Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 18. kapitola

22.04.2011 (16:30) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1301×

„Počkaj, teraz to myslíš ako vážne, alebo to má byť nejaký hlúpy žart?“ premeriavala som si Alicinu vážnu tvár.

 „Skutočne!“ ohradzovala sa takmer dotknuto. Prudko vstala z kresla a začala sa prechádzať skoro nepovolenou rýchlosťou hore-dolu po mojej izbe.

 „Opatrne, ešte spôsobíš hurikán,“ upozornila som ju, keď sa moje knihy na poličkách začínali pod jej tempom samé od seba listovať. Hrozilo, že za chvíľu sa celá labilná polica zosype aj s nimi.

„Dobre, tak ešte raz,“ znovu sa sústredila Alice. Zvraštila svoju krásnu tvár v strnulom výraze. Sledovala som, ako jej pohľad zablúdil kdesi do neznáma a zostal visieť na nejakom neurčitom bode. Keď ani po piatich minútach nežmurkla, zľakla som sa, že sa jej niečo stalo, tak som ju prerušila hlasným zakašľaním.

Alice sa strhla.
„No,“ skonštatovala napokon, „nič sa nezmenilo.“

„Nemožné!“ vyhŕkla som nespokojne. „Nemôžu byť tvoje schopnosti pokazené?“

„Ako to myslíš?“ urazila sa a oduto si sadila na moju starostlivo ustlanú posteľ. „Nikdy sa nemýlim. Všetko to závisí od tvojho rozhodnutia a ver mi, aj mňa by zaujímalo, prečo v tvojej budúcnosti vidím malé umrnčané mimi.“

„To by zaujímalo aj mňa.“

Opäť som zalovila do blízkej minulosti a pokúšala som sa vyhrabať zo spomienok niečo, čo by mi pomohlo rozlúštiť túto záhadu.

„Dobre, tak ešte je tu jedna možnosť. Nemusí to tak celkom závisieť len od teba,“ povedala a skúmavo si ma premerala.

„Tak potom od koho?“

„No... pokiaľ viem, na dieťa treba väčšinou dvoch,“ začala, no ja som sa prudko postavila a nesúhlasne som krútila hlavou.

„Nie, nie. Absolútna blbosť. Nemám priateľa!“

Alice sa na mňa zhovievavo usmiala. „Nehovorím, že musíš mať priateľa alebo, že ho budeš mať... Len vravím, že na to treba dvoch. A v tomto prípade je pravdepodobnejšie, že to rozhodnutie padlo z tej druhej strany.“

„Nie,“ opäť som zavrtela hlavou, „dokonca nepoznám nikoho, kto by si so mnou mohol plánovať – ako si to nazvala? – mimi.“

„Očividne niekto taký je, keďže to rozhodnutie už padlo.“

„Nemôžeš sa mýliť? Alebo - nemôže to byť nejaké rozhodnutie do budúcnosti? Pokiaľ áno, potom je dosť možné, že je to aj moje rozhodnutie... Tak o niekoľko rokov... O pekných pár rokov neskôr.“

„Nie,“ nesúhlasila Alice, „to rozhodnutie už padlo – inak by som to nevidela. Rozumieš? A myslím,“ otočila svoj pohľad zrazu k dverám, „že tento rozhovor odložíme na neskôr. Práve sem ide niekto, kto sa s tebou chce zoznámiť.“

V momente, ako dopovedala, sa na dverách ozvalo zaklopanie a dnu vošiel Carlisle nasledovaný nejakou cudzou osobou.

„Ahoj, Mary,“ pozdravil ma a rukou ukázal na vysokého, opáleného muža s krátkymi čiernymi vlasmi a očami teplej, hnedej farby. „Chcem ti predstaviť nášho dlhoročného rodinného priateľa. Toto je Jacob Black.“
Jacob ku mne pristúpil a podal mi ruku.

„Teší ma,“ vyriekla som a skúmavejšie som si ho prezrela. Do nosa mi udrela jeho podivná vôňa, alebo skôr puch, ktorý by som označila za smrad a jeho dlaň ma takmer popálila.

„Mňa tiež veľmi teší,“ usmial sa, no na jeho tvári sa zračilo rovnaké prekvapenie.

„Ona je...?“ začal, no Carlisle zdvihol dlaň, aby mu to vysvetlil.

„Nie je upír.“

Jacob sa tentoraz usmial o čosi srdečnejšie a počula som, ako si hlasno vydýchol úľavou. So zdvihnutým obočím som pozrela na Carlislea, ktorý pochopil môj údiv a usmial sa.

„Neskôr ti to vysvetlím,“ šepol tak, že to ani Jacobove uši nemohli zachytiť.

„Ako dlho sa poznáte?“ spýtala som sa so záujmom Jacoba a nemohla som sa primäť, aby som od neho odtrhla zrak. Nebol to upír, no napriek tomu pozná ich identitu. Kto to potom je?

„Už dlho,“ povedal krátko a usmial sa na práve prichádzajúcu Nessie.

„Je tu otec?“ spýtala sa rýchlo a šibla pohľadom po miestnosti.

„Nie,“ upokojil ju Jacob, „ale aj tak by si ma mala počkať dole... Pokiaľ nechceš, aby mi odtrhol hlavu.“

Nessie po ňom hodila ľútostivý pohľad a vyskočila na špičky, aby ho krátko pobozkala na líce.
„Uvidíme sa,“ šepla a zmizla za dverami.

Jacob si všimol môj spýtavý pohľad.
„Edward ma nemá príliš v láske,“ vysvetlil. „Dôvod je, dúfam, jasný.“

„Ehm,“ odkašľala som si. „Takže, spoznal si sa s Nessie? Tak to Carlisle myslel?“

„Nie tak celkom,“ snažil sa ma vyviesť z omylu. „Ja som poznal Nessie ešte skôr ako sa vôbec narodila,“ žmurkol na mňa.

Moja sánka klesla ešte o čosi nižšie ako do teraz. Kto je tento podivný človek? Ak poznal Nessie ešte skôr, potom musí mať minimálne štyridsať rokov... Možno ešte viac.

„Takže nie si človek?“

„No, nie... Som tak trochu vlkolak,“ opravil ma.

Vyvalila som na neho oči ešte viac. „Vlkolak? To ako naozajstný vlk?“

„Vyzerá to tak,“ potvrdil a jeho biele zuby zasvietili v širokom úsmeve.

„Och,“ vyšlo zo mňa, keď som prekonala prvotný šok, „začínam si pripadať pomaly ako v rozprávke.“

Jacob sa rozosmial. „Neboj sa, toto je pre mňa tiež tak trochu nočná mora... Samozrejme, nemám na mysli Nessie.“

„Ako to myslíš?“

„Asi nečítaš legendy, však? Vlkolaci nevychádzajú s upírmi a už vôbec nie priateľsky,“ vysvetlil a otočil sa pri tom dozadu, aby sa presvedčil, či ho Edward náhodou nepočuje.

„Nessie je upír,“ poznamenala som.

Jake sa opäť rozosmial. „Nie tak celkom. Nessie mi aspoň nepáchne.“

Nepáchne? Po chvíľke rozmýšľania mi došlo, prečo som cítila ten odporný puch. Nechcela som byť nezdvorilá, no musela som sa ho na to opýtať.
„Takže, ak som to správne pochopila... Nemala by som ťa mať v láske len preto, že mi smrdíš?“

Jacob zvraštil obočie. Potom sa prudko otočil na Carlislea, ktorý stál zastrčený za rohom.
„Hovoril si, že nie je upír!“ povedal obviňujúco.

Carlisle vyšiel spoza roha a premeral si ma ustarosteným pohľadom. „Veď práveže nie je,“ povedal ticho, no neznelo to presvedčene.

„Tak potom, čo vlastne je? Nessie som predsa nikdy nesmrdel!“ Prišlo mi komické, že sa takto hádajú kvôli niečiemu smradu, keď to tak musím povedať, ale zrejme v tom bolo niečo viac.

„Neviem, Jacob, naozaj,“ povedal Carlisle úprimne. „Dobre vieš, že by som nikdy neklamal. Môžeme sa len domnievať, že je niečo podobné ako Nessie.“

„Niečo podobné?“ Znelo to už omnoho naštvanejšie. Jacob si ma premeral pohľadom, pri ktorom som mala pocit, že ma má chuť hneď tu na mieste zabiť. Asi som nebola príliš ďaleko od pravdy. Zrazu sa prudko otočil a vypochodoval z mojej izby, akoby som urobila niečo strašné. Neopovážila som sa na to opýtať Carlislea. Už som to dosť prepiekla, keď som vôbec spomínala ten smrad...

„Tak to je bohovské,“ počula som ako na niekoho začal kričať, keď zišiel dolu. „Chránite nejakého prišelca a popri tom ani netušíte, čo je to vôbec za netvora.“

„Netvora?“ ozval sa Edwardov nahnevaný hlas. „Netvora? Na tvojom mieste by som sa pozrel v prvom rade na seba, chlpáč.“

„V poriadku, tak takto. Pochopím, keď je niekto upír, alebo vlkolak, alebo poloupír... Ale ona? Vieš mi povedať, čo to vlastne je? Ako si môžete byť takí istí, že naozaj nie je nebezpečná?“

„Nikomu by naschvál neublížila,“ obraňoval ma Edward. Počula som, ako tresli verandové dvere a tentoraz sa krik ozýval z vonku.

„Dobre, tak mi povedz, čo vlastne je.“ Stuhla som pri pomyslení, že by Edward spomenul čo i len jednu z vecí, ktorými sa v skutočnosti živím. Duše ľudí, alebo krv? Ktorá alternatíva je pre vlkolaka prijateľnejšia?

„Normálne, ľudské jedlo.“ Znel pokojne a presvedčivo.

„Dúfam, že to nemyslíš dvojzmyselne,“ odfrkol Jacob, no bolo počuť, že sa trochu upokojil.

„Počuj, vráť sa dnu, všetko ti vysvetlím, áno?“ povedal Edward a snažil sa, aby to vyznelo mierumilovne.

Jake si ešte raz odfrkol, no poslúchol. „Dobre, ale rýchlo,“
Dvere znovu buchli, tentoraz, keď sa všetci nahrnuli dole. Pozrela som na Alice s otázkou v očiach.

„Myslím, že môžeme ísť dole... Teda skôr, mali by sme ísť.“ Zdvihla sa z postele a obe sme zišli dole do obývačky a usadili sme sa k ostatným na gauč. Snažila som sa nevšímať si Jacobov podozrievavý pohľad. Dokonca si ani nesadol, len sa postavil obďaleč dverí a ruky si zložil na vypracovanej nahej hrudi v odmietavej pozícií. Jeho gestikulácia naznačovala, že sa necítil v našej spoločnosti príliš dobre. ´

„Takže,“ začal hovoriť Edward, keď za nami do miestnosti postupne prišli všetci. „Mary nie je tak celkom upír,“ pozrel na mňa. Mohla by som odprisahať, že môj pohľad bol ešte spýtavejší ako Jacobov.
Čo sa o sebe nedozviem?
Edward sa na mňa zhovievavo usmial.
„Môžeme len hádať. Ide po nej Jane.“

Jacob sa krátko zamyslel, a potom vyvalil prekvapený pohľad na mňa.
„To nemyslíš vážne, to ona?“ vyhŕkol a jeho tón prezrádzal, že hovorí o nejakej konkrétnej osobe, o niečom, o čom vedel už skôr.

„Počkať!“ vyhŕkla som, keď som si uvedomila, že je reč o mne.
„Jane?“ vyslovila som znovu jej meno, aby som sa ubezpečila, že som naozaj počula správne. Okamžite mi mysľou prebehla spomienka na nepeknú nočnú moru...

Jane, Jane, Jane... opakovala som si stále dokola. To meno som už raz počula.
Prudko som vstala, prepaľujúc Edwarda pohľadom.
„To nemyslíš vážne!“ skríkla som, keď mi to všetko naraz docvaklo. Už chápem, prečo sa ma ujali.
„Takže o to ide? Predsa len o moje schopnosti? Celý čas som pre vás len nejaká tajná zbraň, ktorú použijete, aby ste ich porazili?!“

„Mary,“ prerušil ma Edward a snažil sa ma upokojiť. „Nie je to tak, ako si myslíš.“

„A ako teda?“ vyhŕkla som netrpezlivo a na mieste som prestupovala z nohy na nohu.
Edward si otrávene vzdychol a tak, ako po tisíckrát predtým, znovu mi dôrazne zopakoval vetu: „Len ťa chránime a - v jednom máš pravdu - tvoje schopnosti v tom hrajú dosť značnú rolu. Práve kvôli nim si v nebezpečenstve.“

Nespokojná s odpoveďou som si pomaly začínala všetko skladať do zmysluplnej skladačky, no boli to len domnienky a teórie, nepodložené ničím, len mojou nedôverou a strachom. Napokon som sa rozhodla jednu z nich vysloviť nahlas.
„Takže priznávaš, že som nebezpečná, áno? To znamená, že ak ma nepoužijete proti nim, minimálne sa postaráte o to, aby som sa im náhodou nedostala do rúk?“ Moja otázka ho zrejme zaskočila. Mlčal a to ma presvedčilo, že som trafila klinec po hlavičke.

„Máš pravdu,“ povedal po chvíli Carlisle. S výčitkou v očiach som sa prudko otočila k nemu. „Nepopieram, že je veľmi dôležité, aby sa k tebe Volturiovci nedostali, no na druhej strane, už patríš do rodiny. Si našou súčasťou a ako som ti sľúbil – a to neporuším – ochránim ťa.“
Jeho pokojný pohľad a nežný hlas ma takmer odzbrojil, no ovládla som sa a pozbierala som zvyšky hnevu, aby som ho mohla usvedčiť z opaku.

„Môžem ti to len veriť,“ precedila som cez zuby, preklínajúc ho pohľadom. „Ale čo ak by som sa rozhodla od vás odísť a postarať sa o svoje bezpečie sama?“
Carlisle sklopil zrak a zamyslel sa.

„No?“ pobádala som ho k odpovedi. Po dlhom povzdychu sa na mňa znovu pozrel, tentoraz ma úplne prenikal svojim jantárovým pohľadom a šepol:
„V tom prípade ťa tu budem musieť podržať násilím.“

„Tak to nie!“ skríkla som.

Sama som zostala prekvapená, keď sa moje nohy samé od seba zdvihli a rýchlymi krokmi si to namierili priamo proti Carlisleovi. Hnev vo mne vzkypel až mi krv v žilách priam vrela. Len nesúvisle som vnímala svoje dlane, ktoré sa vystreli voči jeho hrudi, keď som podišla celkom blízko k nemu. Moja myseľ spomalene spracúvala fakt, že Carlisle, v momente ako som sa ho dotkla, odletel asi meter dozadu a s hlasným tresnutím vrazil chrbtom do steny, ktorá v mieste jeho dopadu pukla. Prasklina sa rýchlo šírila až hore ku stropu, nebezpečne sypajúc drobnú omietku, a tam zastala.

V tom momente, ako v spomalenom filme, som si periférnym zrakom všimla, ako sa na mňa niečo rúti. Prudko som otočila hlavu, aby som zistila, že je to Jasper. Stačila som sa uhnúť a on dopadol na rovné nohy presne na mieste, kde som pred stotinou sekundy stála ja. Z opačnej strany tento pokus zopakoval Emmett, no znovu som sa uhla. Emmett však nepristál hladko, ale ešte sekundu sa šúchal bruchom po podlahe.

„Do riti!“ zahrešil, keď sa znovu postavil na nohy. „Chceš sa hrať na chytačku?“

Znovu proti mne vyštartoval, pokynul hlavou na Jaspera, takže ma obaja obkľúčili. Vpredu stál Edward a Bella, takže východ bol zatarasený. Inštinktívne som uhla dozadu, no vrazila som do Carlislea, ktorý sa medzi tým stihol pozbierať.

Celé to trvalo možno sekundu, dve, dokonca čas, ktorý som venovala uvažovaniu nad tým a uvedomeniu si, čo sa práve stalo, sa zdal dlhší ako celý incident.

Zozadu ma zovrela železná obruč a moje pľúca žalostne protestovali voči tlaku, ktorý som nemohla povoliť, aj keď som sa snažila zo všetkých síl vymaniť.

„Pusti ma!“ zvrieskla som, no Carlisle ma držal pevne.

„Oči,“ hlesol Jasper.

Carlisle ma druhou rukou nešetrne schmatol za vlasy a hlavu mi nasilu sklonil až ku krku.

„Zavri oči!“ precedil cez zuby Jasper.

 „Trhni si,“ odvrkla som a pokúsila som sa ho kopnúť, no on sa uhol. Carlisle ma zovrel pevnejšie a tuhšie mi potiahol šticu vlasov tak, že keby som čo len pohla hlavou, vytrhol by mi zrejme naraz celý prameň. Aby bolesť poľavila, dobrovoľne som sklonila hlavu a tuho som zavrela oči.

„Prosím ťa, pusti ma,“ hlesla som zúfalejšie, než som pôvodne chcela.
Carlisle povolil zovretie. Do očí sa mi nahrnuli slzy, hoci som sa ich pokúšala odohnať.

„Mary?“ oslovil ma ticho. V jeho hlase stále zaznievala opatrnosť. „Počúvaj ma, naozaj ti nechcem ublížiť, rozumieš? Ale ak budem musieť...“ Jeho hlas sa stratil v tichu. Vedela som si domyslieť, čo tým chcel povedať. Ak budem musieť, ublížim ti. Zabije ma?
Samú seba som si zrazu predstavovala v úplne inom svetle. Jadrová bomba, odistený granát, alebo akákoľvek iná metafora.
Pre nich bude lepšie, keby som vôbec neexistovala. Pokiaľ by, samozrejme, nechceli použiť moje schopnosti pre svoju vlastnú výhru, čo určite nechceli. Viem, že by to neurobili. Na rozdiel od iných.

„Dočerta, toto už vôbec nechápem,“ zaznel rozčúlený hlas patriaci Jacobovi. „Na tvojom mieste, Carlisle, by som ju bol dávno zabil - a to bez výčitky.“

„Nechaj si to,“ zasyčal Emmet, „len ju treba trochu skrotiť.“

„Skrotiť?“ zasmial sa Jake. „To dievča práve odhodilo štyristoročného upíra do steny svojou pravačkou, tváriac sa, akoby hádzala kocky!“

„Mohli by ste o mne prestať rozprávať v tretej osobe?“ vyletela som, dopálená neustálym skloňovaním mojej osoby v rôznych dehonestujúcich pomenovaniach od netvora až po príšeru. Carlisle ma ešte stále držal v zovretí, no už som mohla zdvihnúť zrak.

„Okej, príšerka,“ obrátil sa na mňa Jacob. „Môžeš mi povedať, čo máš vlastne za lubom?“

„Za lubom?“ nechápala som. „Skôr by ma zaujímalo, čo máte za lubom vy. Prečo mi doteraz nikto nevysvetlil, čo sa vlastne deje?“

„Myslím, že je zbytočné niečo skrývať. Ak je to naozaj tak, ako povedal Jacob, potom je veľká pravdepodobnosť, že nás tak či tak za chvíľu príde navštíviť pár nehnevaných Prastarých,“ povedal Edward.

Carlisle prikývol. „Máš pravdu.“

„Takže?“ zdvihol obočie Jake, čakajúci vysvetlenie. „Už viem, o kom celý čas tie pijavice hovorili. Aká je teda pravda?“

„Nephilim skutočne existuje,“ potvrdil Edward. Nechápala som o čom hovorí. Odkiaľ vie o Nephilimoch? Čo všetko vlastne vie?

„A predpokladám, že práve sa na jedného takého pozerám, však?“ prehlásil po chvíle ticha Jake, ktorý si ma znovu pozorne premeriaval pohľadom.

„A to nie je všetko,“ pokračoval Edward. „Ona je totiž posledný Nephilim, aký vôbec ešte žije.“

„Nemyslíš vážne!“ vyhŕkol Jake ohúrene.

„Skutočne,“ potvrdila Alice. Pristúpila ku mne a vzala ma za ruku. Carlisle ma konečne pustil.

„Ďakujem,“ šepla som, keď som sa konečne dostala z Carlisleovho objatia a tuhšie som jej zovrela ruku. Alice by nikdy nedopustila, aby mi niekto ublížil.

„Problém je ten, že teraz po nej pôjdu ešte intenzívnejšie. A nielen Volturiovci. Sú aj iné klany, ktoré ju chcú získať na svoju stranu. Tí, o ktorých sme si mysleli, že sú našimi priateľmi a spojencami, nimi už nie sú. Každý si chce zachrániť svoju kožu a hlavne teraz, keď sú sily také vyrovnané.“

„Nezná sa mi, že je to vyrovnané,“ odporoval Jacob. „Vy ste najväčší klan v celej Amerike, ak nie dokonca na celom svete.“

„Už nie,“ nesúhlasila Alice. „Klany z Afriky a Ázie sa spojili. Na ich stranu sa priklonili niektorí stopári a lovci, ktorí sú na tomto svete už mnohé stáročia. A v Ázií je dokonca najstarší klan, hneď po Volturiovcoch. Môžu mať niečo cez tisícročie. A to je podľa mňa dosť na to, aby mali vysokú šancu zvíťaziť.“

„A na stranu Volturiovcov sa pridali vlci,“ skonštatoval Edward.

„Vlci?“ zdvihla zrak Alice a v jej tvári sa naraz objavilo pochopenie. „Aha... tak preto!“ potichu zavrčala, prebodávajúc pohľadom Jacoba.

„Ja za to nemôžem!“ bránil sa. „Nie je to svorka Quilletov. Sú to vlci z Himalájskych vrchov. S nami nemajú nič spoločné. Sú to obyčajní zradcovia a psi!“

„V poriadku, upokojte sa,“ zarazil ich Carlisle. „Nebudeme sa teraz hádať o svorkách. Podstatné je, že dokým sa Mary nedostane do rúk niekomu z týchto klanov, nič nám nehrozí.“

„A čo by sa stalo, keby sa im do rúk dostala?“ zaujímal sa Emmett.

„Potom by to záviselo čisto od nej,“ odvetil Carlisle a cítila som, ako ma jeho pohľad opäť prepaľoval.

„Keby som sa dostala do niečích rúk,“ precedila som cez zuby nahnevaná toľkou nedôverou, „bez váhania by som im vysala duše!“

Emmett sa zasmial, znelo to naozaj oduševnene. „To nemyslíš vážne.“ Takmer sa zadúšal smiechom. „Už si ťa viem predstaviť. Hlavne, že ťa zložili štyria upíri. Som zvedavý, ako si poradíš s Prastarými.“

„Koľko majú vlastne tí Prastarí?“ spýtala som sa, zamýšľajúc sa, prečo si vyslúžili takú podivnú prezývku.

„Pretože sú jednoducho starí,“ nechápal Emmett moju otázku. „Všetci majú viac ako tisíc rokov.“

„Ale skutoční Prastarí boli ešte omnoho starší,“ prehovoril Edward. „Aro, Caius a Marcus. Hovorili sme im aj Noční patróni umenia. Carlisle by ti o nich vedel povedať viac. Prežil s nimi skoro celé storočie. Našťastie, títo páni nám už dávno nezavadzajú,“ pousmial sa.

„Čo sa s nimi stalo?“

„Zabili sme ich,“ povedal Jasper s hrdosťou v hlase. Mala som dojem, že to z nejakého dôvodu myslel dvojzmyselne. Pozrel pri tom na mňa významným pohľadom plným výstrahy.

„Bez ujmy?“ spýtala som sa.

Na chvíľu v miestnosti zavládlo ticho. Nevedela som si vysvetliť tú náhlu zmenu nálady a ponurosť, ktorá zrazu obklopovala všetko okolo.

„Nie, nie tak celkom,“ ozval sa tichý Carlisleov hlas. Spoznala som v ňom opäť tú známu bolesť, ktorá tam bola vždy, keď hovoril o jednej konkrétnej osobe. Ani nemusel nič povedať, aby som vedela, že človek, o ktorom hovorí, je jeho žena.
„Esmé,“ šepol. „No napokon sme pomstili jej smrť.“

„Kto ju zabil?“

„Marcus. Vedel, ako veľmi nás to zlomí.“

„Prečo to spravil?“ nechápala som.

„Marcus mal dar vidieť vzťahy. A náš vzťah bol veľmi silný. Naša rodina držala neoblomne pokope – aj zásluhou Esmé, bez ktorej by to všetko bolo inak. Vieš, najúčinnejšia stratégia od vekov bola pokúsiť sa rozdeliť nepriateľa... Pretože jednotlivec nikdy nezmôže toľko, koľko skupina... alebo rodina.“ Jeho hlas sa zlomil. Prebehol pohľadom každého z nás.

„Mali by sme držať spolu a odložiť bokom všetok hnev,“ zašepkal.

Bolesť, ktorú som z neho cítila, ma skoro položila na kolená. Myslela som si, že je to snáď niečo zo mňa, niečo neurčité, čo ma zvnútra ubíja, no potom som si uvedomila, že sa takto cítim zakaždým, keď vidím na Carlisleovej tvári trápenie.

17. kapitola | 19. kapitola

______________________________________________________

Ahojte, ospravedlňujem sa, že som teraz pár dní stagnovala... Opäť škola. Snáď som to touto dlhšou kapitolkou odčinila. Dúfam, že nebola až príliš dlhá. Mimochodom, stačilo takto zbežne popísať, čo sa stalo s Esmé? Alebo ste očakávali niečo viac? Mne sa k tomu už veľmi nechce vracať, aby som nepísala vkuse dookola to isté...

P. S.: Všetkým prajem pekné Veľkonočné sviatky!

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 18. kapitola: