Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odraziť sa od dna - 8. kapitola + Epilóg

17.01.2016 (12:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2309×

8. kapitola

James

Vyšiel som z úkrytu a bleskove chytil dvere tej starej rašpli, čo práve vychádzala z komplexu. Potom som rýchlo prekĺzol dovnútra. Dnes konečne nastal okamih mojej pomsty. Čakanie sa skutočne vyplatilo. Aj keď sledovať ten prekliaty barák a byť nenápadný, bolo prekliato ťažké. Vedel som, že je doma sama, ale musel som konať rýchlo. Ten červenokožec sa mal dnes vrátiť a nemienil som mu zase krížiť cestu. S ním sa vyrovnám inokedy, teraz bola na rade tá suka.

Na poschodie som doslova vyletel a zabúchal na dvere bytu. Tie sa rozleteli takmer okamžite a medzi nimi stála tá hlupaňa skoro nahá. Naoko prekvapene som jej poďakoval za vrelé privítanie a potom som si neodpustil smiech. Aby však susedia nezačali snoriť, čo sa deje, strčil som ju dovnútra a hneď za nami zabuchol. Strkal som ju čo najďalej od dverí a ohromne sa zabával na jej vygúlených očiach. Rýchlo som jej osvetlil, že som neprišiel len na zdvorilostnú návštevu a pritom som mohol sledovať, ako cúva.

Začala habkať niečo o tom, akú chybu urobila, keď ma vyhodila z bytu. Aká je rada, že som prišiel a pred tým debilom ju ochránim. To si ako myslela, že mám o koliesko menej? Ona si fakt dúfala, že ma svojimi trápnymi pokusmi dostane? To ma nasralo tak, že som jej musel jednu  vraziť, až sa zvalila na gauč.

„Ty kurva jedna prašivá, drž hubu! Debila môžeš robiť z toho chudáka, s ktorým chrápeš! Okamžite sa obleč, inak z jeho smradu, ktorý z teba ide, hodím šabľu," zreval som na ňu skutočne vytočený.

Spoza opaska som vytiahol nôž, ktorý mi už raz tak dobre poslúžil a začal som ho obracať z jednej strany na druhú. Ona sa zdvihla a zrejme si myslela, že ju nechám len tak vojsť do spálne, aby odtiaľ mohla volať o pomoc. Na mňa si len tak neprídeš, dievčatko!pomyslel som si škodoradostne a nasledoval ju. Bola pomalá ako slimák a ja som nebol hlupák. Samozrejme, že chcela naťahovať čas, ale toho som mal prekliato málo. Čím dlhšie by to trvalo, tým väčšie bolo riziko, že ma chytia. Potreboval som len papiere zo sejfu, prachy a čím skôr vypadnúť. Ideálne niekam do Mexika...

Vrátil som sa do prítomnosti. Tá hlupaňa ma buď nepochopila, alebo ma chcela len viacej nasrať! Nakoniec som stratil nervy, ešte jednu zaslúženú jej vypálil, až sa zvalila na posteľ ako podťatá. Tým lepšie. Kým bude v bezvedomí, aspoň stihnem nájsť prachy a dokumenty ktoré potrebujem.

Dobre som vedel kde má svoje skrýše, ale aj tak som nepočítal s tým, že to hľadanie bude trvať tak dlho. Nakoniec som prišiel na to, že všetky veci presunula do trezoru, ale už nebola natoľko chytrá, aby zmenila kód. Vzal som si teda odtiaľ, čo som potreboval a spokojne tie veci strčil do vrecka. Pozrel som na tú suku. Stále sa nehýbala a ja som zrazu dostal chuť ešte na jednu príučku. Pri tejto predstave sa môj rozkrok bolestivo napol. Trhnutím zipsu a nasledovným stiahnutím nohavíc, som ho rýchlo od tej bolesti oslobodil.

Ona sa začala práve prebúdzať a v tvári sa jej objavil taký smiešny výraz zdesenia, ktorý ma jedine povzbudil. Jedným krokom som bol pri posteli a chcel po nej chňapnúť, keď mi zrazu zadunelo v hlave a zrútil som sa na zem.

Maryam

Tá liatinová panvica na lievance v Maggiinej ruke na prvý pohľad ani trochu nepôsobila ako zbraň hromadného ničenia. Ale za výraz v tvári mojej sesternice by sa nemusel hanbiť ani Hannibal Lecter.  A kombinácii panvice a jej výrazu tváre by sa zľakol aj ten najodolnejší zločinec. Keď som sa spamätala, objala som Maggie. Celá som sa triasla a ona na tom nebola omnoho lepšie.

„Si v poriadku?“ vypytovala sa s obavou v hlase, pričom uvoľnila objatie a začala ma bedlivo pozorovať.

„Áno, som, a to vďaka tebe a tejto panvici,“ vzdychla som sa ukázala prstom na predmetný kus vytvarovaného kovu.

Maggie sa klokotavo zasmiala. „Zlato, veď ma predsa poznáš. Ako náhle sa mi do rúk dostane akýkoľvek nerozbitný riad, stane sa z neho zbraň hromadného ničenia,“ riekla sucho a tým mi na tvári chtiac-nechtiac vykúzlila úsmev. Stále som sa triasla, ale už som bola schopná vnímať, čo mi hovorí. „Choď zavolať policajtov, Mary. Nahlás vlámanie do bytu a pokus o znásilnenie. Neboj, ja toho grázla zatiaľ postrážim a keď sa pohne len o centimeter, použijem túto super ťažkú panvicu.“ Žmurkla na mňa a vytlačila ma z izby.

Dopotácala som sa k telefónu a urobila som presne to, čo mi kázala Maggi. Potom sa už všetko zbehlo tak, rýchlo, že som sa ani nestačila začudovať.

O hodinu a kus neskôr sme s Maggie stáli pri okne, držali sa za ruky a sledovali, ako odvážajú spútaného a rozzúreného Jamesa. Počas zatýkania už bol pri plnom vedomí, takže si nemohol odpustiť, aby ma neobdaril tými najšťavnatejšími nadávkami. Ale prestal v momente, keď sa jeho tvár, po jeho neuváženom útoku na muža zákona, zoznámila s policajným obuškom. V ten moment som zo srdca tomu policajtovi závidela, že nemôžem byť na jeho mieste a vychutnať si moment odplaty.

Auto naložené mojim budúcim bývalým manželom naštartovalo a vydalo sa na cestu. James bol preč, už definitívne nepatril do môjho života a vedela som, že už ho v živote nemusím vidieť.  Konečne som sa mohla zhlboka nadýchnuť. Tušila som, že rozvod sa vybaví rýchlo a bez problémov, prakticky by sa dalo povedať, že teraz sa jednalo už len o formalitu. Čo však pre mňa bolo omnoho dôležitejšie bolo vedomie, že už nič nehrozilo Jacobovi. Uvedomila som si ohromnú úľavu, z ktorej sa mi zatmelo pred očami a ja som sa pomaličky začala prepadať do temnoty. Maggie ma chytila v poslednej chvíli a škaredo sa na mňa zamračila. Nemusela preriecť ani slova a ja som vedela úplne presne, čo sa jej preháňa hlavou.

„Zavolám Jakeovi,“ oznámila mi prosto a ja som sa zaškerila.

„To nech ťa ani nenapadne!“ zafrflala som spôsobom, ktorý mal ďaleko do vzdelanej dámy. „Iba by si ho zbytočne poplašila a ešte by mi niekde nabúral.“

„Ty si radšej ľahni, mamička, a odpočiň si. Inak nebudem váhať ani sekundu a zavolám ti sanitku,“ vyhrážala sa mi Maggie hlasom, o ktorom som vedela, že neznesie námietky. A ja som skutočne neprotestovala.

Jacob sa ku mne do bytu vrátil ešte ten večer, kedy na mňa zaútočil James a ten hajzel mal jediné šťastie, že bol zavretý, inak by mu od Jakea hrozil masaker. V živote som Jacoba nevidela tak zúriť a pritom sa tak báť. Bol ohromujúci, jeho výzor bol hrozivý a vzrušujúci zároveň. A ja som ho milovala viac, než kedykoľvek predtým.

„Kedy mu to chceš konečne povedať?“ vyrušila ma zo spomienok, asi týždeň po Jakeovom návrate, Maggie. Pousmiala som sa a sprvoti som nasrdenú kamarátku vytesnila z mysle, no ona si svoju dávku pozornosti vynútila rytmickým bubnovaním o dosku konferenčného stolíka.

Vedela som, že ma to neminie a žiadnym logickým argumentom som nedokázala vysvetliť, prečo sa toho okamihu tak obávam.

„Až príde ten správny čas,“ odbila som ju, ale v duchu som si už pripravovala nové argumenty.

„Ale keď začneš rodiť, tak mu to predsa len povieš, nie?“ rypla si Maggie a ja som sa len kyslo zaksichtila. „Maryam, si praobyčajný zbabelec!“ obvinila ma s úškrnom na perách.

Jacob

Vystupoval som z taxíku na starej známej adrese, v ruke som zvieral obrovskú kyticu bielych ruží a srdce som cítil až niekde v nohaviciach. Obával som sa, či moje rozhodnutie nie je príliš unáhlené, ale na druhú stranu som nemohol poprieť, že život je prikrátky na to, aby ho človek len tak premrhal. A ja som sa rozhodol. Čo budem robiť, ak dostanem košom, som nestihol dotiahnuť do detailov a možno práve z toho pramenila oná nervozita.

Z okna Maryinho bytu prúdil na chodník tmavej ulice prúžok svetla. Pri predstave, čo asi teraz robí, som sa usmial a moja fantázia sa rozbehla ostošesť. Od môjho návratu sa správala akosi inak, ale ani som sa tomu, vzhľadom na predchádzajúce udalosti, nečudoval. Častokrát som ju pristihol pri rozhovore s Maggie, ako na seba významne dvíhajú obočie, občas som aj dostal strach, že Maggie to jej vyletí z čela. Tá predstava ma tak pohltila, že som prehliadol prvý schod vedúci k vchodovým dverám a aký dlhý, tak široký, som sa natiahol na chodníku a len – len, že som neprigniavil aj onú ohromnú kyticu.

O jednu hrdosť chudobnejší, pretože môj pád prirodzene pritiahol pozornosť, zato o pár modrín bohatší a s poriadnou hrčou v krku, som konečne prešiel vchodom a vyšliapal pár poschodí až k bytu mojej vyvolenej.

Zvnútra sa ozýval zvyčajný šum, ktorý prerušovali dva hlasy. Jeden pokojný a druhý rozhorčený a ja som nemusel dva razy hádať, komu ktorý patrí. Potichučky som strčil kľúč do zámky a ešte tichšie ním otočil. Vonku som si vyzul topánky a s kyticou za chrbtom som sa začal popri stene zakrádať ako duch. Uškrnul som sa popod fúzy a vykukol spoza rohu. A potom... Potom som si musel pripomenúť, čo sa hovorí o ľuďoch, ktorí potajme načúvajú, že sa o sebe nikdy nedozvedia nič dobré... Už – už som sa pakoval naspäť za dvere, keď z Maryiných úst vyletelo slovo „dieťa“. Ostal som zarazene stáť, ako vianočný stromček v stojane a s úžasom načúval.

„Tak, frajerka, ako by si to na mojom mieste oznámila ty?“ čertila sa Mary s rukami vbok a pohľadom prepaľovala svoju sesternicu. Musel som pripustiť, že aj v tomto nadurdenom postoji pôsobila sexy dojmom, čo značne rušilo moju schopnosť premýšľať.

„Čoby... Hlavne žiadne ceremónie okolo toho, lebo sa to natiahne ako žuvačka až niekam do Mexika,“ hundrala Maggie. „Čapneš ho za ruku, či ešte lepšie okolo krku a do uška mu romanticky zašepkáš rozsudok!“ zakončila to rozhodne a Mary sa na dôvažok pľaskla po čele.

„Rozsudok... rozsudok... a ty tu budeš ako zmierovací sudca nie!?“ zafrflala Mary.

„Bože, dievča!“ zvolala Maggie odovzdane. „Je to tvoja životná láska, či nie?“

Kým som čakal na jej odpoveď, tak moje srdce vynechalo pár úderov.

„Samozrejme!“ prikývla Mary bez váhania a mne sa ohromne uľavilo. Kyticu som stisol pevnejšie a usmial sa.

„Tak potom nemusíš zložito voliť slová. Tvoje srdce ti napovie...“

V hlave mi to šrotovalo a za moju zvedavosť by sa nemusela hanbiť ani kofa na trhu. Schoval som kvety za chrbát a s úsmevom na perách som vystúpil z tieňa.

„Dobrý večer, dámy,“ zahlaholil som veselo a podišiel som bližšie, aby sme sa privítali.

V tom okamihu Maggie zbadala ruže za mojim chrbtom, otvorila ústa, no potom ich opäť zavrela a miesto toho sa jej pery roztiahli do širokánskeho úsmevu. Nenápadne som na ňu zažmurkal a ona si veľmi nenápadne odkašľala. Mary na nás len striedala zvedavé pohľady a potom ďobla do kamarátky lakťom.

„Tak, hrdličky, práve som si spomenula, že mám v meste neodkladné záležitosti na vybavenie,“ vyhŕkla Maggie pohotovo. „Pekne si užite jeden druhého, ja vás nebudem rušiť,“ doložila medzi dverami a vzápätí za nimi zmizla.

Zasmial som sa a voľnou rukou som si pošúchal bradu. Mary hľadela na zavreté dvere s otvorenými ústami a potom sa pomaličky otočila ku mne. Vtedy som konečne pristúpil k nej a nechal sa privítať tým najsladším bozkom na svete. Neváhala som a opätoval jej ho. „Som tak rád, že som opäť pri tebe,“ šepol som roztúžene a vytiahol kyticu spoza chrbta.

„Pre najkrajšie dievča z Olympijského polostrova, najkrajšiu ženu zo Seattlu, moju lásku, životnú partnerku a raz snáď aj budúcu ženu. Ak budeš chcieť...“ dodal som potichu a potajme si utrel spotené dlane.

„Jake...“ hlesla tíško a zrak sklopila k zemi. „Milujem ťa... Raz isto... Chcem tým povedať, vážim si tú ponuku... Ľúbim ťa, chcem s tebou žiť, len sa bojím, že...“

„Mary?“ Pustil som kyticu na zem  a objal ju. „Nemusíš mi odpovedať, vyhŕkol som to na teba príliš rýchlo. Som idiot, prepáč...“

„Jake, zlato, nie, neospravedlňuj sa,“ zarazila ma. „Len som sa naľakala, keď si tak nečakane prišiel. Vydesil si ma a ja teraz už dupľom neviem, ako ti oznámiť jednu veľmi dôležitú vec. Mary do mňa hustila pol dňa, potom prišla tá stará susedka s tým, že sa sem bude sťahovať jej syn s rodinou a chcú kúpiť môj byt, potom susedovi z vedľajšieho vchodu ušla na náš balkón mačka, volali zo súdu, že sa veci pohli dopredu a potom tá vec...“

„Miláčik?“ oslovil som ju nežne, ale ona sprvu nepostrehla, že som niečo povedal. „Mary, v poriadku. Máš času koľko len chceš. Chcem tým povedať, povieš mi to, keď sa na to budeš cítiť, dobre!?“

„Fajn, fajn. Nie som na to asi ešte pripravená,“ vyhŕkla rýchlo, akoby sa bála, že ju budem ďalej presviedčať. „Ale niečo predsa len. Volala mi vydavateľka. Posledným náčrtom rukopisu bola unesená. Chce ďalšie a ďalšie. A korektorke sa páči myšlienka zasadiť dej do prostredia malej indiánskej rezervácie. Veď napokon môžem mať informácie z prvej ruky, no nie. Myslím, že najbližších pár rokov budem mať ruky plné práce, pretože som tehotná,“ vyhŕkla na záver, s hlavou otočenou ku mne a vyvalenými očami. Očividne si svoje prerieknutie uvedomila ešte prv, než ho dokončila.

Zarazila sa, zavrela naprázdno otvorené ústa a čakala na moju reakciu. Posadil som sa, akoby ma omráčili. Potom som sa postavil a natiahol ruky vpred, no potom som sa zase posadil a zovrel okraje stoličky. Mary sa uškrnula. Znovu som sa postavil a urobil som krok vpred, pričom Mary cúvla. Pripadal som si ako v komédii. Radšej som sa znova posadil, no keďže som si najprv neuvedomil, že som o krok ušiel z dosahu stoličky, vlastne som sa miesto posadenia sa, rozpleštil na zemi. Dnes už po druhýkrát. Mary vybuchla do hysterického smiechu a ja som sa automaticky pridal.

Potom ku mne podišla a podala mi ruku. Uchopil som jej teplú pravicu a nechal si pomôcť.

„Jake, si v poriadku?“ zahlaholila so starosťou v hlase.

A ja som sa miesto odpovede na ňu dlho zadíval, pritiahol som si ju k sebe a zovrel ju v náručí. Pobozkal som ju na spánky, na ucho, na pery, a pomedzi ne jej zašepkal, že nikdy v živote mi nebolo lepšie, ako teraz.

„To som skutočne rada,“ hlesla potichu. „Už som si myslela, že si sa po tej novine nervovo zrútil.“

„Ty opica,“ zasmial som sa a tuho som ju stisol.

Epilóg

Maggie sedela na lavici na strane nevesty, v náručí zvierala Maryinu a Jakeovu malú dcérku a so zahmleným pohľadom sledovala, ako si tí dvaja pred zrakmi celého príbuzenstva a kôpkou známych sľubujú lásku a vernosť.

„Ty, Jacob Black, berieš si pred zrakmi vašich najbližších tu prítomnú, Maryam Michaelu Khabar, za svoju manželku? Budeš ju ctiť, ochraňovať a milovať, budeš jej verným manželom, nech vám život pripraví hocijakú skúšku?“ pýtal sa oddávajúci s pohľadom upretým na ženícha.

„Áno,“ odvetil urýchlene Jake, div, že neskočil oddávajúcemu do reči a popritom sa zvesela uškrnul na Maryam.

„A ty, Maryam Miachaela Khabar, berieš si prítomného ženícha, Jacoba Blacka, za svojho zákonitého manžela? Budeš mu vernou manželkou a budeš stáť po jeho boku v dobrom aj zlom, po všetok čas, ktorý vám Boh vymeral?“ spýtal sa oddávajúci aj Mary a čakal na odpoveď.

„Áno, beriem!“ Usmiala sa Mary na Jacoba so slzami v očiach.

„Vtom prípade vás vyhlasujem, že manželov. Pane, môžete pobozkať svoju ženu,“ vyzval Jacoba, ktorý ho milerád poslúchol. Uchopil svoju manželku do náručia, sklonil sa k nej a konečne ju pobozkal.

Obradnou sieňou sa rozoznel potlesk zmiešaný s posmrkávaním dojatých svadobčanov. A práve vtedy, v ten najromantickejší a najdojímavejší moment, keď sa nejedno srdce rozplývalo, sa sieňou ozvala rana ako z dela. Dcérke novomanželov sa očividne nepáčilo, že sa chvíľu ocitla na druhej koľaji a tak v onen príhodný moment vypustila do plienky nálož mlieka, ktorú tesne pred obradom vypila.

Ten zvuk neušiel ani neveste. So smiechom ukončila bozk a pokrútila hlavou.

„Som rád, že máš takú dobrú náladu, miláčik, pretože milujem keď si veselá a milujem tvoj smiech,“ pošepkal jej Jacob do ucha, keď sa obidvaja otáčali k hosťom.

Maryam sa k nemu naklonila. „Vzhľadom na to, že mám toho najúžasnejšieho mužíčka pod slnkom, tak lepšia ani nemôže byť,“ hlesla dvojzmyselne a v očiach jej pritom ihrali veselé ohníčky.

„Ďakujem,“ odvetil Jake a opäť sa chystal zmocniť jej pier.

„A ešte niečo,“ zarazila ho jemne Mary. „Máme skvelú dcéru.“

„To máme,“ prisvedčil Jacob a usmial sa na batoliatko v Maggiinej náruči.

„A vieš, ako to viem?“ spýtala sa ho nevinne. „Pretože vie, že ocinko je dnes na rade s prebaľovaním, takže mu pred chvíľou do plienky pripravila voňavé prekvapenie.“

Maryam zadržovala smiech, keď videla, ako sa Jacob vydesil a na okamih ozelenel. Svadobčania sa začali schádzať, aby zablahoželali šťastnému páru a Maggie s ich malou Alice, boli medzi prvými.

„Prajem vám veľa, veľa šťastia do spoločného života, ešte viac lásky a vzájomného porozumenia a tebe, Jake... Tak tebe prajem dosť guráže pri prebaľovaní, pretože tvoja dcéra vie, kedy je vhodná chvíľa zakončiť slávnosť so všetkou parádou.“ Rozosmiala sa Maggie a vložila ženíchovi dieťa do náruče, aby mohla objať svoju sesternicu a kamarátku v jednom. Potom si však Alice vzala naspäť k sebe, aby sa novomanželia mohli venovať hosťom.

Keď bolo po všetkom a oni sa ocitli v ich novom dome, ktorý Jacob kúpil len pár týždňov pred svadbou, posadili sa pred zapálený krb a zahľadeli sa do plameňov. Kým Alice spinkala v Maryinom náručí, Jacob prikladal brezové polienka do kozuba a každou sekundou si viac a viac uvedomoval svoje nesmierne šťastie, čo spôsobilo, že sa jeho ústa roztiahli do širokánskeho úsmevu. Naklonil sa k ženám svojho života a obe pobozkal.

„Nikdy som neveril, že sa sny plní. Celý život som bol skôr pesimistom, teda hlavne od času, kedy si aj s rodinou zmizla z Forks. Zatvrdil som sa, prestal veriť na lásku a len si užíval...“ spustil Jacob.

„Zlato, to si mi nikdy...“ hlesla Mary.

„Viem, asi bolo vo mne kus zbabelca. Lenže vtedy, keď ste odišli, mi došlo, že moje slnko stratilo zopár slnečných lúčov. Nenávidela si ma za to, čo som urobil, že som ťa vtedy chcel pobozkať, ale nemohol by som vtedy zo sebou žiť, keby som sa o to nepokúsil.“

Mary sa dojato usmiala. „Ešte šťastie, že má človek také všetečné kamarátky, ako sú Bella a Maggie,“ zasmiala sa krátko a nechala si za ucho zastrčiť neposlušný prameň vlasov.

„Vďakabohu,“ prisvedčil Jake a znova ju pobozkal. „Milujem vás, slniečka moje!“ Mary stiekla po líci slza dojatia. „A najviac milujem tie voňavé plienky, ktoré ma každý druhý deň nechávaš prebaľovať.“ Zazubil sa na ňu.

Maryam sa neudržala a rozosmiala sa, čím zobudila malú Alice, ktorá vten moment vyskúšala kapacitu svojich malých pľúc a rozplakala sa. Jacob vzal svoju dcérku z manželkinho náručia a začal ju utešovať. Vtedy akoby zabudol na okolitý svet. Mary ho sledovala a opäť si uvedomila, že človek niekedy musí zažiť tie najťažšie chvíle, musí prežiť nesmiernu bolesť a stratu, pretože až potom si uvedomí, čo je v živote dôležité. Zdravie, láska a rodina. A ešte sebeúcta. To, čo je James kedysi vzal a bezcitne pošliapal, to jej Jacob vrátil späť a nič za to nežiadal. Pretože ten, kto miluje, nevlastní, ale rešpektuje.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odraziť sa od dna - 8. kapitola + Epilóg: