Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 26. kapitola

07.12.2012 (18:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2002×

26. kapitola

Nasledujúci týždeň prebehol v duchu príprav do školy a začiatku nového školského roku. Mal som dilemu, či sa tiež zapojiť. Váhal som, či zvládnem nával toľkej vône krvi, ale moja rodina ma ubezpečila, že to nie je také hrozné. Najviac ma presvedčil Jasper, ktorý uviedol argument, že keď to zvládne on, pre mňa to bude hračka. Asi netušil, že roky bez krvi, mi príliš na ovládaní nepridali. Ale robil som opatrenia. Chodil som často na lov a pár krát som s Alice zašiel na nákupy, čo bola naozaj tá práva skúška. Nakoniec som si bol istý, že to zvládnem a keby som mal problémy, Carlisle mi naordinuje nejakú chorobu.

Celá moja rodina bola nadšená z toho, že som sa napokon rozhodol zostať. Absolvovanie školy bolo zase pre nich ako darček. Tešili sa a musím povedať, že omnoho viac ako ja. Ale to bola jediná možnosť, ako mať Bellu na očiach a chrániť ju. Hoci som to mohol robiť tak, ako doteraz – pozorovať ju z diaľky.

Všetok čas, ktorý som nebol na love, alebo s rodinou, som trávil v prítmí lesa posadený vysoko v stromoch, ktoré obkolesovali jej dom. Počúval som zvukom domu, rozhovorom s jej otcom, ktorých bolo málo, no i z toho mála sa dalo vycítiť, aký k nej má vzťah. A to som mal na podnose i jeho myšlienky. Nechápal som, ako môže človek cítiť taký odpor k vlastnému dieťaťu. Na čo ju potom mali, keď jej nedávajú lásku, ktorú si ako ich dieťa zaslúži? Ľudia sú tak malicherní a povrchní. Asi ich nikdy nedokážem pochopiť.  

I dnešný večer som zaujal svoju polohu na blízkom strome a pozoroval som Bellu, ako si chystá veci do školy. Sedela na posteli a knihy a zošity si dávala do vaku. Na chvíľu s tým prestala a zapozerala sa niekam do diaľky. Pohľad mala rozostretý a nevnímala. Tak veľmi som túžil vedieť, nad čím premýšľa. Boli to presne tieto chvíle, kedy ma to nesmierne trápilo. Byť voči nej hluchý a taký obyčajný ako človek.

Pozoroval som jej zamyslenú tvár. Bola krásna. Pleť mala bez jedinej chyby, malý noštek roztomilo krčila a ako premýšľala, na čele sa jej vytvorila malá vráska. Bola nepatrná, ale i tak som ju videl a túžil po nej prejsť prstom, aby som ju vyhladil. Nesvedčilo jej, keď sa mračila. No i tak som musel uznať, že je neodolateľná.

Mysľou mi prebehli Alicine slová. Môže to byť naozaj tá pravá láska? To je ten podivný pocit, ktorý ma tak mučí, a ktorý ma spaľuje vždy, keď sa na ňu pozriem, alebo na ňu čo i len pomyslím? Snažil som sa to pochopiť, prehrával som si správanie svojich bratov a otca k svojim polovičkám. Používal som ich myšlienky a porovnával ich so svojimi, ale nech som nad tým uvažoval akokoľvek, vždy som našiel aj rozdiely. Nebolo to to isté a stále som mal určité podozrenie. No nakoniec som si povedal, že predsa mám neskutočné možnosti a času až príliš, aby som prišiel na to, čo to vlastne je. A ja som to hodlal zistiť.

Náhle si Bella smutne povzdychla a znovu pozrela na kopu učebníc pred ňou. Pohodila ramenami a pokračovala v ich balení. Keď už boli všetky vo vaku, odložila ho vedľa postele, načiahla sa pre nejaké veci a opustila svoju izbu. Po krátkom čase sa ozval zvuk padajúcej vody. Sprchovala sa. Moje myšlienky sa začali túlať a moja myseľ si ju začala predstavovať v tej sprche. Ako kvapky horúcej vody stekajú po jej belostnej pokožke. Hladia ju.

Zatvoril som oči a poddal sa tým myšlienkam. Vedel som, že by som to nemal pripustiť, ale bolo to silnejšie ako ja. Túžba, ktorú som k nej cítil, bola miestami až neznesiteľná. Nikdy som nič podobné k žiadnej žene necítil. Nemal som potrebu o žiadnej takto zmýšľať, alebo si ju nebodaj predstavovať, ale pri Belle som sa nevedel udržať. Moja fantázia sa spúšťala sama a nechcela sa vypnúť, a tak som po chvíli v svojich predstavách stál s ňou v jej kúpeľni. Rukami prechádzal po jej prekrásnom tele a skúmal každú jeho krivku. Moje predstavy boli také živé, že som pod rukami cítil teplo jej tela, tvár mi ovieval jej teplý dych a do uší sa mi dostávali jej slastné vzdychy.

Prudko som otvoril oči a nadýchol sa čerstvého vzduchu. No nepomáhalo to. Moja hruď sa zdvíhala rýchlejšie a v hlave mi hučalo. Ani som si neuvedomil, že Bella je už opäť vo svojej izbe, tak som bol mimo. Keď som ju zbadal, ako si prstami prehrabuje ešte stále vlhké vlasy, mal som nutkanie skočiť z toho stromu priamo k nej do izby a nahradiť jej ruky svojimi. Cítiť tú hebkosť jej vlasov, nadýchnuť sa ich vône. Zatriasol som hlavou. Nakoniec sa ten stras preniesol do celého môjho tela. Chcel som, aby moje predstavy boli skutočné, aby som sa nemusel utápať len v ilúzii, ale aby som to mohol zažiť naozaj. Ale vedel som, že to možné nie je, a tak som zoskočil zo stromu a rozbehol som sa do lesa nasýtiť sa. No vedel som, že sa sem dnes v noci ešte vrátim, aby som strážil jej spánok tak, ako všetky predchádzajúce noci.

Na svitaní som venoval posledný pohľad jej tmavému oknu, nemusel som čakať, kým sa zobudí, aby som zazrel jej tvár, pretože som vedel, že ju už za pár hodín uvidím v škole, a vybral som sa domov, prichystať sa. Už z diaľky som počul myšlienky mojej rodiny. Niektoré boli vyčítavé, ako napríklad tie Emmetove. Dúfal, že teraz keď som sa vrátil, bude mať spoluhráča na tie svoje hry, ktoré každé ráno - po tom, čo sa dohral s Rose a nechal jej priestor na prípravu - hrával. Nezdieľal som nadšenie z počítačových hier, a tak sa Emmett trochu hneval. Naproti tomu mala zasa Esme v hlave obavy. Trápilo ju, kde a ako trávim všetky tie noci. Myšlienky Carlislea boli podobné. Mal strach, aby som nevyviedol nič, čo by som následne ľutoval. Jediní, kto bol pokojní, boli Alice a Jasper. Alice preto, že vedela, čo robím po nociach a Jasper preto, že cítil, že som pokojný a nič som nevyviedol. No a Rose? Tej sa zdalo, že to je jedno. Tá mala myšlienky len tam, ako zapôsobí na ľudí v škole.

Skočil som do okna svojej izby a hneď zaliezol do kúpeľne, aby som zo seba zmyl známky lovu. Po krátkej sprche som sa vrátil do izby, kde ma na posteli čakali veci, ktoré som si na seba obliekol. Alice. Vždy pohotová. Hoci ma to v minulosti dosť otravovalo, keď nám vždy chystala veci na oblečenie, dnes som tomu bol rád. Predsa som ešte nepoznal dnešnú módu. Ale ako som postrehol, príliš sa toho nezmenilo. Rifle a košeľa, pod ktorou som mal priliehavé tričko. Tie veci sa nosili i predtým. Vzal som si svoj vak s vecami do školy a zišiel som do haly, kde už sedela väčšina rodiny.

Carlisle už bol na odchode do práce. Rýchlo sa s nami rozlúčil a mne zaželal veľa sily. Musel som sa tomu pousmiať, ale bolo to od neho milé. Posadil som sa k Emmettovi a pozoroval som, ako sa hrá.

„Skúsiš to?“ spýtal sa po pár minútach.

Len som pokrútil nesúhlasne hlavou a ponoril som sa do svojich myšlienok. Bál som sa školy. Ani nie tak toľkej krvi, ktorá mu bude rozptyľovať, ako toho, ako sa mám chovať k Belle. Mal by som ju ignorovať, alebo sa k nej chovať ako moji súrodenci? No, nakoniec som sa rozhodol, že budem len pozorovať a potom sa rozhodnem.

Po hodine sa s nami rozlúčila i Esme a tiež odišla do práce. Hneď po nej zišla dolu aj Rose, na ktorú sme ako jedinú čakali, a tak sme vstali a pobrali sa von, kde na nás čakal Emmettov Jeep. Keď sme vyrazili do školy, Alice sa na mňa povzbudzujúco usmiala a v myšlienkach mi poslala, že všetko dobre dopadne. Jej uistenie ma malo upokojiť, no i tak som bol mierne nervózny.

Za pár minút sme stáli na školskom parkovisku. Bolo to tu ako vo včelom úli. Všade samý šum. Všetci sa spolu vítali a rozprávali si zážitky z prázdnin. No hneď po tom, čo sme vystúpili z auta sa všetky pohľady otočili k nám. V ich mysliach som si prečítal, že už o mne vedeli. Vystupoval som ako ďalší z adoptovaných súrodencov, ktorý ešte minulý rok študoval v Británii na výmennom pobyte a na maturitný rok sa vrátil do Štátov. Zachytil som rôzne pohľady. Od chalanov pohŕdavé a závistlivé. Od dievčat vzrušené, žiadostivé a okúzlené. No, toto sa ani za tých skoro dvadsať rokov nezmenilo.

„Poď, vezmem ťa do kancelárie pre potrebné papiere,“ pristúpila ku mne Alice. Chytila ma za pažu a ťahala ma cez parkovisko k administratívnym budovám. Akoby som bol malé dieťa a nemohol si to nájsť sám. Ale nakoniec som tomu bol vďačný, pretože to množstvo krvi, ktoré sa okolo mňa prelievalo, bolo desivé. Zo všetkých strán som počul len buchot sŕdc.

„Neboj, to prejde,“ povzbudila ma Alice a chlácholivo ma pohladila po ruke. Venoval som jej krčovitý úsmev, to bolo to jediné, na čo som sa zmohol. „Je to ako v nákupnom stredisku. Skrátka si ich len nevšímaj,“ presviedčala ma. No, ono sa jej to ľahko povie, keď pri tom nemusí počúvať tie zvrhlé myšlienky. Každé dievča, okolo ktorého sme prešli, sa mi doslova ponúkalo a to nie len tými pohľadmi, ale aj svojimi myšlienkami.

„Bože, ten je nádherný. Dovolila by som mu, aby si so mnou robil, čokoľvek by len chcel,“ kričali na mňa zo všetkých strán. No a čo by asi tak upír chcel? Určite nie ich telo. Teda vlastne hej, ale len jeho tekutú časť.

Na sucho som prehltol a pokúšal som sa vytesniť tie myšlienky zo svojej hlavy. Šlo to ťažko, ale postupne sa mi to darilo. Teda až kým sme neprišli do kancelárie, kde sa to začalo znova. Ono by asi o nič nešlo, keby tie myšlienky nepatrili asi päťdesiatročnej žene, ktorá už svoje mala skoro za sebou. Lenže jej predstava, ako so mnou šantí v kabinete, ma skoro položila na kolená. Rýchlo preč! To bolo to jediné, po čom som túžil. Našťastie sa všetkého ujala Alice a vybavila to za mňa. Ja som sa radšej zameral na Bellu. Premýšľal som, kedy asi príde, či to stihne na čas, či budeme mať spolu nejakú spoločnú hodinu a ako sa ku mne bude správať.

Ani som si nevšimol, kedy sme opustili kanceláriu, prebral ma až Alicin hlas. Stáli sme pred dverami nejakej triedy.

„Tak, tu máš prvú hodinu. Tu sú všetky papiere. Toto dáš pospísať každému učiteľovi,“ podala mi nejaký zdrap a postupne pridávala ďalší a ďalší. „No a toto je tvoj rozvrh a plán školy,“ dodala nakoniec  a usmiala sa. „Vidíme sa na obede!“ Zakývala mi a zmizla za rohom. Oprel som sa o stenu a čakal som do zvonenia. Ani náhodou som nemal v pláne byť v tej triede dlhšie, ako som musel, a tak som čakal, kým nepríde učiteľ. Medzitým som sa snažil prehľadávať mysle všetkých žiakov a hľadal som Bellu. Aká bola moja radosť, keď som ju našiel v triede s Emmettom. Sedeli spolu v lavici a rozprávali sa.

„Tak čo, pripravená na maturitný ročník?“ spýtal sa jej s úsmevom Emmett. Bella sa naňho smutne usmiala a pokývala hlavou.

„A čo si robila cez prázdniny?“ zavtipkoval si s ňou Emmett a pri tom trochu zvýšil hlas, aby ho začulo pár ľudí okolo nich. Bella naňho zhrozene zagánila. Vedel som si predstaviť, že by ho teraz asi najradšej za tú otázku zabila. Všetci sme veľmi dobre vedeli, aké mala dobrodružné prázdniny, teda aspoň ona a moja rodina. Rozhodne určite nemala v pláne to roztrubovať. Ale Emmett sa nedal.

„Čo? Nemôžem sa ťa spýtať, čo si robila? My sme sa nudili,“ preniesol Emmett a obzrel sa okolo seba, podložil si bradu rukou a pokračoval: „Vieš, nuda. Bahamy, Las Vegas, asi týždeň v Los Angeles,“  hrane si povzdychol a zaškeril sa na Bellu. Tá len prevrátila oči. Za to ľudia okolo, ktorí to počuli, na Emmetta oči vyvaľovali. Ich ďalšiu konverzáciu a Emmettovo vystatovanie prerušil prichádzajúci učiteľ.  Hlavy všetkých sa stočili k nemu. Už som sa chystal, že vkročím do svojej triedy, keď ma upútali ďalšie tiché slová a myšlienky chalana v Bellinej triede.

„Všimol si si Bellu?“ nahol sa k svojmu susedovi a pohodil hlavou smerom k nej. „Je nejaká iná.“ Spolu sa otočili k Belle a prezreli si ju. Myšlienky toho chalana boli až príliš dychtivé. Premýšľal o tom, čo sa s Bellou počas prázdnin stalo a ako to, že si doteraz nevšimol, že je taká pekná. Zdvihol sa vo mne hnev.

„No, hej, máš pravdu,“ odpovedal mu jeho sused. „Zdá sa mi nejaká iná,“ dodal, ale v myšlienkach to viac nerozoberal. Za to ten, čo tento rozhovor načrtol, o nej premýšľal stále. Práve snoval plány, ako Bellu odchytí cez prestávku na obede a pozve ju von. Po týchto jeho myšlienkach som cítil, ako mi zavibrovala hruď a počul som tlmené vrčanie. Mal som chuť vyraziť k tej triede a pekne ručne stručne vysvetliť tomu chalanovi, ako sa veci majú. Už som sa odliepal od steny, keď ma prerušil nejaký hlas.

„Máte strach ísť do triedy, pán Cullen?“ ozvalo sa hneď za mnou. Otočil som sa a zbadal staršieho pána, ktorý na mňa prehovoril.

„Ehm,“ súkal som zo seba, ako som bol zaskočený.

„Tak poďme,“ súril ma a rukami mi naznačoval smer k dverám. „Nechceme predsa prísť neskoro, že, pán Cullen?“ pobádal ma učiteľ s úsmevom.

„To nie,“ odsekol som mu a vybral sa pred ním do triedy. Hneď ako sme vošli sa všetky zraky upreli na nás. No, teda skôr na mňa. Učiteľa všetci totálne ignorovali. Zasa ma ovalili tie isté myšlienky ako na parkovisku. Naštvane som si povzdychol a nasadil kamenný výraz. Odšuchtal som sa ku katedre a položil na ňu papiere, ktoré mi mal učiteľ podpísať. Keď tak učinil, poslal ma sadnúť si. Našťastie bolo jediné voľné miesto úplne vzadu v prázdnej lavici. Bol som tomu úprimne rád, pretože sedieť s niekým, kto by na mňa zízal a pri tom si ho nevšímať, by mi dalo riadne zabrať.

Celá hodina prebehla veľmi rýchlo. K môjmu potešeniu som zistil, že sa toho veľa nezmenilo a pribudlo len pár nových vecí, o ktorých som netušil. No, veď čo by sa tak zmenilo na matematike? Ďalšia hodina však bola zaujímavejšia. Za prvé preto, že som ju mal s Jasperom a za druhé preto, že to boli dejiny. Tam som už počúval pozornejšie. Sedeli sme spolu tiež v zadnej lavici a počas hodiny sa potichu rozprávali. Jasper mi dopĺňal nejaké informácie k učivu a tiež zisťoval, ako mi to ide s ovládaním.

Nasledujúce dve hodiny som mal s Alice a Emmettom. Bol to dosť nudný zemepis a trigonometria, takže som sa mohol venovať iným činnostiam. Hlavnou bolo zasa preberanie sa mysľami žiakov. Keď som Bellu konečne zahliadol cez jej spolusediacu, spokojne som sa pousmial. No hneď na to, čo som zistil, na čo to dievča myslí, sa môj úsmev stratil. Nepáčila sa mi jej myseľ, pretože Bellu nemala vôbec rada. Bola plná závisti a pohŕdania. Nechápala, prečo sa ňu chalani zízajú a čo na nej vidia. Už sa totižto dozvedela, že si na ňu robí zálusk Mike, ten chalan, ktorý o nej ráno na prvej hodine hovoril. Zasa som počul, ako môj hrudník zavibroval, na čo som upútal Emmettovu pozornosť.

„Pokoj, braček,“ otočil sa na mňa. Myslel si, že mi niekto príliš dobre zavoňal, pretože zahliadol môj tmavý pohľad. Lenže nemohol tušiť, že to nieje túžba po krvi. Bola to zlosť, ktorá sa vo mne zdvíhala. Neviem, či takýmto tempom tú školu zvládnem. Musím sa ovládať kvôli sebe a pri tom počúvať tie nemiestne myšlienky na seba i Bellu. Toto teda bude záťaž a keď sa cez to dostanem bez toho, aby to niekto zistil, môžem si pogratuľovať.

Hypnotizoval som hodiny na stene a doslova ich silou vôle posúval,aby už čím skôr zazvonilo. Túžil som sa na Bellu pozrieť vlastnými očami a nie cez tie skazené mysle. S prichádzajúcim zvonením sa však objavilo i niečo iné. Alice dostala víziu, ktorá ma hneď upútala. Bola o Belle a tom Mikeovi. Stáli spolu v jedálni v rade a Mike ju pozýval na rande. Ale skôr ako som sa mohol dozvedieť, ako Bella zareaguje, vízia zmizla. Strelil som pohľadom na Alice, ale tá len ospravedlňujúco mykla ramenami. Toto som nemohol dopustiť. Rýchlo som zhrabol svoje veci a vystrelil von z triedy.

Trochu príliš rýchlo som sa presunul pred jedáleň a čakal na Bellu. Prešlo pár minút, keď okolo mňa prechádzal Mike a obdaril ma svojim pohľadom. Samozrejme, že som mu ho vrátil a ukázal mu v ňom všetku svoju zlosť. Našťastie sklopil zrak a zmizol za dverami jedálne. No z jeho mysle som postrehol, že svoj plán nezmenil a hodlal si na Bellu počkať. Chvíľu po ňom okolo mňa prechádzali moji súrodenci a hádzali po mne spýtavé pohľady.

„Ty nejdeš dnu?“ ozval sa Emmett. „Príliš to tam smrdí, čo?“ narážal na vôňu ľudského jedla. Letmo som prikývol a dodal: „Hneď som tam.“ Alice sa na mňa povzbudzujúco usmiala a v mysli mi poslala, že mi to vyjde. Aspoň, že tak. Trochu ma to upokojilo. Keď sa za dverami moji súrodenci stratili, objavila sa Bella. Prechádzala okolo mňa so sklonenou hlavou. Ani si ma nevšimla. Nehodlal som ju vydať napospas Mikeovi, a tak som pristúpil k nej.

„Ahoj,“ pozdravil som ju. Bella prekvapene zdvihla hlavu a pozrela na mňa. Bolo vidieť, že ma tu ani náhodou nečakala a už tobôž nečakala, že sa jej prihovorím. Jej reakcia ma vôbec neprekvapila. Možno trochu sklamala, ale mohol som si za to sám. Choval som sa k nej hnusne, a tak som nemohol čakať, že bude reagovať inak. Pousmial som sa, aby som jej dal vedieť, že som rád, že ju vidím.

„Ahoj,“ vysúkala so seba stále prekvapená.

„Ako bolo?“ spýtal som sa a hneď na to sa v duchu ovalil po čele za tú duchaplnú otázku. Tiež som sa mohol spýtať niečo rozumnejšie, ale bol som zo seba sám dosť vykoľajený, aby som mohol niečo normálne povedať.

„Fajn,“ odpovedala. „Takže si sa nakoniec rozhodol zostať? Ako to zvládaš?“ V jej hlase bola cítiť starosť, čo ma udivilo. Nechápal som, prečo ju to zaujíma, ale bol som tomu rád.

„Je to ťažké. Tie myšlienky a tak,“ ignoroval som otázku týkajúcu sa môjho odchodu. „Ale zvykám si,“ dodal som napokon s úmevom. Bella mi ho placho oplatila a moje mŕtve srdce poskočilo.

„To som rada.“ Nervózne sa obzrela okolo seba, akoby niekoho hľadala. „A kde sú ostatní?“

„Už sú dnu a čakajú nás.“ Vedel som, že Bella pred tým sedávala pri stole s mojimi súrodencami. Dúfal som, že tento zvyk sa nezmení a bude v ňom pokračovať. Bál som sa však, že kvôli mne by to neurobila, a tak som sa hodlal prizvať ju k nášmu stolu sám, aby som jej dal jasne najavo, že mi to vadiť nebude.

„Sadneš si s nami?“ Bella mi opäť venovala jeden prekvapený pohľad. Potom sklopila zrak k svojim nohám a zrýzla si spodnú pery. Miloval som toto jej gesto. Nevidel som ho síce často, ale vždy keď to urobila, vychutnával som si to. Už som vedel, že ho spraví vždy, keď nad niečím premýšľa, alebo keď je nervózna.

„Neviem... Či to je teraz vhodné,“ odpovedala bez toho, aby sa na mňa pozrela.

„Ak si to myslíš kvôli mne, tak o tom nepremýšľaj. Chcem, aby si pri nás sedela. Ja...“ Hlas sa mi zadrhol. Mal som toho v hlave toľko, čo som jej chcel povedať, ale napokon som usúdil, že by bolo dobre, keby som sa jej ospravedlnil.

„Chcem sa ti ospravedlniť za to, ako som sa správal a čo som tam u nás povedal. Nemal som na to ani najmenšie právo. Ale vtedy som si myslel, že to je to najrozumnejšie, čo môžeme urobiť. Lenže napokon som usúdil, že bude najlepšie, keď zostaneme. Som ti vďačný za veľa a nechcem, aby si si myslela, že som nejaký pokrytec. Môžeme byť priatelia?“

Bella ma po celý čas počúvala a na tvári sa jej striedali výrazy. Nakoniec zostala prekvapene civieť. Udivoval som ju každým svojim slovom. Ale nemohol som sa tomu čudovať. U nás doma som sa choval, akoby som ju nenávidel, lenže ona nemohla vedieť, že to bol akýsi druh mojej obrany. Teraz som už vedel, že neexistuje spôsob, ako sa od nej odpútať a v kútiku svojej čiernej duše som to ani nechcel.

„Tak dobre.“ To bolo to jediné, na čo sa zmohla.

„Priatelia?“ pousmial som sa na ňu.

„Priatelia,“ odpovedala mi, ale úsmev mi nevrátila.

„Tak sa poďme najesť.“ Položil som svoju ruku na jej chrbát a jemným tlakom ju prinútil pohnúť sa. Cítil som, ako sa pod mojim dotykom zachvela, čo ma trochu zamrzelo. Určite jej je môj dotyk odporný. Odtiahol som teda svoju ruku a v tesnom závese za ňou som vstúpil do jedálne. Za dverami hneď zastala a obzrela sa. Moji súrodenci sedeli v rohu miestnosti a Alice na nás veselo mávala a volala nás k stolu. Bella sa pohla smerom k nim. Zahliadol som Mike, ktorý sa odlepil od steny pri dverách a vydal sa k nám. Otočil som sa k nemu a poslal mu pohľad, ktorý vravel len jediné – Priblíž sa k nej a potom uvidíš! Našťastie ho pochopil a stiahol sa. Vydal som sa teda za Bellou k nášmu stolu.

„Ahoj, Bella. Tak čo, aký bol prvý deň v škole?“ vítala ju Alice. Bella sa na všetkých pousmiala.

„Ahojte,“ pozdravila a posadila sa na voľnú stoličku. Neváhal som ani sekundu a prisadol som si čo najbližšie k nej. No, ona akoby si moju prítomnosť ani nevšimla. „Je to hrozné. Mám pocit, že sa celá škola zbláznila,“ vysvetlila a poobzerala sa okolo seba.

„Prečo?“ nahol sa k nej Emmett cez stôl, aby lepšie počul. Musel som sa pousmiať. Čo by mu ako upírovi mohlo ujsť? Veď má najbystrejší sluch. Ale tu asi nešlo o to, že by mu niečo ušlo, skôr bol dychtivý po nejakej senzácii.

„No, akoby som to... Ja neviem,“ koktala Bella. „Bola som cez prázdniny na nejakej plastike, alebo čo?“ vyhŕkla, na čo sa Emmett začal smiať. Samozrejme, že sa pridali aj ostatní, čo upútalo pozornosť najbližších stolov. Bella sa nahla cez stôl a tak, aby to nikto okrem nás nepočul, spustila.

„Všetci na mňa zízajú. A verte mi, že tie ich pohľady sú veľavravné. Baby ma doslova nenávidia a najradšej by ma zabili pohľadom, keby to bolo možné. No a chalani?“ Rozhodila teatrálne rukami v neveriacom geste. „Predstavte si to, že John, kapitán futbalového tímu, si ma dnes na matike tak obzeral, že som mala chuť vstať a zotrieť mu tú slinu z brady. Neviem, čo sa to s nimi deje.“ Bella pokrútila neveriacky hlavou a opäť sa poobzerala.

„Si predsa kočka. Prečo by si ťa nemali obzerať,“ vyzvedal Emmett. Bella si odfrkla a hodila po ňom naštvaným pohľadom.

„Naozaj vtipné, Emmett.“

„Prečo? Veď sa pozri na Edwarda, ten tiež slintá,“ vybuchol v smiech a ukazoval na mňa prstom. Mal som chuť vstať a jednu mu uvaliť. Miesto toho som naňho len zavrčal a o kúsok sa od Belly odtiahol. Naozaj som doteraz na nej visel pohľadom, takže som nemal Emmettovi, čo vyčítať, ale i tak som si to nechcel pripustiť. Bella si zasa odfrkla.

„Jasné, ešte povedz, že sú do mňa všetci chalani na škole rachnutí. To je fakt skvelé!“ Bella sa natiahla k táckam na stole a začala sa preberať v jedle. Nakoniec si vybrala kúsok pizze, do ktorého s chuťou zahryzla.

„Čo vlastne cítia?“ otočila sa na Jaspera.

„Pýtaš sa ma, čo cítia nadržaní pubertiaci?“ opýtal sa jej Jasper s podvihnutým obočím. Tiež si z nej uťahoval, z čoho sa vo mne znovu dvíhal hnev. Samozrejme sa k tomu pridali aj tie dychtivé myšlienky polovice jedálne. Mal som chuť zdrapnúť Bellu a ako neandertálec si ju odviesť späť do tej jaskyne, kde bola len moja. No, neurobil som tak. Z časti preto, že som sa snažil držať na uzde a z časti preto, že ma upokojil Jasper.

„Ešte i ty si uťahuj,“ nedala sa Bella. „Viete čo, zabudnite na to.“ Znovu pokývala hlavou a radšej sa venovala jedlu. Ja som počas toho prechádzal pohľadom po všetkých chalanoch a dával im jasne najavo, že Bella nie je prístupná. Uvažoval som nad tým, že ju objímem okolo ramien, ale nakoniec som to neriskoval. Čo keby na to Bella dobre nezareagovala a pred všetkými by ma zvozila. Radšej som si k nej len pritiahol znovu bližšie stoličku. Obed prebehol v pokoji. Už sme sa k tej téme nevrátili. Keď zazvonilo, všetci sme vstali od stola a odniesli poloprázdne tácky.

Po chodbe sme kráčali spoločne.

„Čo máš teraz za hodinu?“ spýtala sa ma Alice dosť nahlas, aby to počula i Bella.

„Biológiu,“ odfrkol som si. Ďalšia nuda.

„To je fajn,“ vypískla Alice. „Máte ju s Bellou spoločnú. Aspoň dozrieš na to, aby ju už neobťažovali tí slintajúci chalani,“ dodala so smiechom. Bella sa tiež zasmiala.

„No, to by nebolo zlé. Zahráš sa na bodyguarda, Edward?“ otočila sa na mňa a v očiach mala iskričky. Pre teba všetko! pomyslel som si, ale venoval som jej len úsmev. „Ale musíš byť dostatočne reálny, takže máš povolené vraždiace pohľady.“ Iskričky v jej očiach sa ešte viac rozžiarili.

„Toho by som sa nebál,“ ozval sa Emmett. „Edward vie byť veľmi presvedčivý.“ V mysli mi znovu ukázal moju skoro slintajúcu tvár v jedálni. Na čo som naňho zavrčal.

„Bez zvukových efektov, prosím,“ ohradila sa Bella a zavesila sa mi do ramena. „A poď, lebo zmeškáme.“ Potešene som sa pousmial a vykročil som spolu s ňou k našej triede. Za sebou som začul len tiché chichotanie, ktoré patrilo Emmettovi a myšlienky Alice, ktoré boli nanajvýš spokojné. 

Máme za sebou ďalšiu kapitolu. Chcela by som vedieť, aký je váš názor na Edwardovo správanie a čo si myslíte, že sa deje. Tentokrát som potešená, že si Edward nerobí, čo sa mu zachce, ale riadi sa mojimi pokynmi. Teda, chcela som tým povedať, že ide všetko podľa plánu, a tak ako som ja chcem. Čo sa mi v poslednej dobe nestáva často, pretože moje postavy to berú do vlastných rúk. Ale tentokrát Edward počúva na slovo. :D

Ďakujem všetkým za krásne komentáre. Potešili ste ma, že i po tak dlhej dobe ste na poviedku nezabudli a tí, čo ju majú radi, mi to dali vedieť. Preto vás chcem poinformovať, že síce postupujeme pomaly, ale isto. Môžete sa tešiť na kapitoly plné romantiky a zbližovania. Možno vás to občas zmätie a nebudete vedieť, čo sa deje, ale verte mi, že to neskôr pochopíte.

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 26. kapitola: