Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 9. kapitola

06.07.2012 (20:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2078×

9. kapitola

Stála som na lúke a pozorne sledovala mužov, ktorí stáli obďaleč. Boli prikrčení na okraji lúky a pozorne pozorovali stádo srniek, ktoré sa páslo za kríkmi. Obaja mali v rukách luky a mierili do kríkov. Napli sa a nečujne vystrelili. Po ich útoku zostali za kríkmi dve nehybné telá srniek. Jeden z nich potešene vyskočil a otočil sa na mňa.

„Vidíš? Takto sa to má robiť,“ prehlásil s radosťou. Ten druhý sa rozbehol do kríkov a pristúpil k jednej zo sŕn. Cez kríky som videla, ako sa k nej naklonil a akoby jej niečo šepkal. Chvíľu bol k nej sklonený a potom to isté urobil s tou druhou.

„Tak, braček, to od teba vôbec nie je pekné. Ani si sa nerozdelil!“ vyčítal ten svalovec tomu za kríkmi. Spoza kríkov sa ozval smiech.

„To nebol medveď. Nechutilo by ti to,“ ohradil sa ten spoza kríkov a pridal sa k svojmu druhovi. Pomalým krokom sa približovali k miestu, odkiaľ som to všetko sledovala, až napokon zastali kúsok odo mňa.

„Tak, to bola ukážka útoku a teraz ťa už len naučiť, ako si taký luk urobiť,“ povedal svalovec s úsmevom. Až vtedy som pohliadla do ich tvári a neveriacky kmitala pohľadom od jedného k druhému. Emmett a Jasper.

„To si ho budem musieť vyrobiť, Emmett?“ spýtala som sa.

„Budeš sa to musieť naučiť. Do lietadla si ho len tak nemôžeš vziať. Vyvolala by si podozrenie,“ ozval sa Jasper stojaci pri ňom.

„Tak fajn,“ povzdychla som si. „Poďme na to! Už mi nezostáva veľa času.“

Posadila som sa na posteli a obzerala sa okolo seba. No nič som nevidela. Všade okolo mňa sa rozprestierala tma. Zašmátrala som rukami okolo seba a snažila sa nájsť stolík, ktorý by bol blízko. Našťastie sa mi to po chvíli podarilo a ja som nahmatala malú lampu. Siahla som na vypínač a izbu ožiarilo tlmené svetlo. Obzerala som sa okolo seba, no nepoznávala som to tu. Ležala som na veľkej pohodlnej posteli, s perinami oblečenými do jemného zamatu, ktorý na dotyk príjemne chladil. Obliečky boli jemnej béžovej farby a ladilo s celou izbou. Steny boli béžové a nábytok čierny. Izba bola na prvý pohľad útulná, no pôsobila ponuro. Akoby jej niečo chýbalo. Jedna stena bola celá presklená. Ďalšiu, oproti posteli, zdobila malá knižnica plná kníh a rôznych CD-čiek. V strede bol televízor a pod ním stereo. Izba bola vcelku moderne zariadená.

Celý čas som sedela na posteli a premýšľala, kde som to a ako som sa sem dostala. Čo sa vlastne stalo? A potom som si spomenula na večer, kedy som chcela zostať spať v aute a našiel ma tam Emmett a ponúkol mi, aby som prespala u nich. Zrazu som na chodbe začula tiché kroky. Zastali pred dverami izby, v ktorej som sa práve nachádzala. Chvíľu sa nedialo nič a potom sa ozvalo tiché nesmelé zaklopanie.

„Ďalej,“ šepla som a čakala, kto vojde. Dvere sa otvorili a objavila sa v nich Alice.

„Ahoj,“ pozdravila a usmiala sa. „Prečo ešte nespíš?“ Úsmev som jej nesmelo oplatila.

„Zlé sny,“ dodala som na vysvetlenie. Spomenula som si na ten, ktorý ma dnes prebudil a zistila som, že je to niečo opäť nové. Niečo, čo sa mi doposiaľ nesnívalo. „Koľko je vlastne hodín?“ otočila som sa na Alice.

„Niečo po štvrtej,“ odpovedala, zatvorila dvere, v ktorých doteraz stála a vydala sa k posteli. Posadila sa vedľa mňa. Štyri hodiny. Ako vždy. Ďalší kus do skladačky? napadlo mi, keď sa mi opäť v zábleskoch ukazoval dnešný sen.

„Čo sa ti snívalo, že ťa o tak vydesilo.“ Alice ma obdarovala starostlivým pohľadom, v ktorom bol vidieť i súcit. Povzdychla som si.

„Nič hrozné.“ Odhrnula som perinu a vstala som. Vybrala som sa k tej presklenej stene a pred ňou som zastavila. „Vlastne dnes bol celkom pokojný. Nie ako tie predoš...“ Zarazila som sa, pretože som si uvedomila, že som povedala niečo, čo by som nemala. „Kde som to?“ Rýchlo som sa spýtala, aby som tak odpútala pozornosť od predošlého rozhovoru.

„Si u nás, Bella. Emmett ťa večer priniesol.“ V odraze okna som videla,  ako vstala z postele a postavila sa vedľa mňa. Pocítila som jej ruku na svojom ramene. „Prečo si mi nezavolala?“ Pozrela som jej smerom. Alice sa na mňa uprene dívala.

„Alice, ja... Myslela som, že to zvládnem.“

„Chceš sa o tom porozprávať?“ Na tvári sa jej zjavil jemný úsmev. Pokrútila som hlavou. Jedna spoveď za noc mi úplne stačí. Alice len mykla ramenami na znak toho, že to nevadí. V duchu som jej ďakovala.

„Nie si hladná?“

„Nie, ale už sa mi nechce spať.“ Bolo to, ako vždy po jednom z tých snov. Potrebovala som si nejako vyčistiť hlavu. „Alice? Rada by som sa šla osprchovať. Myslíš, že by to šlo?“ Alice ukázala smerom do izby, kde boli vedľa seba dvoje dvere.

„Tie napravo sú kúpeľňa. To naľavo je šatňa. V nej nájdeš uteráky.“ Alice vykročila k dverám, ktorými prišla. Pred nimi zastala a otočila sa.

„Ak budeš chcieť, príď dolu. Budem ťa čakať.“ Poďakovala som jej a ona odišla. Vykročila som k tým dverám, ktoré Alice označila ako šatňu. Otvorila som ich a mňa ovanula prekrásna vôňa. Bola taká nádherná, až sa mi z nej podlomili kolená. Našťastie som ustála pád a vošla som dnu. Hneď za dverami bol vypínač, a tak som ho nahmatala a rozsvietila som. Naskytol sa mi pohľad na kopu políc, v ktorých bolo úhľadne naskladané oblečenie. Vyzeralo to na tričká, pulóvre a nohavice. Na vešiakoch viseli košele a kabáty. Na prvý pohľad išlo o mužské oblečenie. Prechádzala som pohľadom po tých policiach a hľadala som uteráky. Na konci police, na úplnom konci šatne, som ich zbadala. Musela som prejsť celou šatňou, aby som sa k nim dostala. A tam, na konci, sa mi tá vôňa zdala ešte intenzívnejšia. Bola som ňou úplne obklopená. Zavrela som oči a cítila som sa ako narkoman, ktorý do seba ťahá poslednú dávku, Pretože vie, že viac si už nebude môcť dať, snaží sa vychutnať si to naplno.

Náhle som na chodbe začula nejaký ruch. Otvorila som oči, rýchlo schmatla osušku a vybehla som do izby. Zatvorila som dvere do šatne a presunula som sa k druhým, za ktorými by sa mala nachádzať kúpeľňa. Keď som vošla dnu a zažala svetlo, naskytol sa mi zaujímavý pohľad. Kúpeľňa bola vkusná. Jemnej béžovej farby, ako izba. Pôsobila upokojujúco. Rýchlo som zo seba zvliekla oblečenie a vošla som do sprchy. Dopriala som si ju poriadne horúcu a strávila som v nej hodnú chvíľu. Nechala som horúce kvapky prehriať moje telo a uvoľniť ho. Postupne, ako zo mňa vyprchávalo to ohromenie z dnešného sna, keď som sa ako každý deň donútila viac naň nemyslieť, začala sa i moja myseľ uvoľňovať. Po pár minútach som bola opäť ako znovuzrodená, pripravená čeliť dnešnému dňu. Až keď som sa poutierala, zistila som, že tu nemám nič na prezlečenie. Opatrne som vykukla z izby a premýšľala som, že zavolám Alice, keď som si zrazu všimla malú kôpku na posteli. Pristúpila som bližšie a zistila, že je to oblečenie. Jednoduché rifle a tričko s dlhým rukávom. Vedľa bola menšia kôpka a tam spodná bielizeň a ponožky. Neváhala som ani chvíľu a rýchlo som sa obliekla.  

Pomaly som schádzala dolu schodiskom. Počula som tlmené hlasy, ktoré sa zdola ozývali. Niekto okrem Alice je ešte hore. Prečo nespia? premýšľala som. Skôr, ako som úplne zišla, sa naspodu schodiska objavila Alice.

„Tak si prišla medzi nás?“ spýtala sa s úsmevom.

„Hej. Počula som vás, ako sa rozprávate, a tak som zišla. Nevadí to?“ Alice ma chytila za ruku a ťahala ma do izby, z ktorej vyšla. Vošli sme do obývačky, kde sedela celá rodina Cullenovcov okrem Carlislea a Esme.

„Ahojte,“ pozdravila som.

„Čau, Ruženka,“ rypol si Emmett. Na znak toho, že jeho vtip beriem, som mu venovala žiarivý úsmev.

„Dofrasa! Nechceš si do mňa hryznúť, že?“ spýtal sa Emmett a vyvalil oči. Nechápavo som naňho pozrela.

„Čo?“ Emmett sa uškrnul.

„Ja len, že... No hodila si na mňa taký pohľad, akoby si si chcela na mne pochutiť. Ver mi, nie som ani náhodou chutný. Teda, ako sa to vezme...“ Neprestával so svojim monológom Emmett.  „Ale to by ti zasa nedovolila Rosalie. Áuu... Za čo?“ spýtal sa Emm a hodil po Rose ublížený pohľad. Nad tým som sa musela len pousmiať. Často sa stalo, že Emmett za svoje neprístojné dotazy schytal od Rose facku. Niekedy som mala pocit, že to robil naschvál, aby ju upútal. Akoby sa v tým ranách vyžíval. Emmett a masochista?

„Neboj sa, Emmett, ty si ten posledný, do koho by som si s radosťou hryzla. Skôr by som brala sendvič.“ Moje slová sprevádzalo hlasné škvŕkanie v žalúdku, čo si hneď vyslúžilo od Emmetta hlasitý smiech a od Rose pohotové zdvihnutie zo sedačky.

„Prepáč, Bella. Musíš byť hladná. Poď so mnou,“ kývla na mňa rukou a vychádzala z bočných dverí.  Poslušne som ju nasledovala. K môjmu prekvapeniu ma zaviedla do kuchyne.

„Vezmi si, na čo máš chuť. Prepáč, ja neviem variť, takže si budeš musieť niečo nachystať sama.“ Otvorila chladničku a nakukla do nej. „Myslím, že vyber je dobrý,“ povedala, keď sa ku mne so spokojným úsmevom otočila.

„Ďakujem.“ Podišla som k nej a pozorovala obsah chladničky. Naozaj tu toho bolo veľa na výber. Ale pri takej veľkej rodine sa nie je čo čudovať, že majú také množstvo jedla. Vytiahla som šunku, syr a zeleninu. Nachystala som si dva sendviče a spolu s Rose, ktorá ma celý čas od dverí pozorovala, som sa vrátila späť do obývačky. Alice s Jasperom sedeli v objatí na sedačke a spolu s Emmettom pozorovali zápas v televízii. Prisadla som si na prázdne kreslo a s pohľadom upretým na zápas, som sa pustila do jedla.

„Je toto možné!“ skríkol po chvíli Emmett, až na od ľaku nadhodilo. „Veď na to sa nedá pozerať.“ Pozrela som naňho a až vtedy si uvedomila, že sa rozčuľuje nad zápasom.

„Asi to tak vyzerá, že opäť prehráš,“ otočil sa naňho Jasper so škodoradostným úsmevom. Na čo sa Emmett naňho len naštvane pozrel.

Pozorovala som túto podivnú rodinku. Už dávno som si všimla, že sú zvláštni. S nikým iným okrem mňa sa nebavia. V škole sú apatickí, akoby ich to tam nesmierne nudilo. Dobre, stredná nie je bohviečo, ale zasa až tak hrozné to nie je. Dá sa to zniesť. Ale Cullenovcov očividne nebaví. Za to doma sú úplne iní. Vyzerajú byť takí uvoľnení. Akoby som hľadela na úplne iných ľudí. A tá ich zvláštna podobnosť? Bledí, chladná pokožka u každého z nich, podivná farba očí, ktorá sa mení. To všetko mi nešlo do hlavy a nútilo ma to premýšľať. Vŕtalo mi to v hlave viac, ako tie moje divné sny. À propos sny. A čo ten dnešný? Prečo v ňom boli Emmett a Jasper? A prečo sa obávam, že s tým majú niečo spoločné?

Zatrepala som hlavou, aby som vyhnala tieto podivné myšlienky. Odložila som na stôl prázdny tanier a poobzerala som sa po izbe. Bola krásne a jednoducho zariadená a aj tak pôsobila honosne. Najviac ma zaujal klavír, vynímajúci sa pred veľkým oknom. Bol dominantou celej izby. Honosne sa týčil a akoby žiadal, aby sa na ňom hralo.

„Kto hrá na ten klavír?“ vyslovila som bez rozmyslu. No márne som čakala na odpoveď. Hoci sa ešte pred malou chvíľou všetci medzi sebou po tichu dohadovali a stále pošťuchovali, po mojej otázke v izbe nastalo hrobové ticho, ktoré rušili len zvuky televízora. Pozrela som na nich. Tie ich smutné pohľady ma prekvapili. Všetci pozerali na klavír  a akoby na niečo spomínali. Premýšľala som, kto z nich by mohol vedieť na tom skvostnom nástroji hrať.

„Alice?“ snažila som sa upútať jej pozornosť. Po zvuku svojho mena sebou trhla a pozrela na mňa. Oči stále otvorené prekvapením. „Hráš?“ spýtala som sa znova.

„Nie!“ vyhŕkla a oči sa jej podivne zaleskli. „Nikto nehrá,“ šepla. Bolo mi to divné.

„Už... Nikto nehrá,“ poopravil ju Emmett, ale svoj pohľad z klavíra nepresunul. Túto podivnú atmosféru narušil niekto, kto rozrazil dvere.

„Som doma,“ ozvalo sa a ja som spoznala Carlisleov hlas. Hneď na to sa objavil medzi dverami s úsmevom na tvári. Ten mu však pri pohľade na jeho deti zamrzol.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa a v jeho hlase boli cítiť obavy.

„Ahoj, tati,“ zakričal Emmett. Keď som sa pohľadom opäť vrátila k podivnej štvorici, všetci vyzerali normálne, akoby sa nič ani nestalo.

„Ahojte. Bella, vítam ťa u nás. Konečne si sa rozhodla poctiť nás návštevou?“ pýtal sa Carlisle s úsmevom.

„No, asi to tak už bude,“ prehodila som ledabolo, pretože mi stále vŕtalo v hlave divné chovanie jeho detí.

„To je dobre. Ozaj, volal som s Esme,“ obrátil sa na štvoricu. „Vaša matka bude doma okolo obeda.“

„To je fajn,“ odpovedal mu Alice. Hneď na to, ako nás Carlisle upovedomil, že Esme príde na obed, opustil obývačku a stratil sa niekde v dome. Znovu som pozrela na tých štyroch. Zase po sebe niečo potichu pokrikovali. Väčšinou sa to týkalo prehratej stávky a zápasu. Nemala som chuť to počúvať, a tak som si opäť prezerala miestnosť. Na stene oproti oknu bol veľký krb. Zaberal skoro celú stenu, taký bol mohutný. Po jeho bokoch, na celej stene, boli fotografie. Asi zábery rodiny. Boli na nich postavy, ale z miesta, kde som sedela, som nemohla rozoznať, kto na nich je. Vstala som a prechádzala k nim. Za sebou som počula šuchot. Otočila som sa a stretla som sa s pohľadmi Cullenovcov napäto upretých na mňa. Akoby niečo očakávali.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa a pohľadom prechádzala od jedného k druhému. Všetci ako na povel záporne zakrútili hlavami, ale pohľad zo mňa nespúšťali. Na to Emmett zdvihol ruky a naznačil mi, že mám pokračovať.

„Čo je to s vami?“ vyštekla som. Už som bola naozaj naštvaná. „Prečo sa správate tak divne? Viem, že nie ste normálny a že bežne vybočujete z radu, ale toto je už príliš. Desíte ma.“ Poslednú vetu som šepla. Nemala som odvahu povedať to nahlas.

„Prepáč, Bella,“ ozvala sa Rose. „My len...“ Zasekla sa a pozrela sa na svojich súrodencov, akoby u nich hľadala pomoc.

„Čo len? Máte strach? Nejdem nikam. Len som si chcela pozrieť vaše fotografie. Nejdem sa zabiť, aby ste po mne hádzali také pohľady.“

„No, veď sa pokojne pozri,“ ozval sa Emmett. „A nás si nevšímaj. My pozeráme zápas, že?“ otočil sa na nich. „Pozeráme zápas,“ drgol do Alice, ktorá ma stále uprene pozorovala. Ostatní sa spamätali už pri jeho prvých slovách, to len Alice bola ako zaspatá.

„Oh... Jasné! Pozeráme zápas,“ prehodila až príliš nadšene a otočila sa, tak ako ostatní, k televízoru. Nechápavo som nad nimi pokrútila hlavou, otočila som sa a podišla k tej stene. Naozaj som sa nemýlila. Boli to ich fotografie. Ale akoby boli všetky fotené posledný rok dva. Boli na nich rovnakí ako teraz, len situácie sa menili. Raz to bola nejaká lyžovačka v zasnežených horách. Potom kempovanie pri jazere. Nákupy v nejakom veľkom meste, ktoré som nepoznala. Dokonca tam boli Vianoce tu v dome.

Všetci sa na fotkách usmievali, no ich úsmevy neboli úprimné. Akoby ich niečo trápilo, ťažilo. Prechádzala som od jednej fotke k druhej a pozorovala som ich tváre. Stále tie isté smutné výrazy. Po chvíli som ale natrafila na fotku, kde sa všetci usmievali, ale už nie tým smutným úsmevom. Tento bol úprimný a od srdca. No niečo mi na tej fotke nesedelo. Jeden, dva, štyri... sedem. Na tej fotke ich bolo sedem, nie šesť, ako ich je teraz. Asi to je nejaký ich známy, alebo priateľ. Pozrela som sa bližšie na tú fotku a zahľadela sa na tvár toho neznámeho.

„Ach...“ vyšlo mi prekvapene z úst. „To nemôže byť pravda,“ šepla som a stále pozorovala tú známu tvár. Nešlo mi to do hlavy. Bleskovo som prebehla aj iné fotky a hľadala nejakú, kde budú znova siedmy. Po chvíli som našla ďalšie a bolo ich veľa. Prechádzala som od jednej k druhej a stále tá istá tvár.

„Alice!“ skríkla som, no pohľad som stále upierala na tie fotky. „Alice!“ znovu som skríkla.

„Tu som,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa od ľaku chytila za hruď.

„Chceš ma zabiť?“ spýtala som sa, keď som sa po chvíli otočila k nej. Za mnou stáli všetci Cullenovci. Dokonca aj Carlisle sa k nim pridal. Pozerali na mňa, akoby niečo očakávali. Nechápala som to, ale teraz som potrebovala vyriešiť niečo iné. Otočila som sa znova k jednej fotke, kde bol aj on a zapichla som prst naňho.

„Kto je toto?“ spýtala som sa.

Viem, že je to odo mňa nezodpovedné, že je tu kapitola tak neskoro. Chcem sa ospravedlniť a oznámiť, že kapitoly budú pribúdať už len takto. Bude to občas, možno raz-dvakrát do mesiaca. 

Zároveň chcem poďakovať za všetky komentáre, ktoré ste mi zanechali. Dobre sa to číta a som rada, že sa poviedka páči. Pomaly sa nám tam začínajú niektoré veci vyjasňovať a Bella sa čím ďalej, tým viac dostáva k zisteniu, že tie sny nie sú len obyčajné sny. Môžem vám prezradiť, že je už bližšie k Edwardovi. :D 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 9. kapitola: