Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 2. kapitola

17.03.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1690×

„Aká bola cesta?“ spýtal sa ma Carlisle, keď sme sa usadili v jeho dokonale vyleštenom čiernom Mercedese. Snažila som sa netváriť udivene. V autách sa síce nevyznám, no už len na prvý pohľad mi bolo jasné, zhruba o akú cenovú kategóriu ide.

„Zdĺhavá,“ prehlásila som a znovu som sa zahľadela von oknom. Pochopí, že nemám náladu na rozhovor?

„Ani sa ti nečudujem. Miranda Lockwoodová nie je práve sympatická osoba,“ skonštatoval so smiechom.

„Veľmi jemne povedané... Ale máte pravdu,“ prikývla som a pokúsila som sa o krátky úsmev. Cítila som sa hlúpo, neschopná akejkoľvek komunikácie bez toho, aby som nepokazila celkový, už aj tak zlý, dojem zo seba. Napokon som rezignovala a rozhodla som sa pre čo najkratšie odpovede.

„Prosím, hovor mi Carlisle. Všetky deti mi tak hovoria,“ upozornil ma, keď zaregistroval moje vykanie.

„Máte deti? Aké staré?“ spýtala som sa so záujmom. Bol príliš mladý na to, aby mal deti. Pozrela som na jeho ruky držiace volant. Samozrejme, mal svadobnú obrúčku. Je ženatý.
Carlisle mi venoval krátky zhovievavý pohľad.

„Prepáč... Carlisle,“ opravila som sa rýchlo.

„Nemám vlastné. Rosalie a Jasper sú o rok starší ako ty. Adoptoval som ich, pretože inak by ich rozdelili. Sú to dvojčatá. Priali si zostať pohromade ako rodina.“

„To bolo od teba veľmi šľachetné.“ Uznanlivo som pokývala hlavou, v duchu vstrebávajúc informáciu, že okrem úplne nového života v úplne cudzom štáte, budem musieť zapadnúť do úplne novej rodiny - ešte k tomu s dvoma staršími súrodencami. Časy, keď som si užívala osamotený, takmer bezstarostný život jedináčika pominuli.

„A to nie je všetko,“ pousmial sa. „Emmett a Alice vyrastali v rovnakom sirotinci ako Rosalie s Jasperom. Jednoducho som ich nemohol rozdeliť. Rýchlo pochopíš prečo.“

Krátko som sa zamyslela, no napokon som usúdila, že sa nechám prekvapiť. Naozaj si neviem predstaviť dôvod, prečo by niekto adoptoval naraz štyri siroty.

„Edward je najstarší.“ Preboha, to čo je za človeka! Zberateľ opustených detí? „Už je ženatý. Ešte s nami žije jeho žena Bella a jej mladšia sestra Renesmeé. Obe prišli o rodičov.“

Ach, Bože...

 

„A tvoja manželka?“ prerušila som ho. Uvedomila som si, že ju vôbec nespomenul.

Carlisle sa na chvíľu odmlčal. Všimla som si, že vráska, ktorú mal na čele, sa ešte viac zvýraznila. Zrazu ma zaplavil pocit, že moja otázka nebola na mieste, no nemohla som ju vrátiť späť.

„Je mŕtva,“ prehlásil stručne.

„To mi je ľúto,“ povedala som rýchlo a radšej som sa pozrela von oknom. Naša konverzácia sa skončila. Sledovala som husté lesy, hýriace všetkými odtieňmi zelenej, aké som si len dokázala predstaviť, ktoré lemovali kľukatú cestu. Ako je to ešte ďaleko?

Moje prosby boli vyslyšané. Auto dorazilo k veľkému, moderne pôsobiacemu domu. Vzhľadom na cestu, tak vzdialenú od civilizácie, som čakala skôr nejaký zrub, alebo dom na samote, no to, na čo som hľadela, sa mojej predstave ani zďaleka nepodobalo. Dom bol obrovský, priestranný, s veľkými oknami a presklenou verandou. Opatrne som zabuchla dvere auta, dávajúc si pozor, aby som náhodou nepoškrabala ten dokonale naleštený lak.

Carlisle ma viedol hore schodmi. Vstúpili sme do domu. Dole v predsieni už čakala celá Cullenovská rodinka. Keď som zaregistrovala všetky tie tváre, ktoré na mňa zízali, ovládla ma príšerná nervozita. Letmo som si ich všetkých preletela pohľadom. Chvíľu som zostala zarazene stáť. Niečo mi tu nesedelo. Znovu som sa na nich pozrela, tentoraz oveľa pozornejšie. Všimla som si, že aj oni si ma skúmavo prezerajú.
Zrazu som mala pocit, že je v dome až príliš veľké ticho. Okrem štebotania vtákov z vonku a televízora, ktorý kdesi na poschodí vysielal futbalový zápas, som nepočula nič. Vôbec nič.
S hrôzou som si uvedomila, že ani v aute, okrem zvuku motora, som nepočula nič.
Ich srdcia boli mŕtve.
Až na jedno... Zrak mi skĺzol na mladé dievča s dlhými hnedými vlasmi. Jej dokonalá pleť bola porcenálová, rovnako ako pokožka ostatných, no na lícach mala zreteľné naružovelé rumence. Bola živá – no len čiastočne. Naše pohľady sa stretli. Dúhovky mala teplej, čokoládovohnedej farby. Rýchlo som si preletela pohľadom ostatných. Ich oči žiarlili medovo-zlatým odtieňom.

„Takže, toto je Rosalie a Emmett,“ začal Carlisle, ukazujúc na dvojicu najbližšie k dverám. Zrazu som pochopila, prečo ich nemohol rozdeliť. Emmett, vyšportovaný mladý muž s tmavými vystrihanými vlasmi, objímal vysokú blondínu okolo pásu. Takto sa k sebe zrejme súrodenci nezvyknú správať. Okamžite mi bolo jasné, že nasledujúca dvojica, stojaca hneď vedľa nich, sú Alice a Jasper. Jasper sa svojou blonďavou hrivou nápadne podobal Rosalie a svojim strapatým účesom zas Alice.
Nemýlila som sa. Carlisle mi ich napriek tomu predstavil.

Napokon prišla na rad záplava vlasov hnedých odtieňov - Edward, Bella a Renesmeé, dievča, ktoré mi už predstavovať nemuseli. Stále som sa nemohla ovládnuť, aby som ju nehypnotizovala pohľadom. Mala som dojem, že môj záujem o ňu je obojstranný. Totiž, jej srdce nebolo jediné, ktoré v tejto miestnosti bilo. Ešte jedno uháňalo svojim tlkotom o závod. To moje.

<< 1. kapitola | 3. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 2. kapitola: