Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 16. kapitola

08.04.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1143×

„Nie! Prečo mi jednoducho nemôžeš dať pokoj? Alebo snáď nechápeš význam slova súkromie?!“ ozýval sa rozhorčený hlas z poschodia. Mary s hlasným tresnutím zabuchla dvere a o chvíľu už s blčiacimi očami schádzala po schodoch.

„Čo sa stalo?“ Zdvihol som hlavu od knihy, ktorú som v skutočnosti ani nečítal – pohľad som mal upretý už vyše hodiny na tú istú stranu.

„Ja... Prisahám, zabijem ho!“ precedila pomedzi zuby, potláčajúc hnev. Jemne som nadvihol obočie. Z jej výrazu som nedokázal vyčítať o koho ide tentokrát. Bol som príliš zamyslený, aby som počul kto ju tak nahneval.

„Jasper,“ vysypala zo seba rýchlo a vrhla na mňa prosebný pohľad.

„S tým nič nespravím,“ povedal som a snažil som sa pri tom nevyznieť pobavene. Vyzerala rozkošne, keď sa tak rozčuľovala – aj keď, v jej prípade je to ako korčuľovanie na tenkom ľade. Ešte jej chvíľu potrvá, kým sa naučí zvládať emócie. Je príliš mladá. Príliš mladá...

„Stále mi sliedi za pätami! Dokonca sa nemôžem priblížiť k Alice bez toho, aby nenačúval o čom sa rozprávame. Chápem, že sa ma bojíte, ale je toto naozaj potrebné?“

„No tak, načúvanie bol vždy problém, ktorý už svojim spôsobom raz patrí k našej prirodzenosti. Pokiaľ by ste sa vy dve chceli pozhovárať kdesi v súkromí, museli by ste odbehnúť tak kilometer-dva mimo dosahu upírov.“

„Ďakujem za povzbudenie,“ hlesla sarkasticky a jej krásna tvár sa skrivila v ešte nazlostenejšej grimase. Rezignovane sa posadila na gauč vedľa mňa. „Čo to čítaš?“ ukázala na hrubú knihu, ktorú som držal v ruke, ešte vždy na tej istej strane.

„Och,“ rýchlo som sa pozrel na obal, „J. S. Bach – Životopis.“ Na moje prekvapenie sa Maryina tvár rozžiarila nadšením.

„Zaujímaš sa o hudbu?“ spýtala sa so záujmom. Hudobníčka? Tak to by mi nenapadlo. O tomto by sa mohla porozprávať skôr s Edwardom... Alebo s Esmé, keby ešte žila. Potešila by sa, že máme v rodine ďalšieho muzikálne založeného člena. Rýchlo som potlačil myšlienku, ktorá sa mi opäť vynárala. Nechcel som spomínať na Esmé, na jej rozžiarenú, šťastím naplnenú tvár zakaždým, keď Edward hral jej obľúbenú pieseň.

„Iba čisto teoreticky. Edward je hudobník. Kedysi hrával na klavír.“

„Kedysi?“ Postrehla ten zvláštny, prázdny tón v mojom hlase. Nedokázal som skrývať smútok tak dokonale, ako som si myslel. Aspoň nie pred ňou. Iný by si to nevšimli – no, ona áno.

„Odkedy zomrela moja manželka – jeho matka -, už sa klavíru nedotkol,“ začal som vysvetľovať, no zarazil som sa uprostred vety. Nechcel som o tom hovoriť, tak prečo som s tým vôbec začal?

Mary pochopila moju zdržanlivosť a prikývla hlavou. „V poriadku, nechajme to tak.“ Venovala mi krátky úsmev a zdvihla sa na odchod.

Vtom sa stalo niečo neočakávané, niečo, čo som si nedokázal vysvetliť - alebo len nechcel pripustiť. Bodlo ma pri srdci, keď som si uvedomil, že odchádza – hoci len do svojej izby, alebo kdekoľvek v tomto dome, kde mala namierené. Nechcel som hovoriť o Esmé, pretože všetko, čo sa týkalo jej, mi spôsobovalo iba smútok. Spomienky na ňu boleli, ako keď z hlbokej rany znovu a znovu strhávate staré chrasty – aj keď ten pocit je pre mňa už len obrazný. Už dávno si nespomínam na akúkoľvek formu bolesti, tej fyzickej – len bolesť duševná, bolesť zo straty –, to je bolesť, ktorá mi neustále pripomína, že aj ja som zraniteľný.

Tak veľmi, ako som nechcel hovoriť o mojej stratenej láske, nechcel som ani, aby Mary odišla. Chcel som jej prítomnosť. Chcel som sa s ňou rozprávať. Chcel som to, proti čomu som tak dlho bojoval – úprimnosť a otvorenosť – a úprimne ma desilo, že práve ona je tá, ktorá vo mne prebudila tú túžbu. Mimo toho aj iné túžby, ktoré som tak dlho potláčal.

„Počkaj!“ vyhŕklo zo mňa napokon. Mary sa zarazila a spýtavo na mňa pozrela. „Môžem ti o tom porozprávať,“ rozhodol som sa napokon, „samozrejme, ak chceš.“

„Chcem,“ hlesla rýchlo a opäť sa ku mne posadila. Videl som, ako napäto čaká na moje slová. Naozaj ma chcela počúvať?

„Volala sa Esmé,“ začal som. Mary sklopila zrak pri jej mene, akoby chápala ako veľa úsilia ma stálo vysloviť ho nahlas. „Žili sme spolu viac ako sto rokov. Veľmi som ju miloval, tak ako ju milovali aj všetky deti – predovšetkým Edward. Často jej hrával na klavír. Veľmi sa jej páčila hudba a tanec. To je dôvod, prečo Edward už nehrá. Vieš si predstaviť, aká obrovská rana to pre neho bola. Bola to jeho matka...“ Sśtíchol som a sledoval som Maryinu tvár. Stále mala sklopený zrak. Bol som zvedavý, nad čím rozmýšľa. Po chvíľke zdvihla oči.

„Ako zomrela? Kedy?“ položila mi zdanlivo jednoduchú, logickú otázku. No jednoduchá odpoveď na to neexistovala - znamenalo to odkryť naraz viaceré tajomstvá, ktoré zatiaľ neboli pre jej uši stráviteľné.

„Zomrela pred tridsiatimi rokmi. Zabili ju upíri z veľmi mocného klanu.“

„Prečo?“

Prečo? Aj ja by som rád vedel prečo. Možno keby na to existoval logický dôvod, nebol by som odsúdený žiť zvyšok svojej večnosti v tom príšernom pocite viny. Lenže ja som vinný. Akýkoľvek pokus očistiť si svedomie bol zbytočný, pretože jediný, kto mohol za jej smrť, som bol ja. Bol som príliš slabý, príliš nerozhodný, možno až príliš hlúpy.

„Je to zložité,“ skonštatoval som napokon. Mary sa na mňa zhovievavo usmiala. Zaskočila ma jej reakcia. Čakal by som skôr niečo emotívnejšie – aspoň pokrčenie plecami, alebo grimasu na tvári, ktorá by prezradila jej nespokojnosť s mojou odpoveďou – no ona len mlčala a uprene na mňa hľadela tými svojimi ónyxovými očami až s nadprirodzeným pokojom.

„Nemusíš o tom hovoriť. Som príliš zvedavá, prepáč,“ pokrútila po chvíľke ticha hlavou.

„Nie, to nie,“ zarazil som jej myšlienky. Tak preto bola tak pokojná? Cíti sa hlúpo, že vyzvedá? „Len je pre mňa ťažké o tom hovoriť. Stále ju ľúbim. Aj keď je už dávno preč. Niekedy mám pocit, akoby tu stále bola. V každej jednej spomienke, každej jednej veci, ktorá mi ju nejakým spôsobom pripomína. Hlavne tu – vo Forks,“ zarazil som sa, keď som si uvedomil, že som načrel až príliš hlboko. Nemal som spomínať Forks. Nemal som jej hovoriť o našej minulosti.

„Bývali ste tu? Ale ako to? Nepripadá to ľuďom podivné? Nestarnete...“

„Nie. Sem sme sa vrátili iba pred rokom. Už nás nikto nepozná. Všetci, ktorí nás poznali už dávno zomreli. Je to pre nás ako staro-nový začiatok. Plus všetka tá nostalgia...“

„A predtým? Kde ste bývali predtým?“ Zaskočila ma novou otázkou. Skutočne je veľmi zvedavá. Musel som sa pousmiať na jej napätom výraze, zakaždým, keď mi položila novú otázku. Bola veľmi netrpezlivá.

„Často sme sa sťahovali. Zatiaľ jediné miesto, kde sme sa zdržali dlhšie, je Denali. Tam žijú naši dlhoroční priatelia. Možno ti o nich Edward hovoril. Žijú rovnakým spôsobom ako my - sú to vegetariáni.“

„Byť vegetariánom je asi neobvyklé, však?“ Na jej tvári sa objavil tieň. Vedel som presne na čo myslí. Ešte stále bojuje s túžbou, no na moje prekvapenie, darí sa jej lepšie, ako by som očakával. Nemala by byť schopná tu so mnou teraz sedieť a takto nenútene sa rozprávať.

„Áno, je to trochu nezvyčajné. Upíri si len veľmi neradi odriekajú to jediné, čo im v ich večnosti spôsobuje naplnenie. Je to ťažký spôsob života - no tie ľahké, široké cesty nikdy nevedú do neba, to zrejme vieš.“ Mary sa na mňa ostro zadívala. Chvíľu skúmala môj výraz. Až po pár sekundách som pochopil prečo. Myslela si, že narážam na bibliu, ktorú si schovávala pod vankúšom.

Nechcel som sliediť - nerád narúšam niekomu súkromie, hlavne keď mi dôveruje, pokladám to za vrcholne neetické – no musel som využiť každú možnosť zistiť viac. Nenatrafil som na nič závratné – ako som očakával. Písmo poznám naspamäť. Ani storočia mi nedokázali z hlavy dostať tie nekonečné pasáže, ktoré do mňa dňom a nocou vlieval môj otec. Mary zrejme študovala tú knihu dobrovoľne. Mala v nej mnoho poznámok – čo by za čias mojej mladosti niekto mohol považovať za znesvätenie a kacírstvo – starostlivo si podčiarkovala pasáže, ktoré ju zrejme zaujali. Kniha bola stará, bolo to jedno zo starších, obšírnejších vydaní biblie, a ošúchaná, očividne čítaná mnohokrát. Najmä jedna pasáž ma zaujala. Bola najošúchanejšia a písmo na tej strane bolo takmer vyblednuté, dokonca bez toho, aby tam bola záložka, sama sa otvárala na tom mieste... Pomaly, ale isto sa blížila k pravde.

Spýtavo som na ňu pozrel. Sklopila zrak, a potom s hlasným výdychom skonštatovala: „No dobre, nechám ťa už tak. Som unavená, pôjdem si na chvíľu ľahnúť.“ Prikývol som hlavou. Nechcel som, aby to takto dopadlo. No tento rozhovor bol až príliš dokonalý - bola to len ilúzia úprimnosti. Obaja máme mnohé tajomstvá a najhoršie je, že dôvod, pre ktorý máme strach ich vysloviť, má len jedno pomenovanie – nedôvera.

Tak veľmi som dúfal, že budeme schopní byť jedna rodina, no bojím sa – a to sa ničoho nebojím viac –, že sa to všetko raz skončí, že ani moja snaha nebude stačiť, a opäť zostanem sám. No nesmiem to dovoliť. Nesmiem sa vzdať takmer pred cieľom. Aj keď ho nikde nevidím, zostáva mi len dúfať, že idem správnym smerom...

Neboj sa, Nephilim... Ja ťa ochránim. Hoci teraz neviem, predkým ťa mám chrániť skôr... Pred nimi? Alebo pred sebou?

<< 15. kapitola | 17. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 16. kapitola: