Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 20. kapitola

04.05.2011 (18:45) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1236×

„Chcem s tebou hovoriť!“ skríkla som, keď som zbadala Carlislea v obývačke. Zhováral sa s Edwardom. Alice ma len na sekundu spustila z očí. Musela som jej sľúbiť, že zostanem v izbe, no len čo som začula Carlisleov hlas, všetky sľuby mi vyfučali z hlavy.

 Carlisle sa otočil a zostal zarazene stáť. V sekunde som stála na schodisku a schody som brala po troch.

 „Choď do izby,“ rozkázal mi nahnevane.

„Och, tak ty sa na mňa hneváš,“ predniesla som uštipačne a celkom som zabudla, že práve on bol tou osobou, ktorá mi vždy spôsobovala zimomriavky a ochromovala moju myseľ tak, že som nebola schopná v jeho prítomnosti súvisle rozprávať.

Teraz som bola tak dopálená, až som sa nepozastavovala dokonca ani nad nebezpečnými gestami, ktorými som na Carlislea ukazovala v snahe usvedčiť ho z jeho omylu.

„Myslíš, že tým niečo dosiahneš? Chceš sa mi vyhýbať?!“ kričala som, ignorujúc jeho pootvorené ústa v snahe mi niečo povedať.

„Mary,“ upozornil ma tichším hlasom, no ja som si ho nevšímala.

„Nemohol si si vymyslieť trápnejšiu výhovorku, prečo ma izolovať v izbe, však? Bojíš sa, že by som ti snáď ublížila?“

„Výhovorka?“ nechápal Carlisle. Na chvíľu som sa odmlčala a čakala som na jeho odpoveď.
Carlisle na mňa neveriacky hľadel. V tvári sa mu striedala zmes rozhorčenia a nepochopenia, až napokon sa akosi silene pousmial. Jeho nútený smiech mi pripadal skôr ako len vypustenie prebytočného vzduchu z pľúc, ktorý v sebe dusil, odkedy som sa objavila v miestnosti.

„Alice,“ vyprskol. Konečne som si mohla byť istá, že teraz už skutočne hovoríme o tom istom. Alicina vízia. „Naozaj si myslíš, že si z teba robíme žarty?“ povedal ostro a pritom ma prebodával pohľadom.

Na chvíľu som zaváhala, pretože jeho pohľad bol tvrdý a presvedčivý. Napriek tomu zo mňa vypadlo neurčité áno.

Carlisle neveriacky pokrútil hlavou. „Nemôžem uveriť tomu, aká si tvrdohlavá... Nezdá sa ti, že keby som ťa skutočne chcel izolovať, alebo ako si povedala, vyhýbať sa ti zo strachu, nemal by som problém to urobiť aj inou cestou? Pre teba možno prijateľnejšou a zdanlivo logickou?“

Logickou? Áno, bolo to trochu nelogické. Celé jeho konanie a správanie... Hoci by mohol mať pravdu, nechcela som si to pripustiť už len z jedného dôvodu. Bavilo ma hnevať sa. Bavilo ma mať pocit, že mi je niečo dlžný... Rozhodne lepšie, ako sa cítiť neustále zaviazaná a vďačná. Bolo to odo mňa egoistické.

„A ďalšia vec,“ pokračoval, vytrhnúc ma zo zamotaného víru myšlienok, „vymyslel by som si niečo tak protivné?“

„Protivné?“ vyhŕkla som. Skoro mi zabehlo, keď som si uvedomila akú vec presne nazval tou protivnou. Zostala som v pomykove, pretože som si nedokázala vysvetliť význam toho slova.
Carlisle zahanbene sklopil zrak. Z jeho postoja bolo úplne jasné, že naozaj sebou opovrhuje.

Vtom mi to začalo dochádzať. Alice predsa hovorila len o jednej možnosti – možnosti, ktorá ma vlastne doteraz ani nenapadla. Bohužiaľ, ani ona, napriek svojej výnimočnej schopnosti, nemohla vidieť čo si o tom myslím, alebo dokonca, čo cítim. Vlastne, celý čas som jasne dávala najavo, že z mojej strany by to bolo neprípustné... Alice mu povedala všetky svoje domnienky a on zobral celú vinu na seba. Dokázal by byť až tak domýšľavý?

„Počkaj,“ prerušil ticho Edward.
Zrazu som si uvedomila, že moje myšlienky kričia hlasnejšie, než zle naladené rádio, zmes všetkého možného aj nemožného, úvahy o Carlisleovi a o tom, čo by sa mohlo stať....

„Asi sme sa napokon zle pochopili,“ povedal a ohromene si znovu premeral Carlislea. Pohľad vzápätí obrátil na mňa. Na tvári sa mu zrazu rozmohol úsmev.

„Čo je smiešne?“ nechápala som a telom mi prebehol mráz, keď som si znovu premietla myšlienky, ktoré mi posledných pár minút prebehli hlavou. Edward sa pokúšal ovládnuť, no kútiky úst sa mu mimovoľne krivili do úškrnu.

„Len...“ povedal a znovu sa zachechtal. „Prečo mi nenapadlo skôr, že Carlisle by toho naozaj nebol schopný?“
Carlisle zvraštil obočie a pozrel na Edwarda. Chvíľu si vymieňali pohľady, takže to vyzeralo ako nejaký myšlienkový rozhovor a o sekundu aj Carlisle zmenil výraz. Zrazu sa tváril šokovane a ohromene.

„Čo?!“ Začínala som byť nervózna, nepáčilo sa mi, kam toto celé smeruje.
Carlisle sa uškrnul. On sa usmieva? Teraz?
Ruka mu vyletela k tvári, akoby si ju chcel zakryť pred nejakou nevypovedanou hanbou a znovu sa zasmial.

„Mary?“ povedal zrazu bezvýrazne a znovu na mňa uprel pohľad. No pozeral sa na mňa úplne inak ako pred chvíľou. Prečo má takú nežnosť v očiach? Začala som mať neblahú predtuchu, že moje tajomstvo náhle prestalo byť tajomstvom.

„Áno?“ vyhŕklo zo mňa. Rýchlo som švihla pohľadom na Carlislea a hneď na to na Edwarda, hľadajúc nejaké iné vysvetlenie ich náhlych záchvatov smiechu, no predtucha, ktorá sa ma zmocňovala, neklamala.

„To, že by si toho nikdy nebola schopná.... Klamala si?“ Zaskočil ma tou otázkou. Svet sa mi zakrútil pred očami v momente, keď som si uvedomila, kam Carlisle smeruje.

„Ja, ja...“ zakoktala som sa a ustúpila som pár krokov dozadu. Zrazu som mala neopísateľnú chuť znovu sa vrátiť do svojej izby a môcť vrátiť aj celý tento rozhovor späť. „Nechápem, na čo narážaš.“

„Naozaj?“ spýtal sa Carlisle dôrazne a v jeho tóne som postrehla provokáciu. Edward na mňa pozrel so zdvihnutým obočím práve v momente, keď som si spomínala na prvé myšlienky, ktoré mi napadli, keď sa zmienila Alice o svojej vízií...
Prečo som si musela predstavovať Carlisleovu tvár tak blízko svojej? Prečo som si nemohla pomôcť a jednostaj som musela myslieť na jeho sladké pery?

„Dobre, priznávam,“ vydýchla som napokon. „Klamala som.“ Srdce mi skoro umrelo, keď som to vyslovila. Okamžite som tuho zavrela oči, akoby som chcela ujsť pred tým, čo sa deje. Ujsť pred Carlisleovým pohľadom a pred Edwardovým darom, ktorý odhalil všetky moje tajomstvá.
Cítila som sa previnilo.

„Ale to neznamená, že by som to aj urobila,“ dodala som rýchlo.

Carlisle sa pousmial. „O dôvod viac, prečo sa od teba držať ďalej.“ Tentoraz to však znelo odľahčene.
Ja som jeho spokojnosť však neopätovala. Neodpustím mu, že si z toho dokáže – po tom všetkom – ešte takto uťahovať. „Fajn, svoj účel som splnila. Pobavila som vás... takže idem do svojej izby.“ Neuveriteľné, ako rýchlo dokážem zmeniť názor. Momentálne bolo jedinou mojou túžbou zaliezť medzi štyri steny a už nikdy, nikdy odtiaľ nevyjsť, už nikdy sa nemusieť pozrieť do Carlisleových očí. Nemusieť sa znovu cítiť pokorená a zradená.

„Mary.“ Počula som tichý, chlácholivý hlas za chrbtom, no ignorovala som ho. Keď druhýkrát zopakoval moje meno, už som stála na schodoch. Nechcela som, aby videl moje slzy. Nechcela som, aby vedel, čo k nemu v skutočnosti cítim. Pre neho to bola úľava – nie, on nie je jediný hriešnik, už nepotrebuje od nikoho rozhrešenie, pretože ten, kto by to celé spôsobil – naplnenie Alicinej vízie – by som bola aj tak len ja...

 Mea culpa, mea culpa... mea maxima culpa.

Dvere na mojej izbe sa zabuchli a ja som so vzlykom padla na posteľ.

*  *  *

„Mary?“ ozvalo sa spoza dverí. Rozhorčená Alice si pripravovala várku monológov, ktorými by ma počastovala ako trest za nesplnený sľub.

„Daj mi pokoj!“ skríkla som, no môj výkrik utlmil hrubý páperový vankúš, v ktorom som ešte stále mala zaborenú hlavu. Snažila som sa svoju hlavu odľahčiť o čo najväčšie množstvo kyslíka, pretože mi to pomáhalo potláčať tú bolesť, ktorá ma bodala do srdca znova a znova.

„Môžeš, prosím ťa, odomknúť? Inak vylomím dvere!“ dožadovala sa Alice napriek mojim tichým vzlykom. „Mary! Je to dôležité, naozaj.“ Tentoraz to znelo prosebnejšie.
S povzdychom som sa zdvihla z postele, utrela som si slzy do rukáva a zamrkala som očami, aby som rozohnala slzavú záclonu, ktorá mi zastierala zrak.

„Dúfam, že je to dôležité, inak poletíš skutočne krátkou cestou do Afriky,“ hlesla som chrapľavo, keď som otočila zámkou a dnu vletela roztrasená Alice.

„Bolo by mi ľúto tých dverí,“ zaštebotala, no razom sa jej na tvári usadil predchádzajúci napätý výraz. Prudko sa posadila na moju posteľ a rukami si zakryla tvár.

„Čo?!“ skríkla som, keď som zachytila v jej pohľade niečo ako pocit viny.

„Prepáč, naozaj... Strašne sa ospravedlňujem,“ hlesla ticho a opäť sa na mňa ľútostivo pozrela. „Nechcela som toto spôsobiť... Zle som si to vysvetlila...“

„Čo?“ zmohla som sa opäť len na to jediné slovo.

„Ja... Zle som pochopila tú víziu. Pokazila som to! Celé som to pokazila!“

„Alice?“ Tentoraz v mojom hlase zaznela obava. Moje srdce sa opäť rozbúchalo, akoby tušilo, že to, čo Alice povie, mi spôsobí ďalšiu ranu.

„Moja vízia sa zmenila,“ začala, no v momente ako vyslovila slovo vízia, mne sa zdvihol žalúdok a musela som ju zaraziť.

„Prosím ťa, len žiadne vízie! Dobre? Nechaj ma tak, Alice!“

„Mary, ide o tvoj život, skutočne.“

„Počúvaj ma!“ zavrčala som a varovne som vystrčila ukazovák. „Nechcem počuť už nič! Čo sa má stať, stane sa... Je mi to jedno.“

Alice žalostne vzlykla a pritiahla si ma k sebe na posteľ. Bola som schopná uveriť, že keby mohla plakať, určite by jej po lícach stekali slzy – no upíri nemôžu.
„Mary, je mi to tak strašne ľúto...“

„Čo? Už nevidíš bábätká?“ To jej bolo tak ľúto? Chcela snáď mať opäť svoju dokonalú rodinnú idylku a priala si snáď, aby som nahradila Esmé v Carlisleovom živote?

„Stále vidím to dieťa,“ vydýchla Alice a mňa zamrazilo. Neveriacky som na ňu pozrela.

„Ako to... veď som sa práve s Carlisleom pohádala a...“

„Nie to dieťa. Iné dieťa! To ma zarazilo najviac... A najhoršie je,“ odmlčala sa a v jej očiach sa odrážala neskutočná ľútosť. „Už tam nevidím teba, ani Carlislea... Ste... no... mŕtvi.“

<< 19. kapitola | 21. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 20. kapitola: