Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nikdy sa ťa nevzdám! - 3. kapitola

04.01.2012 (19:30) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 687×

„Čo na to hovoríš?“ Tentoraz sa spýtal hlasnejšie, doprosujúc sa mojej pozornosti. Odtrhla som svoj pohľad od ničoty, ktorá ma poslednú dobu spútavala čoraz viac, a pokúsila som sa vybaviť si v hlave posledné Jacobove slová.

„Na čo?“

„No predsa na ten plán! Piknik, výlet alebo študijný večer? Nie, nie... Študijný večer nie,“ pokrútil nesúhlasne hlavou. „Musíš si predsa od tých kníh niekedy oddýchnuť. Tak piknik, alebo menšia turistika?“

„Oh,“ zvraštila som obočie, „neviem. Nie je to jedno? Aj tak ma na každom kroku budú ohrozovať korene stromov alebo kamene. Podľa mňa je piknik bezpečnejšia alternatíva.“

„Ako myslíš,“ pokrčil plecami Jake. „Ochránil by som ťa.“

„Alebo vieš čo... Nezostaneme radšej doma?“ navrhla som po chvíľke zvažovania. Keď som si predstavila, že by som mala stráviť pol dňa kdesi na lúke – osamote s Jakom... Nie. Radšej budem v bezpečí, pod Charlieho dohľadom.

„Už takmer mesiac sme len doma. Mali by sme si kdesi vyjsť,“ nesúhlasil Jacob. Vedel čo znamená večer strávený pod Charlieho orlím zrakom. Väčšinou sa z toho vykľuje sledovanie baseballového zápasu s fľašou piva v ruke. Pre mňa to znamenalo mať aspoň chvíľu čas pre seba – na učenie a rozmýšľanie, pretože Charlie by nezniesol pomyslenie, že nejaký chlap so mnou trávi čas osamote v mojej izbe. Minimálne by nás chodil každých pár minút kontrolovať. Našťastie, prechod na druhú métu mi s Jacobom nehrozil. Zatiaľ som sa vyhýbala akýkoľvek príležitostiam, ktoré by nás k niečomu takému nabádali.

„Dobre, ako chceš. Môžeme ísť do Port Angeles. Aj tak som plánovala ísť do knižnice, tak to môžeme spojiť a zájdeme si kdesi na horúcu čokoládu. Čo ty na to?“

Jacob sa konečne upokojil a venoval mi úsmev. „Dobre... Pre teba všetko,“ šepol a krátko ma pobozkal na pery.

Port Angeles bolo relatívne malé mesto. Také malé, že sa Charlie nebál pustiť ma tam osamote. Jacob sa samozrejme nerátal, keďže dokonca aj jeho pokladal za hrozbu. Neustále ma napomínal, aby som si dávala na seba pozor. Samozrejme, čo iné sa od môjho otca dalo očakávať, keď sa môj priateľ často promenádoval po vonku len tak, ako ho Pán Boh stvoril – bez trička.

„Môžeme sa o niečom porozprávať?“ začal Jacob po chvíle ticha.

„Hlavne sleduj cestu,“ upozornila som ho, pretože sa každú chvíľu obzeral a skúmavo si premeriaval moju tvár.

„Neboj sa, nie som ty. Ja šoférujem ako boh,“ pousmial sa a hrdo potľapkal rukou volant, akoby chcel zdôrazniť, akí dobrí priatelia sa zrazu stali z neho a môjho staručkého Chevy nákladiaku.

„To ti neberiem... Len toto autíčko má niekedy problém zareagovať v danej chvíli správne,“ odvrávala som.

„Neodbočuj od témy. To auto vyrastalo spolu so mnou, takže ho poznám lepšie ako svoje topánky... No ty si mi stále neodpovedala.“

„Dobre, hovor,“ nadýchla som sa a v napätí som čakala, akú tému strelí tentoraz.

„Vieš, že hovoríš zo sna?“ povedal navonok nenútene, no pohľadom opäť skĺzol na moju tvár. Snažila som sa zachovať pokoj. Spomienky mi opäť zaleteli k nočným morám.

„Nie, vôbec som to netušila,“ zaklamala som. „Určite bľabocem samé hlúposti.“

„Mne to nepripadalo ako nejaká hlúposť,“ povedal tentoraz napätejšie. „Párkrát som ťa počul.“

„Aha... No a čo také som hovorila?“ spýtala som sa, no v skutočnosti som nemala najmenšiu chuť vedieť, aké slová vychádzali z mojich úst. Alebo skôr pazvuky. Ak moje nočné bľabotanie vychádzalo z nočných môr, potom som presne vedela na čo Jacob naráža.

„Čo vieš o upíroch?“ zarazil ma zrazu otázkou. Môj dych sa prudko zrýchlil. Čakala som predsa len niečo iné. Čakala som, že ma pristihol ako zo spánku volám Edwardovo meno. Čakala som čokoľvek iné.

„Prečo sa ma pýtaš také hlúposti?“ odsekla som. Dych ma však prezrádzal. Zachovaj pokoj. Jacob na mňa spýtavo pozrel. Jeho pery sa stiahli do úškrnu.

„Klamanie ti príliš nejde, Bella.“ Odbočil ku krajnici a prudko zastavil. Pneumatiky na mojom Chevy bolestivo zaškrípali, až mi to zovrelo srdce. O čo mu preboha išlo?

„Vystúp!“ rozkázal mi. Nezdalo sa, že by mi chcel ublížiť a keby aj áno, bolo mi to jedno. Poslúchla som. Bez slova som ho nasledovala hlbšie do lesa, obzerajúc sa, či mám svoje auto ešte na dohľad. Len pre prípad.

„Nerozumiem o čo ti ide, Jake!“ Zastala som a tvrdohlavo som si zložila ruky na prsiach. Nemala som v pláne sa pohnúť už ani o milimeter. Jacob ma začínal desiť. Závratne mi to pripomínalo scénu zo dňa, keď som zistila, kto Edward v skutočnosti je.

„Niečo ti chcem povedať, Bells. Len potrebujem vedieť pravdu skôr, než to urobím,“ hovoril rýchlo a zdalo sa, že má strach. Pred kým? „Chceš mi niečo povedať o Cullenovcoch?“

„Keď sa takto pýtaš, som si istá, že odpoveď poznáš sám,“ odpovedala som diplomaticky. Mohlo mi to byť vlastne jedno. Cullenovci sú preč. Edward je preč. Nikto by sa nikdy nedozvedel, že som ich tajomstvo niekomu prezradila. No Jacob to očividne už vedel.

„Sakra, Bells! Len chcem vedieť, či ti neublížili! Nesľúbili ti niečo predtým ako odišli?“

Sľúbiť? Srdce mi znovu zovrela bolesť. Áno. Jeden prísľub mi stále znel v hlave, dokola a dokola. Nebolo šance, že na neho niekedy zabudnem. Sľubujem, že ma už nikdy neuvidíš. Bude to akoby som nikdy neexistoval.

„Nie,“ zavrtela som hlavou. „Nič mi nesľúbili, okrem toho, že sa tu už nikdy neukážu.“ Môj hlas bol slabý, že som sa až čudovala, ako to mohol Jacob vôbec počuť. Chvíľu na mňa neveriacky hľadel a potom sa zrazu stalo niečo, čo som vôbec neočakávala. Rozosmial sa. Rozosmial sa, akoby som mu práve oznámila, že vyhral milión.

„Naozaj nikdy?“ zdvihol zrak, nevšímajúc si bolesť a zúfalstvo, ktoré mnou lomcovalo vo chvíli, keď ma znovu dorazila tá skutočnosť. Už nikdy nikoho z nich neuvidím.

„Áno,“ prikývla som. Viac som už nebola schopná povedať.

„Takže to veci zjednodušuje,“ začal sa Jacob rozprávať sám so sebou. Mrmlal si popod nos a dosť úpenlivo premýšľal. Sledovala som ako urobil zhruba tri koliečka okolo stromu. „Ale aj tak ti to nesmiem povedať,“ mrmlal. Potom akoby mu svitlo. Zrazu zastal a zahľadel sa na mňa, skúmajúc pozorne moju tvár. V pohľade sa mu zračilo očakávanie a zároveň strach.

Vtom urobil niečo, čo som vôbec nečakala. Najprv si strhol tričko a hodil ho k nohám a potom rukami klesol na opasok. S hrôzou som si uvedomila, čo sa chystá práve vykonať. No bolo už neskoro. Stiahol si nohavice aj spolu s boxerkami. Práve som sa rozhodla zavrieť oči, keď ma prerušil vetou znejúcou ako rozkaz. „Dívaj sa!“

<< 1. kapitola | 2. kapitola | 4. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nikdy sa ťa nevzdám! - 3. kapitola: