Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Neverím, že ťa milujem - 2. kapitola

21.04.2011 (12:15) • NessiePusinkaBlacky • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 959×

Ja som sa usadila na sedadle, zavrela oči a snažila sa zaspať.

„Vstávaj. Bella, zobuď sa. Už sme tu.“

Trhla som sebou a otvorila oči. Ležala som poskladaná na sedačke auta. Alice sedela oproti mne, prezlečená, nalíčená a upravená. Ja som musela vyzerať ako po výbuchu. Radšej to nechám na vizážistku a nebudem sa jej do toho pliesť. Aj tak ani neviem, ako bude prebiehať to fotenie, či ma nebudú chcieť zladiť s oblečením, takže bolo by iba zbytočné, ak by som mrhala časom.

„Koľko máme času?“ spýtala som sa.

„Máme hodinu na to, aby si sa zložila a zabývala v hoteli.“

Prikývla som a vystúpila. Alice ešte povedala šoférovi, aby nás vyzdvihol o hodinu. Hneď, ako som vyšla z auta, ovial ma studený vánok. Prespala som celú cestu, takže by som nemala byť unavená. No, aj tak mi chladný vietor veľmi pomohol. Stále mám pred fotením trému, ako keby som to robila prvýkrát. Nechápem prečo. Najskôr to bude kvôli tomu, že tam bude nejaký cudzí chlap a ja neviem, ako sa bude fotiť. Úprimne dúfam, že to nebudú plavky, lebo so mnou sekne.

Vybrala som sa k veľkému hotelu v tvare trojuholníka. Alice cupitala za mnou a šofér niesol kufre. Bolo mi ho celkom ľúto. Ja som mala jeden kufor, ale Alice tri. A podľa toho, ako celý sčervenel, boli riadne ťažké. Usmiala som sa a Alice akoby pochopila, čo si myslím, usmiala sa tiež. Keď sme vošli dnu, kufre prebral personál, Alice šla vyzdvihnúť kľúče a ja som sa poobzerala.

Bolo to tu úžasné. Prvá miestnosť bola náramne veľká, stretávali sa tu ľudia, ktorí sa smiali. Iní zas sedeli pri bare a tiež sa zabávali. Personál prenášal kufre do izieb a vládla tu úžasná atmosféra. Celý hotel bol zladený do zlato-hnedej. Všade boli červené ruže. Niečo také som ešte nevidela. Hoteli boli väčšinou nudné a jednofarebné, ale tento je iný.

„Páči sa ti tu?“ vyrušil ma hlas Alice.

„Je to tu nádherné.“

„Ja viem,“ prikyvovala.

„Ale poďme už radšej, lebo nemáme veľa času, musíš si vyložiť oblečenie a dať sa do poriadku. Nemusíš to preháňať s líčením. Tam ťa nalíčia podľa toho, ako budú potrebovať,“ usmiala sa.

„Fajn.“ Nechápem, ako môže byť Alice taká presná. Vždy všetko odhadne presne rovnako. Má talent.

Keď sme konečne vyšli z výťahu, Alice mi dala kľúče od izby, keďže sme sa dohodli, že ona si pôjde tiež oddýchnuť a ja sa mám zatiaľ pripraviť.

Hneď, ako som vošla do bytu, zamierila som do veľkej kúpeľne, aby som nemeškala. Spravila som potrebné veci, nalíčila som sa, ale iba jemne, že to nebolo ani vidieť. Oholila si nohy. To by bol trapas, keby som to nespravila. Nakoniec som sa obliekla. Vzala som si čierne úzke džínsy a čipkované tričko. Obula som si čierne topánky na opätku, vzala som si kabelku a do nej nahádzali všetko potrebné, ako mobil, kľúče od hotela a domu, rúž, zrkadlo a peňaženku.

Zistila som, že ubehla presne hodina. Ani som si to nevšimla. Zapípal mi mobil, takže to znamená, že Alice je dole.

Vyšla som k výťahu a vošla do davu ľudí. Boli sme tam na sebe všetci nalepení. Strašné. Keď som odtiaľ doslova vypadla, tak som utekala k východu.

Pred autom stála Alice a hneď, ako si ma všimla, pribehla ku mne a široko sa usmiala.

„Tešíš sa? Určite to bude úžasné, som zvedavá. Ty nie? Sekne ti to, Bella, ako vždy. Uvidíš, bude sranda.“

„Upokoj sa, Alice. Jasné, že sa teším. Naladila sa ma.“ Smiali sme sa celou cestou k autu.

„Aké je to vlastne fotenie? Fotenie šiat, nohavíc, tričiek, umelecké fotenie?“ spýtala som sa, keď sme už sedeli v aute a šofér vyrazil.

„Fotenie spodného prádla,“ odkašľala si Alice.

„Čo prosím?“ opýtala som sa a prekvapilo ma, ako sa šofér rozchichotal.

„Ak sa neprestaneš smiať, tak ťa vyrazím,“ začala som naňho vrieskať. Ihneď prestal.

„To nevadí, Bella. Budeš spokojná. Honorár ti všetko vynahradí - ako som povedala minule. Si najžiadanejšia modelka na celom svete. Nemôžeš odmietať takéto skvelé ponuky iba preto, lebo sa hanbíš.“

„Ale... To... Ty... Ja... Ten človek... Mám nervy...“ koktala som.

„Všetko bude fajn, iba budeš robiť to, čo ti povedia. Ja ťa podporím a bude tam celý štáb.“

Založila som si ruky na hrudi a otočila sa k oknu. Alice sa víťazne usmiala a začala niečo písať do mobilu.

Ja nechápem, čo mi tým chcela dokázať. Cítim sa strašne trápne, keď sa mám fotiť v bielizni s nejakým chalanom, ktorý po mne bude pozerať. Preboha! Prečo musí mať každá modelka asistentku? Ja by som všetko v pohode zvládla aj sama. Ale to bola podmienka! Alice chce byť vtipná v každej situácii. Samozrejme, aj toto jej prišlo vtipné, tak sa rozhodla, že mi spestrí víkend. Bude tam plno ľudí a režisér, ktorý mi bude rozkazovať. Ten dotyčný a ja. Super to bude, ale zábava. Alice sa zrazu zachichotala, ale keď som na ňu pozrela robila sa, že nič. Čudné. Asi jej prišla nejaká vtipná správa. Neriešim to.

Cesta ubehla rýchlo, keď šofér zastavil.

„Tak a ideme na to,“ povedala Alice, nasadila si slnečné okuliare a vystúpila z auta.

Ja som sa tiež vyštverala von a zamierila do veľkej budovy predo mnou. Alice sa rozprávala s nejakým dievčaťom v mojom veku. Asi to bude tá asistentka, ktorá ma upozornila na chyby v tom liste, ktorý som dostala minule.

Vošla som dovnútra a zamierila k recepcii. Za stolom sedela nejaká žena s blond vlasmi, vo veku dvadsať rokov.

„Dobrý deň, som Isabella Swanová. Najali ste si ma na fotenie.“

„Ach, áno slečna Swanová. Som rada, že ste tu. Poďte za mnou.“

„Prosím, tykaj mi. Som Bella,“ povedala som slušne.

„Ja som Lilly,“ podala mi ruku a usmiala sa.

„Toto je tvoja šatňa. Tu ťa nalíčia, oblečú a vždy ti prídu povedať, čo máš robiť. Sadni si a počkaj. O pár minút sem príde Alice.“

„Ďakujem. Ahoj, Lilly.“

„Maj sa a držím palce,“ povedala a odišla.

Usadila som sa na stoličke, ktorá patrila k toaletnému stolíku a čakala. Za minútu vstúpila do dverí Alice s nejakým dievčaťom.

„Bella, toto je Lizzie. Nalíči ťa, a potom sem príde ďalšia osoba, ktorá ti dá oblečenie,“ povedala Alice, ktorá bola očividne pripravené na všetko.

„Ahoj, rada ťa spoznávam,“ povedala som tomu dievčaťu a usmiala sa.

„Aj ja teba, tak sa do toho pustíme?“

„Jasné.“

Prišla k toaletnému stolíku a otvorila všetky zásuvky. Začala vyberať všetko potrebné. Vedela som, čo teraz príde. Tak som sa usadila hlbšie do sedadla a zavrela oči. Cítila som iba jemné šteklenie štetcov na tvári a riadnu trému. Vnútri mňa hlodal nejaký červík, ktorý mi vravel, že to nezvládnem. Keď ja nemám na výber. Je to moja práca. Alice sa o to všetko stará. Preboha. Nemôžem s fotením seknúť.

( ...)

Sedela som v šatni, oblečená, pripravená a nervózna. O chvíľku sem má vojsť úplne cudzí chalan. Vo veku sedemnásť rokov. Super, je takisto starý ako ja. Hanbiť sa budem oveľa viac, keď viem, že je v rovnakom veku, pretože to bude strašne čudné. Dvaja sedemnásťročný teenageri fotia pre titulku v časopise.

Z myslenia ma vytrhlo zaklopanie na dvere.

„Ahoj, som Logan,“ usmial sa na mňa chlapec s čiernymi vlasmi a modrými očami.

„Bella. Teší ma.“ Postavila som sa a podala mu ruku. Prijal ju.

„Ehm... Máš pekné spodné prádlo.“ Sčervenela som a zostala v totálnom šoku.

„Och, ďakujem,“ povedala som a začala sa smiať. Vôbec som nevedela, čo spraviť v takejto chvíli.

Sklonil hlavu, ale zasmial sa tiež.

„Tak ideme?“

„Áno,“ povedal a usmial sa.

Na chodbe sme stretli Alice.

„Tak už ste sa spoznali. Logan je veľmi milý a pozorný. Budete si rozumieť. Poďte za mnou. Už na vás čakajú.“

Išli sme cez jednu veľkú chodbu. Došli sme k veľkým dverám. Alice otvorila dvere a strčila nás oboch dovnútra. Bola to jedna veľká biela miestnosť. Všade naokolo boli biele a ružové vankúše. Ľuďmi zo štábu sa to tu hemžilo. Fotky budú prekrásne, ak vyjde všetko tak, ako má.

„Ahoj. Moje meno je Emmett. Ako ste si mohli obaja všimnúť, som brat Alice. Mám dvadsať rokov a pracujem pre tento prestížny magazín. Budeme si tykať, keďže obaja ste iba o tri roky mladší,“ ozval sa nejaký, do poslednej bodky vypracovaný, chlap.

Alicin brat? Preboha! Tak preto chcela, aby som prijala túto ponuku. Preto ma do toho nútila. Neviem, čo má Alice za lubom, ale toto jej spočítam!

Loganovi to očividne nevadilo. Prešiel popri vankúšoch na druhú stranu a začal sa rozprávať s nejakým chlapcom v našom veku. Asi jeho asistent. Ja som zostala stáť s Emmettom, ktorý sa usmieval od ucha k uchu.

„Začneme?“ opýtal sa ma s úsmevom. „Si Bella nie? Alice mi o tebe hovorila, že si najlepšia v tomto obore,“ dodal, keď si všimol aká som nervózna.

„Skôr než začneme,“ ozval sa cez celú miestnosť Logan. „Chcel by som mojej kolegyni popriať veľa šťastia a dať jej toto,“ ukázal na kyticu bielych ruží, ktoré ani neviem odkiaľ, vyhrabal.

Ostala som v šoku. Znova. Ja žasnem. Asi chce byť milý alebo neviem, ale mňa to uvádza do rozpakov. Pracovala som s mnohými ľuďmi, ale aby bol niekto taký. To si nepamätám.

„Dobrý postreh,“ dodal uznanlivo Emmett a postrčil ma bližšie k Loganovi. Stáli sme od seba desať krokov.

On sa usmieval od ucha k uchu a pristúpil bližšie ku mne. Do rúk mi vložil kvety. Celá miestnosť spozornela a začala sa pozerať iba na nás. Bola som červená až za ušami. Vzala som si kvety do rúk a kývla na jednu z asistentiek, aby ich odniesla do vody.

„Ďakujem za kvety.“

„Nemáš začo,“ zasmiala som sa.

„Ok. Ľudia môžeme začať.“ Hlavne, aby sa táto situácia už skončila

„A ešte som zabudol,“ dodal a ja som spozornela. „Voniaš presne ako tie ruže. Pristane ti to.“