Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odlúčenie-6.kapitola

31.05.2009 (19:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1675×

Odlúčenie

6.kapitola-Prosím, len to nie

Jacob?

Zdá sa mi to, alebo je to naozaj on? Čo tu robí? Hlavu mi zaplavili tisíce otázok, na ktoré mi chýbala odpoveď. Pach stále silnel. Blížil sa. Nevedela som, kde sú ostatní, ale bolo mi jasné, že hneď ako ho ucítia, zabijú ho. Musím ho varovať. Ale na druhú stranu som taká šťastná, že ho uvidím. Môjho najlepšieho priateľa. Po toľkých rokoch uvidím konečne niekoho blízkeho. Niekoho, komu na mne záleží, kto ma má rád.

Rozbehla som sa za ním. Bežala som najrýchlejšie, ako som v tú chvíľu dokázala. Vedela som, že ma od neho delí už len pár sekúnd. A tak sa aj stalo. Vletela som mu rovno do náruče.

,,Jacob..." Začala som vzlykať. Vtedy sa mi po lícach začali kotúľať slzy. Zrejme ďalšia z mojich schopností. Už som si zvykla, že kedykoľvek natrafím na novú. A je to čím ďalej tým nepríjemnejšie. Ich veľké množstvo a cítim, že už takto dlho nevydržím. Za nejaký čas ich už bude priveľa. Ale teraz....teraz je mi to jedno. Konečne cítim nejaké priateľské objatie. Toľko mi chýbalo.

,,Bella"  Zašepkal Jacob. ,,Čo ti to urobili?" Už to zistil. Vie, že som upír. Ale nech si myslí, čo chce, hlavne, že tu je.

,,To je jedno..." zašepkala som medzi slzami.... ,,je to jedno." Opäť. Jemne som sa pousmiala. V túto chvíľu som bola tak neskutočne šťastná.

,,Poď. Ideme domov." Čože? Úsmev pohasol. Radostný okamžik pomynul. V tom som si bola istá. Zase to bude bolieť.

,,Jacob, ja nemôžem odísť. Teraz je toto môj....môj do-domov." Vykoktala som zo seba.

,,O čom to hovoríš Bella? Toto nie je tvoj domov! To je tvoje väzenie a ja to viem. Nikto mi neverí, ale ja viem, že tú pijavicu miluješ a chceš byť s ňou. A ani netušíš ako chýbaš Nessie." Poslednú vetu hovoril už zúfalo a stále to naberalo na intenzite: ,, Ani netušíš ako to teraz vyzerá vo Forks. Všetci tam chodia ako telá bez duše a ja mám toho už plné zuby. Už som sa na nich nemohol pozerať. A chýbala si aj mne." Teraz začal skôr zúriť. ,,Ale neprišli ti pomôcť. Nechápem, ako ťa im len tak mohli nechať napospas. Za to ich nenávidím." Mal v hlase taký hnev, že som sa ho až bála. Ale musí pochopiť, že ja nikam nejdem. Mýlila som sa. Bol zlý nápad za ním bežať. Práve naopak. Mala som od neho ujsť čo najďalej. Už je však neskoro.

,,Jacob, ja naozaj nemôžem. Prepáč." Podišla som k nemu a posledný krát ho objala na rozlúčku. Lenže on mi vykopol nohy do vzduchu a chytil ma do náruče. Už sa chcel so mnou rozbehnúť, keď mu do cesty vbehol Demetri. Je stopár.

To nie. Zašepkala som si pre seba zúfalo. Demetri strčil do Jacoba a ten aj so mnou vrazil do najbližšieho stromu. Asi im bolo jedno, či sa mi niečo stane, chceli len, aby som neušla. Vyletela som z Jacobovho náručia a vrazila hlavou do kmeňa stromu. Bolelo to, ale v mojom upírom živote to nebolo nič závažné. Jacob však bol na tom horšie. Počula som praskanie kostí, keď doslova prerazil mohutný dub stojaci nablízku.

,,Dosť!" kričala som na Demetriho. Už mu nedovolím, aby mu ublížil. Bola som tak naštvaná, že som sa prestala kontrolovať. Počasie sa vzápätí zmenilo z pokojného večera na rozbúrené. Zatiahlo sa, pribudli tmavé, ba až čierne mraky, začalo pršať. Pribudli aj blesky a ohlušujúce hromobitia. Zosilnel vietor a zavládla búrka. Začali sa zmietať tornáda. Vlasy mi povievali zo strany na stranu a ja som stála v obrannej pozícii. Bola som rozhodnutá Jacoba ochrániť. Prečo musel byť taký neuvážený a prišiel sem? To naozaj čakal, že odídem akoby nič? Keby som mohla, už dávno by som to urobila. Demetri sa napriahol do skoku, keď spomedzi stromov vystúpil Aro a ostatní.

,,Demetri!" Skríkol na neho. Ten sa vzpriamil a ako poslušný psíček zaklusal na svoje miesto po jeho ľavom boku. Ja som sa stále krčila v obrane.

,,Bella, vysvetlíš nám, čo sa tu deje?" Opýtal sa.

,,Prišiel ma navštíviť priateľ. Už odchádza." Odpovedala som mu, otočila sa a kráčala k Jacobovy. Už už som ho chcela zodvihnúť a pomôcť mu, aby konečne odišiel, keď ma Aro zarazil.

,,Je mi to ľúto, ale myslím, že to nebude možné." Otočila som sa čelom k nemu a nenávistne na neho pozrela. ,,Myslím, že obidvaja vieme o akého priateľa ide, a vieš že vlkolaci sú úhlavní nepriatelia upírov. Na toho, ktorého brániš by si mala útočiť. Je mi to naozaj ľúto, ale tvoj priateľ musí zomrieť."

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odlúčenie-6.kapitola: