Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 6. kapitola

06.06.2012 (14:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2163×

6. kapitola

Všetky tie pohľady, ktoré som zachytila, boli plné pohŕdania. Bola v nich závisť a boli také povrchné. Už chápem všetkých Cullenovcov, že si od nich toľký čas držia odstup. Nikdy by som ani s jedným z týchto ľudí nechcela mať nič spoločné. Hnusili sa mi. A to som bola rada, že neviem, na čo všetko myslia. Muselo to byť odporné.

Každú hodinu som mala s niekým z Cullenovcov. Deň prešiel neuveriteľne rýchlo. Až nastala posledná hodina, ktorú som mala mať s Alice. Keď som prišla do triedy, ešte tam nebola. Usadila som sa a nachystala som si knihy. Pozrela som na hodiny na stene a zistila som, že už bude zvoniť a Alice stále nikde. Začala som mať o ňu strach. Už som sa chcela zdvihnúť, že sa po nej pôjdem pozrieť, keď do triedy vošiel učiteľ. Zostala som teda sedieť a nechápavo som sa obzerala okolo.

Čo sa jej mohlo stať? Prečo tu nie je? Dúfam, že to nie je nič vážne! Čo keď sa jej urobilo nevoľno a ona teraz niekde trčí na toaletách? Nemala by som sa ísť po nej pozrieť? Týmito myšlienkami som sa zaoberala, keď sa náhle otvorili dvere a v nich sa objavila Alice.

„Prepáčte, zostalo mi nevoľno. Bola som na toaletách,“ ospravedlňovala sa učiteľovi.

„Nič sa nedeje, slečna Cullenová. Hlavne, že už vám je lepšie. Pokojne sa posaďte,“ odpovedal jej učiteľ. Alice sa vybrala ku mne a zviezla sa na stoličku.

„Je ti dobre?“ robila som si o ňu starosť.

„Ale... Samozrejme, že je. Zháňala som ti tú prácu, preto som sa zdržala,“ šepla s úsmevom. Nechcela som, aby si Alice narobila kvôli mne zbytočné problémy.

„Alice, to si nemusela. Niečo si hádam nájdem. Kvôli mne si len robíš problémy.“

„Z toho si nič nerob. Hlavné je, že od zajtra máš prácu,“ povedala potešene. Očividne bola spokojná sama so sebou.

„To nemyslíš vážne! Kde si mi tú prácu našla?“

„Je to podstatné? Hlavne, že máš robotu, o ostatné sa nestaraj. Po škole tam zájdeme a ja ti to vysvetlím,“ šepla. Len som jej natešene pokývala na súhlas. Mala som chuť ju vystískať. Alice bola moja skutočná priateľka. Neviem, čo by som si bez nej a jej súrodencov počala. Boli mi všetkým.

Neposedne som sa vrtela a vyčkávala zvonec, ktorý oznámi koniec hodiny. Bola som zvedavá, čo za prácu mi Alice našla. Nie preto, že by som si chcela vyberať, vzala by som čokoľvek, len, aby som upokojila otca. A dáke tie peniaze navyše by sa naozaj hodili. Aspoň rozmnožím svoj fond. Keď konečne zazvonilo, rýchlo som si zbalila veci a čakala som na Alice. Dnes som bola výnimočne prvá, čo sa mi nikdy nestáva. Vždy musí Alice čakať na mňa. No dnes ma hnala nervozita a očakávanie.

„Už mi prezradíš, čo to je za prácu?“ spýtala som sa jej, keď sme sa blížili k ich autu na parkovisku. Alice len provokačne pokývala hlavou, že nie. Smutne som si povzdychla a obzerala som sa po ostatných.

„Kde sú všetci?“

„Príde pre nich otec. Keďže my ideme do mesta pozrieť sa na tvoju novú prácu.“

„To sme nemuseli. Takto otravujeme ešte aj tvojho otca,“ povedala som s dávkou pokory. Naozaj som bola rada, že sa o mňa toľko starajú, ale nechcela som ich nijako využívať.

„Bella, prestaň! Si ako moja sestra. Tak už buď ticho a nasadaj!“ prehlásila razantne. Nechcela som jej odporovať a pravdupovediac, ani som na to nemala odvahu. Posadila som sa na miesto spolujazdca a vyrazili sme do mesta. Po Alicinej rýchlej jazde, na ktorú som si pri Cullenovcoch už pomaly začala zvykať, sme boli na mieste už za pár minút. Autom postála pred malinkým obchodom, nad ktorým sa skvel názov „Starožitníctvo“. Prekvapene som pozrela na Alice.

„Tuto si mi vybavila prácu?“ spýtala som sa a znovu som si obzrela ten obchodík. Po tejto ulici som párkrát už išla, ale nikdy som si ho nevšimla. Stál tu vlastne pred dvoma dňami, keď som si prácu hľadala na tejto ulici? Nemala som ani tušenie. Asi som naozaj nevšímavá.

„Hej. Tak poďme! Mama nás už čaká.“

„Mama?“ spýtala som sa prekvapene.

„Áno. Tento obchodík patrí mojej matke. Lenže je taká vyťažená návrhmi, že ho musí nechať často zatvorený. Keď som jej dnes zavolala, že som pre ňu našla predavačku, bola z toho taká nadšená, že ťa hneď chcela vidieť. Tak už poďme, lebo si nás z auta vytiahne sama,“ povedala a rukou ukázala smerom k dverám obchodíka. Stála tam prekrásna pani a milo sa usmievala. Spolu s Alice sme vystúpili a podišli k nej.

„Ahoj, dievčatá. Už som myslela, že ani neprídete,“ oborila sa na nás s hraným hnevom.

„Ale Esme, vieš predsa, že sme mali školu a povedala som ti, že hneď ako skončíme, tak sa zastavíme. Oh, toto je Bella,“ otočila sa Alice na mňa, „tvoja nová predavačka.“ Alicina matka ku mne podišla a objala ma.

„Ahoj, zlatíčko. Ja som Esme, som Alicina adoptívna matka, ale to už ti iste o mne povedala. Som taká rada, že tú prácu zoberieš. Už som sa obávala, že ten obchodík budem musieť zavrieť. Nemám na to vôbec čas a dievčatám sa tu nechce byť,“ spustila hneď na mňa. Tvárila sa, ako by som bola pre ňu doslova záchranou. Pričom ona mne preukazovala poctu, že mi to miesto dala.

„No, poďme dnu. Ukážem ti, ako to tu funguje,“ usmiala sa a ťahala ma k dverám. Alice za nami poslušne cupitala. Keď sme vošli do obchodíka, dýchla na mňa vôňa minulosti. Bolo tu nespočetne veľa starého nábytku, ale aj doplnkov. Od malých vázičiek, cez stolíky, až po veľké sety nábytku. Skrátka všetko, čo by ste mohli v starožitníctve nájsť.

„Tak toto je moje kráľovstvo,“ povedala blažene Esme a na tvári mala spokojný výraz. Bolo vidieť, že toto miesto miluje.

„Je to tu neskutočné,“ priznala som. Naozaj som sa cítila ako v starom filme. Akoby som sa preniesla v čase. 

„Páči sa ti to?“ spýtala sa ma Esme. Na súhlas som len horlivo prikývla. Už teraz som to miesto milovala aj ja.

„Som rada. Takže, práce tu veľa mať nebudeš. Mám totižto katalóg, v ktorom sa všetky tieto kúsky nachádzajú. Obchodík funguje ako taký sklad. Len občas sa stane, že sem niekto zavíta, ale aj tak by som ho chcela mať otvorený. Väčšinou ti sem len budú chodiť sťahováci, ktorí majú za úlohu jednotlivé kúsky previezť na miesto určenia. Tvojou úlohou bude predať im príslušný kus nábytku a dozrieť na to, aby vzali ten pravý. Ja ťa budem dopredu informovať, o ktorý kus ide.“ Len som prikývla, pretože som zatiaľ všetkému rozumela. No, pani Cullenová pokračovala ďalej.

„Do práce budeš chodiť len po škole. Úplne stačí tak trikrát do týždňa, denne na nejaké štyri hodiny. Je jedno, ktoré dni si vyberieš. Dostaneš telefón, aby si bola stále k dispozícii a takisto auto. V prípade, že v ten deň nebudeš v práci a bude treba nejaký kus nábytku vyexpedovať, budeš sa sem musieť nejako prepraviť, takže auto musíš mať k dispozícii tiež.“ Prekvapene som na ňu pozerala a nechápala som jej slovám. Ona vlastne žiadnu predavačku nepotrebuje. Budem niečo ako... skladníčka? No super! Znova som pokývala na súhlas, no teraz som sa už aj spokojne usmievala.

„Čo sa týka platu. Vyber si, ako by si chcela dostávať výplatu. Týždenne, alebo mesačne?“

„No, na začiatku by sa mi to hodilo skôr týždenne, ale po mesiaci môžeme pokojne prejsť aj na mesačný plat.“ Dúfala som, že mi plat pokryje výdavky za nájomné. Nič iné som si platiť nepotrebovala.

„Dobre, takže zo začiatku to bude sto dolárov týždenne. No a potom ti budem mesačne platiť štyristo dolárov. Postačí to?“ Keď som bola do teraz prekvapená, teraz som na ňu pozerala s doslova otvorenými ústami.

„Pani Cullenová, asi ste sa zmýlili, alebo som ja zle počula,“ povedala som stále ohúrená.

„Prečo, zlatíčko? Je tých štyristo dolárov málo?“ Musela som sa chytiť stola, inak by som sa tu zviezla na zem. Štyristo dolárov je minimálne dvojmesačný priemerný zárobok v meste ako je Port Angeles a ona mi tu dáva na mesiac dvakrát toľko?

„Pani Cullenová...“

„Esme, prosím. Bola by som radšej, keby si mi tykala. Potom sa cítim strašne staro,“ prerušila ma s úsmevom.

„Tak, Esme, budem pracovať polovicu týždňa, k tomu mám k dispozícii mobil a auto a ešte mi dáte plat štyristo dolárov?“ zhrnula som to, pretože som tomu stále nemohla uveriť.

„Oh, skoro by som bola zabudla. Telefón a auto môžeš, samozrejme, používať aj na osobné účely a účty za volania a tankovania tiež platíme my.“ Tak to už na mňa bolo priveľa. Nemohla som uveriť tomu, čo počujem. Veď takto by som sa mala ako pani. Posadila som sa do kresla, ktoré bolo najbližšie po ruke a vydýchavala som práve prijaté informácie. Neviem, ako dlho som tam sedela, ale muselo to byť nejakú dobu. Po chvíli som začula zakašľanie.

„Tak čo? Ako si sa rozhodla?“ spýtala sa Esme.

„Beriem to!“ odpovedala som s nadšeným úsmevom.  

Bella je prekvapená z toho, čo si na ňu tie dve pripravili. Ale na druhej strane je rada. Zbaví sa Charlieho.

Viem, že na kapitolu ste dlho čakali. Hoci je nachystaná už dlhú dobu, pridala som ju až teraz. Ale poteším vás, na ďalšej sa už usilovne pracuje. Čaká nás Bella v práci a jej zamyslenie sa. Začína pozorovať, že sa niečo vážne okolo nej deje a tie jej sny nie sú len obyčajnými snami.

Ďakujem za komentáre, ktoré ste mi zanechali. Sú pre mňa dôležité a poháňajú ma ďalej. Asi tak, ako každého autora. Dúfam, že ani dnes nepohrdnete a zanecháte aspoň smajla. Vaša GCullen :) 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 6. kapitola: