Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 24. kapitola

16.11.2012 (14:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2094×

 24. kapitola

Počítal som minúty a míle, ktoré ma delili od stretnutia s rodinou. Je pravda, že by stačilo otvoriť dvere a rozbehnúť sa sám a dostal by som sa k nim skôr, ale pocit, že ma možno neprivítajú s otvorenou náručou, ma stále držal na sedadle Bellinho auta. 

Stiesnený priestor so sebou prinášal i skľučujúce myšlienky. Strach a obava - to bolo to, čo ma teraz asi najviac trápilo. Som vlastne hoden vrátiť sa? Budú ma milovať rovnako ako predtým? A zaslúžim si vôbec ich lásku, keď ich takto vedome vystavujem nebezpečenstvu a Arovmu hnevu?

Nech boli moje myšlienky akékoľvek, predstava, že s nimi znova budem, prebila všetko. Túžba vidieť ich, túžba niekam patriť, znovu tvoriť rodinu, to bolo teraz to najdôležitejšie. Dokonca mi to bránilo zahnať do úzadia myšlienky, ktoré som mal na Bellu. Teraz sa zdali nepodstatné. Hoci sedela pri mne tak blízko a ja som neustále do seba vťahoval jej príjemnú vôňu, ktorá sa v tomto tesnom priestore prehliadnuť nedala, nezmýšľal som o nej. Moju myseľ zaberala len moja rodina. Aj som sa tomu trochu tešil, pretože bolesť, ktorá príde, bola neodvratná.

Tušil som to. Vedel som, že moje šťastie sa raz končí a ja sám budem jeho príčinou. Ešte som netušil, ako sa to všetko vyvinie, ale obavy som už mal.

Keď som medzi stromami zahliadol svetlá presvitajúce z domu, z úst sa mi vydral tichý nepočuteľný povzdych. Ach, je tak iný, a pri tom tak typický pre našu rodinu. Môj zrak prenikol cez stromy a ja som si ho s nadšením obzeral.  Vyzeral, akoby sem patril od nepamäti, akoby bol vytvorený priamo prírodou, aby s ňou splynul v dokonalú harmóniu.

Bol z prírodných materiálov, ktoré tvorili väčšinou kameň a drevo. Rozľahlé presklené steny dotvárali spojenie s okolitým svetom. Už som priam cítil tú rodinnú pohodu, ktorú poskytoval. Moje vnútro zahalilo teplo, ktoré som mohol pocítiť, len keď som bol so svojou rodinou. Cítil som domov.

A hneď na to na moju myseľ zaútočili nedočkavé myšlienky mojej rodiny.

„Kde sú? Lietadlo predsa pristalo už pred viac ako hodinou,“ mrmlal si pod nos Emmett a nervózne sa prechádzal po miestnosti, ktorá slúžila asi ako spoločenská. Bola v nej veľká pohovka, ktorá dokázala poňať a poskytnúť pohodlie celej rodine. Na stene visela čierna skrinka, ktorá na prvý pohľad pripomínala televíziu, ale vyzerala byť modernejšia.  Okolo nej viseli obrazy, ktoré sme počas nášho života pozbierali. Niektoré boli dokonca dielami samotnej Esme, ktorá maľovanie milovala. Ďalšou jej záľubou bola keramika, ktorú zbierala, hlavne vázy a ako som mal možnosť postrehnúť cez Emmettovu myseľ, i tu zaujali svoje ctené miesto. Celá miestnosť bola krémovej farby, čo dotváralo ten upokojujúci pocit pohody. Už som sa nevedel dočkať, kedy tú magickú silu pocítim na vlastnej koži.

Cesta sa skracovala, až napokon Bella zaparkovala na príjazdovej ceste. No nikto tu nestál, aby privítal strateného syna a brata. Zmocnila sa ma panika. Prudko som dýchal, akoby som sa tým mohol upokojiť, no nepomáhalo to. Mal som chuť roztekať sa na míle ďaleko, ale pri tom som len nepohnute stál vedľa auta a civel na dom. Prečo ma nečakajú? Nestoja o mňa? Ich myšlienky však boli rovnako zmätené ako tie moje. Tiež som našiel strach z odmietnutia a možno výčitky. Ale ako si niečo také mohli myslieť? Nikdy by som ich predsa neodsudzoval za to, že ma nehľadali. Veď to boli nakoniec oni, kto našiel spôsob, ako ma vyslobodiť. Hoci k tomu potrebovali človeka. Pohľadom som vyhľadal práve tú osobu. Bella nervózne postávala vedľa auta a hrýzla si spodnú peru. Naklonil som hlavu nabok a uprene to jej gesto pozoroval. Bola taká úchvatná, keď ma spozorovala a na tvári sa jej usadil rumenec. Už zasa získala moju plnú pozornosť. No nie nadlho, pretože v tom momente sa otvorili dvere na dome a ja som svoj zrak stočil tým smerom.

Postupne sa v nich objavovala celá moja rodina. Najprv Carlisle v závese s Esme. Obaja mali obozretný pohľad. Po ich pravici postála Alice, ktorá sa opierala do Jaspera. Na tvári mala úsmev, ktorý by som nevymenil za žiadne peniaze sveta. Bol taký srdečný a úprimný, plný lásky. Z druhej strany mojich rodičov sa postavil ďalší pár – Rosalie a Emmett. Môj braček sa tiež milo usmieval a jeho myšlienky na mňa kričali len jediné: Konečne! Dokonca i tvár Rosalie pôsobila spokojne.

Stáli sme tam možno niekoľko minút a len sa pozorovali. Ja som hľadal na nich nejaké zmeny, ktoré sa za ten čas nemohli objaviť. Boli predsa upíri rovnako ako ja a tí zmenami neprechádzajú. Možno ich oblečenie bolo iné, ale ako som predpokladal, tiež prispôsobené dobe, do ktorej som sa zázrakom presunul.

To ticho, ktoré bolo nabité očakávaním prerušila moja zjašená sestrička. S výskotom sa vytrhla Jasperovi a už aj visela na mne. Objal som ju rukami, vyzdvihol do vzduchu a z plných pľúc som vdychoval jej typickú vôňu. Opäť som sa cítil doma. Toto jej gesto prelomilo zábrany, ktoré medzi nami na moment nastali a vzápätí na to ma už objímala celá rodina. Prekrikovali sa jeden cez druhého a tlačili sa do popredia, aby ma mohli objať. Dokonca som sa na moment ostihol v Emmettovom medveďom náručí. Nestihol som sa však z toho ani spamätať a už jeho miesto nahradila Esme, moja milujúca matka. Jasperovo bratské objatie, Carlisleovo otcovské potľapkanie po ramene a napokon mi tvár do hrude zaborila Rose, to všetko som plne vnímal, len akosi s ťažkosťou dokázal pochopiť.

Najradšej by som a v tomto momente vyfackal za to, že som o nich pochyboval. Ako ma vôbec mohlo napadnúť, že by ma neprijali späť? Že by sa mi otočili chrbtom? Veď oni sú to, čo ma po celý čas držalo pri živote! Oni boli to svetielko nádeje, ktoré som mal! A ja som takto zlyhal.

Ani som si neuvedomil ako, a už sme všetci svorne sedeli v tej priestrannej izbe a ja som cítil presne to, v čo som dúfal po ceste sem – domov. Sedel som uprostred tej veľkej sedačky a po pravici som objímal svoju matku. Carlisle sedel hneď vedľa nej na operadle. Z ľavej strany sa na mňa tisla Alice a neodtrhol by ju odo mňa ani jej manžel Jasper, ktorý sa tomu len milo usmieval z miesta hneď vedľa nej. Pri nohách mi zasa sedeli Emmett a Rose, ktorá sa opierala bradou o moje koleno a dychtivo skúmala moju tvár. Bol som šťastný. To jediné som cítil. Lásku. Rodičovskú a súrodeneckú. To, po čom som tie roky prahol.

Neviem, na čo sme potom mali takú veľkú pohovku, keď sme všetci boli natisnutí na dvoch metroch štvorcových. Musel som sa tomu pousmiať, ale ani za svet by som nedovolil, aby sa niektorí z nich vzdialil. Teraz som ich potreboval cítiť najviac na svete.

„Tak vrav, synak, kde si celý ten čas bol a čo sa vlastne stalo,“ prehovorila ako prvá moja matka a na tvári mala starostlivý výraz. Trochu ma tým zmiatla, pretože som nevedel, či im naozaj prezradiť pravdu. Mal som strach, aby si niečo nevyčítali, ale ich pohľady boli plné očakávania a ich myšlienky túžili zistiť, čo sa vlastne stalo.

„No,“ vyšlo zo mňa spolu s povzdychom. „Ako by som...“ Zrazu som nevedel, čím začať.

„Povedz nám všetko, čo sa stalo, odkedy si prišiel do Volterry,“ prerušil ma Emmett a svojou rukou objal Rose, čím sa ku mne ešte viac pritisol. Tvárou mi prešiel úškľabok. Spomienka na Volterru bola stále čerstvá.

„Nemyslím, že by ste to chceli vedieť,“ snažil som sa z toho vykrútiť.

„Synak, nenapínaj nás. Vieme, že sa niečo stalo a nebolo to asi nič príjemné. Ale radi by sme to od teba počuli,“ domáhal sa i Carlisle vysvetlenia. Prechádzal som pohľadom po všetkých a v očiach im videl tú dychtivosť, a tak som sa nadýchol a v spomienkach sa ponoril do toho osudného dňa.

„Asi nebolo rozumné, že som tam šiel,“ začal som a tým sa vlastne ospravedlnil za to, že som ich vtedy nepočúvol. Očividne to pochopili, pretože ich dychtivosť vystriedal súcit. „Uvedomil som si to už dávno, ale až teraz pri pohľade na vás ma to presvedčilo. Možno som mal dať viac na vaše slová a riadiť sa tvojou predtuchou, Alice,“ obrátil som sa k sestre. Tá ma obdarila úsmevom a v myšlienkach mi poslala, že ju už aspoň v budúcnosti budem brať naozaj vážne. Nič mi ale nevyčítala a to ma povzbudilo rozprávať ďalej.

„Hneď ako som vstúpil do Volterry, ma predviedli pred Ara. Snažil som sa dostať do jeho mysle, aby som zistiť, čo je pravou príčinou toho, že ma tam zavolal.“ Náhle som sa však vo svojom rozprávaní zastavil. Uvedomil som si, že im pravý dôvod prezradiť nechcem. Očami som strelil k osobe, ktorá doteraz tíško sedela oproti nám. Nikto si ju nevšímal, hoci každý člen mojej rodiny si jej prítomnosť uvedomoval. Bella sedela v kresle, nohy schúlené pod sebou a uprene nás pozorovala. V očiach mala údiv. Neviem, čo sa jej asi preháňalo hlavou, ale akoby žiarlila. Akoby nám závidela tú pohodu a lásku, ktorá z nás sršala. Nie však presne tým spôsobom, takým nenávistným, skôr to bolo obdivovanie.

Je naozaj ona príčinou môjho utrpenia?

Naše pohľady sa stretli. Pozerali sme si priamo do očí a ja som opäť cítil tie podivné pazúry, ktoré ma začali k sebe ťahať. Ovíjali sa okolo môjho tela a sunuli ma k nej bližšie a bližšie. Akoby od toho závisel môj život. Akoby som potreboval mať ju k sebe čo najbližšie, inak sa celý rozpadnem. Pohltí ma bolesť a spáli ma zaživa. Musel som sa z toho pohľadu vymaniť, pretože inak by som musel svoju rodinu od seba odstrčiť a nahradiť ich náruč náručou, ktorá ma k sebe volala. Tak veľmi som po nej túžil, a tak veľmi som si uvedomoval, že nesmiem.

Zatvoril som oči. Vydal som na to všetku svoju námahu, pretože prerušiť ten kontakt, bolo naozaj ťažké. Párkrát som sa nadýchol a tým dostal do seba i jej esenciu. Tak omamnú a opojnú. Toto ti musí stačiť, chlácholil som svoje podvedomie, ktoré však so  mnou bojovalo, pretože chcelo viac. Skrátka na to nemysli! Musíš to dokázať! Teraz je tu tvoja rodina, tá si zaslúži tvoju pozornosť. A problém, Bella, vyriešiš neskôr. Odhodlane som otvoril oči a zapovedal sa, že si ju nebudem všímať. No akoby ma k nej všetko ťahalo, ale nehodlal som podľahnúť.

Znovu som radšej nadviazal tam, kde som prestal, ale s tým, že im o pravom Arovom dôvode nič neprezradím. Nemusím ich tak trápiť ešte viac.

„Ale neprišiel som na nič. Aro si svoju myseľ chránil a miesto toho, aby mi to vysvetlil ma uvrhol do volterrského podzemia,“ zaklamal som so sklopeným zrakom.

„To ťa uväznil len tak! Bez toho, aby ti čokoľvek vysvetlil?“ ozvala sa Rose a rukou mi nervózne stisla stehno.

„Viete, že Aro je divný. Je povestný svojim nezmyselným chovaním a nikto si nepomôže, ak si niečo zaumieni,“ snažil som sa im poskytnúť aspoň nejaké vysvetlenie toho, prečo sa so mnou stalo to, čo sa stalo.

„To áno,“ pridal sa Carlisle, „ale nikdy nekonal takto...“ Môj otec sa odmlčal a pri tom v mysli hľadal to správne pomenovanie. „Nevyspytateľne?“ vypadlo z neho napokon, na čo som ja len pokrčil ramenami.

„Aro je obyčajný zvrhlík. Strachopud, ktorý sa schováva sa príkazy a pravidlá, ktoré si určuje sám. Nie je sa čo diviť, že sa tak zachoval. Nikdy som ho nevedel pochopiť.“ Emmett sa pri svojich slovách striasol odporom.

„Nechcel, aby si vstúpil do jeho gardy?“ spýtala sa Alice, ktorá doteraz len počúvala. Sama však dopredu vedela odpoveď. Vedela ju už vtedy pred viac ako osemnástimi rokmi. Pokýval som hlavou zo strany na stranu, aby som jej tým dal za pravdu. Naozaj o môj vstup do gardy Aro nestál.

„Toto nechápem,“ zamrmlal zamyslene Jasper a pri tom pozeral do prázdna. Keď zdvihol po chvíli hlavu, zrak mi uprel priamo do očí. „Prečo potom to všetko? Kam tým mieril?“ pýtal sa a nechápavo krútil hlavou. Skôr, ako som však stihol vymyslieť nejakú odpoveď na jeho otázku, ozvala sa Esme.

„Čo sa dialo vo volterrskom podzemí,“ vydýchla a pri tom jej mysľou prešlo, že to nebolo nič, čo sa jej bude páčiť.

„Máš pravdu, mami. Nechceš to vedieť!“ Esme sa po mojich slovách napla.

„Och, nie!“ vzdychla. Mučili ťa? Dodala ešte v myšlienkach. Pred jej skormúteným pohľadom som musel uhnúť. Nedokázal som mu čeliť. Ale ona už vedela svoju pravdu, pretože v tom momente som bol uväznený v jej materskom náručí. Tuho ma stískala a pri tom vzlykala.

„Je mi to tak ľúto, synak.“ Jej náruč bola presne to, čo som teraz potreboval. Dávali mi tú istotu, v ktorú som po celý čas vo Volterre dúfal. Moje ruky spočinuli na jej chrbte, po ktorom som ju pohladil.

„Už je to v poriadku, mami,“ uisťoval som ju o tom, o čom som však sám nebol presvedčený. Arova pomsta nám hrozila stále.

„Čo sa tam stalo?“ domáhal sa odpovede Emmett, ktorý si to nejako nevedel, alebo možno nechcel pripustiť.

„Jane, Alec, Felix...“ vydýchol som tri mená, ktoré v našom svete hovorili za všetko. Videl som v mysliach svojej rodiny zdesenie, ktoré sa im odzrkadľovalo i v tvárach.

„Ja ho asi pretrhnem a...“

„Emmett!“ prerušil jeho slová Carlisle. „Nič nám to nepomôže. Dôležité je, že je Edward späť. Na tom teraz záleží a...“ odmlčal sa a svoj pohľad plný pochopenia uprel na mňa, „že je v relatívnom poriadku.“

„Stratil skoro dvadsať rokov života zavretý v podzemí, mučený a potom prikovaný v opustenej jaskyni bez možnosti sa nasýtiť!“ vybuchla rozhorčená Rosalie. „To sa ti zdá v poriadku? Máme sa tomu len tak prizerať a nič s tým nerobiť?“

„Rose, prosím, nechaj to tak,“ prihovoril som sa jej, a pri tom sa nevedel vynačudovať, že práve ona sa do toho tak zúrivo angažuje. Áno, vždy bola tou, čo chránila rodinu, ale nikdy sme my dvaja spolu nemali ten vzťah, ktorý som cítil k ostatným. Vždy pre mňa bola tou chladnou, a tak sa i chovala a ja pre ňu len arogantným podivínom. No dnes ma naozaj prekvapovala. „Carlisle má pravdu. Som späť a za to vďačím vám. Nechcem to už rozoberať.“ Sklopil som zrak k svojim nohám a pozrel sa Rose do tváre. Tej sa v nej odzrkadľovali snáď všetky emócie, ktoré jej momentálne chodili i po rozume. No najviac zo všetkého bola asi naštvaná. Naštvaná na Ara a jeho pomätenú myseľ a naštvaná na seba a rodinu, že vtedy na mňa viac nenaliehali. Každý jeden tam mal svoj podiel viny. Len ja som vedel, že by si nepomohli a doma by ma neudržali, aj keby sa snažili akokoľvek.   

„No, my na tom nesieme naozaj len malý podiel úspechu. Však, Bella?“ prehovorila Alice a pozrela na Bellu, ktorá nás stále len potichu pozorovala. Pod Aliciným pohľadom a otázkou však začala naberať červenú farbu v tvári. Všetky pohľady sa totižto nasmerovali na ňu a ona sa asi necítila príliš dobre, keď na ňu pozeralo sedem upírov. No, veď sa jej ani nie je čo čudovať. Intenzita nášho pohľadu je naozaj silná. Zmätene kmitala pohľadom medzi nami a nevedela kam skôr pozrieť. Na malú chvíľu sa opäť zakliesnila do toho môjho, ale keď videla, že i ja jej pohľad opätujem, sklopila oči na svoje ruky zopäté v jej lone.

„Alice má pravdu,“ pridala sa Esme. „Za veľa vďačíme Belle. To ona vedela, kde ťa presne hľadať. My sme sa o to snažili dlhé roky, ale všetko márne. Až kým neprišla Alice s tým, že vo Forks je pre nás nádej.“ Otočil som sa k svojej sestre a venoval jej vďačný pohľad. Len vďaka jej prozreteľnosti tu nakoniec môžem sedieť s nimi. Aj keď... Na ako dlho?

„Mala som o Belle víziu, ktorá mi prezradila, že len ona sama ťa môže nájsť. Najhoršie na to bolo, že sme jej nemohli pomôcť. Musela prísť na to sama, aby sa to všetko podarilo. Ale ona to zvládla.“ Poslednú vetu preniesla Alice s úsmevom pozerajúc na Bellu. Tá sa pri tom ešte viac schúlila, akoby sa chcela v tomto momente stratiť.

„Áno, je to naša silná sestrička,“ počastoval ju komplimentom Emmett. V mysliach celej svojej rodiny som videl obdiv k tejto ľudskej dievčine a tiež tam bola láska. Oni ju mali skutočne radi a prijali ju medzi seba, hoci bola len obyčajný človek. Dokonca i Rose a Jasper, ktorí sa vždy ľudí stránili, ju považovali za súčasť našej rodiny. To vo mne vyvolalo prekvapenie. Prekvapenie a pocit, že to nie je v poriadku. Pretože ak ju oni medzi sebou chcú, je len malá pravdepodobnosť, že sa do nej ja môžem držať ďalej. Lenže ja som to potreboval. Potreboval som ju dostať od seba preč, aby som dokázal normálne uvažovať.

To, čo sa medzi nami dialo počas dní, keď sme sa vracali k mojej rodine, tie moje myšlienky o nej, to všetko muselo prestať a nedalo sa to ináč zariadiť, len že mi ona zmizne z očí. Bol som zmätený zo svojich pocitov, pretože som ju na jednej strane nenávidel za to, ako ma k sebe púta a núti ma každú sekundu o nej premýšľať a na druhej som ju pri sebe potreboval, akoby som cítil, že to bez nej nezvládnem. Tá neuveriteľná sila, ktorá ma k nej tiahla, bola tak veľká, tak silná, až ma to desilo.

Skúsil som si v hlave opäť prehrať tie všetky chvíle s ňou. Jej vstup do jaskyne a omamná vôňa, ktorá ma vtom momente zrazila na kolená. Moja nenávisť k nej za to, že nebola schopná mi pomôcť, ktorá sa v okamihu, keď mi ponúkla svoju krv, zmenila na niečo, čo som nedokázal pochopiť. Jej tvár vo svite slnečných lúčov. Jej zrýchlený dych nesúci sa tichom jaskyne. Jej bijúce srdce, ktoré som zúfalo potreboval počuť. Jej teplo, keď som sa počas toho ako spala, dotkol jej tváre.  Naše rozhovory po ceste domov. Jej úsmev, či nesmelé gestá.

Bože, kam si ma to dostal?

Vedel som, že ju potrebujem, že sa jej dobrovoľne nedokážem vzdať, ale takisto som tušil, že to nie je správne. Lenže, čo robiť? Ako presvedčiť moju rodinu, že to nie je dobré, aby zostávala v našej blízkosti? Že je to nebezpečné hlavne pre ňu a v neposlednom rade i pre nás. Ak Aro zistí, že už nie som v jaskyni, pôjde po nás. Čo sa stane, keď zistí, že sa stýkame s človekom? Čo ak nám nazrie do hlavy a zistí, že to práve ona ma vyslobodila? Čo keď si ju spojí s tým proroctvom, na ktorom možno naozaj je niečo pravdy? Hrozí jej smrť a to je isté. Nedokážem si predstaviť, že by zomrela kvôli mne, alebo že by kvôli mne musela trpieť. Ona si to nezaslúži. A tak som sa rozhodol.

„To je možno všetko pekné, ale týmto sa jej práca končí,“ preniesol som chladne a svoj ľadový pohľad som zapichol do nej. Po mojich slovách sa napäla. A tiež som počul, ako sa v myšlienkach búri celá moja rodina. „Áno, zachránila ma a ja som jej vďačný, ale viac ju už nepotrebujeme.“ Moje vlastné slová ma bodali. Cítil som tie neexistujúce dýky,  ktoré sa jedna po druhej do mňa zabodávali. Lenže nemohol som povoliť.

„Čo to vravíš, Edward?“ prekvapene vyhŕkla Esme. „Takto nemôžeš hovoriť. Bella pre nás urobila veľa, obetovala sa a šla ťa hľadať, hoci si nebola istá, či sa to podarí a či to nakoniec prežije a ty...“ Esme sa zadrhol hlas, no v mysli svoju vetu dokončila.

„Áno, chcem, aby nám zmizla zo života. Alebo nie, urobíme to my. Skrátka sa odsťahujeme,“ odpovedal som.

„Zbláznil si sa, Edward!“ spýtala sa Alice a odtiahla sa odo mňa. „Toto jej po tom všetkom nemôžeme urobiť. Veď ona nás potrebuje. Nemôžeme ju len sprosto využiť a vykašľať sa na ňu, pretože keď sa teraz odsťahujeme, presne to urobíme.“

„Mňa to nezaujíma, Alice. Urobila, čo mala, a teraz je nám už zbytočná,“ vyslovoval som tie chladné slová a pohľadom upretým na stenu za Bellou. Nedokázal som sa pozrieť na nikoho. Nedokázal som sa dívať do tvárí mojej rodiny a vidieť tam ich výčitky. Stačilo, že som ich počul v ich mysliach. A nedokázal som sa dívať ani na Bellu, ktorá po mojich slovách určite trpela. Tak ako som ubližoval sebe, musel som ubližovať i jej. Lenže ja som to nemohol dopustiť. Nedovolím, aby jej niekto kvôli mne ublížil. Ona ku mne našťastie nič necíti a tak to musí i zostať. Keby mi zostala nablízku, musel by som sa jej zveriť s tým, že mi nie je ľahostajná. Že síce nechápem, čo to presne je, ale je to tak silné, že to nedokážem ovládať. Čo keď by som jej v pomätení zmyslov ublížil ja sám? Čo keby nakoniec predsa len začala cítiť i ona niečo ku mne? Na moment som sa do toho vžil a predstavoval som si, aké by to bolo, keby tie pocity, ktoré cítim, boli vzájomné. Nie, najlepšie bude, ak jej zo života nadobro zmizneme.

„Edward, to nemôžeš myslieť vážne,“ zapojil sa i prekvapený Carlisle. Vstal som z pohovky a presunul som sa k oknu. Mal som pocit, že ma to všetko pohltí. Moja rodina ju nechcela opustiť. Mali ju radi. Otočil som sa opäť k nim.

„Myslím to smrteľne vážne. Nechcem, aby patrila do nášho života. Ty sám vieš, čo to obnáša. Chceš jej zničiť život? Chceš ju oň obrať? Takto, keď zmizneme, máme aspoň nejakú šancu, že sa o nej Aro nedozvie. Bude si ďalej žiť svoj šťastný ľudský život. Po čase na nás zabudne, vydá sa, založí si rodinu a všetko bude tak, ako má byť.“ Len ja budem trpieť, dodal som sám pre seba. „Budeme sa musieť schovávať, nemôžeme ju predsa vláčiť so sebou. Ľudia sú príťaž, nezvládajú naše tempo. Bude len na obtiaž,“ dodal som čo najľadovejšie, ako som vedel a až teraz som si dovolil pozrieť sa na Bellu.

Oči mala zabodnuté do mňa a sršal z nich hnev. Nech sa na mňa radšej hnevá, akoby neskôr mala trpieť. Lenže po chvíli sa jej zaliali slzami. Dych sa jej zrýchlil a tep srdca vyskočil vysoko. Bola rozrušená a vedel som, že ten plač neudrží dlho. No po chvíli sa nadýchla a prehovorila:

„Myslím, že Edward má pravdu. To, čo som mala vykonať, som urobila. Tu sa moja cesta končí. Nie ste mi nijako zaviazaní a mali by ste teraz naozaj odísť. Ak som dobre pochopila Edwardove slová, samým vám hrozí nebezpečenstvo už len z toho, že je Edward na slobode. Ak by sa dozvedeli ešte aj o mne, mohli by ste mať i z toho zbytočné problémy. Preto by ste mali odísť.“ Mal som pocit, že sama neverí tomu, čo hovorí, ale bolo dobre, že si to uvedomila. Ona vlastne myslí skôr na moju rodinu, ako na seba. Je možné, že by o nich mohla mať strach? O ich životy? O ich bezpečnosť? Veď sú to, preboha, upíri! Nesmrteľné tvory. Predátori. A ona sa o nich bojí? To je naozaj tak nezištná, že jej viac záleží na blahu mojej rodiny, ako na bezpečí jej samotnej? Vážne ma udivovala a prekvapovala. Miesto hysterických nárekov, ktoré som očakával, mi dávala za pravdu.

„To nepripadá v úvahu. Nechcem sa sťahovať a nechcem tu Bellu nechať samú,“ ozvala sa Rose a spražila ma svojim pohľadom. „Nemôžeš byť predsa taký krutý!“ poslala mi v myšlienkach. Odfrkol som si a svoj pohľadom som presunul k oknu, kde som sa zahľadel na okolitý les. Nie som krutý, len... Sám som netušil.

Prudko som sa nadýchol a pokúsil sa pôsobiť najchladnejšie, ako som dokázal. „Odchádzame!“ povedal som s tónom, ktorý nezniesol kompromis. 

Ospravedlňujem sa za to, že kapitola je tu po takej dlhej dobe, hoci je v PC už hotová pár dní. Ide o to, že som nemala čas (z pracovných dôvodov) sa na ňu pozrieť a skontrolovať ju. Nebola som s ňou až tak spokojná a potrebovala nejaké úpravy, ktoré som v nej nakoniec urobila. No i po jej následnom prečítaní, to ešte stále nie je ono. Ale asi s ňou už nič horibilné neurobím. :D 

Dúfam, že vás nakoniec tak veľmi nesklamala a že mi poskytnete svoj názor.

Ďakujem vám za povzbudivé komentáre, ktoré ste mi zanechali. Verte, že mi veľmi pomáhajú a som rada, že túto poviedku ešte niekto číta. :D

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 24. kapitola: