Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 5. kapitola

21.03.2011 (21:15) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1218×

* * *

„Nebudeš jesť?“ Alice mi zamávala pred očami veľkým hamburgerom.
„Ani ty si nič nejedla,“ odfrkla som. Bola to pravda. Ani jeden z nich – okrem Renesmee - sa nedotkol svojho jedla. Ako si to mohli ľudia nevšimnúť? Hrať takéto divadielko – ktovie koľko storočí.

Alice len nedbalo pokrčila plecami a odniesla svoju nedotknutú tácku s jedlom do koša. Napokon sa všetci zdvihli na odchod, čo ma mimoriadne potešilo, pretože som každú chvíľu mala chuť vybehnúť a niekomu z tých otravných ľudí, ktorí po nás stále zazerali, vykrútiť krk. Obedná prestávka skončila a zas sme sa všetci museli rozísť do svojich tried.
Mala som šťastie, že mojimi spolužiakmi boli Alice a Emmett. Teda, hlavne Emmett, ktorý bol asi jediný z Cullenovcov, ktorý ma nebral príliš vážne, a u ktorého som nemala pocit, že mi neustále snorí za pätami. Bol to srandista ako sa patrí, aj keď, niekedy mi tým liezol poriadne na nervy – ako napríklad dnes. Pokúšala som sa sústrediť na hodinu trigonometrie a Emmett sa neustále chechtal na výklade profesora O’Neala – trochu ukoktaného pána, ako to zvykne byť u kockáčov – ten to napokon psychicky nezvládol a vykázal Emmetta za dvere. Zvyšok hodiny som mala ako-tak pokoj.

No môj pokoj netrval dlho. Vytratil sa v momente, keď som sa stretla s Renesmee. Snažila som sa jej vyhýbať, no dnes to nebolo možné, pretože som bola nútená s ňou sedieť v jednom aute. Renesmee ešte nemala vodičák, bola len prváčka a ja som pre zmenu nemala auto – takže Alice nás mala po vyučovaní odviezť domov. Jasper a Rosalie končili neskôr ako my. Boli v maturitnom ročníku, takže mali omnoho viac povinností a učenia – mňa to čakalo až budúci rok. Nevedela som sa dočkať, keď konečne skončím školu a budem si môcť zariadiť vlastný život – najlepšie kdesi na samote.

„Ako sa ti páči naša škola?“ spýtala sa ma Nessie, keď som sa usadila na zadnom sedadle vedľa nej. Pri zapínaní pásu som si dávala obrovský pozor, aby som sa jej nedotkla – čo i len prstom.

„Až na tie poznámky typu ‚Aha, ďalšia Cullenová!‘ a nenávistné pohľady to ušlo,“ prehlásila som spomínajúc na zopár nepríjemných perličiek dnešného dňa. Vo svojom živote som mala dosť šťastia na to, aby sa mi neustále lepila smola na päty, a neviem prečo som získavala pocit, že sa to v dome Cullenovcov nezmení, dokonca, že to bude ešte horšie. Omnoho horšie.

„Z toho si nič nerob. Sme dosť podivná rodinka - ako si si už iste stihla všimnúť,“ načala debatu Nessie.

„Som dosť všímavá,“ podotkla som, dúfajúc, že téma sa uzavrie. Ness však nedala pokoj. Bola veľmi zhovorčivá – na môj vkus až príliš.

„Ľudia sa nás stránia. Niektorí majú strach, iní len sprosto závidia. Je ťažké zapadnúť, keď si adoptovaná a ešte k tomu, keď si iná...“

„Alebo, keď si z Aljašky, však?“ nadviazala som na diskusiu, spomínajúc na reči, ktoré som začula v jedálni.
Medzi tým nezmyselným šelestom rozrečnených študentov sa občas ozval aj tichý, sprisahanecký šepot – keď ich práve niekto ohováral – a vypočula som si toho naozaj dosť.
Vraj sú z Aljašky, preto sú takí bledí alebo, vraj ich oči sú podivné, pretože napriek tomu, že každý z nich má iných rodičov (okrem Rosalie a Jaspera – akože dvojčiat) majú všetci medovo-hnedé dúhovky a rovnako strnulé výrazy.
Chápala som to. Keby som v koži tých študentov, aj ja by som si Cullenovcov dosť pozorne prezerala – no nebola som v ich koži. Ja som vedela, prečo majú oči farby medu, aj prečo majú strnulé výrazy. A vedela som aj to, že napriek tomu, ako veľmi sa snažia zapadnúť medzi ľudí a žiť normálne životy, nikdy sa im to nepodarí – tak ako ani mne. Hoci, im sa to darilo omnoho lepšie, napriek tomu, že boli upíri. Možno je to práve tým. Oni aspoň vedia, kto sú.
Ale... ako je na tom Renesmee? Kto je ona? Jej pach je tak ľudský, no zároveň kamenný... a jej srdce bije.

„To si nevšímaj. Mne osobne je jedno čo si myslia. Trebárs, aj keby povedali, že sme eskimáci alebo, že pochádzame z Bengálska... Nie je to jedno?“

„Tebe určite.“ Pozrela som na ňu. „Ty máš dosť priateľov. Všetci ťa majú radi. Si ako magnet - všetkých priťahuješ.“

Nessie sa zatvárila takmer súcitne. „Cítiš sa sama?“

Ako si vôbec dovoľuje sa do mňa takto starať? „Nie, je mi fajn. Som spokojná s tým čo mám, a úprimne, nepotrebujem k šťastiu spoločnosť. Ľudia sú niekedy poriadne otravní.“

„To máš pravdu, ale s takým prístupom si veľmi nepomôžeš. Nepremýšľala si niekedy nad tým, že si to spôsobuješ sama?“

Samozrejme, že spôsobujem. Je to môj spôsob obrany – a zároveň tým chránim ľudí pred sebou. „Aj keby som si to spôsobovala sama, robím to preto, lebo mi to tak vyhovuje.“

„Čoho sa bojíš?“ zabŕdala do mňa Nessie naďalej, očividne nespokojná mojou odpoveďou.

„Nechceš ísť študovať psychológiu?“ odvrkla som jej.

„Uvažovala som nad tým. Baví ma pomáhať ľuďom,“ odvetila úplne pokojne, akoby nepochopila iróniu v mojom hlase.

„Tak pomáhaj niekomu inému. Ja pomoc nepotrebujem!“ povedala som tvrdo. Dochádzala mi trpezlivosť.

„Mary!“ zahriakla ma napokon Alice, ktorá celý čas mlčala. „Nessie to myslí dobre, len to niekedy s tou úprimnosťou preháňa.“

„Ja viem ako to myslí, ale nemám náladu sa baviť o svojom živote. Ani tebe by sa nepáčilo, keby ti začnem z ničoho nič klásť osobné otázky. Alebo mám začať?“ Pozrela som na Alice nahnevaným pohľadom. Všimla som si, že jej ruky pevnejšie zovreli volant.

„Nech sa páči, som zvedavá,“ povedala napokon, sledujúc môj výraz v spätnom zrkadle.

„Tak fajn... Keď už tu padla reč o úprimnosti... Kedy ste mi mali v pláne povedať, že ste upíri?“ vyriekla som nahnevane. Alice stuhla a prudko dupla na brzdu. Otočila sa ku mne, nevšímajúc si ako bojujem z bezpečnostným pásom, v očiach des a zároveň prekvapenie. Napokon sa mi podarilo odopnúť a vybehla som z auta. Alice vybehla za mnou, už neskrývajúc svoju skutočnú rýchlosť. Počula som tresnutie dverí a hneď na to stála oproti mne, hľadiac mi do tváre.

„Odkedy to vieš?“ spýtala sa ma takmer hysterickým, zvýšeným hlasom, ktorý mi trhal uši.

„Neboj sa, nikto mi to nepovedal,“ odvetila som pokojne.

„Nepýtam sa, či ti to niekto povedal, ale odkedy to vieš? A ako?“ Zdalo sa, že je vydesená.

„Nepoviem to nikomu. Nemám dôvod, prečo by som to robila...“ ubezpečovala som ju, dúfajúc, že sa konečne upokojí. Neklamala som. Nikdy by som to nikomu nepovedala a dokonca by som sa ani nepriznala, že to viem, keby ma jednostaj nedožierala toľká neúprimnosť z ich strany. Alice však naďalej nervózne chodila pohľadom raz do môjho ľavého, raz do pravého oka, tváriac sa napoly nahnevane a napoly vystrašene.

„Dobre, verím ti,“ začala a opäť dôrazne sformulovala svoju otázku, „ale povedz mi, prosím, odkedy to vieš? A ako si sa to dozvedela?“

Chvíľu som premýšľala, zvažujúc, či povedať pravdu, alebo radšej pomlčať o svojich schopnostiach. Niečo mi navrávalo, že bude bezpečnejšie klamať. „Viem to len chvíľu. Ako som povedala, som veľmi všímavá... A k tomu veľa čítam. Nemusela som príliš dlho rozmýšľať, aby mi to došlo... Možno sa vám darí klamať iných, no mňa len tak ľahko niekto neoklame.“

„Ako myslíš... Vieš čo? Nastúp. Porozprávame sa o tom doma... Radšej to nechám na Carlislea – on je za teba zodpovedný.“

„Čo s tým má Carlisle? Nemienim to vôbec s nikým rozoberať. Buď mi budete veriť, alebo nie... A ak nie, nemám problém si zbaliť kufre a odísť.“ Skutočne by to nebol problém. Zbaliť svoj jediný kufor a ísť – ale kde? Ja by som si už našla nejaké východisko. Vzdorovito som stála uprostred cesty a odmietala som nastúpiť späť, kým ma Alice neubezpečila, že nechá tému plávať.
No, nech boli jej prísľuby akokoľvek úprimné, neverila som, že by to Carlisle nechal tak.

<< 4. kapitola | 6. kapitola >>

__________________________________________________________________

Chcela by som upozorniť, že kapitoly už nebudú pribúdať každý deň. Veľmi sa snažím to stíhať, no cez týždeň mám veľa povinností (tá škola ma raz zabije), takže sa musím v písaní trochu krotiť... Ale tak minimálny limit bude jedna, dve kapitolky týždenne, takže sa nemusíte báť. :)

S láskou, Nephilim!

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 5. kapitola: