Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 14

12.10.2010 (19:30) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1782×

» 14

_________________________________________________

Chystám sa zaútočiť už v najbližšej dobe - najjednoduchšie by asi bolo prerezať im lano, keď pôjdu znova na bungee, ale ktovie, kedy to bude. Asi iba počkám, kým odídu a prekvapím ich pekne vnútri v dome. Keď sa vrátia, nebudú ma vôbec čakať a ak využijem moment prekvapenia, do minúty je po nich a konečne bude moja pomsta naplnená.

__________________________________________________

Riley:

„Hodina už prešla,“ usmial som sa nevinne na Bellu a vytiahol ju na nohy. Pozrela na mňa naoko utrápeným pohľadom, no protestovať ani nemohla.

„Berieš na seba všetky dôsledky, jasné? A kam vlastne chceme ísť?“

„Hm... do lesa?“ navrhol som. Bolo mi jedno kam, hlavne, že niekam a s ňou.

„Má vôbec význam protestovať?“ vzdychla si a oprela sa čelom o moje. Pozrel som jej do nádherných hnedých očí  a usmial sa.

„Nie, nemá.“ Prešiel som jej palcom po líci a sánke a dlho ju pobozkal. Po chvíli som sa od nej odtiahol a potiahol ju za ruku smerom ku dverám. Vonku svietilo slnko, tak budeme musieť ísť niekde, kde nie sú ľudia, aj keď by bola sranda prechádzať sa takto pomedzi nich. Aj tak by okrem zvedavých pohľadov nespravili nič iné, koho by len napadlo, že nie som obyčajný človek ale upír? Veď na tých dnes už snáď nikto neverí...

Vyšli sme do slnečného svitu a zamierili ku stromom. Cítil som iba krv zvierat a pach lesa - a samozrejme, že aj Bellinu vôňu. Aj keď je stále so mnou, ešte som si na ňu nezvykol tak, aby som nemusel zaháňať myšlienky typu ako chutí jej krv a podobne. Zatiaľ sa mi však darilo.

Ako sme tak kráčali, zamyslel som sa a pred oči mi vyplával obraz Victorie. Striasol som sa, aby som ho odohnal a pokrútil nad sebou hlavou. Nevidel som ju už dosť dlho, vlastne odkedy som zachránil Bellu. Myslel som si, že naplánuje nejakú pomstu, ale zatiaľ sa nič nedialo a dúfal som, že už ani nič neudeje. Viem, že pomstu so mnou proti Cullenovcom plánovala rok, ale ich bolo veľa a ja som len jeden, takže na mňa by už dávno zaútočila. Možno že je Volturiovci zlikvidovali a ani o tom neviem. Asi by to tak bolo najlepšie...

„Nad čím rozmýšľaš?“ opýtala sa ma Bella a tak ma vrátila do reality. Tvárila sa zvedavo a čakala na moju odpoveď.

„Nad tým, ako je tu pekne,“ zaklamal som a snažil sa tváriť vierohodne. Nebudem jej predsa rozprávať o Victorii, to už je snáď za ňou. Vytrpela si od nej predsa dosť.

„To som si ani nevšimla, ale to bude tým, že vedľa mňa stojí taká krása, že ostatnú prežiarila,“ usmiala sa a pevnejšie mi stisla ruku. Vyzerala tak nevinne a krásne, až mi poskočilo srdce a so smiechom som ju vzal do náruče a zatočil sa s ňou. Pomaly som sa ku nej naklonil a spojil naše pery v krásny dlhý bozk.

Victoria:

Nastal čas na pomstu. Konečne tí dvaja odišli, s nulovou ostražitosťou, že na nich spoza stromu vyskočím. Aspoň budú o to viac prekvapení, keď sa vrátia naspäť domov.

Na túto chvíľu som čakala už cez dva mesiace. Čo na tom, že prvá pomsta sa tak celkom nevydarila? Hoci jediný, koho som chcela zničiť je nažive, ostatní Cullenovci sú preč - aspoň čiastočná výhra. Dnes večer už bude po všetkom, zradca bude zničený a jeho hračka tiež. Volturiovci nezasiahnu, to si môžem byť istá, kvôli takýmto banálnym záležitostiam sem predsa nebudú cestovať až z Európy.

Cítim sa skvele a nepripúšťam žiadne možnosti zlyhania, veď toľko krát nemôže mať smolu nikto, ani ja.

Vyšla som spomedzi stromov smerom ku domu, ktorý som už sledovala bez prestania tretí deň a bez jediného náznaku záujmu oň som vošla dnu. Bolo zamknuté, ale to nie je nič, s čím by som si neporadila... Poobzerala som sa vnútri a pach jedného upíra a jedného človeka tu bol taký koncentrovaný, že pomedzi neho nebolo skoro nič iné cítiť. Znechutene som pokrčila nos a pomalými ladnými krokmi prešla cez obývačku a kuchyňu až do spálne.    

Posteľ bola uprataná, nikde naokolo neboli rozhádzané veci, dokonca ani riad v dreze - skoro akoby tu nikto nebýval. Pri nádychu sa mi ústa naplnili jedom, lebo som dlhšie nebola na love a tu som cítila človeka a nielen takého obyčajného. Nie som jediný upír, na ktorého takto pôsobí Bellina krv, ale na moje nešťastie po nej za to ešte nikto neskočil. Tak to spravím ja a už ju ani ten krpatý zradca nezachráni. Lebo pôjde hneď po nej.

Chvíľu si počkám, kým sa vrátia, ale to je to najmenej, čo je treba. Sadla som si na posteľ s prekríženými nohami a zlovestne sa usmiala. Nerozmýšľala som nad tým, čo spravím, keď prídu. Budem konať podľa toho, aké budú okolnosti, načo to chystať dopredu, aj tak by to ničomu nepomohlo.

Slnko sa začalo pomaly blížiť k horizontu a oni stále nikde. „To chce trpezlivosť,“ povedala som si s úsmevom a narovnala som sa. Stmievalo sa a skoro už padla noc, keď som ich začula zvonku, spred domu. Ani mnou nehlo. Je tu taká tma, že si ma všimnú, až keď vojdú dnu a potom už nebude úniku.

Počula som ich smiech a žartovanie, keď sa blížili ku dverám a ich kroky na nerovnej zemi. Nebola som nervózna ani vystresovaná z toho, čo sa chystá - na to som si toho už prežila až príliš. Posunula som sa viac dozadu, kde na mňa nedopadne svetlo z obývačky a ruky spustila vedľa tela.

Dvere sa otvorili a dnu vpadli oni dvaja, vo veselej nálade a so smiechom. Bella sa natiahla, aby si odložila kabát a Riley ju schytil do náruče, aby ju pobozkal. Odvrátila som pohľad a znechutene zvraštila nos, toto mi naozaj nebolo treba. Ale ešte si ma nevšimli, čo ma potešilo.

Keď ju konečne pustil, natiahol ruku, aby zažal svetlo. Lampa nado mnou sa rozsvietila a ja som pozerala do očí vydesenej Belly, ktorá ku mne stála otočená tvárou. Môj diabolský úsmev sa rozšíril a zaplavila ma radosť.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa jej Riley a otočil sa, aby videl, kam pozerala. Keď si ma tiež všimol, behom stotiny sekundy už stál obranne pred ňou a nakrčil sa do bojového postoja. Ľahko som vyskočila na nohy a zrazu stála len päť metrov od nich.

„Mal som to vedieť,“ zasyčal nahnevane a zúženými očami ma pozoroval. Ani ho nenapadlo utiecť - typický Riley. Radšej sa bude chrániť bojom ako útekom, naučila som ho predsa, ako sa má biť, nie utekať. Môžem využiť jeho slabé miesta na jeho zničenie a ani si to nevšimne.

„Nebolo od teba pekné, že si vtedy odišiel,“ zatrilkovala som vysokým hlasom. „Bez dôvodu, bez rozlúčky...“ Oddialim trochu jeho smrť, mám predsa právo sa baviť, nie? Po tom všetkom...

„Dôvod vieš a rozlúčka tebe? Nikdy,“ prskol útočným hlasom a roztiahol ruky, aby mohol Bellu viac chrániť. Tá vyzerala, že čochvíľa odpadne, alebo chytí infarkt. Nepozastavovala som sa nad jeho slovami, nemohli ma raniť, veď som ho nikdy nemala rada, bola to iba bábka v mojich rukách, ktorá konala, čo som jej nakázala. A vidím, že neprešiel na „vegetariánstvo“, ako som si myslela. Je vidieť, že má vlastný rozum a vie povedať nie. Každému, okrem mňa a aj to iba vtedy, keď som ho mala na svojej strane.

„Ale Riley, vieš, ako nám mohlo byť teraz spolu dobre? Keby si neutiekol, keby si ostal so mnou a dokončil našu pomstu...“

„Našu?“ skočil mi do reči. „Zneužila si ma, klamala si mi, bol som pre teba nikto. Viem, po čo si prišla a ver, že sa ti to nepodarí. Nehraj so mnou hry a sprav, čo si chcela.“ Takto sa so mnou bude rozprávať? To sa mi snáď sníva. Ale aj tak som nedovolila hnevu, aby ma ovládol. Chcel, aby som spravila, po čo som prišla? Dobre, tu to teda má.

Na nič som nečakala a vrhla som sa na neho.

Bella:

Keď som ju uvidela, ako spokojne sedí na našej posteli a čaká na nás, od strachu som skamenela. Myslela som si, že všetko zlé je už za nami a teraz ma čaká už iba šťastná budúcnosť, ale ako vidím, strašne som sa zmýlila. Zvyšok sa zbehol tak rýchlo, až som to nestíhala sledovať. Riley sa ma snažil ochrániť, syčal na Victoriu a tá po ňom nakoniec skočila.

Myslela som, že je koniec, a aj keď som Rileymu verila, Victoria bola predsa len skúsenejšia. Ako letela vzduchom, zodvihla som ruky v márnej snahe chrániť sa. Čakala som koniec, ale zrazu sa stalo niečo iné. Keď bola na pol metra od nás, zrazu ju zachvátili plamene a neboli to už len jej vlasy, ktoré mali ohnivú farbu.

Od zdesenia som vydýchla a zviezla sa po stene na zem.  

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 14: