Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Never Back- 1. kapitola

16.02.2010 (17:30) • Jane359 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1645×

Keď som dnes ráno otvorila oči, hneď som si spomenula, že dnes odchádzame spolu s triedou na týždeň do Forksu. Tento výlet sme vyhrali. Už som išla zavolať svojej naj kamarátke Syske, no vtom niekto zaklopal na dvere. Keď som otvorila, zistila som, že je to ona. V duchu som sa usmiala, preto, lebo som vedela, že jej už nemusím volať.

„Všetko najlepšie k tvojej sedemnástke,” povedala, no ja som na ňu pozerala a až potom mi došlo, že mám narodeniny.
„Ďakujem,” povedala som
„Otvoríš si ho? Prosím,” a nahodila psie oči tak som musela povedať, že áno.
Bola to krásna červeno-čierna tepláková súprava, ktorú som už dávno chcela.
„Och, ďakujem. Je nádherná,” a objala som ju z čoho bola mierne zaskočená.
Pozrela sa na mňa a ja som hneď vedela, že povie niečo uštipačné.
„To ma ani nepozveš dnu? To si teda riadna kamarátka.”
„Prepáč zabudla som,” a usmiala som sa na ňu. „Tak teda nech sa páči milá pani, môžete vstúpiť.”
Obe sme sa na tom zasmiali.
Vošli sme dnu a ja som sa v kľude naraňajkovala. Začala som byť strašne ospalá. Ani neviem akým zázrakom som sa ocitla v lietadle, kde nás naša triedna, ktorú sme prezývali Barbie. Zobudila som sa až keď sme pristávali. Pozrela som sa na hodinky a zistila, že je presne 15:15, čas môjho narodenia. Zrazu ma začalo bolieť všetko. Hlava, nohy, ruky a aj všetky orgány. Potichu som zjojkla.
„Čo ti je?” spýtala sa ma Syska.
„Nič, len ma zabolela hlava,” usmiala som sa, len sa zdalo, že ju to nepresvedčilo.
Hneď ako sme vystúpili Barbie nám dala kartičky s menami osôb u ktorých budeme bývať. Na mojej stálo :
Cullenovci

„Čo? Pani profesorka to má byť nejaký blbý žart?” spýtala som sa jej.

„Nie. Prečo?”
„Len tak ma napadlo.” Zostala som ohromená.
„Á, ja bývam u Swanovcov!” zhíkla Simona.
Ja som ju však moc nepočúvala. Cullenovci a ešte vo Forkse, už asi viem odkiaľ brala priezviská. Pomyslela som si. Zrazu niekto prišiel ku mne. Bola to Simona.
„Nezávidíš?” spýtala sa.
„Ani nie,” a ukázala som jej kartu. Keď videla koho tam mám, odula sa a odišla.
„Dohodli sme sa s pánom Cullenom, že nás jeho rodina odvezie do Forksu,” povedala Barbie a ako to dopovedala, na parkovisko prišlo 6 áut. Dlho sme na tie autá pozerali, lebo to boli autá typu Mercedes, BMW, Volvo a iné. Zdalo sa mi, že mne jedinej nepripadali ich autá až také výnimočné. Keď vystúpili, Barbie nás začala rozdeľovať do trojíc, v akých sme išli autom.
„Ty si Ria?” spýtal sa ma niekto. Keď som sa otočila, zistila som, že je to jeden z Cullenovcov .
„Áno,” odpovedala som.
„Ja som Carlisle Cullen. Teší ma.”
„Aj mňa teší,” a potriasla som mu rukou. Vtom prišli aj ostatný.

Začal nás predstavovať .
„Ria toto je Jasper, Edward, Emmet, Rosalie a Alice. Toto je Ria.”
„Ahoj.” Slušne som sa pozdravila, no oni na mňa len pozerali. ,Čo im na mne tak vadí?´ Pomyslela som si, no to som ešte nevedela, čo ma u nich čaká.
„Ria, predstavíš nás?” opýtala sa ma Simona, ktorá práve pribehla.
„Nie,” povedala som nevrlo. Ona sa na mňa naštvane pozrela.
„Ahoj, ja som Simonka,” povedala s úsmevom, no nikto jej pozdrav neopätoval, tak odišla.
„Aj tak ich dostanem. Som lepšia ako ona,” zašomrala si. Bola som prekvapená, že som to počula, veď bola minimálne 10 metrov odo mňa.
„Ria, Adriana a Simona. Posledná trojica. Môžeme ísť,” povedala Barbie.

Prišla som k Barbie.
„Pani profesorka, nemohla by som ísť so Syskou?”
„Nie ona ide s Nelly a Monikou. Veď sú kamarátky. A už ticho! Prvých šesť trojíc. Nastupujte!” Simona ma chytila za ruku, ako by sme boli kamarátky.
„Poď musíme zobrať to Porsche. Je najkrajšie.”
„Ria!” zavolala Barbie. „Vy pôjdete ako posledné. Teba potom rovno zoberú domov.”
Simona sa na mňa naštvane pozrela, ako by som zato mohla. Všimla som si, ako sa Nelly s Mončou rozbehli k Porsche. Syska sa na mňa pozrela veľmi, ale veľmi smutne. Gestom som jej povedala, že to bude dobré.
„To je tvoja najlepšia kamarátka?” spýtal sa ma niekto. Otočila som sa. Až po nejakej sekunde mi došlo, že ju poznám. Bola to Alice.
„Áno, Prečo?”
„Je to vidno. A vyzerá to, že tie dve nemá moc v láske. Mám pravdu?” spýtala sa.
„Áno, máš.”
„No, ja už musím ísť. Tak zatiaľ,” usmiala sa na mňa a odišla ku svojmu autu. Všetky auta odišli a ja som ostala s Barbie a 14 spolužiakmi. O 20 minút sa vrátili a odišli sme aj mi.

Hoci nám povedali, že ideme domov, len sme si vyložili kufre a išli sme pred školu. Tam už stáli Dan s Alanom.
„Čaute!” povedali sme s Aďou naraz. Zasmiali sme sa na tom. Ako sme prišli k chalanom prišli k nám Syska a Klára.
„Ahojte aj vy!” povedala som.
„Tak ako to tam vyzerá?!” vychrlili všetci na mňa.
„Ako v inom dome?” povedala som a pokrčila ramenami. Všetci sa na mňa pozreli.
„Ja som nebola dnu!” všetci smutne odvrátili zrak.
„Tak čo, už si vycicaná?” poznámil ironicky Dan, ktorý ma nepočul.
„Nie,” odpovedala som tiež ironicky.
Konečne prišla aj Barbie a začala nám vravieť plán a zajtra.
„Zajtra ideme do La Push. Kto chce môže si zobrať aj plavky, pôjdeme sa kúpať,” povedala. „Môžte ísť.”
„To len kvôli tomuto sme tu boli?” pýtali sa viacerý. Nemal im kto odpovedať, lebo Barbie už odišla.
Už pre nás prišli aj naše „rodiny”. Syska išla k Blackovcom, Aďa ku Callovcom, Simona ku Swanovcom, Dan k Newtnovcom, Alan k Weberovcom a Klára k Uleyovcom.
Stála som tam 10 minút. Až potom som prišla k domu.
„Prečo ste pre mňa neprišli?” spýtala som sa.
„Chceli sme si niečo overiť,” povedal Carlisle.
„Čo?”
„Je čas jej to povedať,” povedala Alice. „Pochopí to.”

„Čo sa tu deje?” skríkla som. Neviem čo to do mňa vošlo
„Iste to pochopí?” spýtal sa Emmet, prekvapený mojou reakciou.
„Áno,” povedala Alice.
„Čo?” zase som sa spýtala.
„Vydrž a pochopíš,” povedal Carlisle. „Ako ti to povedať. Poviem ti to na rovinu. Alice ťa videla v sedemnástke ako poloupíra.”
„Čože?” nechápavo som sa na neho pozrela.
„Počkaj kým ti to vysvetlím,” pokračoval. „Dokážeš sa premeniť z človeka na upíra a späť. Máš aj talent. Talent meniť talent.”
„Dobre zatiaľ som pochopila. Je to síce na hlavu, ale čo už.” Oni sa na mňa nechápavo pozreli.
„My ti tu vravíme, že si poloupír a ti povieš len dobre?” spýtal sa Emmet.
„A čo iné by si ty povedal? Áno, som prekvapená, ale čo už.”
„Teraz tá horšia správa. Keďže si aj človek aj upír, musíš jesť aj ľudskú stravu aj našu,” povedala mi Alice.
Sadla som si a asi minútu som si to ukladala v hlave. Potom som sa na nich pozrela a zistila, že sa nikto nepohol a všetci sa na mňa pozerali. Hodnú chvíľu som sa na nich tiež pozerala.
„Čo?” skríkla som. Zasmiali sa.
„Troška oneskorená reakcia,” poznamenala Rosalie so smiechom.
Ešte raz mi to vysvetlili trochu podrobnejšie. Keď sa chcem premeniť stačí si priať.
Dozvedela som sa, čo je, a čo nie je pravda o upíroch. Napríklad to, že upíry sa na slnku neligocú, no Volturiovci existujú. Poprosili ma ešte o jeden pokus. Či viem zostať hore celú noc. Za pokus to stojí.
Tak sa začala noc plná otázok.

Zhrnutie →

Autor: Jane359 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Never Back- 1. kapitola: