Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odraziť sa od dna - 4. kapitola

16.01.2015 (14:45) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1268×

4. kapitola

Maryam

Maggie sa vovalila do bytu ako veľká voda. Práve som vychádzala zo sprchy zabalená do veľkej osušky, keď ma privítal rámus, ktorý spôsobil jej príchod. Zelené očká jej žiarili ako dieťaťu pod Vianočným stromčekom, nedočkavosťou priam horela a ja som vedela, že krížovému výsluchu sa nevyhnem. Šťastne som sa na ňu usmiala a potom sme si padli do náruče. Chcela som ju naťahovať, ale nikdy som nebola dobrá klamárka a preto ma stihla mať prečítanú ešte prv, ako som prehovorila. Odtiahla sa odo mňa, začala čímsi šramotiť v kabelke, ale pritom zo mňa nespúšťala oči.

„Zlato, mám takú radosť. Z teba a aj za teba. Takú radosť! To sa ani nedá opísať,“ radovala sa Maggie. „Ani sa nemusím pýtať, čo sa dialo, však? Vidím to na tebe. Spokojnosť z teba len tak sála. Prepáč, meliem piate cez deviate a ani ťa nepustím k slovu. Počkaj, to chce prípitok!“ Maggie zo seba chrlila slová rýchlosťou odisteného kalašnikova a ja som na ňu civela, bez možnosti čokoľvek povedať.

„Maggie!“ zvolala som dosť nahlas, aby ma počula a tým som ju zastavila. Chcela som sa brániť, že na podobné závery je priskoro, ale umlčal ma pohľad na fľašu s logom Havana Club. „Myslíš vážne, že po včerajšku chceš ešte piť? Čo sa týka mňa, mám vypité na pol roka dopredu,“ bránila som sa so smiechom.

„Neviaž sa, odviaž sa, žena!“ Mávla nad tým rukou a začala ma ťahať so sebou ku kuchynskému kútu. Horu neumytého riadu prešla bez povšimnutia a z linky vybrala posledné dva čisté poháre, aby namiešala mojito. Popri práci po mne strieľala mesiačikovské pohľady a usmievala sa ako slniečko. Kým mlčky pripravovala nápoje a tajne úfala, že konečne spustím, odpratala som sa do izby, zhodila som zo seba osušku a natiahla na seba domáce oblečenie.

Keď som sa vracala naspäť do kuchyne a pri chôdzi si vytriasala mokré vlasy, môj zrak upútal nepatrný záblesk niečoho, čo ležalo na koberci. Zohla som sa, natiahla som ruku a nasledovne mi v studenej dlani spočinul malý biely gombík, ktorý mi pripomenul udalosti dnešnej noci. Zalial ma zvláštny pocit tepla a kým som sa pohrávala s gombíkom, úplne som zabudla na okolitý svet.

„Bolo to také dobré?“ zašepkala Maggie pri mojom uchu. Keďže som bola zasnívaná, tak mi ten šepot pripadal ako kanonáda a gombík som od ľaku pustila na zem.

„Toto mi už nikdy viac nerob. Inak dostanem infarkt!“ žiadala som ju napoly zaskočene a napoly zahanbene. Maggie si ma prehliadala röntgenovými očami a ja by som prisahala, že mi vidí až do žalúdka. Dokonca by som sa ani nebola začudovala, keby presne ukázala na miestočká, kde všade sa ma Jacob dotýkal. Podala mi drink a ja som ho do seba na dva záťahy kopla.

„Veď ma už toľko nenapínaj!“ zaspievala Maggie detským hláskom. „Kvôli vám som nespala celú noc...“

„Celú noc?“ Zdvihla som pochybovačne obočie.

„Skoro celú... No, to čo z noci ostávalo... Za to môže Bella s Angelou, z Bird Cage ma odtiahli na neskoré raňajky... s Embrym a...“ Maggie začala horieť a chytila ma za ruku. „Mám rande!“ vysypala to zo seba.

Jej vlastné priznanie ma povzbudilo, aby som sa tiež zverila.

„Tiež asi jedno budem mať...“ Zdvihla som pomaly hlavu.

„Aleluja, moje modlitby boli vyslyšané. Jacob by bol koniec koncov hlupák, keby ťa niekam nepozval. Ten chlapec je do teba blázon aj po rokoch, to by videl aj slepý,“ ožila Maggie a priam obrástla ušami. „A to si mi určite neprezradila všetko.“ Žmurkala na mňa ako divá a skákala však okolo mňa, ako neposedný škriatok. Vzdychla som si a pevne sa objala rukami.

„Si horšia ako celý regiment statných ošetrovateľov!“ povedala som plačlivo.

„Ty moje malé utrápené utýrané chúďatko,“ hlesla ľútostivo a bez hanby obsadila pravú časť pohovky.

„Maggie, bojím sa!“ prezradila som jej konečne a prisadla si vedľa nej. „Čo ak si len niečo namýšľam, celé sa mi to iba prisnilo a ja za dva dni zo seba urobím totálneho hlupáka. No pritom sa aj bojím, že celá uplynulá noc sa naozaj stala. Povedz, som normálna!?“ prosila som ju. Zo strachu, že ma aj napriek Magiiným rečiam čaká odsúdenie, som pohľad upierala do zeme. Nemohla som sa však viac mýliť.

„Zlato! Ak si niekto zaslúži byť šťastným, si tou osobou práve ty! A povedz mi, prečo by si nemohla urobiť prvý krok tým, že stráviš noc s niekým, ako je Jake? Ach, nemusíš mi nič hovoriť, aj slepý by videl tvoj blažený úsmev. A ten som, drahá moja, u teba nevidela už pekných pár mesiacov. Nalejme si čistého vína...“ urobila krátku pauzu, aby sa mohla nadýchnuť a pokračovať, ale ja som ju predbehla.

„A za to si čiastočne zodpovedná aj ty!“ vyhŕkla som.

„Ja?" zvolala s hraným zdesením. „Čestné skautské, že som vás v noci nešpehovala!“

„Jacob sa mi so všetkým priznal...“ vysvetlila som jej a ona prikývla.

Rozprávali sme sa niekoľko hodín. Povedala som Maggie všetko, aj keď nejaké podrobnosti som si prirodzene nechala pre seba. Nesmierne sa mi uľavilo a do postele som si líhala taká ľahká, ako už dávno nie. Zaspávala som dokonca s úsmevom na tvári.

A za všetko som mohla vďačiť osôbke, čo spala vedľa mňa v obývačke na rozloženom lôžku a hlavne dávnemu priateľovi, ktorý bol donedávna iba matnou spomienkou. Pritom práve Jacob mi behom dvadsaťštyri hodín obrátil život a priority hore nohami. Ale to nebolo všetko. Cítila som sa s ním v bezpečí. Vedela som, že keď pôjde na do tuhého a James bude pri rozvode robiť problémy, kde len bude môcť, neotočí sa mi chrbtom.

Zdalo sa mi to ako sen, že ubehol len krátky časový úsek, odkedy som tie papiere prvý krát držala v rukách a prepadala bezodnému zúfalstvu. Myslela, že je všetkému koniec. A teraz som tu ležala a premýšľala, čo si na seba za dva dni oblečiem.

Bruškami prstov som si začala mimovoľne klepkať po opuchnutých perách. Po bruchu sa mi rozleteli neposedné motýle do všetkých strán a keď som slastne privrela oči, ponorila som sa do ríše snov.

Jacob

Odo dňa s veľkým „D“, či skôr noci s veľkým „N“, prešli dlhočizné a nekonečné dva dni. Nerád som Mary nechával opustenú v jej byte, ale nešlo to inak. Vyznal som sa jej zo svojich citov a v jej očiach som tušil priaznivú odozvu, ktorú však nedokázala pretlačiť cez pery von a ja som ju nenútil.

Avšak pred týždňom som takýto vývin udalostí nepredpokladal ani náhodou. Vypadol som z La Push a vydal som sa na návštevu seattleských Cullenovcov a najmä môjho krstniatka Renesmee. Alebo Nessie, ako som toho drobca s obľubou volal. Edward pritom zúril, že jeho dcéra nie je nijaká Lochneská príšera, Bella pritom len krútila hlavou a malá z nás mala ohromnú srandu.

No ani pri najväčšej dávke predstavivosti by ani jednému z nás nenapadlo, kam ma táto návšteva posunie. Očakával som maximálne pár exkurzií po meste, občasné šarvátky s Edwardom - len čisto pre formu - a Belline mudrlantské výroky, ktorými by sa ma snažila presvedčiť o výhodách zdieľanej domácnosti. Od osôbky, čo ešte nedávno prehlasovala, že do chomúta s Edwardom by ju nedotiahla ani prebudená Terakotová armáda na čele s prvým Čínskym cisárom, to znelo celkom vtipne.

Spadli do toho po hlave a teraz viedli až nechutne sladké manželstvo bez väčších svárov a karambolov.

Ja, aj keď som celé roky rozhodne nežil v celibáte, som nedokázal so žiadnou z mojich letmých známostí naviazať dlhodobejší vzťah. Pretože ani jedna sa nemohla rovnať Mary. Žiadna nemala také krásne, tmavé vlasy, či oči s nezbednou iskrou v nich, ako ona. Áno, celé roky ma prenasledoval obraz Maryinej rozosmiatej tváre a neprestal som na ňu myslieť, i keď som sa svoje bujné predstavy snažil krotiť. Kým absolútna väčšina detských lások končí s detským vekom, u mňa sa stal pravý opak. A bolo to tak celých pätnásť rokov, až kým neprišla minulá sobota.

A dnes sme sa mali s Mary opäť zísť. Čakalo ma naše prvé oficiálne ozajstné rande a ja som sa chvel a celom tele, ako školák.

„Hlavne vykroč pravou!“ radila mi mudrlantsky Bella, keď ma s malou v náručí vyprevádzala z bytu von.

„Rozkaz mami!“ zasalutoval som poslušne, zazubil sa na ňu a malú Nessie som pohladil po hlavičke.

„Pristane ti to a ja som dojatá,“ fňukla Bella. „Ak sa z teba Mary neposadí na zadok, tak potom nemá všetkých päť pokope!“

„Nechcem, aby zo mňa padala na zadok... teda, teda...“ koktal som, lebo mi došiel dvojzmysel môjho výroku.

„Isto, isto, nespadne, ale určite onemie,“ čičíkala ma s vyvráteným zrakom a s úškrnom na perách. „Tak už vypadni!“ vykopla ma nakoniec, nie práve jemne.

Rýchlo som zbehol z poschodia na prízemie, vyšiel som vonku pred dom a vykročil som k parkovisku pre auto, ktoré som mal prenajaté. Do tmy jasným svetlom žiarili pouličné lampy a nikde nebolo ani človiečika, keď sa za mnou znenazdania ozval nepríjemne znejúci hlas.

„Jacob Black?“ vyslovil dotyčný moje meno a ja som sa otočil smerom, odkiaľ som ho začul.

Stál tam chlap, zarastený ako bezdomovec a už od pohľadu slizký ani had. Aj keď som ho nikdy predtým naživo nevidel, spoznal som ho okamžite. V pamäti som vylovil spomienku na rozbitý rámik a popraskané sklo, za ktorým sa krčila svadobná fotografia okrášlená veľkými fľakmi od kávy. Nemohlo byť pochýb, že predo mnou v hroziacej pozícii stojí Maryamin budúci ex, James. Nemienil som mu venovať ani sekundu času navyše, ale slová ktorými mi pohrozil, ma zastavili.

„Ak nechceš prísť k úhone, daj od mojej manželky ruky preč! Netušíš s kým si zahrávaš!“ vyhrážal sa a po každom slove o stupeň zvýšil hlas.

Obočie mu vyletelo do neprirodzenej polohy a s hrozivým syčaním ku mne natiahol krk. Tým sa mi zrejme snažil nahnať strach.

Taký naivný idiot!

„Povedz mi jeden jediný skutočný dôvod, James,“ jeho meno som doslova precedil pomedzi zuby, „prečo by som podľa teba mal niečo také urobiť!“ žiadal som ho naoko pokojne, no pritom sa vo mne varila krv.

Hlavou mi šrotovali nesúvislé myšlienky, ale bol som presvedčený, že na mne nie je nič poznať. Ak túto časť mesta ten bastard pravidelne nenavštevoval a nesledoval ma, ako inak by sa dozvedel, kde ma nájde? Striasol som sa od neblahej predtuchy a oči som privrel do miniatúrnych štrbiniek. Premkol ma hrozitánsky strach. Nebál som sa o seba, to ani najmenej, ale dostal som strach, čo by ten hajzel mohol vyviesť Mary. Ak dokázal vystopovať, kde prechodne bývam a že medzi mnou a Mary sa niečo odohralo, musel sledovať aj Mary samotnú. To by značilo, že...

„No, vidím, že ti to páli rýchlosťou slimačích pretekov!“ posmieval sa mi.

Nikdy som nebol prehnane pomstychtivý, ale teraz som dostal šialenú chuť skočiť mu do toho jeho úsmevu a natrhnúť mu zadok. Ale akýsi vnútorný hlas mi radil, že by bolo múdrejšie obísť toho hada oblúkom a viac si ho nevšímať. Aj keď pravdupovediac, chuť rozbiť mu hubu vo mne rástla každou sekundou. Za všetky špinavé veci ktoré urobil a za to, načo si stále bez štipky hanby robil nárok.

James v útok zrejme dúfal, pretože predtým, než mi zase slovne pohrozil, strčil pred moju bradu päsť. Hneď som ju odsotil a pritom mi pomedzi pery uniklo pohŕdavé odfrknutie. Otočil som sa a chcel ho oblúkom obísť.

„Počul si ty hnojožrút? Ruky preč od mojej manželky!“ upozorňoval ma ešte raz a zaťatou päsťou mi znova zašibrinkoval pred nosom.

S tým pohár mojej trpezlivosti definitívne pretiekol. Toho malého zasrana som oboma rukami chytil pod krkom a prirazil ho ku kontajneru na odpadky. Keby som nekonal pudovo, keby som miesto jasného obrazu nevidel červené hmlu, vytušil by som, že sa na niečo chystá. Než som mu však stihol vlepiť zopár poriadnych zaúch, prudko sebou šklbol.

Spravil som krok ku nemu, no ostrá bodavá bolesť, ktorá odrazu zarezonovala kdesi v mojej hrudi, mi vyrazila dych a ja som sa od prekvapenia zatackal. Šokovane som pozrel pred seba, akoby sa mi to iba snívalo. Trochu sa mi pred očami zatmelo a aby som nespadol, oprel som sa o najbližšie auto. Snažil som sa dýchať zhlboka, ale šlo to ťažko.

„Tak ako ty pes? Ešte stále chceš vedieť, ako voňajú fialky odspodu?“ vysmieval sa mi James do tváre. „Ak ti tá štetka za to stojí, veselo do toho.“ Bavil sa ďalej, ako na nejakom podarenom vtipe. Buchli vo mne sadze a dostal som neuveriteľnú chuť vymlátiť z neho dušu. Zdravý rozum ma načisto opustil, no len čo som urobil krok dopredu, podlomili sa mi nohy.

Nechápal som, čo so mnou je, prečo sa potácam a som taký bezmocný. No len do okamihu, kým zo mňa niečo nevytiahol a ja som pod tým náporom sykol od bolesti. Rukou som nahmatal miesto, ktoré ma bolelo ako čert a zaboril som ju do niečo teplého a mokrého. Natiahol som dlane pred seba a zastrene vnímal krv, ktorá mi začala stekať pomedzi prsty.

Odkiaľsi sa až k nám doniesol zvuk trieštiaceho sa skla, čo Jamesa naľakalo a vzal nohy na plecia. Zbabelec! A ja, ešte skôr ako som načisto stratil vedomie, som z vrecka nohavíc vylovil mobil a s vypätím síl si zavolal záchranku.

„Prosím, parkovisko za budovou na rohu Francis avenue a Štyridsiatej štvrtej...“

Viac som nestihol, lebo ma pohltila tma.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odraziť sa od dna - 4. kapitola: