Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 17. kapitola

10.04.2010 (17:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2679×

17. kapitola: ,,Deti"

Bella:

Bolesť, ktorá nasledovala, sa nedala popísať. Bolo to snáď horšie ako premena. Pri nej som mala pocit akoby som zvnútra horela. Teraz sa mi však zdalo akoby ma niekto zvnútra trhal na tie najmenšie kúsky. Bolo to absolútne neznesiteľné. Musela som však silno zatnúť zuby, nechcela som, aby Edward trpel spolu so mnou, lebo to by sa stalo, keby ma počul kričať. Nechcela som ho zbytočne trápiť, aj tak som vedela, že má o nás strach. Áno, o nás. To bolo jediné, čo ma dokázalo ako-tak upokojiť. Onedlho, keď všetko dobre dopadne, budeme kompletná rodinka. Ocko, mamka a ich dieťatko. Síce trochu divná rodinka, no predsa len. Áno, onedlho sa nám narodí naša Nessie, slniečko nášho vesmíru. Ak je táto bolesť daň za ňu, ochotne ju prijímam. Pre ňu a Edwarda by som podstúpila čokoľvek.

Veľmi som ani nevnímala, čo sa deje okolo mňa. Vedela som, že som v našej izbe. Vedela som, že je tu pri mne Edward s Carlislom, no kde boli ostatní, som nevedela. Najviac, ako som len vládala, som premohla túžbu zakričať, a spýtala sa: ,,Kde sú ostatní?“ Edward ma držal za ruku a na tvári som mu videla strach.

,,Počkajú dole, až kým nebude koniec.“ Koniec... neviem odkiaľ, no vedela som, že sa to blíži. Že úľava je už nablízku. Že tá bolesť onedlho zmizne a nahradí ju nekonečný pocit šťastia. Znovu mnou prešiel extra bolestivý kŕč a ja som vedela, čo bude nasledovať. Vedela som, čo mám robiť. Musela som tlačiť. Carlisle to zrejme tiež predpokladal, úplne sa vžil do svojej práce. Teraz to nebol Carlisle, náš otec, ale Doktor Cullen, profesionál v každom odbore medicíny.

,,Edward, podopri ju,“ povedal mu a môj anjel si sadol za mňa a oprel si ma o hruď. Neprestával ma držať za ruky a šepkať upokojujúce slová.

,,Bude to v poriadku, uvidíš.“ Znovu ten kŕč a ja som znovu zatlačila.

,,Vidím hlavičku,“ radostne zvolal Carlisle. Aj napriek bolesti, som sa musela usmiať.

,,Si skvelá,“ povzbudzoval ma Edward.

,,Bella, zatlač ešte raz a poriadne,“ prikázal mi Carlisle a hneď ako sa dostavil ďalší kŕč, som tak aj urobila. Zo všetkých síl, ktoré som len mala, som zatlačila najsilnejšie ako som dokázala. A potom bolesť prestala, tak rýchlo a nečakane ako aj začala. Nikdy som si nemyslela, žeby som sa ako upír mohla cítiť slabo či unavene, no teraz tomu tak bolo. Vďačne som sa o Edwarda oprela a nevedela sa dočkať, kedy uvidím svoju dcérku. Carlisle ju zabalil do pripravenej deky a podal mi ten malý uzlíček do rúk. Bola ešte krajšia ako som si ju predstavovala, ešte úžasnejšia. Hľadela na nás svojimi zlatohnedými veľkými očkami a sladko sa na nás usmievala. Bola taká drobnučká, pôsobila veľmi krehko, no vedeli sme, že to tak nie je. Bola absolútne nádherná. Presne ako povedal Edward, v tvári sa viac podobala na mňa, no vlásky, jemné a riedke, mala bronzové, presne ako jej ocko. Porcelánovo biela pokožka budila dojem porcelánovej bábiky. Tento malý zázrak bol naším dieťatkom. Dojato som sa pozrela na Edwarda a aj v jeho očiach som videla to, čo som ja cítila. Dojatie, šťastie, lásku. Hľadel na nás ako na svoj poklad. Pohladil ma po tvári a nežne pobozkal.

,,Ďakujem,“ vďačne hlesol.

,,Nie, to ja ďakujem,“ odpovedala som mu. Vedela som, že by tiež rád podržal v náručí našu dcérku, no zrejme mi ju nechcel brať tak skoro. Ja som však vedela, že budem mať večnosť na to, aby som si ju užila a tak som mu ju podala. Opatrne si ju vzal do rúk a jemne ju kolísal. Teraz mi začali chýbať slzy. Keby som znovu mohla plakať, teraz by som šťastím plakal určite. Ako sa zdalo, pomaly som sa vracala do normálu. Teda do toho upírskeho normálu. Niekto zaklopal na dvere a hneď ako sme zvolali: ,,Ďalej,“ sa nám do izby nahrnula celá rodinka. Každí bol zvedaví a nedočkaví.

,,Rodina, chceli by sme vám predstaviť Reneesme,“ hrdo ju ukázal Edward a ja som videla, ako každí zatajil dych, keď ju prvýkrát uvideli. Ako som predpokladala, Nessie si ihneď každého obmotala okolo prstu. Putovala z jednej náruče do druhej a nikto sa jej nevedel dostatočne vynadívať. Nakoniec znovu skončila u mňa a ja som jej pomaly začala predstavovať našu a teraz už aj jej rodinu.

,,Nessie, toto sú tvoji starí rodičia, Esme a Carlisle, ktorí tu budú pre teba vždy, keď niečo budeš potrebovať. Toto sú Alice a Rosalie, tie najlepšie tety aké si len môžeš želať a Emmett a Jasper, tí najlepší ujovia akí po tejto zemi kráčali.“ Nessie sa celý čas usmievala ako slniečko a ja som vedela, že pre nás ním aj navždy ostane.

Všetci traja sme sedeli v húpacom kresle a užívali si túto krásnu chvíľu. Prešiel presne týždeň od narodenia nášho dievčatka a ja som bola snáď ešte šťastnejšia ako predtým. Každý deň, ktorý som mohla stráviť s mojimi dvoma anjelmi, bol pre mňa požehnaním. Vedela som, že teraz už zvládneme čokoľvek. Nech sa nám do cesty postaví hocčo alebo hockto, vedela som, že spoločne to prekonáme. Držala som malú Nessie v náručí a nedokázala som žasnúť aká je dokonalá. Presne ako jej ocko. Na to sa Edward zachmúril. Ach, jaj. Zase mi číta myšlienky.

,,Je dokonalá po tebe a nie po mne,“ začal a ja som vedela, že táto diskusia nebude viesť nikam. Na tomto sme sa proste nikdy nevedeli dohodnúť.

,,Nevidíš sa jasne,“ lebo keby hej, tak to netvrdí.

,,Na tomto sa nikdy nezhodneme.“ Mal pravdu. Iba som sa usmiala a načiahla sa za ním pre bozk. Vyšiel mi v ústrety a nežne spojil naše pery. Mohlo to byť ešte dokonalejšie? Možno áno... Vtedy, kedy bude naša rodina kompletná, bohatá o ďalších troch členov. Jeden sa už práve hlásil. Rosalie začala rodiť asi pred pol hodinou. Tak ako u mňa aj u nej bola jej láska a jej otec. Netrpezlivo sme čakali na nový prírastok. Presne som si vedela vybaviť, akú bolesť teraz musí prežívať, no takisto som si dokázala presne predstaviť akú radosť bude potom pociťovať. Zaujímalo by ma, či bude ich dcérka talentovaná rovnako ako je aj naša Nessie. Bolo to veľké prekvapenie, keď ešte v ten deň, čo sa narodila, sme zistili, že má dar. Ťažko sa však popisuje. Má schopnosť ukázať ostatným svoje myšlienky vtedy, keď sa dotkne vašej tváre. Edwardovi je to vlastne jedno, jej myšlienky počuje aj bez toho a neustále, no pre mňa je to niečo neuveriteľné. Tak strašne rada sa pozerám na to, čo mi ukazuje. Vždy je v tom radosť a šťastie, a to je pre mňa ako jej mamu to najpodstatnejšie. No čo už, je talentovaná presne ako jej ocko. A Edward sa znovu zachmúril.

,Je to pravda, takže mlč,' zarazila som ho, predvídajúc ďalšiu našu konfrontáciu. Len si odfrkol a skôr pre seba si povedal: ,,A že kto sa tu nevidí jasne.“

,Ako je možné, že ešte aj keď sa mračíš, a pritom na to nemáš dôvod, vyzeráš stále rovnako neodolateľne a sexi?' Musela som priviesť jeho myšlienky inam. Ako sa ukázalo, podarilo sa.

,,Vyzerám neodolateľne a sexi?“ a šibalsky sa na mňa usmial. Súhlasne som pokývala hlavou a široko sa naňho usmiala.

,,Čo keby sme dnes večer, potom ako sa všetko skončí, požiadali Esme aby nám Nessie postrážila?“ Podozrievavo som sa naňho zahľadela.

,,A čo by si so mnou sám rád robil?“ Prečo sa mi to zdá ako večnosť, keď sme boli spolu naposledy osamote? Musela som priznať, že mi strašne chýba. Chýba mi jeho telo, jeho dotyky, jeho rozvášnené bozky. Chýba mi pocit, že mu patrím. Na to sa Edward samoľúbo na mňa usmial. Zase mi čítal myšlienky! Urazene som odvrátila hlavu a snažila sa naňho nepozrieť.

,,Aj ty mi chýbaš,“ riekol to tak nežne a pritom tak túžobne, že som to nevydržala a zahľadela sa mu do očí.

,Milujem ťa a nikdy neprestanem byť vďačná, za to že ťa mám.' Jeho oči zaplnila neskutočne veľká láska.

,,Nikdy neprestanem ďakovať Bohu zato, že mi ťa zoslal. Nikdy.“ A na znak toho ma pobozkal so všetkou svojou láskou, ktorú ku mne cítil.

,,Myslím, že by sme už mali ísť privítať nového člena našej rodiny,“ povedal môj princ a tak sme sa rýchlo pobrali k izbe s Rosalie. Už pred ňou stáli aj ostatní a čakali sme len na to, aby nás pozvali dnu. Nessie som podala Edwardovi do náruče a pomaly otvorila dvere.

Edward:

Presne ako Alice predpovedala, som sa dočkal svojej dcérky. Presne ako predpovedala som ju teraz držal v náručí, no nepredpovedala, aký šťastní budem. Ten pocit je proste na nezaplatenie. Všetci sme sa zhŕkli okolo Rosalie a jej dieťatka. Bolo jednoznačné, že to dievčatko zdedilo krásu svojej matky. Vyzerala skoro ako jej verná kópia, až na malý rozdiel. Vždy, keď sa usmiala, sa jej na tvári objavili dve jamky, presne ako u Emmetta. Aj keď bolo jasné, že je nezvyčajne nádherná, našej dcérke sa nemohla vyrovnať. Rovnako zmýšľala aj moja Bella. No čo už, takí sú rodičia. Pre nich je ich vlastné dieťa to najkrajšie na svete. Rosalie a Emmett dlho premýšľali nad vhodným menom a nakoniec si rovnako ako my zvolili kombináciu dvoch mien, a to Rosalie a Alice. Musel som uznať, že to malo efekt a tak do našej rodiny pribudla Rosalice. Jej myšlienky boli pre mňa veľmi zábavné. Akoby sa Emmettov humor a Rosalin prehnaný záujem o vzhľad dali dokopy. Bolo zábavné to sledovať celý deň. No ten sa pomaly končil a blížili sa noc. Noc, ktorú som chcel... Nie, ktorú som potreboval stráviť v Bellinom náručí. Lenže ako? Nielenže to bude po prvýkrát, čo nestrávime večer s našou dcérkou, ale aj nemôžme ostať v dome plnom upírovov, pričom dvaja z nich sú ešte batoľatá. Síce vyspelejšie ako tie ľudské, ale aj tak. Musím niečo vymyslieť to čo najrýchlejšie.

,,Nessie, zlatíčko. Vadilo by ti keby sme sa s mamkou na chvíľu vytratili? Žeby si tu zostala s ostatnými?“ vážne som sa pýtal svojej dcérky, keď sme sa prechádzali po záhrade a sledovali hviezdy. Zahľadela sa na mňa svojimi zlatohnedými kukadlami, akoby naozaj seriózne rozumela tomu, čo jej hovorím. Chvíľu nad tým premýšľala, hlavou sa jej honili rôzne obrázky, až som nakoniec uvidel jej predstavu. Videla sa v Esminom náručí ako spolu s ostatnými sedia v obývačke a veselo sa zabávajú. Usmiala sa nad tou predstavou a ja som vedel, že to bez nás vydrží. Ale či my bez nej, to už bolo niečo iné. Vrátili sme sa teda do obývačky a pohľadom vyhľadal Bellu. Šibalsky som sa na ňu usmiala a ona ihneď pochopila o čo ide. Vstala a pobozkala naše dieťatko na čelo. Potom som tak urobil aj ja a nechali sme Esme. Tá si ju rada vzala a ihneď sa k nej túlila. Aj bez toho, aby som jej čítal myšlienky, by som vedel čo teraz cíti. Nielenže sa jej splní sen mať vlastné dieťa s Carlislom, stane sa k tomu aj babičkou. Alice sa k nej pridala a ja som si nad tým povzdychol.

,Tie dve nám ju úplne rozmaznajú. Ale ja sa mám čo ozývať,' pomyslel si môj anjel stojaci vedľa mňa a pousmial sa nad tým. Chytil som ju za ruku a ťahal von. Chvíľu sme utekali lesom, vychutnávajúc si chvíle osamote, až sme došli na menšiu lúku. Našiel som ju len nedávno a pre dnešok bola ako stvorená. Zaviedol som nás do jej stredu a zahľadel sa na oblohu nad nami. Bella ma však chytila za tvár a naliehavo pobozkala. Ticho som sa nad tým zachichotal, no dlho to netrvalo. Ozvala sa vo mne obrovská túžba. Túžba byť s ňou, túžba mať ju. Dychtivo som sa na ňu pritlačil a ani som si poriadne neuvedomil, že som ju tým povalil na zem. Len horko - ťažko som sa prinútil nestrhať z nej šatstvo, no nakoniec sa mi podarilo ho z nej dostať a to v celku. Vedel so, že aj ona sa poriadne premáha, no po pre nás mučivej chvíľke, som už bol nahý aj ja. Na nič som nečakal a splynul s ňou v jedno. Bože, ako mi to chýbalo. Ako mi ona chýbala.

Mal som pocit akoby to trvalo len hodinu, čo sme tu boli sami, no nebolo to tak. Pomaly mizli hviezdy a začalo svitať. S ňou tak rýchlo utekal čas. Chtiac - nechtiac sme sa poobliekali a vybrali sa domov. Musel som uznať, že mi naša dcérka hrozne chýbala a nebol som jediný. Bella netrpezlivosťou až miestami nadskakovala. Keď už sme konečne dorazili, nemohli sme sa jej nabažiť. Obidvaja sme sa príliš báli, že prídeme o niečo dôležité, čo by sa mohlo stať, keď pri nej niesme. No keďže rástla tak, ako normálne ľudské dieťa, tieto obavy neboli na mieste. Bolo už ráno a naša malá už bola hladná. Doniesol som jej fľaštičku s krvou a ona sa na ňu dychtivo vrhla. Spokojne zavrnela a pila. Bolo zvláštne, že už od narodenia mali naše deti oči presne ako mi. Akoby boli vegetariánmi dlhšiu dobu a nie len týždeň či len deň, ako Rosalice. Aj keď bol ich apetít väčší ako ten náš, Carlisle sa toho neobával. Prirovnával to k vývoju ľudského dieťaťa. To tiež potrebuje častejšie jesť, aby nabralo sily a energiu na rast. Veľmi sme sa tým nezaoberali. Čo nás však trochu trápilo, bola ich možná reakcia na ľudí. Síce sa narodili už so zlatohnedými očami a pijú výhradne zvieraciu krv, ešte nikdy sa nestretli s človekom. Nedokázali sme si predstaviť, čo by sa ohlo stať. Carlisle nám raz rozprával o malých deťoch, ktoré boli premenené na upírov. O tom, aké boli roztomilé, ale zároveň neovládateľné. Ja viem, nejde predsa o to isté, ale čo ak? Nie, nesmel som nad tým takto uvažovať. Pokiaľ to bude možné, ich budeme držať od ľudí čo najďalej, a potom... Potom sa uvidí. Veď sú už tak vyspelé a to sú im len pár dní. Nie, nestane sa nič zlého.

Čas sa pomaly vliekol a blížil sa Alicin a Esmin termín. Obidve už boli pripravené na to čo ich čaká, no boli veľmi netrpezlivé. Ešteže sme v takýchto chvíľach mali Jaspera. Ukľudňoval tie dve budúce mamičky, ale ukľudňoval zároveň aj seba a dokonca aj Carlisle. Maskoval to dobre, no ja som dobre vedel, že už aj on je nedočkavý a nervózny. Prechádzal sa hore - dole, spolu s Jasperom tu krúžili ako vesmírne družice, no čo už. Nemohol som im to vyčítať, ja som nebol o nič lepší. S Bellou a Nessie som sa mal dokonale. Tie dve boli mojím pokladom. Každý deň strávený s nimi, bol pre mňa požehnaním. Vždy ma urobili neskonale šťastným, vďaka nim som sa stal nielen hrdým manželom, ale aj hrdým otcom. A vedel som, že som nebol jediný. Emmett to cítil úplne rovnako. Nielenže mal neskutočne krásnu ženu, ale aj rovnako krásnu dcérku. Na čo však bol najviac hrdý, bolo zistenie, že jeho rozkošná dcérka po ňom zdedila viac ako len zmysel pre humor. Ako sa ukázalo, toto malé stvorenie bolo nielen neskutočne krásne, ale aj neskutočne silné. Síce Rosalina krása a Emmettova sila neboli darmi ako takými, no ich malá dcérka zdedila oboje. Nielenže oslní svojou krásou, ale aj silou. Z myšlienok ma vytrhla až Alicina vízia. Vízia jej pôrodu.

,,Jasper, zlatko. Na zajtra o pol druhej si neplánuj nič. Budeme mať bábätko,“ len tak mimochodom oznámila Alice svojmu manželovi.

,,Čože? To mi nemôžeš oznámiť len tak. Znie to akoby si mi hovorila, že ideš len na nákup,“ zmätkoval môj braček.

,,Zlatko, si akísi nervózny,“ podpichla ho Alice. Emmett to už nevydržal a začal sa smiať. Aj môjmu anjelovi unikol tichý chichot. Nedokázal som si predstaviť, aké bude ich dieťa. Na jednej strane Jasper, takmer vždy vážny, a na strane druhej Alice, pojašená a neposedná. Tak to bude zaujímavé.

Už som si vcelku zvykol na Alicine vízie a na tú informovanosť ohľadom blízkej budúcnosti. Ako predpovedala, jej a Jasperovi sa narodil krásny synček. Vybrali mu naozaj pekné meno, James. Snáď nebude rovnako trhnutý do nákupov ako jeho mama. V to sme všetci dúfali. Presne o dva dni neskôr sa do našej rodiny pridal aj posledný člen. Esme a Carlislovi sa tiež narodil syn, Julian. A aj keď bol Julian ich pravý, pokrvný syn, my sme pre nich aj tak ostali rovnako cennými deťmi. Nerobili medzi nami žiadne rozdiely, všetkých nás mali rovnako radi. Teraz, keď sa pozriem za seba, na život aký sme viedli predtým, než sme vôbec mi deti našli svoje polovičky, než sme objavili ozajstné šťastie a lásku... Je neuveriteľné, ako sa váš život môže rýchlo zmeniť. Ten náš sa zmenil k ešte lepšiemu, k dokonalému.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 17. kapitola: