Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 15. kapitola

08.04.2010 (16:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2794×

15. kapitola: Najtajnejšie želania

Edward:

Zvláštne stretnutie a ešte zvláštnejší hostia. Dokonca ani ja, čo som dokázal čítať myšlienky, som nechápal Abigail. Nedokázal som z jej hlavy vyčítať, čo presne urobila, čo sa presne stalo. Celý ten jej dar bol obklopený akýmsi tajomstvom a teraz sme len mohli čakať, čo takého sa udeje. Aké želania budú splnené.

Keď sme na druhý večer sedeli spolu v obývačke, každý jeden z nás nad tým rozmýšľal. Každí sa snažil prísť na to, po čom najviac túži. A ja tiež. Vlastne som mal všetko, veľkú skvelú rodinu, dokonalú milujúcu manželku, večný život, ktorý s nimi môžem stráviť. Čo viac si môžem želať. Bolo tu však niečo. Niečo, čo som nikdy nemal a ani nikdy nebudem mať. Keď som bol ešte človekom, na takéto veci som ešte nemyslel. Mal som čas. Moju hlavu zamestnávala iba myšlienka narukovať do vojny a získať tak rešpekt. Potom sa všetko zmenilo. O túto možnosť som prišiel. Doteraz mi to bolo vlastne jedno. Nemal som nikoho s kým by som to chcel, ale teraz... Našiel som Bellu, zmysel svojej existencie. A teraz som pocítil bolesť. Chcel som jej dať všetko, no jednu vec zrejme nikdy. Dieťa.

Bella:

Sedeli sme spolu v obývačke a ja som mohla staviť aj vlastný krk na to, že všetci teraz myslia na Abigail a jej dar. Na to, čo všetko dokáže spôsobiť. Na to, čo dokáže splniť. Tiež som o tom premýšľala. Najtajnejšie želanie... Čo som mohla chcieť, čo už som nemala? Moja rodina sa rozrástla o piatich úžasných členov. Konečne po mnohých rokoch samoty, som našla svoju stratenú polovičku. Čo by som ešte mohla chcieť. Určite, chcela som, aby sa im nič nestalo, aby sme si mohli žiť spolu a šťastne. Žeby to bolo to želanie? Nie... Niečo vo mne mi hovorilo, že túžim po niečom omnoho viac. Po niečom, čo však nebolo možné. Túžila som po dieťatku. Túžila som spraviť Edwarda otcom. No upíri nemôžu mať deti. Toto by nedokázala ani Abigailina moc. Alebo áno? Nie. Nesmiem nad tým rozmýšľať. Niečo také proste nie je možné a ja sa preto teraz nebudem trápiť. Hm... kedy sa to vo mne nabralo? Nikdy som nebola ten typ dievčaťa, ktorý túžil nájsť si čo najskôr manžela a potom mu porodiť deti. No je pravda, že odvtedy som sa veľmi zmenila. Zaujímavé...

Asi po troch hodinách, keď už všetci vzdali snahu porozumieť všetkému čo sa stalo, sa každý začal niečomu venovať. Alice s Rosalie si listovali časopisy a plánovali naše extra veľké nakupovanie, ktoré som jej sľúbila. Carlisle s Esme si čítali nejaké knihy, pričom Jasper s Emmettom a Edwardom sa snažili hrať šachy. Že to ešte nevzdali. Proti Edwardovi a jeho schopnosti nemali šancu. Keď som sa zahľadela na svojho anjela, prešiel mnou akýsi silný, elektrizujúci náboj. Hľadela som naňho a nedokázala som sa ho nabažiť. Niežeby to predtým šlo, no tentoraz to bolo niečo iné. Nutne som s ním potrebovala byť sama. Potrebovala som ho cítiť. Zrazu sa na mňa zmetene zahľadel a Jasper tiež. Asi by ma to za normálnych okolností malo znepokojiť, no teraz som nedokázala myslieť na nič iného ako na svojho Edwarda. Rýchlo som k nemu prišla, chytila ho za ruku a ťahala ho preč.

,,Len si ho ber. Aj tak podvádza,“ sťažoval sa môj braček, no ja som ho nevnímala. Náhlivo sme vyšli z domu a mierila som k nám. Tam teraz nebol nikto. Neviem čo to do mňa vošlo, no nedokázala som sa tomu brániť. Nechcela som.

,,Láska, čo sa deje?“ pýtal sa ma stále zmetený Edward.

,,Ja neviem,“ po pravde som zašepkala. Konečne sme už boli u nás a ja som ho náhlivo ťahala k sebe do izby. Oprela som ho o zatvorené dvere a vrhla sa na jeho pery. So začiatku bol prekvapený, no potom mi bozk začal oplácať. No mne to nestačilo. Bol príliš zdržanlivý, potrebovala som cítiť, že ma potrebuje rovnako veľmi ako ja jeho. Odtrhla som sa od neho a zaštítila som ho. Musela som mu ukázať, čo sa so mnou deje. Neveriacky na mňa vyvalil oči.

,,Potrebujem ťa,“ napäto som ho prosila. Na nič nečakal, chytil ma do náručia a zavliekol do kúpelne. Pustil sprchu a strhával zo mňa oblečenie. Pobozkal ma s takou nástojčivosťou, až sa mi podlomili kolená. Našťastie ma zachytil a postavil pod padajúcu vodu. Rýchlo sa vyzliekol a vošiel ku mne. Zatiahol dvere a natlačil ma na stenu, až to zadunelo. Znovu si ma vyšvihol hore a ja som sa ho nohami chytila. Zalialo ma absolútne blaho, keď som ho v sebe ucítila. Tečúca voda, naše objatie... Pripomínalo mi to naše milovanie pri vodopáde, no tentoraz to bolo niečo iné. Bolo to viac vášnivejšie, viac vzrušujúcejšie, no hlavne omnoho nástojčivejšie. Naša túžba rástla enormne rýchlo. Pomaly sa to nedalo už ani vydržať, no ja som chcela stále viac a viac. Vôbec som nechápala, čo sa to so mnou deje.

,,Bella?“ ozval sa môj anjel. Vedela som načo sa ma pýta.

,,Neviem čo sa to so mnou stalo. Nerozumiem si,“ nevedela som čo mu povedať, bola som rovnako zmetená ako on.

,,Prečo ste na mňa s Jasperom tak divne zazerali?“ chcela som vedieť.

,,Jednu chvíľu bolo všetko v poriadku. Hrali sme šachy a ja som samozrejme vyhrával, no potom z teba Jasper začal cítiť obrovskú túžbu. Nevedel kde sa to v tebe tak rýchlo a tak silno vzalo. Chudák, mal značný problém, aby tam po Alice neskočil. Aj tak mám pocit, že to dlho nevydržal,“ uchechtal sa Edward. Neviem, čo ma to znovu pochytilo, no zas som ho potrebovala. Pobozkala som ho na hruď a smerovala som k jeho ústam.

,,Zase?“ pobavene sa pýtal.

,,Vadí ti to?“

,,Ani v najmenšom,“ popravde priznal a my sme pokračovali, v tom, čo sme pred chvíľou skončili.

Táto zvláštna neodbytná túžba po blízkosti môjho muža sa nie a nie stratiť. Trvalo to už dobrých pár dní a ja som tomu stále nerozumela. Začínalo to byť na nevydržanie. Ak to takto bude pokračovať, neviem ako sa udržím, keď budeme v škole. Najdivnejšie na tom bolo, že som zrejme nebola sama. Aj Rosalie sa začala správať rovnako divne ako ja. Bolo jasné, že ani Emmettovi ani Edwardovi nevadí naša nadmerná túžba, no pomaly nás to začalo znepokojovať. Carlisle nedokázal prísť na nič, čo by to mohlo spôsobiť alebo čo by tomu mohlo pomôcť. No presne týždeň po tom, ako to začalo, to u mňa aj skončilo. Naraz som sa však cítila akosi divne. Nevenovala som tomu však veľkú pozornosť. Edwardovi sa to zjavne veľmi nepáčilo, ale snažil sa byť silný. Deň po tom, čo som sa už cítila konečne normálne, som stála pred veľkým zrkadlom vo svojej izbe. Práve som sa chystala za Edwardom na našu lúku a kontrolovala som svoj vzhľad. Už som sa otočil, že pôjdem, keď som si niečoho všimla. Moje brucho bolo väčšie. Pozrela som sa lepšie, nemohla som tomu uveriť. To nie je možné, som upír a tomu sa vzhľad nemení. Ten zamrzol v takom stave v akom bol premenený. No prisahám, že teraz som mala vypuklejšie bruchu. Aj na dotyk sa to dalo cítiť. Ako to, že som si to skôr nevšimla? Je pravda, že v poslednom čase som nosila väčšinou šaty, ale žeby mi unikol takýto veľký rozdiel? Ako to, že si to nevšimol ani Edward? Edawrd. Rýchlo som mu zavolala.

,,Áno?“ pobavene sa ozvalo v slúchadle.

,,Poď ku mne domov. Rýchlo,“ naliehavo som riekla.

,,Už letím,“ vážne dodal a zložil. Ani nie o minútu už vletel do mojej izby a zovrel ma v náručí.

,,Čo sa deje?“ naliehavo sa pýtal.

,,Nevšimol si si na mne v poslednej čase niečo iné?“ Zmetene na mňa hľadel.

,,Myslím, na mojom vzhľade,“ dodala som. Obozretne si ma premeral, zrejme už chcel povedať, že nie, no potom si aj on všimol moje bruchu. Ako keby neveril vlastným očiam, po ňom prešiel rukou a potom sa mi zahľadel do očí.

,,Ako dlho? Vôbec som si to nevšimol.“

,,Ja neviem, uvedomila som si to asi pred minútou. Čo sa to so mnou deje?“ vystrašene som sa ho pýtala. Silno ma objal a upokojujúco mi hladil chrbát.

,,Neviem, láska, neviem. No nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Počuješ, nedovolím to,“ a zahľadel sa mi uprene do očí. Vedela som, že svoj sľub dodrží.

,,Poďme za Carlislom, možno niečo bude vedieť,“ riekol a my sme teda vyrazili. Celú cestu si ma pridržiaval pri boku a upokojujúco hladkal. Vedela som, že je rovnako vystrašený ako ja, no bol silný, kvôli mne. Tak som to skúsila aj ja. Keď sme prišli k nemu domov, našli sme Carlisla v jeho pracovni. Na nič sme nečakali a ihneď sme mu všetko vysvetlili. Tváril sa rovnako zmetene, no keď si ma lepšie obzrel, zmetenie nahradilo prekvapenie. Zrejme to počuli aj ostatní, lebo sa všetci nahrnuli k nám. Každí na mňa hľadel ako na kus laboratórnej krysy a mne sa to vôbec nepáčilo. Neviem ako, ale zrazu som začala vzlykať, no aj tentoraz bolo niečo iné. Plakala som. Normálne, ako človek. Plakala som a z očí mi tiekli slzy. Každí na mňa vyjavene zazeral a mňa to ešte viac rozplakalo. Cítila som ako sa ma Jasper snaží upokojiť, no nepomáhalo to. Chcela som odtiaľto preč. Preč od tých skúmavých, vystrašených očí. Cítila som, že som bola iná, nepotrebovala som, aby mi to ešte aj pripomínali.

,Chcem ísť preč. Odveď ma odtiaľto,' v myšlienkach som prosila Edwarda.

,,Dobre, myslím, že by sme sa všetci mali upokojiť. Ja teraz vezme Bellu do svojej izby, dobre? Carlisle ty ... Ja neviem, skús niečo vymyslieť ... na niečo prísť,“ povedal môj anjel, vzal ma do náručia a odniesol do svojej izby. Nezapol svetlá, zavrel dvere a položil na posteľ. Počkať, na posteľ? Čo tu tá robí. Zmetene, cez slzy som sa naňho zahľadela.

,,Myslel som si, že sa zíde,“ poznamenal a sadol si ku mne. Stúlila som sa mu v náručí a nechala sa ním utešovať. Neviem čo to so mnou bolo. Nikdy som nebola typ dievčaťa, čo sa len tak rozplače. Čo je so mnou zle? Ešte viac som sa rozvzlykala. Edward ma silnejšie uchopil a začal kolísať zo strany na stranu, presne ako bábätko. A vtedy mi to došlo. Čo ak... Ale to bolo bláznivé. No čo ak... Čo ak som tehotná?

O hodinu, keď už som bola úplne upokojená, som sa nad tým poriadne zamyslela. Nie, to proste nemohla byť pravda. Určite existuje nejaká odpoveď na to, čo sa so mnou deje, no tehotenstvo to nemôže byť. Nech by som si to želala akokoľvek veľmi. Až som sa zahanbila, že som nad tým mohla čo i len uvažovať.

,,Nad čím premýšľaš?“ pýtal sa ma môj anjel. Mám mu to povedať?

,,Ja rozmýšľala som... Ja....“ Zahľadel sa mi do očí a nežne riekol.

,,Mne môžeš povedať všetko.“ Áno.

,,Ja viem, že to nie je možné a že to odo mňa bolo šialené myslieť si niečo takéto, no... Asi necelú hodinu som uvažovala nad tým, či by som nemohla... Či by som nemohla byť... byť tehotná,“ tíško, len pre jeho uši, som hlesla. Cítila som ako zmeravel.

,,Ja viem, že to nie je možné, ja len...,“ umlčal ma náhlivým bozkom.

,,Bella, dal by som ti všetko, čo by si si želala. Pre teba by som zniesol aj modré z neba, a ver, že by som to spravil, ale... Dieťa ti nedokážem dať,“ zlomene riekol. Rýchlo som chytila jeho tvár do dlaní a povedala: ,,Milujem ťa. S dieťaťom alebo bez neho, milujem ťa,“ a na dôkaz som ho vášnivo pobozkala.

,,Čo budeme robiť?“ ustarostene som sa ho pýtala.

,,Neviem, no viem, že to dokážeme prekonať. Spolu to zvládneme,“ odhodlane preniesol a ja som mu bez najmenších pochýb uverila.

Čas sa pomaly vliekol, blížil sa k prvému školskému dňu. Môj stav (ako to Edward s Carlislom nazvali) sa nezmenil. Teda aspoň nie k tomu pôvodnému. Moje brucho bola stále viac a viac vypuklejšie. Nebilo to síce do očí, no upírske oči túto zmenu vedeli zaznamenať. Ak tomu sa to prejavilo aj u Rosalie. Tá to znášala trochu horšie ako ja, na svojej krásnej postave jej veľmi záležalo. Všetci sme usúdili, že to má zrejme niečo spoločné s tým, ako sa nám na týždeň zmenila ja naša túžba. Celý čas sme boli príliš precitlivené, rozplakali sme sa pre každú maličkosť. Najzvláštnejšie na tom bolo, že tá zvýšená túžba sa akosi vracali. Už nebola taká silná ako predtým, no nebolo to zase ani normálne. Celý čas sa každí snažil nejako pomôcť v hľadaní, nejakých odpovedí, no bezúspešne.

Dnes som mala ísť spolu s Edwardom na lov. Síce som lovila pred týždňom, no bola som akosi extra smädná. Vybrali sme sa blízko k našej lúke. Ucítila som lahodnú vôňu medveďa a vrhla sa za ním. Nechala som sa strhnúť svojimi inštinktmi a vypila som ho do poslednej kvapky. Keď som sa otočila, všimla som si ako na mňa Edward zvedavo pozerá.

,,Odkedy máš rada medvede?“ To bola dobrá otázky, vždy som predsa uprednostňovala jelene. Tie mi chutili najviac.

,,Neviem, proste som naňho dostala chuť,“ odpovedal som mu.

,,Môžeme ísť?“ pýtal sa. Neodpovedala som, pretože som zacítili neďaleko pumu. Bezmyšlienkovite som sa za ňou vrhla a tiež ju vysala.

,,Hej, pumy sú moje,“ sťažoval sa môj anjel.

,,Prepáč, neodolala som,“ priznala som sa.

,,Si v poriadku?“ starostlivo sa ma pýtal. Vedela som, že sa o mňa bojí a chcela som mu povedať, že je to zbytočné, no to som s určitosťou nevedela ani ja sama.

,,Môžeme ísť,“ hlesla som a chytila ho za ruku. Nikam sme sa neponáhľali, vychutnávali sme si chvíľku osamote. V tom mi však do nosa udrel hrozný pach. Znechutene som pokrčila nos a prikryla som ho rukou. Čo tu tak smrdí?

,,Bella?“ zmetene sa pýtal Edward.

,,Čo je to za hrozný pach?“ bez dychu som sa ho pýtala.

,,Hrozný pach? Bella, jediné čo ja cítim, je neďaleké stádo jeleňov,“ vyľakane na mňa zazeral.

,,Vráťme sa domov,“ poprosila som ho a on na nič nečakal. Ihneď ako sme tam dorazili, Edward zavolal všetkých do obývačky. Každí sa usadil a môj anjel im všetko vyrozprával. Nikto nevravel nič. Všetci premýšľali a ja som znovu myslela, na tú nemožnú možnosť. Aká by som bola šťastná, keby to bola pravda. Bezmyšlienkovite som si siahla na vypuklé brucho a nežne ho pohladkala. Edward sedel vedľa mňa a z jednej strany ma objímal. Chytila som jeho ruku a položila som si ju na brucho. Svoju som však neodtiahla. Bol to krásny pohľad, aj keď som vedela, že za tým bruchom sa žiadne dieťatko nenachádza. Edward si zrejme uvedomil na čo myslím a na tvári sa mu objavila bolesť. Chcela som ju zahnať, no v tom sa stalo niečo zvláštne. Presne tam kde sme mali obaja spojené ruky, sme zacítili kopnutie. Niečo vo mne koplo presne na to miesto, kde sme to mohli cítiť obidvaja. Zarazene sme na seba hľadeli.

,,To nie je možné,“ vydýchol Edward. Všetci sa na nás zahľadeli a chceli odpovede.

,,Nie, upíri predsa nemôžu mať deti,“ vravela som, no už som tým nebola tak silno presvedčená. Hneď ako som túto možnosť pripustila, zaplavil ma úžasný pocit, že som na to konečne prišla. Ako keď dlho hľadáte tie správne odpovede a nakoniec na to prídete.

,,Čože? Dieťa?“ pýtali sa neveriacky ostatní. My s Edawrdom sme si ešte stále hľadeli do očí. Vedela som, že sa aj v tých mojich zračí nádej, aká bola a j v tých jeho.

,,Prisahám, že pred chvíľou sa vo mne niečo pohlo a koplo ma to,“ povedala som a Edward dodal: ,,Aj ja som to cítil.“ Každí na nás hľadel absolútne neveriacky, no nám to bolo teraz ukradnuté.

,,Je pravda, že doteraz sa nič takéto nestalo. Ale keď nad tým pouvažujete...“ začal Edward. Silnejšie ma objal, ruku stále nestiahol z môjho bruška a otočil sa na ostatných.

,,Vysvetľovalo by to mnoho vecí, rast brucha, precitlivenosť a slzy, divný apetít ... Uvažujte. Abigail povedala, že svojim darom dokáže splniť každé želanie, nech ide o čokoľvek. Koľko upírov poznáte, čo by si najviac na svete želali deti a ešte k tomu stretli Abigail, aby im pomohla? Jasné, že doteraz sme o tom nepočuli. Ja viem, normálne by sa to určite nestalo, no toto nebolo predsa normálne. Použila na nás svoj dar,“ snažil sa im to vysvetliť Edward.

,,Aj keď som si pre nás vždy želala lásku, šťastie a pokoj, najviac som však túžila po dieťatku,“ dodala som.

,,A ja tiež,“ priznala moja láska. Vedela som, že niektorí z našej rodiny tomu začínajú veriť.

,,Ja viem, znie to šialene, no čo ak je to pravda?“ Nikto sa nemal k ničom. V tom Alice celá stuhla. Mala víziu. Tentoraz to trvalo akosi dlho, no keď sa spamätala, radosťou vykríkla: ,,Ja budem dve krásne netere.“ Všetci sme na ňu vyjavene hľadeli.

,,Budeme mať dcérku,“ vyznal mi celý dojatý Edward. Nevydržala som to a pobozkala ho so všetkou láskou, akú som k nemu prechovávala.

,,Ja budem otcom,“ vydýchol celý omámený Emmett. No, vlastne, každý bol skoro omámený. Potom však v dome zavládla povznesená nálada. Ja s Edwardom sme sa ešte stále bozkávali, Emmett spolu s Alice tancovali po celej obývačke, Rosalie radosťou až plakala a Esme ju utešovala a keby mohla tak dojatím plače aj ona, a Carlisle s Jasperom sa len láskyplne nad tým všetkým usmievala. Mohli sme byť ešte šťastnejší?

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 15. kapitola: