keď uvidíš Rosalie.“ Nahnevane vstala a zašila sa vo svojej šatni. Emmett sa na mňa len nechápavo zahľadel, no ja som ho poznala už veľmi dobre. Vedela som, že je zvedavý. Rovnako ako ja a moja sestra, aj on túžil nájsť si niekoho blízkeho. Niekoho s kým by mohol kráčať nesmrteľným životom a vychutnávať si jeho šťastie. Nájsť partnera na celú existenciu.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 3. kapitola: