Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - 11. kapitola

30.03.2010 (19:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3160×

11. kapitola: Zásnuby

Edward:

Bolo to ako v tom najkrajšom sne. Všetci sme boli konečne dokonale šťastný a prispieval k tomu aj fakt, že sa skončila aj školy. Každý z nás končil samozrejme s výbornými výsledkami, veď bodaj by nie. Zajtra sa mala konať oficiálna rozlúčka s týmto školským rokom a potom sa mali začať vytúžené dvojmesačné prázdniny. Ja som mal však na pláne niečo iné. Niečo, čo by mohlo všetko zmeniť. Zmeniť k niečomu ešte krajšiemu.

Dlho som už nad tým všetkým premýšľal a ako som zistil, nebol som jediný. Nielen môj brat s Emmettom, ale aj môj otec úporne premýšľal nad týmto krokom. A čo sme mali vlastne v pláne? Žiadosť o ruku. Premýšľal som nad tým už naozaj dlho a teraz, keď sa skončila škola, som sa konečne definitívne rozhodol. Náš vzťah s Bellou bol síce len v začiatkoch, no ako som jej už tisíckrát povedal, s nikým iným ako s ňou som svoju večnosť nechcel stráviť. Teraz som sa rozhodol to oficiálne spečatiť. Aj Emmett mal podobné plány s Rosalie a dokonca aj môj otec už rozmýšľal nad zopakovaní si manželského sľubu s mojou mamou. Jasperove myšlienky boli rovnakého rázu, no chudák on to mal z nás najťažšie. Nemohol sa k ničomu rozhodnúť, len aby o tom Alice nemala víziu. Nemohol plánovať, nemohol podniknúť nič, aby to neohrozil. Ja som však dostal skvelý nápad ako mu pomôcť, bez toho, aby to Alice zistila. Požiadal som svojho anjela, aby každý deň v presne stanovený čas zaštítila Alice bez jej vedomia. Síce sa zo začiatku zdráhala, no keď som jej povedal, že Jasper by jej rád prichystal prekvapenie, tak nakoniec súhlasila. A tak presne o štvrtej sa môj braček plánoval všetko potrebné na to, aby jeho žiadosť o ruku bola dokonalá. Ja som už mal našťastie všetko vybavené a zariadené, a netrpezlivo som čakal na ten správny deň. Ako vždy Alice to vedela od chvíle kedy som sa rozhodol, preto mi poradila (spoľahlivejšie ako rosnička) kedy to spraviť. Môj plán si totižto vyžadoval jasnú večernú oblohu bez prehánok a takýmto dňom mal byť piatok, prvý deň prázdnin.

Bella:

Hm... prečo je dnes Edward taký nervózny? Stále tiká očami po hodinkách akoby niečo čakal. Práve sa končil prvý deň našich prázdnin a nebol jediný, kto sa tu správal akosi čudne. Alice sa na každého priblblo usmievala s jej obľúbeným pohľadom: ,Viem viac ako vy,' Emmett sa len tak bezmyšlienkovite hrabal vo svojom aute, bez žiadneho viditeľného úspechu, pretože keď som za ním bola pred hodinou ešte stále čistil karburátor. Jasper vysielal vlny kľudu a pohody po celom dome, na ak tu niekto potreboval pokoj, tak to bol on. Carlisle sa zašil vo svojej pracovni a neustále s niekým telefonoval. Čo sa to dnes so všetkými deje? Zdá sa, že jediné normálne sme tu len ja, Rosalie a Esme. Tiež nad tým len nezrozumiteľne krútia hlavou. Bolo asi pol deviatej, keď ma Alice odtiahla z Edwardovej napätej náruče a ťahala ma domov, s tým, že dnes musím vyzerať obzvlášť dobre. Zatiahla ma do svojej izby, rovno do jej šatne. Tam presne v strede viseli jedno čierne a jedno biele vrece so zatiaľ pre mňa skrytými šatami. Vzala to biele a rozipsovala ho. Boli v ňom nádherné večerné šaty. Neboli síce modré, ale napriek tomu sa mi náramne páčili. Celé boli sýtočervené, bez rukávov, na hrubšie ramienka s naozaj hlbokým výstrihom, takže podprsenka nepripadala v úvahu. Siahali mi asi tak do pol stehien, jednoducho voľné, vzdušné a značne sexi. Obliekla som si ich, moja sestrička ma učesala a jemne nalíčila. Celý čas som sa z nej snažila dostať dôvod tohto všetkého.

,,Alice, tak už mi to povedz. Na čo všetko toto?“ Alice sa len usmiala a nevšímala si ma.

,,Alice!“ naliehala som.

,,Čo? Je predsa koniec prvého školského dňa.“ Neveriacky som pozdvihla jedno obočie.

,,Neverím ti.“ Iba sa zasmiala a znovu ma ignorovala. Konečne som bola hotová, keď niekto zazvonil.

,,Choď otvoriť,“ nariadila mi Alice a už jej nebolo. Zišla som dolu a dvere otvorila. Stál v nich môj princ, v čiernom obleku a červenej košeli bez kravaty. Vrchné gombíky košele mal ležérne rozopnuté a vyzeral ešte viac sexi, než normálne. Nemohla som z neho spustiť oči. Usmial sa na mňa mojim obľúbeným pokriveným úsmevom a podal mi bielu ružu.

,,Pre tebe. Vyzeráš očarujúco.“ Ružu som od neho prijala a kompliment vrátila: ,,Aj tebe to dnes obzvlášť pristane.“ Pristúpil ku mne a nežne ma pobozkal.

,,Môžeme ísť?“ opýtal sa ma a pomaly ma ťahal k jeho Aston Martinu.

,,Môžeme a kam vlastne?“ zvedavo som sa ho opýtala. Na dnes sme neplánovali nič špeciálne. Dnes bol samá záhada.

,,To je prekvapenie,“ riekol a otváral mi dvere. Nasadla som, potom aj on a už sme uháňali pre ľudí šialenou rýchlosťou. Mierili sme kamsi mimo mesta, k lesom, no veľmi ma to nezaujímalo. Všetku svoju pozornosť som venovala len môjmu princovi. Moju pozornosť však upútalo čosi veľké pred nami. Lepšie som sa zahľadela a neveriacky otvorila ústa. Na menšom priestranstve neďaleko kde medzitým Edward zaparkoval, sa práve nafukoval veľký balón.

,,Zavri si pusu, predtým než to spravím ja,“ šibalsky sa na mňa usmial a viedol ma k balónu.

,,Ako?“ vyšlo zo mňa.

,,Povedzme, že som chcel, aby to bolo jedinečné,“ tajomne riekol.

,,Aby bolo čo jedinečné?“ nedala som sa. Vôbec som tomu všetkému nerozumela. Balón už bol nafúknutý, chlapík ktorý to robil sa s potmehúdskym úsmevom vytratil a my sme doň nastúpili. Edward sa chopil ovládania a my sme sa odlepili od zeme. Stúpali sme a stúpali, bolo to niečo neuveriteľné. Obloha bola jasná, svietili hviezdy a ten výhľad... Bolo to niečo očarujúce. V diaľke sme videli náš aj Cullenovský dom.

,,Páni... To je nádhera,“ šepla som, nechcela som túto chvíľu pokaziť.

,,Áno, no nie taká ako ty,“ zahľadela som sa naňho, neodolala som a pobozkala ho. Pevne ma objal a bozk mi opätoval. Po hodnej chvíli, nás od seba odtrhol, no stále si ma držal pevne u tela.

,,Milujem ťa,“ zahľadel sa mi do očí a ja som v nich videla tú istú obrovskú lásku, aká bola v mojich.

,,Aj ja ťa milujem,“ odpovedal som mu a znovu ho pobozkala. Po ďalšej chvíľke sa znovu odtiahol a povedal.

,,Dnes chcem urobiť niečo, o čom snívam už veľmi dlho.“ Nechápavo som naňho hľadela a on pokračoval: ,,Chcel som, aby všetko bolo dokonalé. Aby to bolo niečo, načo nikdy nezabudneš.“

,,Edward o čo ide?“ zvedavosť ma zožierala.

,,Vieš, že sme práve teraz nad našou lúkou? Pozri sa dolu,“ pobádal ma a ja som tak urobila. To čo som tam uvidela, som nečakala. Na našej lúke bolo tisíckami malých svetielok napísané: ,,Vezmeš si ma?“ Nemo som na tú nádheru hľadela a potom som sa otočila na svojho anjela. Ten však už nestál, no kľačal na jednom kolene a v ruke držal otvorenú krabičku s nádherným prsteňom.

,,Isabella Marie Swanová McCartneyová. Celý život som blúdil po tomto svete sám. Teraz som však našiel svoju stratenú polovičkou, ktorou si ty. Stala si sa jediným zmyslom môjho života a ja viem, že chcem s tebou stráviť celý svoj večný život. Sľubujem, že ťa urobím tým najšťastnejším upírom, aký sa po tejto zemi prechádzal. Urobíš ma nekonečne šťastným? Vezmeš si ma?“ skončil svoj dych vyrážajúci prejav a ja som ďakovala za to, že teraz nie som človek, inak by sa mi už srdce určite zastavilo. Trpezlivo čakal čo mu poviem a ja som sa zmohla len na jednoduché: ,,Áno, vezmem.“ Usmievala som sa od ucha k uchu a hodila sa mu okolo krku. Zasmial sa nad mojím počínaním a oboch nás postavil. Vášnivo som ho pobozkala a potom mi navliekol prsteň.

,,Milujem ťa,“ musela som mu to povedať.

,,Milujem ťa,“ odpovedal mi a znovu sme splynuli vo vášnivom bozku. Nechali sme sa unášať jemným vánkom, nekonečne šťastný, venujúc sa len tomu druhému.

Medzitým

Rosalie:

Prečo sú dnes všetci takí čudní. Dokonca aj môj macko sa správa zvláštne. Snažím sa na to nemyslieť, no pomaly už nevnímam články v časopise, ktorý si práve listujem. Všimla som si ako Alice niekam odvliekla Bellu a potom sa vyparil aj Edward. Ani nie o päť minút sa Alice vrátila a v rukách držala čierne vrece so šatami. Vytiahla ma do mojej izby a nariadila mi obliecť si to. Rozopla som zips a to čo som uvidela, ma milo prekvapilo. Také krásne šaty som už dávno nevidela. Boli saténové, dlhé po kolená, bez rukávov, ku krku. Boli síce jednoduché, celé čierne, no poriadne sexi. Už som si dokázala predstaviť Emmett, ako na mňa bude civieť. Zbožňuje, keď mám na sebe čiernu. Obliekla som sa, Alice ma namaľovala a vlasy mi zopla do voľnejšieho drdolu.

,,Teraz už môžeš ísť,“ povedala ma Alice a tlačila ma von.

,,Kam?“ nechápala som o čo jej ide.

,,Tam, kam ti to srdce ukáže,“ tajomne riekla a zabuchla mi dvere z kuchyne rovno pred nosom. Ešte chvíľku som na ne zmätene zazerala a potom som sa otočil.

,Tam kam ti to srdce ukáže,' to moje chcelo za Emmettom. Tak som si to namierila k nemu domov. Neviem prečo, no mala som pocit, že je tam. Vošla som dnu a zarazene zastala v dverách. Všade, kam som sa len pozrela boli červené ruže. Na zemi, na stoloch, na každej možnej rovnej ploche. Bolo ich tu snáď sto. Na zemi boli rozsypané lupene ružových a červených ruži a smerovali ku schodom. Vydala som sa teda hore a cestou si všimla, že ruže sú nielen v jedálni dolu, ale aj na chodbe, ktorou som išla. Lupene ma zaviedli k Emmettovi do izby a tak som otvorila dvere. Aj tu to vyzeralo podobne ako všade v dome, ruže kam len oko dovidelo a na zemi lupene. Bolo tu však aj niečo iné. Všetky jeho veci boli odtisnuté k stenám, takže v strede bol voľný priestor. Z jeho hifi veže znelá pomalá romantická pieseň a až teraz som si všimla, že pri strope sú červené balóniky v tvare srdca. Niečo na nich však bolo napísané. Lepšie som sa pozrela a zalapala po dychu. Na každom srdiečku bolo napísané: ,,Vezmeš si ma?“ Zraz sa za mnou niečo pohla a v izbe už stál aj Emmett. Pristúpil ku mne bližšie, na tvári úsmev a pokľakol predo mňa.

,,Rosalie Lillian Haleová Whitlocková. Viem, že ti občas leziem na nervy a niekedy by si ma radšej zaškrtila, no napriek tomu, ťa teraz žiadam o ruku. Si tým najlepším a najdokonalejším, čo ma v mojom živote stretlo a viem, že ťa milujem viac ako vlastný život. Chcem ťa urobiť šťastnou. Vezmeš si ma?“ zarazene som naňho hľadela a potom som spustila: ,,Áno, áno, áno,“ radosťou som skákala a neustále kričala áno. Môj macko sa nad tým zasmial a chytil ma do náruče. Vášnivo ma pobozkal, no potom si asi na niečo spomenul.

,,Skoro som zabudol,“ riekol a vytiahol z vrecka zamatovú krabičku. Otvoril ju a ja som zbadala nádherný strieborný prsteň s obrovským diamantom. Navliekol mi ho na prst a znovu pobozkal.

,,Už som ti povedal ako dneska úžasne vyzeráš?“ pýtal sa ma. Usmiala som sa naňho a povedala: ,,Nie, no máš na to celú večnosť.“

Chvíľku potom

Alice:

Ach... Aké majú Bella a Rosalie šťastie. Práve teraz im ich lásky vyznávajú šťastie a žiadajú ich o ruky. Ach... Keby to urobil aj môj Jasper. No podľa mojich vízií, sa k ničomu takému nechystá. Nevadí, počkám si.

,,Miláčik, na chvíľku si odskočím,“ povedal mi Jasper, na rozlúčku ma pobozkal a zmizol. V dome som už ostala len ja, Esme a Carlisle, stále zašitý vo svojej pracovni.

,,Zdá sa, že sme tu ostali sami,“ povedala som Esme, ktorá sledovala akýsi program, kde prerábali byty.

,,Nie nadlho,“ povedala, televíziu vypla a smerovala ku schodom.

,,Zlatko, poď so mnou,“ poslúchla som ju a tak sme vošli k nej do izby. Na veľkej manželskej posteli ležalo rovnaké vrece na šaty, aké som ja dnes mala. Toto bolo červené a dlhé. Esme ho otvorila a vytiahla nádherné bielo - sivé šaty bez ramienok, voľné, úplne po zem. Na vrchu bol pásik s žltými a bielymi kamienkami. Proste boli úžasné.

,,Obleč si, dobre?“

,,Prečo?“ nechápala som.

,,Jaspera tým potešíš,“ povedala Esme a zmizla v kúpelni. Tak dobre, ak to moju lásku poteší, urobím to. Rýchlo som sa prezliekla a esme sa do izby vrátila. Jemne mi natočila zvyčajne rovné vlasy a nalíčila ma.

,,Tak, teraz bež na verandu, niekto ťa tam čaká,“ povedala Esme a ja už som celá nedočkavá utekala tam. Stál tam on, môj rytier a v tom čiernom obleku s bielou košeľou vyzeral úžasne. Ihneď som sa mu vrhla okolo krku a pobozkala ho. Po chvíľke nás od seba odtrhol, chytil ma za ruku a vyšiel smerom k Edwardovmu Volvu, ktoré stálo pred domom.

,,Kam ideme?“ nedočkavá som vyzvedala. Kvôli mojim víziám bolo prakticky nemožné niečím ma prekvapiť, no tak sa zdalo, že on to dokázala.

,,To je prekvapenie,“ tajomne riekol a nežne ma pobozkal. Cesta sa mi zdala povedomá. Smerovali sme k nášmu útesu. Tam kde ma pozval na naše prvé rande a kde mi vyznal lásku. Došli sme tam a presne ako vtedy aj teraz bol útes vyzdobený svetielkami. Podišli sme až k jeho koncu a sledovali krásny výhľad. Jasper ma zozadu objal a ja som sa mu oprela o hruď. Pobozkal ma do vlasov a na niečo na mori ukázal. Až teraz som si všimla, že tam pláva biela loďka. Všimla som si, že nesie meno Alice. Nežne som sa usmiala, pootočila hlavou a jemne pobozkala Jaspera.

,,Lepšie sa pozri,“ zašepkal. Znovu som sa otočila na loďku. Tá mala teraz stiahnuté plachtu a aj z tejto diaľky som videla, čo je na nej napísané, ,,Vezmeš si ma?“ Jasper sa postavil predo mňa, pokľakol a jednoducho riekol: ,,Mary Alice Brandon McCartneyová. Milujem ťa tak ako ešte nikto nikdy nikoho nemiloval. Vezmeš si ma?“ Vytiahol si z vrecka čiernu saténovú krabičku a otvoril ju. Bol v nej nádherný zásnubný prsteň. Strieborný, v stred stredne veľký tmavozelený smaragd a z oboch strán dva menšie diamanty.

,,Áno,“ vykríkla som a hodila som sa mu okolo krku. Zrejme nečakal takú silnú reakciu, pretože neudržal rovnováhu a my sme z útesu spadli rovno do mora. Rýchlo sme sa vynorili na hladinu a začali sa smiať. Prsteň mi natiahol na prst a pobozkal ho.

,,Ďakujem,“ poďakoval.

,,Nie, to ja ďakujem.“

Esme:

Konečne bude táto rodina úplná. Ach... to bude krása. Už sa toho nemôžem dočkať. Najprv som sa trochu zľakla, keď sa domov ako prví vrátili Alice s Jasperom celý mokrý, no moje obavy zmizli hneď ako som videla akí sú šťastní a vysmiati. Všetko nám vyrozprávali a potom sa Alice pochválila prsteňom. Bol nádherný, presne sa k nej hodil, môj syn mal naozaj dobrý vkus. S Carlislom sme im zaželali všetko najlepšie. Alice už plánovala všetko na svadbu, keď zrazu stuhla. Asi mala víziu. Potom sa začala usmievať od ucha k uchu a priam žiarila.

,,Už sa vracajú.“ A presne o minútu už vchádzali prednými dverami Bella s Edwardom a kuchynskými dverami zase Rosalie s Emmettom. Presne ako Alice aj oni sa nám pochválili. Prstene, ktoré dostali, boli nádherné. Alice na nich naliehala, musela im vystrojiť svadby. Nakoniec pritakali, veď čo im iné zostávalo. Teraz sme tu sedeli v obývačke všetci spolu, šťastní. Musela som uznať, že som im trochu závidela. Carlisle a ja sme sa brali už naozaj dávno. Hm...

Nadišiel štvrtok a ja s Carlislom sme sa mali zúčastniť na dobročinnej aukcii. Mali sa tam vydražovať rôzne veci, nábytok, šperky, obrazy, pričom výťažok mal byť venovaný chorým deťom. Vždy sme sa na takýchto dražbách zúčastňovali, chceli sme pomôcť ako sa len dalo. A práve takto som našla pár krásnych kúskov, ktoré sú teraz všade po dome. Malo sa to konať v rovnakom hotely ako školský ples a presne o piatej sa aukcia začala. Licitovali sme na rôzne kúsky, ja som si kúpila krásny obraz zo zátiším a nádherný starožitný paraván. Moja láska zase konferenčný stolík z 15. storočia. Blížil sa koniec aukcie a zároveň jej vrchol. Mal sa dražiť nádherný prsteň z 19. storočia. Licitácia začala a na moje prekvapenie sa do nej zapojil aj Carlisle. Samozrejme, s našimi peniazmi nikto nemal šancu a tak sme prispeli ďalšou značnou sumou. Potešilo ma to, vďaka týmto peniazom sa mohli mať mnohé deti lepšie. Carlisle podpísal všetky potrebné šeky a už sme chceli vyraziť, keď zrazu pristúpil k mikrofónu.

,,Prosím o pozornosť. Nebude to dlho trvať, teda dúfam.“ Všetci sa postavili k pódiu a môj manžel z neho zišiel. Podišiel ku mne, kľakol si na jedno koleno a usmial sa na mňa.

,,Esme, moja drahá. Viem, že k sebe patríme už dlho, no tu a teraz sa ťa pýtam. Vezmeš si ma, znovu?“ Našim publikom sa ozval šum, no ja som ich nevnímala.

,,Áno,“ riekla som a objala ho. Publikom sa ozval potlesk a k nemu sa pridal aj ľahký smiech, keď sme sa pobozkali. Na prst mi navliekol prsteň, ktorý pred chvíľou kúpil a znovu ma objal. Myslela som si, že šťastnejšia už viac nemôžem byť. Mám veľkú, úžasnú rodinu, skvelého milujúceho manžela, čo viac som si mohla želať?  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - 11. kapitola: