Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 6. kapitola

22.03.2011 (07:45) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1462×

* * *

„Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“

(Ev. podľa Jána, 8. kapitola, 32. verš)

* * *

„Jasper a Rosalie už idú,“ oznámila Alice, keď sa všetci usadili za veľkým dreveným jedálenským stolom, kde bolo pripravených presne deväť stoličiek. Štyri z jednej strany, štyri z druhej a jedna, za vrchom stola, kde sedel Carlisle. Ja som sedela po jeho pravici a snažila som sa nevnímať jeho prenikavý pohľad, ktorým ma prebodával odkedy som prišla. Alice mu ani nemusela vysvetľovať, čo sa stalo. V momente ako sme vstúpili do miestnosti, Edward prečítal jej myšlienky a vrhol veľavýznamný pohľad na Carlislea. Všetci sa teraz tvárili úplne prirodzene – pokiaľ si odmyslím ich strnulé výrazy a nervozitu, ktorá sa dala priam krájať – musela som si priznať, že mi istý čas potrvá, než si na to zvyknem.

Z vonku som začula zvuk Rosalienho vytuningovaného Ferrari. Chvíľu trvalo, kým sa presunuli dnu. Ešte stále kráčali pomalou ľudskou chôdzou, no keď prišli, rýchlo pochopili, že hra sa zrejme skončila. Jasper sa na mňa nervózne pousmial a Rosalie si otrávene povzdychla a sadla si na posledné voľné miesto.

„Výborne,“ začal Carlisle, „takže, bol by som rád, ak by sme si to vysvetlili takto – pred všetkými. Je to predsa vec celej rodiny. Súhlasíš, Mary?“

„To kvôli takým drobnostiam vždy zvolávaš rodinnú radu?“ odvrkla som. Carlisle na mňa vrhol prísny pohľad.

„Myslím, že upírstvo nie je drobnosť. Alebo máš iný názor?“ Otvorila som ústa, pripravená mu na to znovu odvrknúť, no on ma nenechal prehovoriť a pokračoval ďalej. „V našom svete máme jedno pravidlo. Náš rod, našu existenciu, držíme v tajnosti. Kto toto pravidlo poruší, je prísne potrestaný. Myslím tým, samozrejme, trest smrti. Je to oveľa vážnejšie, ako si predstavuješ, Mary. Nie len, že týmto ohrozuješ seba, ale predovšetkým nás všetkých. Teraz sme jedna rodina, a preto musíme držať spolu. Nechcem ťa vypočúvať ako zločinca, ale je dôležité, aby si mi odpovedala na otázky a hovorila pravdu. Rozumela si mi?“

Carlisle dohovoril a v miestnosti nastalo hrobové ticho. Všetci čakali na moju reakciu. Pri pohľade do ich vydesených očí môj hnev pomaly chladol. Strach, ktorý sa v nich zračil bol skutočný. Nebola to rozprávka. Bola to skutočnosť a ja som musela čeliť pravde – aj keď som ju nechcela počuť.

Znovu mi mysľou prebehli spomienky na mojich rodičov, rodičov, ktorí mali rovnako ako Carlisle, rovnako ako celá moja nová rodina, ten istý strach v očiach. Ten strach nás prenasledoval všade. Napriek tomu, akým normálnym životom som žila, vedela som, že nič okolo mňa nie je normálne. No nikdy som nemala možnosť sa spýtať. Bolo to jednoducho tabu. Keď som bola malá, pýtala som sa maminky, prečo sme iní ako ostatní, prečo nikdy nejeme, prečo nespíme – samozrejme, ja som bola vždy iná, niečo medzi – no ona mlčala. Otec ma zahriakol, nech sa na to už nikdy nepýtam. Nech si to nevšímam. Nech o tom nikdy nehovorím – nikomu. A ja som poslúchala. Nikdy som sa nepýtala. Nikdy som o tom nehovorila, naozaj nikomu, pretože som nikdy nemala nikoho. Len sama som sa potácala svetom, opustená medzi toľkými tajomstvami, ktoré som ako bremená vliekla so sebou...
A teraz? Teraz je deň, keď možno budem počuť pravdu. A ja nie som rozhodnutá, či ju vôbec chcem poznať...

„Rozumiem,“ šepla som a hlas sa mi zadrel vo vyschnutom hrdle.

„Najprv si vypočujem teba. Chceš mi niečo povedať? Máš nejaké otázky?“ Rýchlo som pokrútila hlavou. Nie. Otázky som nemala. Jediné, na čo som bola zvedavá bolo, koľko toho vedia oni.

„Dobre. Takže môžeme prejsť k tomu, čo sa stalo v Alicinom aute.“
„Alice sa jej pýtala ako sa dozvedela, že sme upíri,“ prehovoril Edward. „Mary jej klamala.“

„Ako vieš, že som klamala?“ vyštekla som na neho. Bola som si istá, že odkedy som v ich dome, udržujem si svoj štít – aj keď mi už dochádzajú sily. Cítila som, že to dlho nevydržím. Už som úplne prestala ovládať svoje emócie a to je už len krôčik k tomu, aby sa niečo pokašľalo.

„Je mi to úplne jasné, už len z tvojho pokojného výrazu. Keby normálny človek zistil, že žije v dome plnom upírov, zrejme by hneď vzal nohy na plecia a už vôbec by sa so žiadnym z nich nehádal! A okrem toho - tvoji adoptívny rodičia boli tiež upíri a pochybujem, že život s nimi bol úplne normálny.“

„Mojich rodičov do toho nemiešaj, vôbec nič o nich nevieš!“ skríkla som. Edward sa na mňa zamračil. Carlisle zdvihol ruku, aby nás upokojil.

„Tvoji rodičia boli mojimi priateľmi... Nikdy som nepoznal nikoho ako boli oni. Patrili medzi prvé klany, ktoré sa neživili ľudskou krvou a v tej dobe, v ktorej som žil ja, to bolo, povedzme, výnimočné.“

„Povedal si, že moja mama bola tvoja staršia sestra,“ hlesla som, keď som si uvedomila, že Carlisle o mojich rodičoch hovorí len ako o svojich známych.

„Priznávam, klamal som. Klamal som ti v mnohom, ale to len preto, aby som ťa chránil. Tak ako klamali aj tvoji rodičia – aby ťa chránili.“

„Takže napokon nie som tu ja ten klamár, však?!“ vyhŕkla som a prudko som sa postavila. „Nebudem počúvať reči klamárov. Naozaj, nemám potrebu byť ešte zmätenejšia, než som!“

„Mary, počúvaj ma. Chcem ti to vysvetliť. Sadni si prosím!“ požiadal ma Carlisle.

„Fajn.“ Posadila som sa a prebodávala som ho pohľadom. „V čom všetkom si mi klamal?“

„Je toho veľa.“

„Chcem to počuť!“

„Dobre, ale neprerušuj ma,“ zhlboka sa nadýchol a začal hovoriť. „Nikoho z mojej rodiny som neadoptoval, ale to si už zrejme pochopila. Všetkých, okrem Alice a Jaspera, som premenil. A samozrejme, okrem Renesmee, ona je totiž poloupír. Je to Bellina a Edwardova dcéra. Snažíme sa žiť normálnymi ľudskými životmi a nepijeme ľudskú krv. Všetky tie veci, čo som ti hovoril v prvý deň, ako sme sa stretli, som si vymyslel. Vek – to je relatívny pojem, u nás upírov, no zrejme by si mi neuverila, keby som ti povedal, že Edwardovi je niečo cez sto a mne niečo cez štyristo rokov... Okrem toho som ti už v ničom neklamal.“

„A moji rodičia?“ spýtala som sa, odkladajúc si otázky týkajúce sa Renesmee na neskôr. Moji rodičia sú prvoradí.

„Neviem koľko toho vieš... Ako som už povedal, žili podobným životom ako ja. Môžem ti povedať o ich minulosti a o tom ako stretli teba.“ Prikývla som. Chcela som o nich vedieť viac.

„Tvoj otec, Dan, pochádzal z Vietnamu. O jeho ľudskom živote veľa neviem. Viem len, že niekoľko rokov po premene odišiel do Anglicka, kde sa zamiloval do tvojej matky. Evelyn bola ešte človek, keď sa s ňou spoznal. Miloval ju, no vedel, že ich láska sa nikdy nenaplní. Nechcel riskovať jej život. On bol upír a bol pre ňu nebezpečný. Všetko by bolo inak, keby sa Evelyn neocitla na pokraji smrti. Mala nehodu na koni a zlomila si chrbticu. Nemala žiadnu nádej. Dan ju premenil. Evelyn však svoju premenu neprijala tak, ako Dan očakával. Mala svoj dokonalý ľudský život, mala všetko, čo chcela – len jednu vec nemala. Nemala vlastné deti. Ako upírovi sa jej ten sen už nikdy nemohol naplniť.“ Carlisle sa súcitne pozrel na Rosalie, ktorá pri jeho slovách sklopila zrak.

„Ako to, že Renesmee,“ začala som, no Carlisle ma prerušil.

„Renesmee sa narodila ešte keď bola Bella človek. No je to ojedinelý prípad. Matky poloupírov väčšinou zomierajú, pretože neprežijú pôrod... Bella mala šťastie, že sme ju hneď premenili. Ženy, upírky, nemajú šancu mať deti. V stave, v ktorom boli premenené zostanú natrvalo, a tak ich telo nikdy nebude schopné vynosiť dieťa – je nemenné.
Tvoja mama, po tom čo zistila, čím sa stala, opustila tvojho otca a odišla preč. Nikdy som nepoznal celý príbeh. Viem len, že mala jednu výnimočnú schopnosť – schopnosť ovládať živly – a práve pre túto schopnosť sa dostala niekam, kde stretla teba. Najstarší klan, ktorý existuje už približne tritisíc rokov, ju pre tieto schopnosti vyhľadal. Bol to Aro, vodca klanu, ktorý vyhľadával talenty, bol niečo ako zberateľ a chcel ju získať – ako suvenír do svojej pokladnice. Aj sa im to podarilo. Evelyn s nimi žila niekoľko storočí. Tam stretla mňa. Po svojej premene som istý čas žil s tým klanom, pretože som si myslel, že sú iní ako ostatní upíri. Boli síce veľmi vzdelaní, milovali vedu a umenie, tak ako ja, no boli krvilační, možno ešte horšie, než diví upíri. Nezniesol som ich večné presviedčanie, aby som okúsil ľudskú krv, tak som od nich napokon odišiel. Evelyn však zostala, napriek tomu, že aj ona odmietala ľudskú krv. Nemala kam odísť.
Opäť som ju stretol až pred šestnástimi rokmi, keď som ju bol navštíviť v Anglicku. Napísala mi list, v ktorom ma žiadala, aby som urýchlene prišiel. Bol som nekonečne šťastný, keď som zistil, že sa opäť stretla s Danom a že sa ich príbeh skončil šťastne. Vzali sa. A naviac, Evelyn držala v náručí svoje vytúžene dieťa. Mala si vtedy rok. Ty si bola dôvodom, pre ktorý odišla z Volterry.“

„Čo si povedal?“ prerušila som ho. Carlisle na mňa nechápavo pozrel. „Zopakuj to posledné slovo!“ požiadala som ho naliehavo. Môj žalúdok urobil salto, keď som si opäť spomenula na moju nočnú moru.

„Volterra?“ zopakoval Carlisle a podozrievavo si ma premeral. „Hovorí ti to niečo?“

„Nie nič,“ hlesla som. Len som sa chcela ubezpečiť, či počujem správne. „Pokračuj, prosím...“

„Pred sedemnástimi rokmi priniesol Marcus, jeden z členov gardy toho klanu, malé bábätko. Evelyn sa do teba zamilovala hneď od prvého okamihu ako ťa zbadala. Nevedela mi povedať, aký bol dôvod, pre ktorý ťa priniesli. Zdalo sa jej čudné, že ťa nezabili hneď v prvých sekundách. Ani ťa nemali v pláne zabiť. Hľadali niekoho, kto by sa o teba postaral – priamo tam vo Volterre, medzi hŕbou lačných upírov. Samozrejme, že vybrali Evelyn, ktorá sa nikdy v živote nedotkla ľudskej krvi. Evelyn ťa však nenechala napospas osudu. Vyhral jej materinský inštinkt. Okamžite ťa vzala a ušla s tebou čo najďalej, preč z Talianska. Rozhodla sa nájsť tvojho otca. Napokon sa jej to podarilo. Našla ho a spolu sa odhodlali na ťažkú úlohu – chrániť ťa. To sa im darilo niekoľko rokov. Až do tvojich sedemnástich narodenín... Myslím, že ďalej ti príbeh už nemusím rozprávať...“

Carlisle sa odmlčal. Len veľmi nejasne som si uvedomovala, ako sa pomaly sklonil ku mne. Hľadel mi do tváre, no ja som nebola schopná mu opätovať pohľad. Oči som upierala do prázdna, premietajúc si v hlave celý svoj doterajší život. Všetko pomaly začínalo dávať zmysel. Mozaika sa skladala a ja som sa v tom všetkom začala cítiť úplne stratená.
Malé opustené bábätko... Bez minulosti, bez rodičov... bez mena. Teraz, viac ako inokedy, sa do popredia drala otázka... Kto vlastne som?

Slzy, ktoré som tak dlho potláčala, zaliali moju tvár. Na povrch sa vylievala všetka bolesť, udupaná bolesť, z hĺbky mojej duše, obraz mojich rodičov, môjho otca zomierajúceho v krutých rukách tých neznámych upírov, trhanie končatín, škripot, keď mu ten veľký upír, Felix, odtrhol hlavu... to všetko sa mi miesilo pred očami. Už som nevládala.
Zrazu som pocítila chladné objatie. Nebránila som sa. Tuhšie som sa pritúlila do jeho náručia, ktoré mi tak veľmi pripomínalo – svojou tvrdosťou a svojim chladom – môjho otca.  

Carlisle.

<< 5. kapitola | 7. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 6. kapitola: