Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 15. kapitola

06.04.2011 (21:45) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1214×

Pohľad Carlisla:

Vždy, keď som už prestával vidieť svet v jasnom svetle, pomyslel som na ňu. Na ňu a na moje deti, ktoré mi dávali nádej, že všetko, čo sa deje, má zmysel. Láska, ktorú som videl v ich očiach, ma držala pri živote a vo viere. Ešte som toho chcel veľa urobiť a zažiť. V prvom rade si byť istý, že môj odchod by ich nepoznačil. No, nech by som akokoľvek veľmi túžil predčasne opustiť tento svet, ešte neboli pripravení.

Neviem, akoby to zniesli Alice s Jasperom. Tak dlho hľadali našu rodinu a ja by som im mal vziať nádej? Tak skoro?

Rosalie s Emmettom by si poradili aj sami. Ich láska by ich podržala, hoci hádky by ich mohli rozdeliť. Na to som tu bol ja. Bol som zmierovateľ, bol som ten, kto im neustále kládol na srdcia, aká je láska a rodina dôležitá...

A Edward? Edward by to znášal najťažšie. Môj prvý a môjmu srdcu najbližší syn. Teraz, po tej veľkej strate, sme si boli navzájom oporou. Opäť, tak ako pred mnohými desaťročiami, sme boli sami. Vtedy by sa zdalo, že mi bude stačiť on, no dnes, dnes cítim v duši obrovské prázdno. Mám tu všetkých po svojom boku – Edwarda, Bellu, moju malú Renesmé, Alice, Jaspera, Rosalie aj Emmetta – rodinu, ktorú si ani nezaslúžim, rodinu, ktorá prežila všetky prekážky stojí za mnou a podporuje ma. Lenže nie je tu ona... Ona mi bude naveky chýbať.
Teraz mi zostáva už len jediné. Udržať si vieru - vieru, ktorú Edward nemá - vieru v to, že raz sa s ňou stretnem. Hoci aj v pekle. Ale snáď existuje posmrtný život aj pre nás, upírov.

* * *

 




Dnes som mal v práci voľno. Simon to zobral do konca týždňa za mňa.
Celý týždeň má byť pekne. Opäť som musel v duchu poďakovať Alice za jej schopnosti, aj keď ich niekedy zneužívala proti mne. Dnes bol posledný deň pod mrakom, tak som využil šancu, že môžem uniknúť z domu aspoň na chvíľu. Potreboval som sa upokojiť. Porozmýšľať. Bol som si zaloviť v lesoch, no ani to, že som natrafil na početné stádo jeleňov, ma nedokázalo rozptýliť, tak som po pár hodinách behu znovu nasadol do auta a rozhodol som sa previezť.

Jednoducho som musel utiecť pred Edwardovými a Jasperovými spýtavými pohľadmi. Dnes ma dokonca dorazila aj Alice. Mohlo mi byť od začiatku jasné, že to nedopadne dobre. Od momentu, ako som dostal ten list....

Pohľad mi skĺzol na palubnú dosku. Načiahol som sa rukou a vybral som zo šuplíka starostlivo poskladaný papier, na ktorom bolo rýchlym, neupraveným písmom naškrabané:

Môj drahý Carlisle,

viem, že je to odo mňa opovážlivé želanie - sám dobre vieš, že keby som mala inú možnosť, nežiadala by som to od Teba – ale ocitla som sa v nepriaznivej situácií. Budeme musieť opustiť Londýn. No najskôr musím Mary všetko vysvetliť, potrebuje to vedieť. Musíme ju pripraviť na to, že sa čoskoro začne boj.
Dan odišiel na lov, pokúša sa vystopovať jedného z Janinej gardy. Myslím, že nás objavili. Možno sa mu podarí ho chytiť skôr, ako stihne oznámiť Jane, kde sa nachádzame. Pokiaľ sa však niečo stane, čokoľvek, a my by sme ju už ďalej nemohli chrániť, bol by si ochotný postarať sa o ňu?
Viem, je to riskantné pre Teba aj pre Tvoju rodinu. Naozaj nevidím inú možnosť, ver mi. Máme mnoho nepriateľov a Ty si jediný, komu ešte môžeme veriť.

P. S.: Pokiaľ s tým súhlasíš, zasielam nejaké doklady - vieš, čo s tým robiť. Najvhodnejšie by bolo tvrdiť, že som Tvoja staršia sestra. Dan s tým súhlasí. Budem rada, ak mi čím skôr odpovieš.

S láskou Evelyn.

Áno, bola chyba súhlasiť. Nemohol som tušiť, ako sa odvtedy, ako som ju poslednýkrát videl, zmenila. Už to nie je to malé nevinné dievčatko. Je z nej dospelá žena. Nádherná žena.
A ja som absolútny hlupák, pretože som nechal svoje pocity prerásť príliš ďaleko.
Tridsať rokov... Naozaj mi stačilo tak málo na to, aby som dokázal zabudnúť na Esmé?
Keď si spomeniem na svoje obrovské sľuby - keď som jej šepkal do ucha: naveky ťa budem milovať, nikdy na teba nezabudnem... Nie, to sa ani nestane. Nikdy. Nikdy na ňu nezabudnem. A rovnako nedovolím, aby som čo len sekundu strávil myslením na inú ženu.

Keby ma tak nepotrebovala... Keby mala dostatočnú vôľu zvládnuť to sama, nemusel by som s ňou tráviť vôbec žiadny čas. Každá sekunda s ňou ma bolí. Bolí ma to, že som tak príšerne slabý. Taký hriech!

Prudko som otočil volantom a ladne som zvrtol auto na spiatočnú cestu. Opäť sa vo mne rozmohol nepokoj pri pomyslení, že ju znovu uvidím. Jej uhrančivé tmavé oči – momentálne s karmínovo-červeným nádychom – hebké, dlhé vlasy farby ebenu, slonovinovú pleť, ktorá by sa svojou dokonalosťou mohla pokojne vyrovnať tej našej, s tým, že bola omnoho teplejšia, hoci aj tak chladná a omnoho jemnejšia. Rovnako aj jej pery mi vyrážali dych. Koľkokrát som sa na ne neúmyselne zahľadel a len ťažko sa presviedčal, aby som od nich odtrhol zrak. Nemohol som. Nie je to správne.

Toto patrilo a vždy bude patriť len Esmé. Prečo som k nej nemohol cítiť niečo takéto? Možno som aj cítil, ale trvalo mi to niekoľko dlhých rokov, kým som si to pripustil. A teraz to cítim, takmer zo dňa na deň, prerazilo ma to ako blesk z čistého neba, úplne ma to pohltilo. Hoci som nikdy nezažil takýto intenzívny pocit, viem to pomenovať. Nie je to ten sladký pokoj, tá nenalomiteľná istota, akú mi dávala Esmé. Toto je ako víchor, ktorý strháva stromy, ako lavína, ktorá zmetie všetko, čo jej príde do cesty... Nie som na to príliš starý?

Mám štyristo. Vyše štyristo rokov... A... lomcuje mnou vášeň. Bude ťažké ju uhasiť.

*  *  *

„Oh, vitaj!“ Takmer ma vo dverách zrazila Alice. Ešte stále som jej neodpustil ten dnešný incident.

„Ako bolo v práci?“ predniesla jasným hlasom.

„Alice, toto už nikdy nerob, môžem ťa o to požiadať?“ vyslovil som sa, keď som sa uistil, že Mary tu nikde nie je a nemôže ma počuť.

„Čo také, Carlisle?“ Tvárila sa nevinne a venovala mi žiarivý úsmev. Ako to len vedela. Moja malá Alice – vždy vedela rozohnať tie ťažké mračná. Musel som sa na nej zasmiať. Klamanie jej nikdy nešlo.

„Vieš, o čom hovorím,“ napomenul som ju. Alice na mňa zagánila.

„Myslela som to dobre.“ Ako obvykle. Vždy, keď niečo Alice myslí dobre, dopadne to väčšinou nečakane, alebo úplne mimo prianí iných. Jej anjelskej tvári sa, bohužiaľ, mnohokrát nedalo odolať.

„Ja viem, Alice. Netráp sa tým. Len, prosím, naozaj nepotrebujem dostať infarkt myokardu, ak niečo podobné urobíš aj nabudúce.“ Narážal som, samozrejme, na ten očividne nenápadný Alicin pokus dať veci do pohybu. Dúfam, že pre budúcnosť si odpustí tú promenádu v uteráku.

„To máš výhodu, že ho nemôžeš dostať,“ pousmiala sa. „No tak! Mal by si sa trochu uvoľniť. Si celý stuhnutý.“ Vzala ma za ruku a začala ťahať na gauč. Ledva som si stihol odložiť kufor na stôl. Čo má ta malá potvora za lubom? Vybehla z miestnosti a doniesla nejaké DVD.

„Pozrieme si film, čo ty na to?“

„Film?“ Neveriacky som sa ňu vypleštil oči.

„Ehm, Harry Potter, tuším trojka. Volá sa to Väzeň z Azkabanu,“ čítala z obalu DVD-čka, tváriac sa, že naozaj netuší, aký má film názov. Som si istý, že to vybrala úmyselne. Videl som totiž prvé dve časti a nikdy mi nenapadlo dopozerať aj zvyšné.

„Dobre teda,“ súhlasil som napokon. Snáď ma to rozptýli, hoci by som skôr uvítal niečo viac náučného charakteru.

Alice stlačila gombík. Domáce kino zahrmelo úvodnou zvučkou.

„Lumos maxima!“ ozvalo sa z televízora. Vtom na poschodí hlasno tresli dvere. V okamihu som začul zbesilý tlkot srdca a rýchle kroky na schodoch, ktoré niekto na dva skoky zišiel. Mary.

„To nemyslíte vážne! To je.... To je... Aaach! To nie je možné!“ štebotala a s nepríčetným výrazom hypnotizovala obrazovku.

Pochopil som, aký účel mal mať dnešný Harry Potter. Alice. Pokiaľ neprestane s tými hlúposťami, asi ju vlastnoručne zabijem.

„Ja sa scvoknem!“ pišťala ďalej Mary vysokým hlasom. Očividne neregistrovala ani moju, ani Alicinu prítomnosť, len neveriacky hľadela na úvodnú scénu. Rozhodol som sa zostať. Z dvoch dôvodov. Prvý dôvod – sľúbil som to, a druhý dôvod - už som nemal silu odísť. Úplne ma fascinovalo jej detské nadšenie - to ako vpadla do miestnosti – rozšírené zreničky. Dokázala ju potešiť taká maličkosť? Obyčajný film? Jej tvár bola na nerozoznanie. Ani náznak po predchádzajúcej depresii a trápení. Bola jednoducho v inom svete. Vo svete, v ktorom som nebol ja.

Mlčky sme hľadeli na film, ignorujúc Maryine občasné komentáre a doslovné citácie. Ktovie, koľkokrát videla ten film. Rozhodne viac než ja.

„Varujem ťa, Hermiona, ak tá tvoja beštia Prašivcovi ublíži, urobím z nej predložku pred kotlík! Je to kocúr, Ron! Čo si čakal? Je to jeho inštinkt!“ citovala s dokonalým prízvukom. Naozaj to musela vidieť minimálne päťdesiatkrát.

Celý film neodtrhla zrak od obrazovky. Musel som sa pousmiať zakaždým, keď prišla nejaká desivá scéna a striaslo ju, a keď jej pripadalo niečo vtipné, smiala sa úprimne, od srdca, akoby to všetko prežívala so svojimi filmovými hrdinami nanovo – napriek tomu, že dej poznala naspamäť.
Po tom ako Dumbledor predstavil nového profesora obrany proti čiernej mágii, Mary sa začala opäť roztápať. Tento raz som nechápal dôvod. Nevidel som nič ohromujúce, čo by ju mohlo tak očariť. Pochopil som, až keď vyhŕkla:

„Remus, ja ho proste milujem!“ Vrhla na neho zasnený pohľad. Skoro som vybuchol smiechom.

„Remus?“ zasmiala sa Bella. Ani som si nevšimol, kedy prišla. Mary sa na ňu otočila a rozžiarene sa usmievala. „Nie je na teba trochu starý? Myslím, že Harry je trochu bližšie tvojej vekovej kategórii.“

„Harry je decko,“ zafrflala Mary a znovu pozorne sledovala dej. Remus nevyzeral zle. Skôr ako zdravý, dobre vyzerajúci štyridsiatnik. Prekvapilo ma, že práve on sa stal objektom Maryinho záujmu. Aké nečakané.

„No, tak som potom asi pedofil, ale mne sa páči Harry,“ predniesla Alice a zachichotala sa.

„Och, tak Potter!“ zaškerila sa Mary. „Nič nové pod slnkom. Aj tak nechápem, prečo sa vždy každému musí páčiť hlavná postava. Ja si práveže všímam tie vedľajšie. Napríklad Jamesa, alebo dokonca Severusa... keby nebol zo Slizolinu.“

„Brrr, Severus? Už ste si potykali? Práve si mi pokazila chuť do jedla,“ ohrnula nos Bella.

„Ideš na lov? Sama?“ Odlepil som zrak od obrazovky. Edward tu nebol.

„Nie,“ ubezpečila ma Bella, „idem s Renesmé. Čaká vonku.“ Venovala mi krátky, významný pohľad. Už som sa viac nepýtal. Chápal som to. Mala obavy o svoju dcéru. Zatiaľ je lepšie, keď sa s Mary nebude stretávať, aspoň pokým to nebude bezpečné, čo môže potrvať aj celé mesiace...

* * *

<< 14. kapitola | 16 kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 15. kapitola: