Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Never Back - 2. kapitola

22.02.2010 (13:45) • Jane359 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1167×

Na druhý deň, na moje prekvapenie, som bola stále hore, a nebola som unavená.

Zrazu ma niečo napadlo.
„Vedia o mne Volturiovci?" spýtala som sa.
„Bohužiaľ áno," povedal Carlisle. ,,Alice ich videla ako dnes k nám prídu."
„O koľkej?"
„Približne o 21:30."
„Čo? A koľký prídu?"
„To bohužiaľ nevieme. Dnes ťa pred školu zavezie Alice."
„Dobre," povedala som a pokúsila som sa nemyslieť na to, čo ma večer čaká.
„Tak poď," povedala Alice.

Zabudla som, že tam máme byť o 6:15. V rýchlosti som sa pobalila a vyrazili sme. Bolo 6:10. Síce som neverila, že to stihneme, no prišli sme tam presne.
Keď som vystúpila, Alice sa na mňa neveselo usmiala a odišla. Našťastie si ma nikto nevšimol. Tak som prišla k Syske.
„Ahoj," povedala som jej.
„Čawes," povedala. ,,Ako sa máš?"
„Dalo sa to," a usmiala som sa na ňu. Rada by som jej povedala čo sa dialo, no nemohla som. Sľúbila som to Cullenovcom. ,,A ty?"
„Fajn."
Akurát prišli Dan, Alan, Aďa a Klára.
„Čaute," pozdravili sme sa so Syskou.
„Ako sa máte?" opýtala sa Aďa.
„Odpovedala som na to pred 4 sekundami, ale dá sa," povedala som s úsmevom.
Vtom Barbie povedala, aby sme sa prepočítali. Bolo nás presne 33. Mohli sme vyraziť. Nastúpili sme do autobusu a odišli.

Keď sme prišli do La Push, mohlo byť asi aj 30 stupňov. Boli sme prekvapení, že je tam tak teplo.
„To bola ale dlhá cesta," ironicky utrúsila Klára.
Ešte 10 minút sme kráčali na pláž. Ako sme kráčali, Barbie nám vravela kde sa vlastne nachádzame. „Akoby sme to nevedeli," pomyslela som si.
Simona sa pred nami zase chválila, v akom úžasnom dome býva a podobné blbosti. Hneď som vedela, že si zase vymýšľa. Čo iné by ona mohla hovoriť.
Išli sme ďalej až sme sa dostali na pláž.
„Wau," povedala som, lebo bola úplne iná ako som si predstavovala.

Skupinka 20-tich ľudí sa išla okúpať. Ostatní buď ostali na pláži alebo sa prechádzali. Ja som sa rozhodla ísť prechádzať. Vytratila som sa a išla opačným smerom akým šli ostatní. Dan, Alan, Aďa, Klára a Syska si ani nevšimli že som odišla.
Na tejto mojej prechádzke som premýšľala o všetkom. O mne, o Cullenovcoch, o mojom živote a podobne. Ani som si nevšimla a vošla som do lesa. Les bol čistý, osvetlený a plný života. So svojím novým životom som cítila každú vôňu, počula každý zvuk, a videla všetku tú krásu ešte zviacnásobenú. Sadla som si na peň a sledovala tú prírodu.

Vtom ku mne prišiel vrabček a začal štebotať. Bolo to nádherné. Neviem čo ma to napadlo no pozrela som sa na hodinky a zistila že o 5 minút máme byť na pláži. Zhrozila som sa lebo sem mi to trvalo minimálne 10 minút. Rozhodla som sa, že to skúsim ubehnúť. Začala som bežať. Bežala som nadzvukovou rýchlosťou. Bola som tam za 3 minúty.
„Kde si bola?" spýtal sa Alan.
„Na prechádzke. Kde inde?" odpovedala som mu.
Chcel mi ešte niečo povedať no Barbie si nás zavolala. Našťastie.

„Ešte sa pôjdeme najesť do reštaurácie," povedala Barbie.
„Ja nie som hladná. Nemôžem ostať tu?" spýtala som sa jej.
„Môžeš ale nikde inde," odpovedala mi.
„Naozaj nie si hladná?" spýtala sa ma Syska.
„Nie. Ale ty sa choď najesť," povedala som jej. Tak odišla.
Začula som ako sa na to isté, na čo som sa pýtala ja, pýta Simona. Hneď som vedela prečo tu chce zostať. Chce sa dozvedieť o Cullenovcoch.

„Čau," povedala mi keď ku mne prišla.
Pozrela som sa na ňu pohľadom, ktorý sám o sebe hovoril: Čo tu chceš?
Ona to ignorovala a pokračovala. „Tak ako sa ti býva?"
„Fajn," povedala som jej drzo.
„Aký sú Cullenovci?"
Túto tému som čakala.
„Sú normálni alebo zvláštni?" to slovo zvláštni povedala s povzdychom a zamilovane sa pozrela k nebu.
„Krava," povedala som si sama pre seba.
„Čo si vravela?"
„Nič, len to že sú normálni," odpovedala som na jej otázku.
„Ach škoda, ale sú krásni a bohatí."
„To len na tom ti záleží?" opýtala som sa zarazene.
„Nie aj na iných veciach."
„Napríklad?"
„Napríklad... hm... no, teraz neviem ale dostanem ich."
„To chcem vidieť," zamrmlala som si. „Ich tak ľahko nedostaneš." To som vedela na 100% lebo som poznala ich tajomstvo. Simona ma tú poslednú vetu počula a urazene odišla. 
Ostatní sa začali pomaly vracať.

Medzi prvými prišla Aďa.
„Ty sa bavíš so Simonou?" spýtala sa ma hneď ako prišla.
,,Ja s ňou? Nie, ona so mnou."
Keď prišli aj Klára, Syska, Dan a Alan, išli sme sa na chvíľu prejsť. Na pláži sme narazili na 5 vysokých chalanov. Všetci mohli mať okolo 17 rokov. Dosť ma prekvapilo že Dan a Alan sa od nich moc nelíšia.
„To je Sam Ulley. Ten najväčší," ozvala sa Klára. „Ja u nich bývam."
„Ja bývam u ďalšieho z nich. Call. Embry Call. Ten úplne napravo. Tých ostatných nepoznám," povedala Aďa.
Zdalo sa, že oni si nás nevšimli, tak sme išli ďalej. Sadli sme si na peň na pláži a rozprávali sme sa. O pár minút k nám niekto prišiel. 
„Ahoj Aďa," povedal.

Obzrela som sa aj ja a zistila že je to Embry. Boli s ním aj ostatní.
„Ahoj Klára," pozdravil sa ten najväčší, tak som si domyslela že je to Sam.
„Ahoj," pozdravili sa Aďa a Klára.
„Sam," začala Lenka. ,,Toto je Aďa, Syska, Dan, Alan a Ria." 
Ako to vravela, Sam sa pozeral každému do očí. Najdlhšie sa pozeral do očí mne.
„Ahojte," povedal Sam. „Toto je Embry, Jared, Paul a Jacob. Jacob sa so Syskou pozná, však?"
„Áno," povedal Jacob trochu nesmelo.
„Môžme si k vám prisadnúť?" spýtal sa Jared. 
„Jasné," povedal Alan.

Prisadli si a ja som si všimla že som neobyčajne ticho. Obyčajne keď stretnem nových ľudí som strašne ukecaná. No, niečo vo mne tomu zakazovalo. Prvá sa ozvala Aďa.
„Poďme stavať hrad z piesku," najprv sme sa na ňu nechápavo pozreli no, potom sme sa rozosmiali.
„Poďme sa radšej prejsť," navrhol Paul.
„Dobre," povedala som.
„Počkajte," skríkla zrazu Syska. „Je 14:05 a mali sme tam byť o 14:00. Poďme! Rýchlo! Čaute."
„Ahojte," povedali prekvapení a zarazení. „ Tak inokedy."

Keď sme tam prišli bolo 14:10 a tak nám Barbie pekne vynadala.
„S Jacobom som sa ešte poriadne nestretla," vravela nám Syska cestou späť. „Bol stále preč." 
„Aj Embry," ozvala sa Aďa.
„Aj Sam," doplnila Klára.
„U nás je to o ničom, ale Jessica je celkom pekná." povedal Alan.
„Ja pomáham v ich obchode, nuda," povedal nám Dan.

Všetci čakali že aj ja niečo poviem, no márne. Barbie nás v polke cesty autobusom vysadila a išli sme pešo. Cesta späť nám trvala pol hodiny.
Keď sme prišli späť, všetci dychčali, okrem mňa. Ja som na také túry, bola zvyknutá. Neverili sme našim ušiam, keď Barbie povedala, že sa ideme učiť. Mali sme 2 hodiny. Skončili sme o 18:00. Ešte asi hodinu sme tam ostali a rozprávali sa. Potom nás Barbie rozpustila. Myslela som si že pôjdem sama domov no prišiel pre mňa Jasper.

„Ako bolo?" spýtal sa ma.
„Dalo sa to," odpovedala som mu. Zvyšok cesty sme boli ticho. Hneď ako som vystúpila z auta, bola pri mne Alice a pýtala sa ma, ako bolo. Zrazu sa na mňa pozrela veľmi zvláštne.
„Videla som, čo nám povieš. To nie je možné," povedala mi.
„A čo?" chcela som vedieť.
„Uvidíš."
Keď sme vošli dnu Alice začala.
„Ria sa stretla s vlkolakom."

← Zhrnutie →

Autor: Jane359 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Never Back - 2. kapitola: