Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nevieš, kto som! - 8. kapitola

04.09.2010 (19:45) • tapta • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1717×

8.kapitola

Odhalenie

Edward

Odkiaľ pozná Bella Aleca? Čo to má znamenať? Pozeral som sa striedavo na Bellu a potom na Aleca. V jeho myšlienkach som videl, že je rád, že ju vidí. No ale aj to, že do Forks prišiel Aro Volturi. Viac som nezistil, lebo sa snažil tajiť myšlienky. Namiesto toho si prekladal čínsku hymnu dookola. Všimol som si, že má zlaté oči. To nie je možné. Môže mať upír halucinácie? Lebo keď áno, tak teraz jednu mám.

„Bella!" zavrčal Alec.

Ona sa len naňho usmiala a skočila mu do náručia.

„No tak, Alec. Vieš, že ťa mám rada," mrkla naňho.

„Nie, to neviem." Snažil sa udržať si vážnu tvár.

„Mám ťa rada." Obdarovala ho svojim krásnym úsmevom.

Vyzeral, že sa každú chvíľu roztopí. Tomu som nemohol uveriť. Ako je možné, že Alec Volturi je pod papučou? Už nič na tomto svete nie je normálne. Tomu nerozumiem.

Jasper zacítil, že Alec ju miluje. On miluje môjho anjela. Zavrčal som. Postavil som sa na nohy do bojovnej pozície. Celá jedáleň sa na mňa pozerala, vyzerali byť vystrašení. Jediné moje šťastie je, že som nepoužil svoju prirodzenú rýchlosť. Alec bol prekvapený, ale nedal to na sebe poznať, keby som nevedel čítať myšlienky, tak si to ani nevšimnem. Však, je len predsa vycvičený. Ale netrvalo ani sekundu a už stál tiež v bojovej pozícii.

„Poď von!" zavrčal som.

„S veľkou radosťou!" odpovedal rovnakým tónom.

Chcel som sa už pohnúť z miesta, keď som zacítil, že sa k nám približuje Aro Volturi. Nasucho som prehltol. Alecovi to nebolo tiež jedno. Spoločne sme sa pozreli na dvere a to nielen my, ale celá moja rodina. Bella sa pozrela na každého z nás, nič nechápala. No, ale keď videla ako sa otvorili dvere od jedálne a vstúpil Aro, hneď všetko pochopila.

Bella

Videla som, ako sa ku mne približuje ocko. Teraz musíš urobiť najnevinnejší pohľad, aký si kedy urobila. Nesmieš nič pokaziť. Potom nahodíš aj sladučký úsmev a je po probléme. No, to aspoň dúfam, lebo ocko sa netvári dvakrát nadšene. Čo keď mi prikáže vrátiť sa do Volterry? Tak ho nebudem počúvať. To sa mi ľahko povie, ale čo môžem proti nasratému upírovi a ešte k tomu "vládcovi"? Presne tak, nič.

„Bella!" nahnevane povedal ocko.

„Áno, najlepší, najkrajší, najchápavejší, najspravodlivejší ocko, aký kedy existoval," pokračovala by som, keby ma nezastavil.

„Mladá dáma. Ako si to vôbec predstavuješ? Ideme domov a nechcem počuť žiadne námietky!"

„Ale."

„Žiadne ale!" zvrieskol.

„Nikam, nejdem. A ak chceš, tak ti to vyhláskujem, aby si to pochopil!" Už som vrieskala aj ja.

Našpúlila som pery, otočila sa od neho chrbtom a pochopila, že mám problém. Ale, akú si ma vychoval, takú má ma. Teraz by sa mi mal ospravedlniť. Ja som tu nezačala naňho kričať. Pozrela som sa okolo a všimla si spolužiakov. Tvárili sa, ako keby mali o pár kolieska menej. Hlavami krútili z jednej strany na druhú. Vyzerali ako nejaké cvičené opice.

„Bella, netrucuj! Už nie si malé dievčatko," hovoril už pokojnejšie.

Otočila som sa a pozrela som sa mu do očí. Snažila som sa, aby v tých mojich bola istota ako nikdy predtým.

„Presne, vystihol si to. Už nie som malá. Chcem sa už za seba sama rozhodovať. A moje rozhodnutie je tu ostať!" povedala som nekompromisne.

Povzdychol si.

„Ty sa nikdy nezmeníš. Si taká tvrdohlavá. Po kom to len môžeš byť?" Mrkol na mňa.

„Hmmm, žeby po tebe?" usmiala som sa.

„To si nemyslím, ale keď na tom trváš? No, ale keď si myslíš, že som tvrdohlavý ako ty, tak ja sa nevzdám a odveziem si ťa domov," zaškeril sa.

„Nie!" vykríkla som.

„Ale, áno," zakýval s hlavou.

Dobre, takže na radu prišla moja tajná zbraň. Zamrkala som svojimi dlhými riasami, nahodila tváričku ala anjelik a smutno som sa usmiala. Pozerala som sa mu do očí a už som vedela, že mám vyhrané.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem." Skočila som mu do náručia.

„Ale, ja som ešte nič nepovedal," smial sa.

„To ani nemusíš. Poznám ťa ako svoju vlastnú päsť," pobozkal ma do vlasov.

„To ja viem, srdiečko."

„Alec! S tebou si to ešte vybavím. Čo to malo znamenať?!" ocko zavrčal.

„Ocko, však ho nechaj. Nič zle neurobil." Pozerala som sa naňho šteňacím pohľadom.

„Prosím." Neodolateľný úsmev a už je to vybavené.

„Ale, iba pre tento krát," vážne povedal.

„Jasné, šéf," zasalutovala som.

„Už nešaškuj. Teraz ťa vypýtam zo školy a pôjdeme k tebe. Potrebujem sa s tebou súkromne porozprávať." Prikývla som.

Ocko sa otočil na Edwarda.

„Dúfam, že nás dnes poctite návštevou," povedal to tak, ale myslel to inak. V preklade to znamená: Keď neprídeš do zajtra si mŕtvy.

„Jane prišla tiež?" opýtala som sa s obavami.

„Áno, prišla. Dúfam, že ti to nevadí." Irónia v jeho hlase sa nedala nepostrehnúť.

„Samozrejme, že nie. Však, vieš ako sa s Jane zbožňujeme," odpovedala som s rovnakou intonáciou v hlase.

„To viem. Tomu ver," teraz si zo mňa bude robiť srandu.

Super, už aj niekoľko tisíc rokov starý upír si zo mňa robí srandu. Lepšie som už ani nemohla dopadnúť.

„Tak poď. Jane, nás čaká." Nehovorím? Robí si zo mňa srandu.

„Nemôžem sa dočkať." Otočila som sa na Cullenovcov.

Vyzerali byť tak nejako trošku viac zaskočení. Dokonca sa mi zdalo, že blondínka ma málinko pootvorené ústa.

„Teším sa na večer. Ahojte," zakývala som.

S ockom a Alecom sme prišli na parkovisku, kde stála Jane. Jak ja ju nemám rada, mrcha jedna upírska. Nasadli sme do áut a už smerovali domov.

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nevieš, kto som! - 8. kapitola: