Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odraziť sa od dna - 1. kapitola

29.11.2014 (18:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1449×

1. kapitola

Maryam

Bol piatok, štrnásteho októbra, presne tri hodiny poobede a ja som v rukách bezmocne zvierala kus papiera. Na prvý pohľad obyčajná á štvorka v sebe ukrývala oznam, ktorý mi obrátil život naruby a vzal mi poslednú nádej, že sa všetko napraví. Zvláštne, ako dokáže osud zamiešať kartami, keď ešte včera ráno človek premýšľal nad tým, že by sa možno niektoré klamstvá a zrada dali odpustiť.

V úradnej listine okrem iného stálo:

... z poverenia okresného súdu štátu Washington, Vám týmto oznamujeme, aby ste sa dostavili k súdnemu pojednávaniu vo veci: ROZVOD MANŽELSTVA. Na základe žiadosti navrhovateľa...

Odhodila som hárok nabok a svoju unavenú hlavu zložila na ruky, ktoré spočívali na kuchynskom stole. Mala som v nej prázdno. Bola som v absolútnom šoku, ktorý hraničil až s hystériou. Síce tichou, ale o to viac zákernejšou. Niekde hlboko vo svojom srdci som dúfala v to, že James oľutuje, to čo spravil a požiada ma o odpustenie, lebo aj napriek všetkému, som bola ochotná prepáčiť mu. No on miesto toho zaryl do môjho srdca ďalšiu ranu, ktorá ma uistila v tom, že ma nikdy neľúbil tak, ako som si celé roky myslela. Už len ten fakt, že so mnou nechcel mať dieťa a ja som po ňom túžila, mi mal otvoriť oči.

„Láska, a nie sme na ne primladí? Na čo si ničiť život v rozpuku. Veď len povedz, nevystačíme si zatiaľ sami dvaja? Okrem toho, dobre vieš o nemalom riziku, že by to decko mohlo byť postihnuté. Naozaj nemám najmenšiu chuť pridávať si viac starostí, než je treba. Tvoja neter Abigail je dôkazom, že by nám taký potomok bol len na príťaž. My predsa nechceme...“

Zhnusene som si odfrkla. Taký sebecký, do seba zahľadený ignorant a ja som bola taká hlúpa!

Nemohla som zabudnúť, ako zdôraznil MY! Aj to, ako sa vždy urobil hluchým a slepým ku všetkým argumentom a neskôr dokonca dôkazom, ktoré som mu predložila. Moja neter, Abigail, bola najrozkošnejšia osôbka na celom svete. Mala určité problémy s nerovnomerným vývinom a jej výchova nebola ľahká, no bola taká šikovná, že odchýlky od „normálu“ zbadal málokto. A hlavne, nebyť toho, že doktor zanedbal starostlivosť o sestru pri pôrode, nič z toho by sa riešiť nemuselo.

Ochotne by som sa ponížila až natoľko, že by som mu odpustila aj fakt, ako ma podviedol s mojou najlepšou kamarátkou!

 „Miláčik, odpusť, bol to len úlet... Jessica pre mňa nič neznamená, prisahám!“ klamal bez mihnutia oka, až sa mu od huby prášilo.

Všetko, čo mi vyviedol do toho momentu, by som sa snažila hodiť za hlavu, ale nebola som ochotná robiť zo seba hlupaňu aj naďalej! S Jessicou prestrelil a tak som sa začala ticho búriť, no predsa som mu dala ešte šancu. Lenže on ju uchopil za zlý koniec a ďalej stváral to, čo mu išlo najlepšie – podvádzal ma. Kým ja som trávievala čas hlavne doma nad počítačom a rozpísanými knihami, on navštevoval budovu vo vedľajšom bloku, kde si po práci odbiehal pravidelne vrznúť. A ja, hlúpa hus, som mu medzitým vyvárala a celkovo sa starala, aby sa cítil ako v bavlnke, lebo som si myslela, že ľutuje svoju chybu a chce naše manželstvo udržať. Takto naivne som sa chovala až do dňa, kým som sa od vydavateľa nevrátila domov nečakane o hodinu skôr... Verili by ste, že človek dokáže vyvinúť nadzvukovú rýchlosť? Ja som sa o tom presvedčila na vlastné oči, keď som s kladivom v ruke Jamesovi o pár sekúnd neskôr hrozila, že zdemolujem jeho BMW, ak si okamžite nepozbiera svoje handry a nevypadne aj s tou fľandrou z bytu.

Samozrejme sa na druhý deň vrátil a čudoval sa, prečo sa vôbec rozčuľujem, keď o nič nešlo. Že vraj, keď som mu už raz odpustila, tak prečo nie po druhýkrát. Nemohla som sa ovládnuť a poslala som ho aj s tou jeho štetkou do horúcich pekiel. Konečne som sa nedala obalamutiť jeho klamstvami a keď si uvedomil, že mu neskočím okolo krku, vykričal mi prvé a posledné. Hneď, ako mu došlo, že neustúpim, nabrala jeho tvár odtieň najlepšieho burgundského. Začal strieľať slovami, ktorých šípy sa mi zabodávali do celého tela a hlavne do duše. Jessica ho aj tak chápe ako nikto iný. Vypočuje ho. Nebehá za ním ako stíhačka. Dbá o seba a Jessica je... TEHOTNÁ! S ním!

Zaklipkala som očami, z ktorých sa mi vydrali slzy a pokúsila som sa preglgnúť obrovskú hrču, čo mi navrela v krku. A ono skutočne niečo povolilo. Nie, žiadna knedľa v hrdle, ale imaginárne špagátiky, čo držali moje nervy pohromade.

Nepustila som sa do plaču, ten som úspešne potlačila. „Iba“ som chytila prvú vec, ktorá ležala po mojej pravici a všetkou silou ňou šmarila do svadobnej fotografie na stene.

„Poondiaty hajzel!“ zvolala som nahnevane a dúfala som, že sa mi aspoň trošku uľaví.

Škaredý žltý hrnček, ktorý som aj tak nikdy nemala rada, sa rozpleskol tesne vedľa Jamesovho nosa. Čo tam po tej škvrne od kávy, ktorá sa na stene vytvorila. Sarkasticky som sa rozchichotala, no tento smiech, čo bol iba atrapou veselosti, mi vzápätí zamrzol na perách. Bolo mi všetko jedno. Teda, skoro všetko...

Odrazu som dostala chuť zakričať si a to pekne z plného hrdla. Mala som chuť ísť do spálne, v ktorej ma ešte donedávna objímal a bozkával, a roztrhať na kúsky všetko, čoho sa kedy dotkol. Mala som chuť urobiť z tej izby neresti kôlničku na drevo a podpáliť ju! Toto všetko som chcela urobiť a aj by som sa podujala na vykonanie, keby nezazvonil telefón. Fascinovaná pohľadom na ten kávový fľak, som sa odmietla pohnúť z miesta, a tak som počkala, kým telefón nepípne a nezapne sa odkazovač.

„Zlato, ja viem, že tam si! Pohni tým lenivým zadkom a zdvihni slúchadlo! Ty vieš, že budem otravovať až kým mi nezdvihneš... Myslím to vážne! Alebo chceš kúsok mojej árie z opery Aida?“ vyhrážal sa mi známy hlas. Bože môj, len nie Maggie! Tú mi bol čert dlžný, zašomrala som v duchu.

Prevrátila som očami tak, až ma zaboleli a podišla som k aparátu. Zhlboka som sa nadýchla a zodvihla som práve vo chvíli, keď zo seba začala chrliť ďalšiu várku vyhrážok.

„Čo sa deje? Horí niekde?" Bravó, nemohla som ju pozdraviť viac otrávene! Moja poznámka sa po nej zviezla, ako voda po kačacom perí.

„Ty žiješ?! Nie je možné!" výskala radosťou a mňa začalo zaujímať, čo má za lubom. Ona vždy niečo vymyslela a pritom sa tvárila tajomne, ako tisíc ročná indiánska legenda.

„Tiež ťa rada počujem, Maggie!" pozdravila som ju. Všetky pyromanské chúťky som dočasne pustila z hlavy a začala sa vypytovať. „Tak počúvam. Čo si na mňa upiekla tentoraz?" vyzvedala som bez štipky nadšenia. Nemala som najmenší záujem čokoľvek podnikať a kamkoľvek chodiť. Chcela som si iba zaliezť niekam do myšacej diery a tam sa utápať v sebaľútosti.

„Moja, neprijímam žiadne výhovorky! Ide sa na zumbaton!" zavýskala nadšene.

 „Na zumba... na čože?“ zakoktala som sa. „Meg, ty si si niečo šľahla?!" obvinila som ju. Nemala som poňatia o čom hovorí.

„Som čistá a nevinná, ako čerstvo napadaný sneh!" prisahala. „Ale to teraz nerieš. Poď radšej ku dverám a otvor mi, prosím ťa!“ prikázala mi a zložila.

Opica jedna. Nikto iný, koho som poznala, nebol schopný takej bláznivosti. Telefonovať od dverí, aby som prišla otvoriť. Položila som hluché slúchadlo tam, kam patrilo a pobrala sa k dverám, aby som ju pustila dovnútra. Vovalila sa do predsiene ako veľká voda a k tomu ovešaná všemožnými taškami a malým kufrom na kolieskach k tomu.

„Sťahuješ sa?“ rypla som si, ale kútik úst mi predsa len máličko vyskočil nahor.

„Tomu hovorím vďačnosť!“ šomrala zo smiechom na perách. Potom celú svoju záťaž zhodila na zem a stisla ma v svojom náručí. „Sviniak jeden, ja by som ho o hlavu... čo hlavu, o vtáka by som ho pripravila!" vykríkla bojovne, len čo na mňa poriadne pozrela.

Bodlo ma pri srdci a zovrela som ruky v päsť. „Vďaka, že si prišla, Maggie!" Objala som ju.

„Má jediné šťastie, že tu už nebýva!“ zaševelila hrôzostrašne. Potom zodvihla jednu z tašiek a podala mi ju. „Pre teba, na nervy!" oznámila prosto.

Bola som jej vďačná, že nechce hneď všetko rozpitvávať a vedieť každý detail. Skutočne som na to dnes nemala žalúdok ani nervy. Nakukla som do tašky a tam sa na mňa usmiala fľaška pravého karibského bieleho rumu.

„Takže mojito party, hm?“ pýtala som sa jej.

„Nielen to!“ povedala a spiklenecky na mňa žmurkla.

„Ježkove oči, asi by som sa mala začať pomaly báť!“ zvolala som s obavou v hlase.

„Na mňa sa môžeš spoľahnúť, takže žiadne strachy. Ale najprv ma, prosím ťa, pozvi ďalej, nech netrčíme vo dverách ako boľavé nohy! A pri riadnej káve ti všetko vysvetlím,“ hovorila a pritom ma, ako malé dieťa postrkovala do obývacej izby. Jedno oko vrhla na nový ornament na stene, ale prešla ho mlčaním. Aj napriek tomu som mala nutkanie ho nejako okomentovať.

„Nepáčila sa mi stará tapeta. Rozhodla som sa, že pôjde dole,“ vyhovorila som sa.

„Áno, rozhodne s tebou súhlasím! Preč so starým haraburdím!“ pritakala mi a v hlase jej zaznel podtón dvojzmyselnosti. „A keby si náhodou mala ešte jeden taký škaredý hrnček, ako bol ten odo mňa, sem s ním! Rada ti s tapetovaním pomôžem,“ dodala vážne a pohľad uprela na žlté črepiny, rozprsknuté na podlahe.

„Neboj, vlastním hotovú zbierku," prezradila som jej vážne.

S tým som ju usadila k barovému pultu, ktorý bol spojený s kuchynskou linkou. Malý okamih som zaváhala, ale napokon som jej hodila pod nos dokument, čo mi dnes prišiel. Pokým som varila kávu, ona študovala riadky a striedavo používala rôzne vybrané názvy hospodárskych zvierat a podobne. Keď som pred ňu postavila kávu v hrnčeku s motívom nášho obľúbeného filmového hrdinu, rozhovorila sa o svojom pláne. Myslela som, že bude chcieť vyzvedať a zisťovať podrobnosti, ale odľahlo mi, že tak neurobila. Ešte som sa necítila dosť odolná voči návalom citov, ktoré by nevyhnutne museli prísť, keby som o tom hovorila.

„Takže ideme do Afriky?“ opýtala som sa jej pochybovačne.

„Aká Afrika, prosím ťa? Iba trošku pohybu!“ smiala sa a potom pokračovala. „Zumbaton, zlato moje, nie je žiadna svahilská osada na čiernom kontinente, alebo niečo také," vysvetľovala a ja som sa musela k jej smiechu pridať, lebo mi došlo čo ten pojem znamená. „Zajtra o takomto čase budeme natriasať naše svieže, mladé telá v rytme zumby!“ zakončila víťazoslávne.

„Ehm, neviem, či je to dobrý nápad,“ zaprotestovala som okamžite. „Len si spomeň na môj posledný pokus,“ vyzývala som ju.

„Prosím ťa! Za ten pád si nemohla ty, ale inštruktor a jeho sexy zadok!“ Len čo to dopovedala, zaliala ma silná červeň, lebo mi došlo, že má pravdu. Moja prvá lekcia bola katastrofou a navyše som sa po príchode domov cítila hrozne previnilo. Akože mám manžela a zízam na cudzí mužský zadok. Čo tam po tom, že bol pevný a krásne tvarovaný. Zlý pocit vtedy zo mňa zmyl James a jeho náruč. Keby som vtedy vedela, čo viem teraz, veru by som sa zachovala ináč.

„Tušila som, že sa ti tento nápad nebude páčiť, tak som sa rozhodla prezradiť ti plán na poslednú chvíľu. Nervy máš predsa len jedny a tie si musíš chrániť! Nech idú všetci chlapi na svete do pr... až tam kde slnko nezasvieti!“

Tak a mám čo som chcela. Respektíve nechcela. Žiadna myšacia diera sa nekoná a miesto trúchlenia budem mať utáranú sesternicu celý víkend na krku. Vzápätí mi totiž stihla oznámiť, že sa ráči na tých pár dní ku mne nasťahovať.

„Riley nemal nijaké námietky?“ starala som sa.

 „On nie, ale ja áno. Tá námietka mala meno Victoria...“ Maggie mávla rukou, pokrčila plecami a mne bolo hneď všetko jasné.

„Takže sme obe single? Žiadne záväzky? Tak to je paráda?“ radovala som sa a ona mi nastavila svoju dlaň, aby sme si tľapli.

„Je!“ prisvedčila mi. „Dáme si moudžou?" šepla spiklenecky a už sa aj hnala na balkón, kde mi rástli všetky možné bylinky. Moudžou bol náš vlastný názov pre mojito, ktoré bolo našim najobľúbenejším drinkom. Naposledy sme ho pili pred pár rokmi, ešte ako nezadané.

Kým ona ošklbávala lístky z mojich rastliniek, ja som z mrazničky vybrala ľad. Ale keď som v chladničke hľadala limetky, o ktorých som si bola istá, že tam sú, sklamane som musela skonštatovať pravý opak.

„Myslela som na všetko,“ ozvala sa Maggie za mojim chrbtom a ja som až nadskočila, lebo som ju vôbec nepočula prichádzať. Podala mi ďalšiu z tašiek, ktoré priniesla a v nej boli nielen limetky, ale aj všetko ostatné potrebné na prípravu.

Keď sme mali nápoje hotové, posadili sme sa na terase, kam sa okrem kvetináčov vošli iba dva prútené kreslá a malý stolík. Maggie z kabelky vytiahla škatuľku cigariet a jednu si zapálila. Sekundu som zaváhala, ale napokon som si tiež vzala. Nefajčila som už pár mesiacov, no dnes som sa rozhodla, že budem kašľať na všetky predsavzatia.

A tak sa skoré poobedie prehuplo do skorého večera a na moje sklamanie začalo pršať. Balkón sme teda opustili a presunúť sa dovnútra. Mierne sa mi motala hlava, no nebolo to nič strašné. Dostala som chuť niekam sa ísť zabávať. Maggie sa toho nápadu chytila po svojom, zatiahla ma do šatníku a vybrala mi tie najodpornejšie vyzývavé šaty, ktoré boli skôr širším opaskom, než kusom odevu.

„Rovno ich hoď do koša!“ prikázala som jej. „Kedysi mi ich nanútil James.“ Pochopila a vyhodila ich zo šatníka von.

Po polhodinovom boji, som na sebe mala tmavozelené trištvrťové nohavice, bielo - zelený top posiaty flitrami a k tomu biele balerínky. Vlasy som mala upravené od rána, tak som ich len kúskom tužidla sem - tam upravila. Domaľovala som si tiene a bola som hotová. Vybrali sme k nášmu oblečeniu ešte doplnky a mohli sme vyraziť. Svoj výzor sme ešte skontrolovali v zrkadle, na čo som poznamenala, že žiarime ako mesiac na nebi. K tomu si Maggie neodpustila poznámku, že nám všetci dnes padnú k nohám, čo som jej rozhodne nemienila vyvracať.

Von pred bytovkou sme si stopli taxík a nechali sa odviesť do klubu, kde sa spievalo karaoke. Celkom vtipná situácia, vzhľadom na fakt, že som trpela vážnou formu hudobnej hluchoidy. Dnes mi však bolo niečo také ukradnuté . Okrem toho som po svojom boku mala tú najlepšiu antidepresívnu parťáčku a tak som sa rozhodla, že si zakážem myslieť na moje trápenie a užijem si večer, ako sa len bude dať.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odraziť sa od dna - 1. kapitola: