Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odlúčenie-3.kapitola

04.04.2009 (12:29) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1800×

Odlúčenie

3.kapitola-Bella

A najviac ma drtil pohľad na Edwarda. Bol zmätený a vystrašený. Bála som sa im to povedať, ale bola to jediná možnosť aby sa im nič nestalo. Nezniesla by som ani len pomyslenie na to, že by som o nich prišla. Toto bola veľmi malá daň za ich životy a tú som sa rozhodla zaplatiť.

Všetkých som ich zavolala von pre verandu, aj keď som vedela, že nás Volturiovi aj tak budú počuť. Zdalo sa mi to rozumnejšie byť von, keď im to poviem.

,,Sloboda," bolo jediné slovo na ktoré som sa zatiaľ zmohla.

Ich pohľady boli ešte viac zmetené a nechápavé. Bude veľmi ťažké im to povedať, no pokúsim sa im to zdeliť čo najkludnejšie a čo najmenej bolestivo.

,,Dajú nám pokoj? Odídu?" opýtala sa ma s nádejou Esme.

,,Áno, už vás nebudú otravovať," povedala som skleslo.

,,Čože? Ako to myslíš, že len nás. Bella, čo si urobila?" začal na mňa chrliť otázky teraz už nazúrený Edward.

,,Bola to jediná možnosť, inak by neodišli. Edward pochop ma, buď by nás..." ledva som to šepkala, ale pri upíroch to bolo postačujúce. Pri každom slove bolo počuť moju naliehavosť a bezbrannosť. Chcela som však pokračovať, ale do reči mi skočil Edward.

,,Bella, nie! Čokoľvek čo si urobila, neschvaľujem to!" Bol čím ďalej viac rozhorčený. Nemusela som mať Jasperovu schopnosť aby som vedela, ako sa cíti. Už teraz bol zúfalý a zdrvený. Trpel. Ešte som ani neodišla a on už trpel. ,Ale nie, nemôžem sa vzdať, inak by im ublížili. Uzavrela som dohodu, ktorú musím dodržať´ upevňovala som sa vo svojom rozhodnutí.

,,Edward, Edward," snažila som sa ho utíšiť: ,,Už budete v poriadku. Ja-ja... uzavrela som s Arom dohodu. Pôjdem s nimi ak vás nechajú nažive. Čo viac si môžem priať? Budete žiť! To mi úplne stačí. Ja viem, že s tým nesúhlasíte, ale inak by nás všetkých zabili. Alice, ty to vieš, mala si víziu a Edward, ty si to tiež videl. Nebola iná možnosť." Naliehavosť už bola značne citeľná.

,,Bola a aj je...určite nejaká je," snažil sa Edward zahatať môj plán.

,,Áno? Aká, Edward, aká?"

Bol ticho. Bol zúfalý z toho, že nemal čo povedať. Drvilo mu to jeho srdce a vidieť ho takéhoto zabíjalo aj mňa. No potvrdil moje tvrdenie, že žiadna iná možnosť nie je. Takže som to musela urobiť. Ostatní nás len potichu pozorovali. Zdalo sa, že niektorí premýšľajú, no ostatní sa len nemo prizerali akoby neboli v realite.

,,Prepáčte mi to, ale takto to bude najlepšie. Užívajte si svoju existenciu (nemohla som povedať život, keď sme už mŕtvi) a Edward, ty tu musíš ostať už len preto, že máme Renesmee." Oh, Renesmee, moja malá Renesmee... Bude musieť vyrastať bez mojej prítomnosti. No Rose a Alice budú určite dobrými mamičkami. Ale čo ma po tom, keď už nikdy neuvidím to malé stvorenie, ktoré tak milujem. Jej krásnu tváričku, hnedulinké kučeravé vlasy po Edwardovi. Aspoň viem, že sa o ňu postarajú. Edward je skvelý otec a mám tu bude mať až dosť. A má aj Jackoba. Jej drahú polovičku. Zvládne to aj bezo mňa. Musím v to aspoň dúfať, inak sa neovládnem a ostanem tu.

,,Nie, pôjdem ja, Bella. Pôjdem ja, rozumieš?" hovoril naliehavým tónom.

,,Prepáč, ale asi budem lepším prírastkom do ich.....rodiny...ako si ty." Bolo hrozné vysloviť to slovo....rodina. Aj môj anjel sa na mňa prekvapene pozrel akoby ho to urazilo, no ja som bola neoblomná. Už som bola rozhodnutá a svoj postoj nezmením.

,,Staraj sa o Renesmee. Bude lepšie, ak bude s len otcom ako by mala prísť o oboch rodičov. A nespomínaj ma. Bude najlepšie, ak na mňa zabudne..... A vy by ste mali tiež." Prehovorila som už ku všetkým. ,, Mám vás rada, budete my chýbať." Vykoktala som zo seba už s miernymi vzlykmi, no potom som ich hneď potlačila. Toto by im naozaj nepomohlo.

Bola somim vďačná za to, že to pochopili. Síce s odporom, no uvedomili si, čo všetko by sa inak udialo. S každým som sa dlhú chvíľu lúčila, až prišla rada na Edwarda.

,,Milujem ťa a vždy ťa milovať budem, Bella. Ja sa po teba vrátim, sľubujem!" povedal mi tým najnežnejším hlasom, no na konci pridal na tvrdosti.

,,Pššššššt o tom nechcem ani počuť," a darovala som mu ten najvášnivejší , ale zároveň najnežnejší bozk, aký som dokázala. Musel byť dokonalý. Bol posledný. Bolo cítiť, že je úplne odlišný od tých predchádzajúcich. Viac naliehavejší a aj zúfalejší. Ako by ste tú lásku, ktorú medzi sebou cítite vtlačili do jedného bozku? Toto bolo posledných pár sekúnd, čo sme boli spolu. Už nikdy viac sa neuvidíme. Už nikdy nestretnem svojho anjela. Už nikdy ho nebudem môcť vidieť, objať, pobozkať. Už nikdy viac. Pritisla som sa mu na hruď a on ma držal v pevnom zovretí. Myslela som, že najprv ma nechce pustiť, no rýchlo mi to vyfučalo z hlavy. Bolo mi v jeho objatí príjemne. Znova sa mi z hrdla predral menší vzlyk, ktorý som ihneď zahnala, no Edwardovým ušiam neunikol. Čo najmenej, ako to bolo možné si ma odtiahol a pozrel sa mi do očí. Jemne som sa pousmiala a videla som v jeho očiach niečo, čo mi pripadalo ako človek bez duše. Utrápená tvár spojená so zúfalstvom a zároveň láska, ktorú cítim k mojej rodine. Áno, bola som to ja.

Edwarda som ešte poslednýkrát pobozkala a potom som od všetkých odstúpila o pár krokov. Rozhodla som sa, že za Renesmee nepôjdem. Bude lepšie, ak odídem bez rozlúčky. Takto, keď o tom nevedela, som bola o malilinký kúsok pokojnejšia.

,,Dajte na Renesmee pozor a nehovorte jej o mne. Nech na mňa zabudne."

V tom vyšiel von Aro a zvyšok Volturiov.

,,Už je čas." Povedal skoro nadšeným hlasom. Za iných okolností by som mu vyškriabala oči, no teraz som sa na to ani nezmohla pomyslieť.

Opúšťala som ich, odchádzala som váhavým a pomalým krokom. Každý meter bol pre mňa ťažším. Po pár metroch som sa však ešte otočila a poslednýkrát pohliadla na moju rodinu. Bol to ten najzdrvujúcejší pohľad, ktorý sa mi naskytol. Nechcela som ich vidieť takto, ale už nebolo nič, čím by som to napravila. Odchádzala som od nich. Opúšťala ich. V hrudi sa mi vyryla masívna čierna diera, ktorá sa čoraz viac zväčšovala a prehlbovala. Nemohla som sa tu však teraz len tak zosypať. Bože, koľko sily som musela vynaložiť len na to, aby som sa tu nerozpadla ako domček z kariet. Stačilo jemne fúknuť a ja by som ako pierko zletela k zemi. Chcela som im naznačiť, že všetko sa dá do poriadku a tak som sa na nich jemne pousmiala. Neviem, či to presne vyzeralo ako úsmev, ale aspoň som sa pokúsila. S odporom som sa otočila a odchádzala. Naveky.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odlúčenie-3.kapitola: