Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 4. kapitola

11.05.2012 (19:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2156×

4. kapitola 

Nikto z miestnych študentov ma asi príliš v láske nemal, hoci ma vôbec nepoznali. A ani sa nesnažili spoznať ma. Zdá sa, že jediní, kto si vôbec všimol moju existenciu, sú práve tí Cullenovci. Znova som sa otočila ich smerom. Všimla som si, že tá malá čiernovláska sa zdvihla a mierila ku mne. Rýchlo som sa otočila k stolu.

„Ahoj,“ ozvalo sa za mnou. „Som Alice. Ty si tu nová, že?“ spýtala sa a milo sa usmievala.

„Ahoj,“ odpovedala som jej a snažila som sa napodobniť ten krásny úsmev, akým ma obdarila ona, ale obávam sa, že ten môj nebol ani z polovice taký oslnivý, ako ten jej. „Volám sa Bella a áno, som tu nová.“

„Môžem si prisadnúť?“ Ten krásny a úprimný úsmev jej z tváre nezmizol. Len som prikývla a snažila som sa venovať svojmu obedu, ale príliš mi to nešlo. Pozorovala som jej prekrásnu tvár. Bola bledá a mala tvrdé črty, ale aj tak pôsobila nádherne. Mala krásne vykrojené pery ružovej farby a krásne zlaté oči. Oči takej farby som už niekde videla. Natoľko ma upútali, že som od nich nevedela odtrhnúť zrak. Ona ma tiež len potichu pozorovala. Neviem prečo, ale mala som pocit, akoby mi niekoho pripomínala. Niekomu bola podobná, ale nevedela som si spomenúť komu.

„Akú máš teraz hodinu?“ spýtala sa po chvíli.

„Ehm...“ Zalovila som vo vaku a vytiahla odtiaľ svoj rozvrh. Ona mi ho vzala a pozrela doň.

„Chémiu. Skvelé! Máme ju spoločne,“ zvýskla, až som nadskočila na stoličke. „Dúfam, že si sadneš ku mne.“ Náhle strelila pohľadom k vedľajšiemu stolu, odkiaľ som pred tým počúvala ten rozhovor. Na ľudí pri ňom sediacich pozerala nenávistným pohľadom. Až som z nej dostala strach. Ale keď presunula pohľad ku mne, bol zasa krásny, zlatistý a plný pochopenia.

„Poď, pôjdeme. Je tu príliš vydýchaný vzduch,“ povedala a ťahala ma zo stoličky. Keď sme prechádzali okolo susedného stola, neodpustila si poznámku: „Niekto ho tu príliš zamoruje.“ Nechápala som jej slovám a ani tomu, prečo sa ku mne správa tak priateľsky, no k ostatným nie. Nedalo mi to, a keď sme sa v triede posadili do lavice, musela som sa jej spýtať.

„Alice, môžem sa ťa niečo spýtať?“ Len prikývla na súhlas, a tak som pokračovala. „Prečo si ku mne taká priateľská? Veď ma ani nepoznáš. A... nikto sa tu ku mne takto nespráva.“

„No, viem, že budeme dobré priateľky, to asi preto. Páčiš sa mi. A ostatných si nevšímaj. Sú to blbci. My sme tu už dva roky, ale s nikým sa príliš nebavíme. Nestoja za to, sú povrchní a príliš si namýšľajú,“ povedala s odporom.

„Tak, ako sa ti tu páči?“ Otočila sa ku mne a jej tvár znova zdobil ten prekrásny úsmev.

„No, pravdu? Príliš nie. Stále tu prší, alebo je sychravo, a to sa mi nepáči.“ Striasla som sa pri spomienke na včerajší dážď a dnešné ranné mrholenie.

„Ha. A prečo si sa potom presťahovala do mesta s najväčším počtom zrážok za rok?“ spýtala sa a stále sa usmievala. No teraz mala na tvári pobavený výraz. Mne to ale príliš smiešne neprišlo. Dôvod, kvôli ktorému som sa musela odsťahovať, na sto percent nebol známy ani mne, takže to bude ťažké vysvetliť. Rozhodla som sa ju ale zbytočne nezaťažovať a povedať jej zaobalenú pravdu.

„Mama sa rozhodla cestovať a ja som zatiaľ prišla bývať k otcovi.“ Toto znelo lepšie, ako: „Som vlastnej matke na príťaž a ani otcovi moja prítomnosť dvakrát nevonia.“

„Aha. A už si sa tu s niekým zoznámila? Našla si si nejakých priateľov?“ Pri jej slovách ma pichlo pri srdci. Priatelia. To je dosť ťažké. To slovo v súvislosti s mojím menom asi ešte nikto nepoužil. Len som pokývala hlavou zo strany na stranu. Súcitne sa na mňa pozrela a venovala mi svoj úsmev.

„Ak by si chcela, mohli by sme byť priateľky.“ Jej slová ma prekvapili. No v jej pohľade bolo očakávanie. Akoby som z nej cítila potrebu priateliť sa so mnou. Nechápala som, prečo by sa mala kamarátiť práve so mnou, ale bola som tomu rada.

„Bolo by fajn, mať tu niekoho, na koho sa môžem obrátiť,“ šepla som. Viac sme si už ale nepovedali, pretože do triedy vošiel učiteľ a začal hodinu. Po celú hodinu som si všímala Alice. Obzerala som si ju a rozmýšľala som, koho mi tak pripomína, ale na nič som neprišla.

Keďže toto bola naša posledná hodina, po jej skončení sme sa spolu vybrali na parkovisko. Alice celú cestu niečo štebotala. Väčšinou to bolo o miestnom počasí a nevrlosti niektorých ľudí. Na parkovisku pri jednom z veľmi pekných a určite aj drahých áut, stáli tí dvaja chlapci a dievča, ktoré spolu s Alice sedeli na obede pri stole. Alice ma ťahala smerom k nim.

„Poď! Predstavím ťa svojim súrodencom.“ Trochu som sa ošila. Nevedela som, či aj oni budú takí prívetiví ako Alice. Mala som z toho trochu strach. Alice to musela vycítiť, pretože ma chytila za ramená a pošepkala: „Neboj sa. Už sa nevedia dočkať, kedy sa s tebou zoznámia.“ Na jej tvári zasa trónil ten šťastný úsmev. To dievča sa na mňa stále len usmieva. Začínam mať pocit, že som jej asi skôr na smiech. Medzitým ma už dotiahla k svojej rodine. Stála som tam so sklonenou hlavou, mala som strach pohliadnuť do ich tvárí a uvidieť tam náznak opovrhnutia, ktoré sa mi dnes dostávalo od väčšiny spolužiakov.

„Rodina, toto je Bella,“ predstavila ma Alice. Pri zvuku svojho mena som zdvihla pohľad a pozrela sa na nich. Na každej tvári bol šťastný a priateľský úsmev. Až som sa tomu preľakla. Nechápala som ich správanie. No nemala som čas zaoberať sa tým, pretože Alice pokračovala.

„Toto je moja sestra Rosalie,“ ukázala na krásnu blondínku. Z pohľadu na ňu sa mi skoro podlomili kolená. V živote som nestretla nikoho tak krásneho. Určite robila modelku, alebo aspoň fotila do nejakých módnych časopisov, pretože takáto krásna tvár to priam ponúkala. Rosalie ku mne pristúpila a objala ma.

„Ahoj, Bella. Rada ťa spoznávam,“ povedala s úsmevom. Z jej objatia bola cítiť láska. Akoby som bola jej najmilšou osobou. Tento istý pocit ma zalial, keď ma objal krásny blondiak, Jasper, ako som sa hneď na to dozvedela. Bol to vysoký chlapec, s mohutnou postavou a sálala z neho prirodzená autorita. Podľa Alice je to aj jej priateľ. Čo ma trošku zarazilo, keďže mi najprv tvrdila, že sú súrodenci.

„Vieš, my sme všetci adoptovaní,“ začala hneď vysvetľovať. „No a našim rodičom sa to zdá milé, že ich deti, okrem súrodeneckej lásky, našli v rodine aj tú ozajstnú, pravú lásku.“ Jej slová boli plné citu. A tak, ako jej slová, aj jej pohľad patril Jasperovi. Pochopila som, že to, čo je medzi nimi, je veľmi silné. Trochu som im aj závidela. Aj to, že ich je toľko súrodencov a aj to, že majú jeden druhého. To, že je niečo aj medzi Rosalie a tým čiernovlasým obrom som pochopila hneď na to, ako si ju k sebe po Aliciných slovách privinul. Tento bol ešte vyšší ako Jasper a omnoho mohutnejší. Pod tričkom sa mu rysovali obrovské svaly a vyzeral ako medveď. Potom, čo Rosalie pobozkal do vlasov, otočil sa ku mne a všetku pozornosť venoval už len mne.

„A ja som Emmett, som ten najmúdrejší a najkrajší z bratov. Teda, aspoň teraz, keď tu nie je...“

„Emmett!“ prerušila ho Alice. On sa len na ňu ospravedlňujúco uškrnul a znova sa otočil na mňa.

„Takže, vitaj, sestrička!“ skríkol a skôr, ako som stačila akokoľvek zareagovať, točila som sa v jeho náručí a výskala som od strachu. Z diaľky som len začula niečie slová.

„Emmett Cullen, okamžite ju polož na zem! Inak si to vypiješ!“  Až keď sa so mnou okolitý svet prestal krútiť a ja som konečne nadobúdala pojem o okolí, som zistila, že ten hlas musel patriť Rosalie.

„Ďakujem,“ poslala som jej šeptom. Ona sa na mňa chápavo usmiala.

„Vieš, Emmett  je ešte v puberte, takže občas sa stane, že sa nekontroluje.“ Znovu ho spražila pohľadom, a potom pristúpila ku mne. „Si v poriadku?“ spýtala sa a pohladila ma po ramene. Len som prikývla.

„Ja... Veľmi rada som vás spoznala,“ vysúkala som s námahou zo seba, ešte stále otrasená Emmettovým kolotočovým divadielkom. „Ste ku mne všetci milí. Ja... nečakala som to,“ priznala som sa a na všetkých som sa usmiala. Bola som im naozaj vďačná. Už som čakala, že to tu bude horšie ako vo Phoenixe. Ale s nimi by sa to tu dalo zvládnuť.

„To je samozrejmé. Ani nevieš, akí sme my radi, že si sem prišla a že sa s nami budeš priateliť,“ povedala Alice a tvárou jej prešiel smútok. Nerozumela som tomu, čo to znamená, ale nechcela som kaziť túto chvíľu, a preto som to radšej nechala tak.

„Už budem musieť ísť domov. Takže sa uvidíme zajtra v škole?“ Poslednú vetu som vytiahla do otázky. Oni len prikývli, a tak som sa otočila a odchádzala som z parkoviska.

„Bella!“ ozvalo sa po chvíli za mnou. Otočila som sa za tým hlasom. Pár krokov odo mňa stála Rosalie a nechápavo na mňa pozerala. „Ako chceš ísť domov?“ spýtala sa.

„No, pešo. Ja nemám auto a ráno ma priviezol otec,“ odpovedala som jej automaticky.

„Pešo?“ Vtedy ma napadlo, že by som si mala zistiť, ako chodia autobusy.

„Vlastne máš pravdu. Idem sa pozrieť, kedy mi ide autobus.“ Obzrela som sa okolo seba a hľadala autobusovú zástavku.

„Čo blázniš! Žiadny autobus! Pôjdeš s nami! Poď!“ Rose znela dosť naštvane a ja som nenašla vôľu jej odporovať, preto som sa vybrala smerom k nej a nechala sa posadiť na zadné sedadlo ich auta. Keď už som sedela a z jednej strany mala Alice a z druhej Rose, zmohla som sa na odporovanie.

„Toto vážne nebolo nutné. Aj tak si ten autobus budem musieť pozrieť, pretože ma už otec nebude voziť.“

„Na to ani nepomysli!“ ozval sa Emmett, ktorý šoféroval. „Ráno ťa prídeme vyzdvihnúť.“ Už som chcela niečo namietať, keď sa na mňa otočil Jasper z miesta spolujazdca a prehovoril: „Emmett má pravdu, môžeš chodiť s nami. Miesto sa tu pre teba nájde.“ Nepovedal to prísne a ani ma nenútil, no jeho slovám som nebola schopná odporovať. Po chvíli auto zastalo na otcovej príjazdovej ceste. Prekvapením som pozerala cez predné okno. Ako vedeli, kde bývam?

„Ako?“ vyšlo zo mňa. No skôr, ako som mohla pokračovať, vložila sa do toho Alice.

„Malé mesto,“ povedala na vysvetlenie. Na to som len s úsmevom prikývla. Potom, čo ma Alice pustila, som vystúpila a otočila sa ešte na nich do auta.

„Ďakujem vám a ahojte,“ pozdravila som.

„Ahoj,“ pozdravili všetci ako jeden, a pritom sa hlasno zasmiali. Rozišla som sa smerom k domu, ale zastavila ma Alice, ktorá ma dobehla.

„Bella, toto je číslo na mňa. Ak by si niečo potrebovala, volaj. Hocikedy, aj v noci. Jasné?“ Podala mi do ruky lístok s jej menom a telefónnym číslom. Vzala som si ho od nej a poďakovala jej. Naposledy ma objala a odišla k autu. Skôr, ako nasadla, zakričala: „Ráno o pol ôsmej sme tu. Buď nachystaná!“ Pokývala som na súhlas a všetkým im zakývala.  Pozdrav mi oplatili a ich auto vystrelilo smerom do mesta. Otočila som sa a vkročila som do domu.  

Ďakujem za komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Ako som povedala, kapitoly budú pribúdať striedmo. Preto je tu ďalšia až dnes. V tej nasledujúcej sa nám opäť prejaví Charlie a jeho „láska“ k Belle. 

Vaša GCullen.  

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 4. kapitola: