Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 22. kapitola

06.05.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1298×

Práve som sa chystala pripraviť si niečo na večeru – po dlhej dobe mi opäť poriadne vyhladlo. Možno to bolo mojou slabnúcou energiou - dúhovky som mala opäť svojej pôvodnej ónyxovej farby, pleť opäť bledú, a našťastie nesvetielkujúcu, takže za normálnych okolností by som zas mohla vychádzať medzi ľudí – alebo to možno bolo tým, že konečne aspoň pár minút nemám pocit, že by som sa musela neustále obzerať, či za mojim chrbtom nie je niekto, kto by mi chcel ublížiť. Aj keď - mohla som si byť opäť istá, že je to bolo len moje úprimné želanie. V skutočnosti som mala dokopy viac nepriateľov ako ten najhorší prezident Spojených štátov.

Z chladničky som vytiahla jedinú jedlú vec – a to niekoľko týždňový hlávkový šalát, aspoň to tak vyzeralo podľa niektorých ožltnutých listov. Snažila som sa odignorovať zamrznutú pečienku. Moja averzia voči nej nespočívala v domnienke, že by mohla mať niekoľko mesiacov, až rokov, ale skôr v tom, že by som pri jej rozmrazovaní pocítila pach krvi – tejto jednej veci nepomohol dokonca ani čas. Musela som sa zmieriť s tým, že myšlienky na krv ma budú prenasledovať možno naveky.

Do ruky som chytila obrovský nôž a pokrájala som šalát na drobné kúsky a okorenila som ho – dalo mi skutočne zabrať, kým som v tej poloprázdnej kuchyni našla vhodné koreniny, pretože Cullenovci nedoplnili zásoby odkedy zistili, že už dlhší čas nejem ľudské jedlo. Do kuchyne práve vošli Emmett a Jasper, aby sa pozreli, kto z prítomných otvoril po dlhom čase chladničku.

„Mám otázku,“ povedal Emmett, potláčajúc smiech, keď zbadal moje pokusy o kuchárske umenie. „Prečo si jednoducho neuvaríš niečo normálne? Nejem síce ľudské jedlo, ale pokiaľ si dobre spomínam, šalát nebola práve vhodná vec na zasýtenie...“

Vrhla som na neho škaredý pohľad. Áno, šalát nie je výhra, ale čo robiť, keď nemajú sakra ani pečivo?
„Som vegetarián, zabudol si?“ povedala som a strčila som si do úst za hrsť šalátu. „Náhodou je to dobré... celkom.“ Snažila som sa netváriť kyslo, keď som nasilu prehltla kus zeleniny bez chuti, ktorá mi horko-ťažko liezla dolu krkom. Bolo to skoro ako žuť trávu.

„Naozaj? Vyzeráš nadšene,“ uškrnul sa a vychutnával si pohľad na moju horkú grimasu, keď som mysu so šalátom odstrčila čo najďalej od seba.

„Myslím, že som práve zjedla červíka,“ hlesla som a vyplazila som jazyk.

Emmett vybuchol do smiechu a Jasper sa uškrnul. „Porušila si pravidlo,“ predniesol a zatváril sa prísne. Skutočne som sa na chvíľu cítila previnilo. Chudák červík... Bola to živá bytosť... Jasper sa usmieval od ucha k uchu a v tvári mal potmehúdsky výraz. Až po chvíli mi došlo, že opäť využíva svoje schopnosti.

„Ty!“ skríkla som na neho a hodila som po ňom nôž. Ten sa vo vzduchu párkrát otočil a mieril hrotom presne do stredu Jasperovej hrude. Keď sa dotkol jeho trička, prudko sa odrazil a dopadol s rachotom na zem.

„Čo sa deje?!“ ozvalo sa z chodby. Pozrela som na nôž. Špička čepele bola ohnutá.

„Škoda,“ povedala som sklamane.

„Škoda trička! Alice ma zabije,“ sťažoval si Jasper, keď kontroloval škody. Na značkovom tričku mal malinkú dierku. Za chrbtom mu v tom momente stála Alice a tvárila sa nahnevane.

„Nestihla som to... Chcela som ťa varovať,“ otočila sa na Jaspera a hneď na to na mňa a v tvári mala prísny výraz.
„Mary Cullenová!“ oslovila ma celým menom a ruky zložila v bok. „Znesiem všetko, ale keď ničíš moje drahocenné veci,“ pozrela na tričko, „to neznesiem.“
Emmett sa zvíjal v záchvatoch smiechu.

„Prepáč,“ hlesla som. Nemyslela som to úprimne - aj ja som potláčala smiech.

Alice sa pozrela na mysu a zvraštila nos. „To chceš jesť?“ Slovo „to“ zdôraznila zvláštnym spôsobom, akoby „to“ nebolo ani jedlo.

„Skúšala som... ale myslím, že nie. Nemám chuť,“ priznala som.

„Zjedla červíka,“ žaloval Emmett, keď za konečne prestal smiať.

„Mám dojem, že červík chutil aj tak lepšie ako celý šalát dokopy.“ Urazene som sa na neho zadívala.

„Samozrejme, zlatko,“ pozrela na mňa Alice takmer káravo. „Potrebuješ sa poriadne najesť. Uvarím ti niečo?“

„Nie, nie,“ zarazila som ju rýchlo mávajúc rukami. „Ja to zvládnem, skutočne.“

„Naozaj?“ spýtala sa Alice so zdvihnutým obočím.

Chvíľu som sa pohupovala na mieste, zvažujúc možnosti. V žalúdku mi opäť zaškvŕkalo.
„Nie,“ priznala som napokon. Alice sa očividne potešila.

„Super,“ povedala s úsmevom a už ma aj tlačila von z kuchyne. „Choď kamsi z dosahu a keď to bude hotové, zavolám ťa, ok?“

„Ale...“ protestovala som, no Alice ma predbehla, takže ma ušetrila kladenia zbytočných otázok.

„Neboj sa,“ upokojovala ma, „prepečiem ju dobre. Nič nebudeš cítiť,“ žmurkla na mňa a otočila sa k hrncom. Bez slova som sa vyparila, hľadať si niečo iné na zábavu.

Keď som schádzala po schodoch, všimla som si, že Jacob a Nessie sedia na gauči a zhovárajú sa. Príhodná doba ako sa Jacoba priamo opýtať, aký má so mnou problém. Aj keď - problémy s tým, že som niekomu jednoducho nepadla do oka, mi prišli celkom zanedbateľné oproti problémom, ktoré som mala s Carlisleom a s pátraním po pravde. Jacob sa zhlboka nadýchol a zvraštil nos. Bola som si istá, že ma ani tak nepočul prichádzať, ako skôr cítil. Znovu som sa musela primäť, aby som sa inštinktívne neovoňala – nezistila by som nič závratné. Jacobovi som smrdela asi tak, ako on mne a tiež som si to nevedela vysvetliť.

„Čo chceš?“ zasipel, keď ma zbadal. Zaváhala som, no napokon som k nemu pristúpila bližšie, premáhajúc chuť otočiť sa a odísť.

„Porozprávať sa,“ povedala som odhodlane, keď som sa dostala na dostatočnú vzdialenosť, aby som mu mohla hľadieť do očí. Nessie ho chlácholiac pohladila po pleci. Začula som tiché tššš, ktoré prebilo ešte nečujnejšie vrčanie.

„Pokoj,“ šepla a usmiala sa na mňa svojim neodolateľným úsmevom. Mohla som si byť istá, že pokiaľ tu bude Renesmé, Jacob by nikdy nepodľahol svojej chuti zabiť ma.

„Mrzí ma, ak otravujem,“ začala som váhavo, skladajúc si v hlave slová, ktoré sa chystám vysloviť. „Len som si chcela pár vecí ujasniť.“

„A to?“ zdvihol Jacob obočie. Očividne sa nemá chuť rozprávať, pomyslela som si.

„Prečo ma tak nenávidíš?“ Moja otázka znela hlúpo, no bola pravdivá, a to najpodstatnejšie – trápila ma. Trápilo ma, že ma opäť niekto nenávidí a čo viac – znovu z nejakého nevysvetliteľného dôvodu.

Jacob takmer vyfrkol do smiechu. Znelo to trochu pridusene, no jeho pohľad prezrádzal, čo si o mne myslí. Že som čistý blázon. Bohužiaľ jeho konanie, možno iným samozrejmé, mne nepripadalo také jasné.

„No asi prečo? Celkom jednoduchá odpoveď – si nejaký neidentifikovateľný mimozemský objekt a ešte k tomu nebezpečný.“

„No tak, nepreháňaj,“ pousmiala sa Nessie. Pozrela sa na mňa veľkými očami. Bolo mi jasné, že si nemám Jakeove slová brať príliš do päty.

„Nepreháňam,“ odporoval jej. „Pokiaľ viem, kvôli nej sme teraz všetci v nebezpečenstve.“

„Prestaň,“ zahriakla ho Nessie. „Odlož si to na inokedy.“

„Nie,“ povedal Jake nahnevane. „Všetci jej klamete. Má právo to vedieť, nech sa môže sama rozhodnúť.“

„Znovu klamstvá?“ vyletela som. Pozrela som na Nessie, ktorá na mňa hľadela ospravedlňujúcim pohľadom a na Jakea, ktorý sa aj napriek svojej zaujatosti voči mne zdal byť úprimný.

„Počkaj,“ povedal tichšie a zdvihol ovládač od televízora a zapol nejaký program. Pridal hlasitosť. Až po chvíli som pochopila, že to, čo sa mi chystá povedať, by malo zostať len v tejto miestnosti – čo je dosť nepravdepodobné.

„Takže, povedz mi, čo o sebe vlastne vieš,“ prikázal mi.

Neveriacky som na neho pozrela. „Môžem ti veriť?“

„A máš na výber? Chceš vedieť viac, alebo nie?“ odbil ma. Opäť vo mne vzkypel hnev. To sa nenájde skutočne jeden nezištný človek, ktorý mi dá nejakú spoľahlivú informáciu bez vyjednávania? Nahnevane som sa posadila k tým dvom a dúfala som, že to bude stáť za to.

„Som nephilim,“ vydýchla som. Ale toto už vedel každý v tomto dome. „Mám zopár schopností, napríklad - viem sa brániť voči psychickým útokom, myslím, a viem vysávať energiu z... ehm... predmetov,“ rozhodla som sa zvoliť si radšej prijateľnejšie slovo.

Jacob na mňa hľadel s nečitateľným výrazom. Po chvíľke mlčania prehovoril.
„Myslel som si, že si informovanejšia,“ zhodnotil moju výpoveď stručne. Nervózne som sa zamrvila. Vie viac než ja? „Vieš vlastne, kto boli nephilimovia?“ Otázkou ma odzbrojil. Naozaj som nečakala, že niekto ďalší sa bude zaoberať mojim pôvodom. Vedela som kto som. Vedela som názov, meno, ale to bolo zhruba všetko, maximum, ktoré som zvládla vypátrať.

„Google nie je o nič múdrejší ako ja,“ hlesla som. „Možno biblia mi pár vecí prezradila na viac.“

„A to?“

„Nephilimovia žili kedysi dávno pred Kristom, boli to vraj obry. Trochu som po tom pátrala. Ľudia ich považovali za synov bohov, iní za démonov. Tak či tak, všetko nasvedčuje tomu, že boli zatracovaní a nenávidení – všetkými.“ V duchu som si musela pripustiť, že minimálne tá posledná vec je pravdivá. Som nenávidená – takmer všetkými.

„To sú iba legendy,“ pokrútil hlavou Jacob.

„Ale všetky legendy sú založené na skutočnosti, nie?“ odporovala som mu. Na chvíľu sa zamyslel a potom uznanlivo prikývol.

„Áno. Lenže konkrétne tá tvoja legenda z biblie bola spísaná zhruba pred viac ako päťtisíc rokmi. Musíš to brať z rezervou.“  

 „Ja to beriem s rezervou... Rozumiem takmer všetkému... Len jednému celkom nechápem. Obry? Nezdá sa mi, že by som bola obor.“ Jacob si ma úkosom premeral a pousmial sa.

„Ani mne sa nezdá. Pokojne by som ťa zašliapol jednou nohou.“

„No skús to,“ povzbudila som ho.

„Asi si ma ešte nevidela premeneného?“ spýtal sa s akýmsi víťazoslávnym tónom.

„Nie?“ odvetila som a môj tón bol zvedavejší, než som si priala. Ešte bude mať náhodou pocit, že ma to zaujíma.

„Tak sa ukáž!“ vyzvala som ho. Jacob sa trochu nasrdil nad mojim uštipačným tónom.

„Potom vonku. Nechcem tu zničiť nábytok,“ pokrútil napokon hlavou.

„Ok, platí... A teraz späť k téme. Čo vieš o mne ty?“

Jake sa zamyslel, akoby zvažoval, ktoré informácie sú pre mňa vhodné a ktoré nie. Dúfala som, že selekcii bude venovať čo najmenej času. Potrebujem vedieť všetko.

„Nezamýšľala si sa niekedy nad tým, kto boli tvoji rodičia?“ Jacobova otázka ma ani nezarazila.

Bez rozmýšľania som otvorila ústa, aby som mu ozrejmila to, čo som už toľkokrát povedala: „Som adoptovaná.“ No vtom som sa zarazila nad tým, že ma vlastne nikdy nenapadlo chcieť zistiť, kto boli moji skutoční rodičia. „Ja... Teda...“ vykoktala som zo seba. „Neviem.“

Jake na mňa pozrel takmer víťazoslávne. „Aha. Takže nenapadlo.“

„Nie,“ musela som priznať. Mojimi rodičmi boli vždy Dan a Evelyn. To boli moji rodičia, bez ohľadu na to, či som sa im narodila alebo nie. Znovu mnou prebehla úzkosť. Už len spomienka na rodinu dokázala spôsobiť, že mračná, ktoré sa mi na tak dlho podarilo odohnať, sa nado mnou opäť zniesli a zatienili mi akýkoľvek zdravý úsudok. Sklopila som zrak, aby som zabránila slzám, ktoré sa mi začali drať spod viečok, vyjsť von. Nesmiem plakať.

„Je dosť možné, že si sa narodila podobne ako Nessie,“ povedal, hľadiac na Renesmé. „Možno s trochu pochmúrnejším koncom,“ dodal na záver.

Nechápavo som na neho pozrela. „Pochmúrnejší?“ Čo môže byť ešte pochmúrnejšie ako moje narodenie?

„Bella to prežila. Lenže, nie všetky polo upírie deti mali to šťastie spoznať svojich rodičov. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že tvoja matka prežila pôrod. Po prvé, si žena a tie nemajú jed, tak ako muži.“

„Jed?“ prerušila som ho. Cítila som sa hlúpo, pretože každé druhé slovo som nechápala.

„Upíri sú jedovatí,“ vysvetlil rýchlo. „Ale z poloupírov sú jedovatí len muži. Jed spôsobuje ochromenie obete a zároveň ten, kto má jed, je schopný premeniť niekoho na upíra.“

„Aj tak nerozumiem, čo to má spoločné s tým, že matka prežije...“

„Pretože upíri pri narodení hryzú.“ Vtom som si spomenula, čo Carlisle hovoril. Poloupírčatá sa na svet prehrýzajú vlastnými zubami – a to znamená, že keď sa svojimi jedovatými zubami prehrýza chlapec, je pravdepodobné, že premení aj matku... Lenže, dievča tú schopnosť nemá.

„Takže, moja biologická mama zomrela pri pôrode?“ vyslovila som napokon. Diera v mojom srdci sa prehĺbila ešte viac pri myšlienke, že som mohla za smrť svojho rodiča. Mohla som za to, že zomrela moja mama...

„Pravdepodobne áno. Ak si sa narodila.“

„Mohla som sa nenarodiť?“ zamračila som sa. Veď som bola bábätko, keď ma priniesli do Volterry. Rastiem, zdá sa, normálnym spôsobom. Určite by som si pamätala, keby so mnou bolo niečo podivné.

„Legendy tvrdia, že nephilimovia nemôžu byť stvorení – rodia sa.“

„A môj otec? Myslíš, že by mohol žiť?“ vyhŕkla som.

Jacob pokrčil plecami. „Pozri, ja nie som vševediaci. Neviem, kto boli tvoji rodičia. Naozaj mi to je ľúto, ale jediné čo viem je, že si posledná svojho druhu. Dokonca sme si mysleli, že už nephilimovia vyhynuli. Posledný nephilim totiž zahynul pred tridsiatimi rokmi. Úprimne, dúfal som, že to tak aj zostane. Bohužiaľ, si tu ty.“ Zdvihol zrak a prebodol ma vyčítavým pohľadom, akoby ma preklínal za moje narodenie.

„Kto bol ten posledný nephilim?“ ignorovala som jeho pohľady. Musela som to vedieť. Mohla to byť moja mama? Alebo, kto to bol?

„Ja neviem, kto to bol. Bol to mladý muž, chlapec,“ vyvrátil Jake moje nádeje. Takže, nebola to mama. „Kvôli nemu zahynula Esmé. Možno ti to nepovedali, ale tá bitka, ktorá sa odohrala pred tridsiatimi rokmi vznikla práve kvôli takým ako si ty.“

„Jake, stačilo,“ zahriakla ho Nessie a v očiach mala náhle zmes zúfalstva a bolesti. Zrazu som mala pocit, že to už naozaj nechcem počúvať. Jake však striasol jej ruku z pleca a pokračoval, ignorujúc Renesméin prosebný pohľad.

„Esmé položila život za toho nephilima. Nechcela ho vydať Prastarým, pretože keby sa vtedy dostal do ich rúk, znovu by to bolo ako predtým, možno ešte horšie.“ Zdalo sa, že Jake spomína. V tvári sa mu náhle objavil tieň a na čele mu vystúpili vrásky. Pohľadom som ho pobádala, aby pokračoval. „Kedysi mali Prastarí obrovskú moc. Riadili celý upírsky svet. Potom sa začali klany búriť a ich moc upadala. Vedeli, že nemajú šancu zvíťaziť – nie v boji s Carlisleom, ktorý má najväčší klan a najviac spojencov na celom svete. Prastarí zhromažďovali upírov, ktorí majú špeciálne dary – tak ako Alice, Jasper, Bella, Nessie a Edward.“ Pri tom mene si Jake nenápadne odkašľal a vrhol pohľad na skormútenú Nessie. „Vďaka týmto darom sa nejakým spôsobom dopracovali k tomu, že objavili nové bytosti – nephilimov. Dovtedy o nich nikto nič nevedel, dokonca neverili, že existujú – no potvrdilo sa. Nephilimovia sú dokonca oveľa mocnejší než upíri, oveľa mocnejší než vlkolaci, dokonca mocnejší, než čokoľvek na zemi. A s nimi,“ pozrel na mňa nečitateľným pohľadom, „s nimi má šancu vyhrať ktokoľvek.“

Jake dohovoril a ja som si uvedomila, že prišla chvíľa, aby som niečo povedala aj ja. No môj mozog zamrzol. Ešte stále som nespracovala ani tú prvotnú informáciu, že som pravdepodobne zabila vlastnú matku... A teraz by som mala stráviť to, že som najmocnejšia bytosť na zemi? Možno mocnejšia, než čokoľvek iné? A zrejme rovnako aj najhlúpejšia, pretože nič z toho mi jednoducho nedávalo zmysel. Celá moja existencia mi nedávala zmysel . Na čo sa vôbec rodia také príšery ako ja? Niekto, kto má v rukách takú moc? Toľkú zodpovednosť? Má snáď niekto právo takto rozhodovať o živote a smrti – a pri tom ani nevedieť, či koná správne?

„Prečo mi to vôbec hovoríš?!“ vykríkla som, keď som konečne polapila dych. Neviem, prečo som kričala. Môj mozog pracoval krátku chvíľu mimo mňa a ja som sa len bezmocne prizerala ako vstávam z gauča, chytám sa za hlavu a ako sa zo mňa vydiera zúfalý výkrik, podivné zaškrčanie z môjho hrdla. Nevedela som, čo mám robiť skôr, či premáhať ten pocit na zvracanie, alebo sa sústrediť na točenie hlavy... možno si v prvom rade sadnúť a upokojiť sa.

„Pretože si chcela vedieť, prečo ťa tak nenávidím. Teraz vieš pravdu – nie je to nič osobné, prepáč.“ Zdesene som zdvihla zrak a neprítomne som prikývla. Áno, nič osobné – ako keby to nebolo jedno. Mohlo sa mi stať vôbec niečo horšie?

„Dobre,“ nadýchla som sa, aby som sa znovu primäla vnímať, „tak, čo s tým mám robiť?“

„Mohla by si sa, pre začiatok, pokúsiť nikoho z nás nezabiť?“ predniesol celkom vážnym tónom.

„Pokúšam sa,“ precedila som pomedzi zuby. To je to jediné, čo mám neustále namysli – nikoho nezabiť.

„Potom si už nemáme viac čo povedať.“ Jake sa zdvihol z gauča. Až teraz som si uvedomila, aký je v skutočnosti obrovský – vysoký a rovnako aj široký, keďže jeho svaly tvorili prevažnú časť jeho hmotnosti. „Ja už musím. Uvidíme sa neskôr.“ Zohol sa k Nessie, aby ju objal. Oproti nemu bola maličká, ledva mu siahala po plecia. Krátko ju pobozkal a mne kývol na pozdrav.

„Aj tak ďakujem za informácie,“ šepla som, keď odchádzal. Jake ľahostajne zamával rukou.

„Aj inokedy,“ počula som jeho hlboký hlas, keď sa zabuchli vchodové dvere.

„To od neho nebolo pekné,“ skonštatovala Nessie, keď sme zostali samé.

„Čo?“ Nebolo pekné, mi že konečne niekto povedal celú pravdu?

„Myslím, že ti to neuľahčí situáciu,“ poznamenala a pozrela na mňa vážnym pohľadom.

„Dokážem prijať pravdu, nech je akákoľvek,“ uistila som ju. Môj hlas našťastie znel vyrovnane, aj napriek šoku, ktorý som práve prežila – a to je dobré, pretože nechcem opäť všetkých desiť svojou ťažko zvládateľnou náturou.

„Verím ti, ale ja skôr hovorím o tom, že teraz budeš mať strach čokoľvek urobiť.“
Nechápala som, kam tým Nessie smerovala. Mám niečo urobiť? Doteraz som mala pocit, že sa mám držať v úzadí a snažiť sa robiť – čokoľvek – čo najmenej. Všimla si môj spýtavý pohľad.

„Takto, ani toto by si nemala vedieť,“ povedala tichším hlasom. Ledva som ju počula. „To, že sú tvoje schopnosti ťažko ovládateľné neznamená, že sú nevyhnutne zlé. Dajú sa použiť, keď sa ich naučíš ovládať. Viem, že Carlisle sa chcel vyhnúť tomu, aby sme ťa zapájali do boja – pokiaľ boj nastane – ale všetci si myslíme, že by si mala ukázať, čo dokážeš.“

„Kto všetci?“ zdvihla som obočie. Bola som si istá, že Carlisle nebol jediný, kto nesúhlasil.

„Všetci. Okrem Carlislea, samozrejme. Ale ešte nie si pripravená. Plánujú s tebou začať trénovať, ale zatiaľ sa to nedá.“

„Prečo sa to nedá?“ nechápala som. Je tu možnosť konečne sa zapojiť a ja zrazu nemôžem? Kvôli Carlisleovi? „Chcem pomôcť!“

„Po prvé, to by si sa najprv musela naučiť zvládať maličkosti, ktoré očividne ešte nezvládaš. A po druhé, Carlisle má hlavné slovo.“

„Že mi to nenapadlo,“ hlesla som sarkasticky. Neznášala som, keď sa Carlisle do všetkého staral a riadil môj život.

„Fajn, a dôvod, pre ktorý nesúhlasí?“

„Myslím, že by ti to už malo byť jasné... Tak veľa sa o tom rozprávalo.“

„Esmé?“ vyhŕkla som, keď sa mi v hlave konečne vyjasnilo.

„Prosím ťa, len mu nehovor, že to vieš,“ povedala rýchlo prosebným tónom.

„Neboj sa, nedozvie sa to,“ prisľúbila som jej. Dúfam, že aspoň toto dodržím. „Takže, preto nechce, aby som bojovala? Bojí sa, že by kvôli mne zomrel niekto ďalší?“

„Esmé nezomrela kvôli tebe,“ povedala Renesmé, keď postrehla akým spôsobom som sformulovala otázku.

„Kvôli takým ako som ja,“ šepla som a snažila som sa, aby nenávisť, ktorú cítim k sebe samej nezaznievala tak zreteľne, no Nessie vedela, ako sa cítim.

„Možno prejdeme na plán B,“ pokračovala pozorne pozorujúc moju tvár. „Možno ťa nakoniec schováme, aby ťa Volturiovci nenašli. Ale to napokon závisí od teba a od toho, ako sa budeš správať. Ak chceš naozaj pomôcť, skús spolupracovať.“

„Snažím sa, naozaj,“ povedala som si viac-menej pre seba. Ešte som mala veľa otázok, no začula som Alicin vysoký hlas, ako na mňa volá. Jedlo bolo hotové. Škvŕkanie v žalúdku mi pripomenulo, že teraz mám na starosti dôležitejšie veci – v prvom rade sa pokúsiť nevydáviť ľudskú stravu. Slabla som. Moje telo si vyžadovala niečo pevnejšie, ako len čistú energiu.

<< 21. kapitola | 23. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 22. kapitola: