Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 16. kapitola

09.04.2010 (09:00) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2758×

16. kapitola: Uhýbací manéver

Edward:

Nemohol som tomu celému uveriť. Ja budem otcom, budem mať dieťa. Nikdy som si nemyslel, že zažijem až také veľké šťastie. Keď som uvidel spolu s Alice jej víziu, ja... Bol som absolútne dojatý. Alice videla mňa a Bellu ako sedíme na húpacom kresle na verande a Bella drží v náručí nádherné dievčatko. Videl som ako sa k nej láskyplne prihovárame a ako na nás ona radostne hľadí svojimi krásnymi zlatohnedými očami. Musel som uznať, že sa viac podobala na Bellu, no vlásky mala po mne. Mali rovnaký bronzový odtieň ako tie moje. Potom sa vízia zmenila, všetci aj spolu s naším dievčatkom, tentoraz v mojom náručí, sme stáli okolo postele, na ktorej sedela Rosalie a v ruke držala malý uzlíček. Nádherné, blonďavé dievčatko. Videl som Emmetta ako sa nad nimi omámene skláňa a presne som si vedel predstaviť, čo cíti. Už som sa nemohol dočkať, kedy naozaj bude môcť držať na rukách naše dievčatko. Bella ma neustále nútila dopodrobna rozprávať ako naša dcérka bude vyzerať, no mne to neprekážalo. V Alicinej vízii však bolo ešte niečo zaujímavé. Keď sme všetci stáli okolo Rosalie a jej dieťatka, Alice a Esme mali rovnako veľké bruchá, asi také aké mala teraz moja Bella. Alice si to nechala pre seba a ja tiež. Obidvaja sme dobre vedeli, čo to pre Esme bude znamenať. Raz už o svoje dieťatko prišla, a aj keď mala nás, vedeli sme, že to nie je to isté. Alice medzitým plánovala nakupovanie detských vecičiek, a to nielen pre naše a Rosaline dieťatko, ale aj pre to svoje a Esmino.

Jedného večera, tesne pred začatím školského roka, sme sa všetci zišli v obývačke, aby sme prebrali čo a ako. Bolo jasné, že ani Bella ani Rosalie (a neskôr aj Alice) nemôžu nastúpiť do školy. Tehotenstvo postupovali veľmi rýchlo a ich brušká už boli zreteľné. Museli sme niečo vymyslieť. Usúdili sme, že najlepšie bude, ak sa odtiaľto všetci odsťahujeme. Samozrejme, to chcelo dobrý plán. Plán, ktorý by nikto neupodozrieval. Presťahovali by sme sa do domu v horách, kde sa konali naše svadby. Tam by nás nikto nevyrušoval. No ako som vravel chcelo to dobrý plán.

,,Čo keby sme my prestúpili na školu do Anglicka. Išlo by o internátnu školu,“ navrhol môj anjel.

,,Povedzme, že sa naši rodičia, ktorí nás doteraz ignorovali, rozhodli, že je príliš nezodpovedné, aby sme žili bez dozoru, no keďže oni nie sú ochotní sa o nás starať, pošlú nás do internátnej školy v Anglicku.“ Uznanlivo sme prikývli, to by mohlo fungovať. Každý v tomto malom meste vedel, že ich ,,rodičia“ nie sú práve tými najlepšími, takže by tomu mohli uveriť veľmi rýchlo.

,,Dobre, takže zariadime všetky potrebné papiere, tak, aby ste do školy nemuseli nastúpiť. Najlepšie bude, ak odtiaľto odídete rovno do Kanady. Tam na nás počkáte,“ navrhol Carlisle a aj keď som vedel, že takto to bude najlepšie, nechcel som nechať Bellu teraz osamote.

,,Ja viem, že to bude ťažké, ale je to nutné.“ Vedel som to, no aj tak mi to nebolo ľahostajné.

,,Dobre a čo bude s nami?“ opýtal som sa. Každí premýšľal nad niečím iným a ja som niektoré veci dal dokopy a vytvoril vierohodnú výhovorku, prečo by sme sa mali odsťahovať.

,,Počúvajte. Asi tak dva týždne po nástupe do školy, sa dozvieme, že Carlislovi zomrel otec, ktorý zanechal svojmu synovi svoju ordináciu. Keďže bol jediným lekárom v ich malom mestečku, si sa nakoniec rozhodol, že ordináciu prevezmeš.“

,,Skvelý nápad, ale čo s Rosalie. Do školy nemôže,“ podotkol môj otec a tak som to doplnil.

,,Povedzme, že by Rosalie trpela na nejakú infekčnú chorobu a preto by musela do špeciálnej nemocnice v Kanade.“

,,To sa mi páči,“ priznal Emmett a žiaril ako slniečko z myšlienky, že nemusí svoju lásku opustiť. Ja som to tak dobre nezvládal.

,,Neboj, dám na seba pozor,“ utešoval ma Bella. Dobre som vedel, že aj pre ňu to musí byť nepríjemné. Práve som jej pomáhal baliť si veci, ktoré som najradšej v tom kufri ani nechcel vidieť. Po pol hodine, keď sme v balení nijak významne nepostúpili, ma Bella odtiahla na jej gauč. Posadila ma a sadla si mi do náručia.

,,Nechajme to na Alice. Poteší sa,“ a presne vtedy sa ozval Alicin radostný výkrik. Iba sme sa tomu zasmiali. Nežne ma pohladila po tvári a ja som slastne privrel oči.

,,Už teraz mi chýbaš,“ zašepkala.

,,Neopustím ťa, pôjdem s tebou,“ povedal som jej. Smutne sa usmiala.

,,Edward, musíš tu zostať. Bolo by to príliš nápadné.“ Vedel som to a potreboval som to počuť. Potreboval som počuť, že aj keď mi to moje srdce nechcelo dovoliť, môj rozum to považoval za správne.

,,Budú to len dva týždne,“ snažila sa nás Bella utešiť, no videl som, že ani na ňu to nezaberalo.

,,Aj napriek tomu sa mi to bude zdať ako večnosť.“ Pritúlila sa ku mne a ja som jej pohladil bruško. Cítil som, ako tam naša dcérka kopla nožičkou. Pousmial som sa nad tým. Takto reagovala jedine na môj a Bellin dotyk. Bella zakryla moju ruku svojou a blažene sa na ne dívala.

,,Už aj Nessie chýbaš.“ Nad tým som sa na chvíľku pozastavil.

,,Nessie?“ Ospravedlňujúco sa na mňa zahľadela.

,,No... Ja som už tak trochu rozmýšľala nad jej menom... No, napadlo ma Reneesme... Je to neobyčajné, ale to je aj ona.... No ale ak sa ti to nepáči...“ zastavil som ju jemným bozkom. Zahľadela sa mi do očí.

,,Je to krásne meno. Páči sa mi.“ Bella sa celá rozžiarila.

,,Naozaj?“ Súhlasne som prikývol. Pritúlil som si ju k sebe ešte viac a ona sa mi v náručí pohodlne uvelebila.

,,Milujem vás,“ vyznal som jej a pobozkal do vlasov.

,,Aj ja vás,“ odpovedala mi.

,,Dávaj na seba pozor. Nerozčuľuj sa a oddychuj. Nerob nič čo by som ti nedovolil. A hlavne, volaj mi každý deň. Rozumela sa?“ pýtal som sa svojho anjela, keď už sme stáli na letisku. Bella sa na mňa trochu nahnevane pozrela a riekla: ,,Áno, rozumela. Viem sa o seba postarať.“ Skvelé, dotkol som sa jej.

,,Láska, dobre vieš, že som to tak nemyslel. Mám len o vás strach,“ pohladil som ju po tvári.

,,Ja viem,“ a pobozkala ma. V tom bozku bolo viac vášne ako som čakal a nebyť toho, že sme v plnej letiskovej hale, tak by som sa asi neudržal. Keď sa odo mňa odtrhla, šibalsky sa zasmiala.

,,Menší preddavok toho, čo dostaneš až sa znovu uvidíme.“

,,Už sa nemôžem dočkať,“ odpovedal som jej a ešte raz ju pobozkal. Rozlúčil som sa aj s Alice, ktorá už rovnako ako Esme prešla ,,týždňom túžby“ (ako sme to nazvali) a úplne sa poddala radosti z bábätka; a takisto s Rosalie a Emmettom. U svojho veľkého brata som sa na chvíľu pozastavil.

,,Daj mi na ne pozor,“ dobre vedel, čo tým myslím.

,,Neboj sa braček,“ sľúbil a bratsky sme sa objali. Poslednýkrát som objal a pobozkal svojho anjela a jeden bozk som ešte venoval jej brušku.

,,Milujem vás,“ zase asi ako už po stý raz sme si vyznali naraz.

,,Nedočkavo ťa čakám,“ povedala mi moja Bella a s ostatnými nastúpila do lietadla. Stáli sme tam, do kým sa nezdvihlo zo zeme a dokým na nezmizlo z obzoru. Najradšej by som sa za ním rozbehol a vedel som, že aj môj braček by to rád spravil.

,,Tak poďme,“ povedal Carlisle. Vrátili sme sa domov a každý zmizol vo svojej izbe. Ja aj s mojím bratom sme si pripravili všetky veci do školy a potom sme sa nechali unášať myšlienkami na naše polovičky. Mohlo byť tak pol jednej v noci, keď mi môj otec poslal túto myšlienku: ,Edward, mohol by som sa s tebou pozhovárať? V súkromí?' Bolo to naozaj zvláštne. Vždy sme všetko preberali spolu s rodinou. Doteraz existovali len dva prípady, ktoré so mnou riešil súkromne. Prvý bol, keď sa so mnou chcel poradiť ohľadom Esme, keď nevedel ako jej vyznať city a druhý, keď potreboval pomôcť pri žiadosti o jej ruku. Na nič som nečakal a zišiel dole do obývačky. Esme sa práve rozprávala s Jasperom o bábätkách, tak sme sa mohli s Carlislom nenápadne vytratiť neďaleko do lesa. Zastali sme pár metrov od domu, kde nás nemohli počuť, keď sa ma môj otec spýtal na niečo, čo som od neho nikdy nečakal.

,,Edward, som zlý otec?“ Zarazene som naňho hľadel. Z jeho myšlienok som nedokázal nič vyčítať.

,,Nie, samozrejme, že nie. Ako si na to prišiel?“ toto sa naňho vôbec nepodobalo. Prechádzal sa hore dolu a na tvári mal zarmútený výraz.

,,Povedz, čo si si želal? Z hĺbky svojho srdca, čo si si najviac želal?“ a zahľadel sa mi do očí.

,,Dieťa. Ja... želal som si stať sa otcom,“ po pravde som mu odpovedal.

,,Povedz, želal si to každý?“ Vedel prečo sa ma to pýta. Vďaka svojmu daru, som to vedel.

,,Áno, prečo?“ vôbec som nechápal kam tým všetkým smeruje.

,,Milujem Esme. Je mojou druhou polovicou a milujem aj vás. Možno nie krvou, no ste mojimi deťmi,“ začal akoby na svoju obhajobu. ,, Vždy som si želal pre vás len to najlepšie a hlavne bezpečie. Nezniesol by som, keby sa vám niečo stalo,“ tak fajn, teraz ma začínal desiť.

,,Oci, čo sa deje?“ zahľadel som sa mu uprene do očí.

,,Ja som si neželal dieťa. Aj keď som vedel, čo by to pre moju Esme znamenalo... Neželal som si to. Čo som to za otca? Veď moje vlastné deti si to želali a ja...“ To ho trápilo toto?

,,Počkaj, oci, prestaň. Z ničoho sa neobviňuj.“

,,Ako sa nemám obviňovať? Ako sa môžem nazývať otcom, keď... ,“ musel som ho zaraziť.

,,Dosť! Počúvaj ma. Dobre ma počúvaj. Si ten najlepší otec, akého sme si mohli želať. Keď už sme nečakali nič, len smrť, dal si nám druhú šancu. Šancu znovu žiť a začať od začiatku. Dal si nám seba, úžasnú mamu, domov, ktorý sme už nemali. Neexistuje lepší otec ako si ty a ja len dúfam, že budem aspoň tak dobrý ako si ty.“ Dojato sa na mňa zahľadel.

,,Nikdy o tom nepochybuj. To, že tvojim želaním nebolo dieťa, z teba nerobí zlého otca. Žiješ už dlho, skoro štyristo rokov, preto sa fakt, že nemôžeme mať vlastné deti v tebe hlboko zakorenil. Veď ani my sme neverili, že je to možné. Boli sme ešte príliš mladý, aby sme sa s tým zmierili. Netráp sa preto.“

,Odpúšťaš mi?' pýtal sa ma v myšlienkach.

,,Nemám ti čo odpúšťať,“ rozhodne som zvolal.

,,Ďakujem, synček.“ Otcovsky ma objal a pomaly sme sa vracali domov. Z jeho myšlienok som vyčítal jeho najtajnejšie želanie. Samozrejme, celý Carlisle. Na prvom mieste u neho, bola vždy len naša bezpečnosť. To si želal. Bezpečie a pokoj pre celú jeho rodinu. Iba Carlisle, taký šľachetný a nesebecký, si mohol z toho robiť starosť. Vrátili sme sa do domu a práve vtedy zazvonil telefón. Rýchlo som ho zdvihol a radosťou skoro vyskočil.

,,Ahoj, láska. Chýbam ti?“ ozval sa z druhej strany môj poklad.

,,Ako sa môžeš na niečo také pýtať? Ledva som sa ovládol a neutekal za lietadlom,“ pobavene som priznal. Z telefónu sa ozval najkrajší smiech na celom svete.

,,Alice mi tu onedlho skočí okolo krku ak jej nepredám slúchadlo, takže ti radšej zavolám na mobil...“

,,Bella, no tak,“ počul som tlmene Alicin hlas. Presne ako som to počul mi začal zvoniť mobil.

,,Haló? Kto je tam?“ škádlil som ju.

,,To ma už ani nepoznáš?“ naoko smutne sa pýtala.

,,Vieš, že ťa milujem?“ zvážnel som.

,,Viem to. A ty vieš, že aj ja ťa milujem?“

,,Viem.“

Bella:

Hneď ako som zložila mobil, znovu som pocítila úzkosť z jeho neprítomnosti. Dva týždne, len dva týždne. Stále som si to opakovala, no nepomáhalo to. Dni pomaly, neskutočne pomaly utekali. Bolo pre mňa ťažké sledovať Emmetta a Rosalie ako sa celý čas k sebe túlia. Tak strašne mi chýbal môj Edward. Volali sme si každý deň, vždy keď sa vrátil zo školy a zložili to vždy nad ránom, keď sa tam musel znovu vrátiť. Alice sa rozhodla, že prichystá patričné privítanie pre zvyšok našej rodiny. Už som sa nevedela dočkať. Už len jeden deň. Jeden a môj princ bude znovu so mnou. Odvtedy čo ma videl naposledy som sa už poriadne zaokrúhlila. Snáď sa mu budem páčiť aj tak. Ale čo ak nie? Nie, určite sa mu budem páčiť aj tak. Emmett sa chopil výzdoby, samozrejme dirigovaný Alice. U nej už tiež bolo vidieť bruško, aj keď nie tak veľmi. Lietadlo malo pristáť o piatej a u nás mali byť až o pol šiestej, aj keď tým by som si nebola istá. Ako poznám Edwarda poriadne šliapne na plyn. Už aby tu bol.

Pol štvrtej... štyri... štvrť na päť... pol piatej... trištvrte na päť... päť hodín. Konečne, podľa Alicinej vízie lietadlo nemalo mať oneskorenie, takže to znamená, že už sú tu. Už len pol hodinka a ja budem znovu v náručí svojej lásky. Ani som sa nenazdala a domom sa rozoznelo: ,,Už sú tu,“ kričala Alice a až šťastím nadskakovala. Dvere sa rozleteli a mňa už objímal môj manžel. všade kde sa dalo ma bozkával a hladkal moje bruško.

,,Milujem ťa, milujem, milujem,“ šťastím som sa smiala.

,,Konečne sme znovu spolu,“ vydýchla som a nenásytne som ho pobozkala.

,,Ehm, ehm,“ niekto si odkašľal. Nereagovali sme na to.

,,Ehm, ehm,“ znovu niekto, na to už Edward nevraživo zavrčal.

,,No tak, na to budete mať celú noc,“ Emmett, ako najradšej by som teraz svojho bračeka niečím buchla. Nechcene sme sa od seba odtrhli. Privítala som sa aj s ostatnými a potom sme už zaliezli do našej izby. Sadla som si na pohovku a Edward si položil hlavu na moje nohy, tvárou sa otočil na moje bruško. Hľadel naň s toľkou láskou, ako na poklad, o ktorom si myslel, že už nikdy nenájde. Pohladil ho a naša dcérka ihneď odpovedala. Pousmial sa nad tým a pobozkal to miesto. Vtedy sa však zarazil. Prekvapil ma, keď sa uchom oprel o brucho akoby načúval. To snáď nie, on ju počuje!

,,Ty ju počuješ?“ s nádejou som sa pýtala.

,,To je... je to niečo... niečo neuveriteľné.“ Zahľadel sa mi do očí.

,,Ona nás vníma. Úplne akoby už bola dospelá. Všetko okolo seba chápe a naplno to vníma...“ znovu sa zahľadel na bruško a pohladkal ho.

,,Ona... ona nás miluje,“ úplne ma to dojalo, až som sa rozplakala. Edward mi zotieral slzy svojimi bozkami, až som sa nakoniec upokojila. Neprestával ma však bozkávať, práve naopak. Jeho bozky boli čoraz vášnivejšie a intenzívnejšie.

,,Čo si to hovorila o tom, keď sa vrátim?“ rozvášnene sa ma pýtal a vyzliekal mi pritom tričko. Zasmiala som sa, no musela som sa ho na to opýtať.

,,Edward. Páčim sa ti ešte vôbec? No... priťahujem ťa ešte?“ Zarazene sa na mňa pozrel.

,,No ja len že... ak nechceš... ak sa ti už hnusím,“ zastavil ma, ruku mi prekryl ústa.

,,To dúfam nemyslíš vážne?“ nahnevane sa ma pýtal.

,,Priznaj to. Veď už teraz vyzerám ako mláďa kosatky dravej, čo bude potom?“ neveriacky zakrútil hlavou, no ja som to potrebovala vedieť.

,,Bella, láska. Po prvé: vôbec nevyzeráš ako mláďa kosatky dravej. Po druhé: si mojou manželkou a čakáš naše dieťa. Milujem ťa a po tretie: si tá najkrajšia bytosť na tomto svete. Si anjel, ktorého mi Boh zoslal na zem, tak už o tom nikdy nepochybuj,“ a vpíjal sa do mojich očí.

,,Ale...,“ zarazil ma vášnivým bozkom.

,,Mám ti to dokázať? Mám ti ukázať ako ma neznesiteľne priťahuješ?“ Už mi nedal šancu na slová. Svoju lásku a túžbu mi dokázal tým najkrajším spôsobom.

Dni rýchlo ubiehali, menili sa na týždne a z týždňov sa stal mesiac. Už mesiac som bola tehotná, no vôbec som na to nevyzerala. Podľa Carlisla som vyzerala akoby som už bola v deviatom mesiaci. Každý dobre vedel, čo to znamená. Hockedy som mohla začať rodiť a nikto si to nedokázal naozaj predstaviť. Pôrod bol jednou veľkou záhadou, záhadou, ktorá nás neustále znervózňovala. Práve sme s Rosalie sedeli na verande a hľadeli na záhradu, kde naši manželia spolu s naším otcom a bratom hrali baseball. Alice s Esme im robili rozhodcov, pretože radi podvádzali. Edward práve odpálil jeden z Jasperových špeciálnych nadhodov, keď mnou prešla neznesiteľná vlna bolesti. Bola taká silná, až som vykríkla. Všetci boli ihneď pri mne.

,,Bella, čo sa deje?“ horúčkovito sa ma pýtal. Neviem odkiaľ som to s takou istotou vedela, no proste to tak bolo.

,,Už je to tu. Budeme mať bábätko.“

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 16. kapitola: