Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 9. kapitola

31.03.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1320×

Spomenula som si na niektoré výjavy z nočných môr, ktoré ma trápili už niekoľko mesiacov. Zakaždým som utekala pred neznámou hrozbou... Lesom, ktorý sa nápadne podobal tomuto. Bola som si stopercentne istá, že to bol práve les tu - vo Forks.

Osudu neunikneš... Osud si ťa nájde všade...

Napriek obrovskej sile a rýchlosti, s akou som dokázala bežať, som sa cítila oproti svojim prenasledovateľom slabá. Vedela som, že keby som na chvíľu zastavila, alebo spomalila, bol by koniec... Niekedy sa nočné mory skončili skôr, ako sa stala tá príšerná vec, ale raz, alebo dvakrát, som uvidela svojho nepriateľa tvárou v tvár - a práve teraz som sa pozerala na živú nočnú moru v zrkadle. Nehľadela som na svoju mŕtvolne bledú tvár, ani na dlhé havranie vlasy... To nebolo to, čo by upútalo moju pozornosť a rovnako ani pozornosť ostatných.

Boli to moje oči.

Oči chladné, desivé a lačné. Oči, ktoré patrili netvorovi a vrahovi. Karmínovo červené dúhovky zohavovali moju, inak krásnu, tvár na krvilačného démona.

„Takto nemôžem ísť medzi ľudí...“ vyhŕklo zo mňa, keď som si uvedomila čo stalo.

Carlisle na mňa prekvapene pozrel. „Očakával som, že budeš vydesená,“ povedal, akoby sám pre seba. „Nestalo sa ti to prvýkrát, však áno?“ Pristúpil ku mne bližšie, nespúšťajúc zo mňa pohľad.

„Nie takto. Nie až tak... Farba očí sa mi mení podľa toho...“ Stíchla som prehltnúc slová. Netušila som, ako to vysvetliť. „Na červenú sa zmenila len raz a to som...“ Pozrela som na Edwarda sucho prehltnúc. Obaja sme veľmi dobre vedeli, čo sa vtedy udialo. Bol to práve ten jediný raz, keď som zabila. Edward počul len jedinú myšlienku - možno začul ten zúfalý rev a plač, ktorý si moja myseľ doposiaľ zachovala v čerstvej pamäti – no aj keď nepoznal celý príbeh, mohol si domyslieť, čo tým pádom hrozilo jemu.

„Ale ako to, že žiješ!“ Pozrela som na neho, a hneď v tom momente som oľutovala svoje slová, pretože Jasper na mňa okamžite škaredo zavrčal a znovu bol pripravený po mne skočiť. Tentoraz z hnevu. Skoro som zabila jeho brata.

„Pokoj, Jasper,“ upokojovala ho Alice. Na čo sa na ňu Jasper pozrel veľavravným, varovným pohľadom.

„Nechcela som mu ublížiť!“ obraňovala som sa.

„Ale urobila si to,“ precedil pomedzi zuby Jasper.

„Nie naschvál,“ snažila som sa presvedčiť skôr samú seba, ako ich. No pocit viny, ktorý ma zožieral sa nedal ničím zahladiť. Pre toto jednoducho neexistuje ospravedlnenie. Cítila som sa príšerne. Prinajmenšom to ani polovica ľudí nemohla chápať. Možno Edward, Alice, Carlisle... A Jasper, ktorý vyzeral akoby sa s niekým ako ja už v minulosti stretol.
„Máš pravdu,“ povedala som napokon sklamane Jasperovi. V hlase mi zaznel odpor. „Som len príšera, ktorá si zaslúži smrť.“

„Tak nehovor,“ pokrútil hlavou Edward. Jeho hlas, na moje veľké prekvapenie, znel súcitne. „Viem ťa pochopiť.“

„Nie, to nevieš,“ povedala som rázne. „Ani len netušíš kto som a ani len netušíš, čo som ti mohla urobiť, keby ma Jasper nezastavil.“

„No... pokiaľ nie si dementor, tak naozaj neviem kto si...“ Zasmial sa Emmett predstierajúc, že sa zamyslene škriabe na hlave. Hlúpy pokus o humor, škoda, že sa nikto nezasmial.

„Dementor,“ uškrnula som sa nad jeho poznámkou. Ani netušil, ako veľmi sa trafil. „Pekné prirovnanie, ale tesne vedľa. “

„Dementori vysávajú dušu... Áno,“ ozvala sa zrazu Bella. A nie len ona našla tú podobnosť medzi fantazijnou postavou z nejakého bestselleru – a mnou.

„Ale je to len rozprávka a dosť prekrútená. Oni sa po prvé dokážu ovládať, po druhé to robia dobrovoľne a po tretie, nezabíjajú ľudí, len im vysajú dušu a ich telá nechajú žiť v prázdnote naveky,“ povedala som sarkasticky.

„Ale no tak, to tretie je predsa horšie ako smrť, nie?“ Emmett sa snažil odľahčiť situáciu. Znovu. Nechápala som, prečo sa vôbec snaží. Nestojím o ľútosť, a rovnako ani nechcem zľahčovať svoje činy. Rosalie, ktorá stála vedľa neho a prepaľovala ma nenávistným pohľadom, s tým tiež nesúhlasila.
Ts-kla som nad jeho poznámkou. Jedno aj druhé, oboje bolo hrozné a najstrašnejšie bolo vedomie, že to všetko robím ja. Netvor.
„Aj tak nechápem, prečo nemáte strach.“ Pozrela som na nich neveriacky. Na ich tvárach sa zračil buď údiv, alebo nenávisť... alebo obavy, no zároveň ostražitosť.

„Pretože až na ten lačný pohľad mi prídeš ako celkom milé stvorenie,“ zahlásil Emmett, na čo na neho Rosalie vrhla nevraživý pohľad.

„No, dosť bolo divadla,“ zakročil Carlisle, keď si uvedomil, že stojím uprostred miestnosti ako nejaký výstavný objekt. „Mali by sme sa porozprávať...“ povedal mi až desivo vážnym tónom „A v súkromí!“ Vrhol pohľad na ostatných. Všetci rýchlo pochopili dusnú atmosféru a začali sa pomaly vytrácať. Pomaly – v upírskom zmysle.

Rosalie sa zatvárila nesúhlasne a urazene odišla, Emmett ju nasledoval, no predtým na mňa v vrhol ešte krátky pohľad, ktorým ma chcel povzbudiť. Alice bola vydesená, tak sa len pozdravila Carlisleovi, na mňa sa ani nepozrela a vytancovala z miestnosti ťahajúc za ruku strnulého Jaspera. Ten zo mňa zas, naopak, nespúšťal zrak. Akoby sa bál nechať so mnou Carlislea osamote.

„Budem pred domom,“ zavrčal, „stačí zavolať,“ povedal Carlisleovi a zmizol za dverami. Bella, ktorá celý čas kľačala pri Edwardovi, mu pomohla vstať.

„Som v poriadku.“ Usmial sa na ňu Edward a vzpriamil sa.

„Poďme,“ pokynul na dvere a Bella ho nasledovala.

Vo dverách sa otočila a zašepkala smerom ku mne: „Nehnevám sa na teba...“ Akoby tušila, že si ešte dlho budem celý tento incident vyčítať. Napokon sa dvere na verande zabuchli. Zostala som v dome s Carlisleom sama.

<< 8. kapitola | 10. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 9. kapitola: