Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 12. kapitola

03.04.2011 (09:15) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1265×

Smrť je jediná istota človeka... Jediná skutočná úniková cesta.
Všetko naše bytie stojí na tenkom ľade a nad našimi rozhodnutiami visí Damoklov meč. Bojujeme medzi dobrom a zlom, bojujeme so strachom a bolesťou. Bojujeme celý svoj život, staviame si vzdušné zámky, dúfame v svoje sny a priania, sme schopní obetovať všetko, len aby sme nášmu životu dali nejaký zmysel. No napokon sa aj to naše ťažko dosiahnuté málo stratí, vyparí ako pustý dym zo zhasnutej sviece...
Ukončí život neskúseného dieťaťa, pretne žily mladého človeka, oslobodí starca z múk jeho zvráskaveného tela.
Smrť.
Je to to jediné, z čoho máme skutočný strach, pretože je to niečo, čomu sa nikto, nikdy nevyhne...

Pre mňa je smrť ľahká, dlho očakávaná... Vrhám sa jej do náručia bez strachu z jej neznámych temnôt, pretože verím, že už nič temnejšie ako ja neexistuje...

 

* * *

Kdesi v diaľke som začula hlasy. Myslela som si, že sú to nejaké bytosti z onoho sveta... Elementály, anjeli, duchovia... No potom sa rozmazané, neurčité slová pomaly rozjasňovali a ja som rozlíšila Carlisleov a Edwardov hlas.

„Už je pri vedomí,“ povedal Edward. Vedela som, že mi číta myšlienky. Teraz by som ani nebola schopná sa brániť.

Prečo ste ma nenechali zomrieť... Prečo!? pomyslela som si vyčítavo, keď som si uvedomila, že zmarili môj pokus ukončiť svoj život.

„Tvoj život je príliš cenný, hoci si to neuvedomuješ,“ odvetil mi na myšlienku.

Nie je... Som netvor... Nezaslúžim si žiť!

„Mary, každý jeden z nás si týmto prešiel. Každý jeden bojuje s tou túžbou a každý jeden musí žiť svoje životy s tými neznesiteľnými výčitkami... To sú následky toho, čo sme. Chceš to tak ľahko vzdať? Čo všetky tie nezodpovedané otázky?“ Edward o nich vedel. Prečítal si snáď každú jednu myšlienku, ktorá mi prebehla hlavou. Vedel, ako veľmi túžim poznať pravdu.

Cítila som, ako ma niekto pohladil po tvári. Opatrne som otvorila oči, no nevidela som nič. Uvedomila som si, že mám oči previazané šatkou.

„To bolo opatrenie, pre istotu,“ vysvetľoval Edward.

„To je v poriadku... Chápem.“ Môj hlas znel presne tak, ako som sa aj v skutočnosti cítila. Unavene a vysilene.

„Ako sa cítiš?“ prehovoril ku mne Carlisleov jemný hlas. Srdce mi poskočilo radosťou a ja som si zrazu uvedomila, ako veľmi som živá. Toto má od smrti ďaleko. Vždy keď vidím, alebo počujem Carlislea... Stačí jediná myšlienka na neho, moje vnútorné chmáry sa rozptýlia.

Uvedomiac si, že Edward zrejme počul aj tieto myšlienky, som si v duchu vynadala. Bola som vyčerpaná a roztržitá a nedokázala som si dávať pozor ešte aj na to, kam sa uberajú moje myšlienky.

Prosím Edward, o tomto pomlč! pomyslela som si zúfalo.

„Neboj sa... Bude to naše malé tajomstvo,“ zašepkal sprisahanecky. Živo som si vedela predstaviť jeho úškrn.

„Cítim sa no... živo,“ odpovedala som Carlisleovi sklamane. Ako som sa asi mohla cítiť po prekazenej samovražde? „Mohla by som si dať dole tú šatku? Prosím?“ ticho som sa opýtala.

„Samozrejme, pomôžem ti,“ povedal pokojne. Cítila som jeho studené dlane. Opatrne mi nadvihol hlavu a stiahol z očí šatku. Oslepene som na neho zažmurkala.

„Čo to?“ Zhlboka som sa nadýchla a zacítila som známu vôňu. Zvraštila som čelo a pozrela som sa smerom odkiaľ vychádzala.... Do mojej pravej ruky prúdil tenký pramienok krvi. Sáčok z infúzie oznamoval nula pozitív. Pozrela som sa na ľavú ruku, tá bola obviazaná hrubou vrstvou obväzu.

„No, musím uznať, že tvoja krv vonia naozaj veľmi zaujímavo,“ poznamenal Carlisle s úsmevom. Vedela som, na čo narážal. Na tu zvláštnu zmes ľudskosti, kameňa a akejsi podivnej arómy, ktorú som ešte nikdy u nikoho necítila. „Ale ešte nikdy som nezažil, žeby niekto bol až tak smädný, aby vysal sám seba...“

Všetci sme sa zasmiali. Teraz mi to prišlo všetko naraz vtipné. Rozmýšľala som, prečo sa zrazu usmievam...

„To je Jasper,“ vysvetlil Edward. V momente som otočila hlavu a pochopila som, prečo sa vo mne zrazu rozlial taký pokoj. Stál medzi dverami a naplno využíval, že sa teraz nemôžem brániť. Vlastne, bola som mu vďačná. Prvýkrát som sa necítila v Jasperovej prítomnosti ako delikvent, hoci ma upokojoval zrejme len z jediného dôvodu - aby som znovu nestratila kontrolu.

Stretla som sa s Carlisleovým pohľadom, keď mi zasvietil malou baterkou do oka. Telom mi prešiel mráz. Keď sa takto nado mnou skláňal, mohla som ešte dôkladnejšie vidieť jeho ostré črty a studenú, bezchybnú pokožku... Pohľad mal tak ukrutne prepaľujúci...

„Ehm,“ ozvalo sa zakašľanie od dverí. Carlisle zhasol baterku a zastrčil si ju do vrecka na modrej košeli. Pozrela som sa na Jaspera. Mala som hlúpy pocit, že nie som jediná, kto si všimol moje chvejúce sa srdce. Prisahala by som, že keby mala moja pokožka schopnosť červenať sa, vyzerala by som ako červená paprika. Pulz sa mi mierne zrýchlil. Snažila som sa upokojiť, no Carlisle v sekunde zmenil výraz, akoby mu niečo prebleslo mysľou a skúmavo sa na mňa pozrel, ešte prepaľujúcejšie ako doteraz, takže srdce mi napokon zrýchlilo tep asi o polovicu. Zazdalo sa mi, že na malú chvíľu skĺzol pohľadom na moje pery. V jeho očiach som zazrela zvláštnu iskru, akú som u neho doteraz nevidela...
Znovu som mykla pohľadom na Jaspera a hľadala som v ňom aspoň kúsok pokoja. Ten sa na mňa chápavo usmial. Zazrela som na neho, no on, s veľavýznamným pohľadom a malým úškrnom, zmizol za dverami...
Jasper a úsmev - to mi nijako nešlo dohromady. Niečo sa muselo zmeniť. Niečo muselo zmeniť jeho názor na mňa.

„Ak sa už cítiš dobre, môžem ti to dať dole,“ ukázal Carlisle na transfúziu. Prikývla som. Carlisle zastavil prítok krvi do mojej ruky a opatrne mi vytiahol ihlu. Priložil tampón na ruku a ohol mi lakeť. „Keď už budeš schopná sa posadiť, povedz, pomôžem ti.“

„Už som schopná,“ odvetila som rýchlo.

Carlisle sa usmial. „Hlavne sa šetri...“

„To ležanie je otravné,“ povedala som odhodlane a snažila som sa zdvihnúť.

„Dobre, opatrne s rukou,“ povedal a pomohol mi posadiť sa. Hlava sa mi zatočila, no zostala som sedieť a závrat prechádzal.

„Všetko v poriadku?“

„Áno,“ prikývla som a jeho ustarostený výraz zmizol.

„Ako ruka?“ spýtal sa prezerajúc si, či obväzy držia dobre.

„Nebolí ma... Ale svrbí.“

Carlisle zvraštil čelo. „Môžem sa pozrieť?“ Opatrne mi dal dole krvavý obväz. Obaja sme sa s údivom pozreli na ranu. Vyzerala, akoby sa hojila. Zostali mi len drobné chrasty po zaschnutej krvi.
Carlisle sa rýchlo natiahol po tampón. Namočil ho do liehu a čistil mi ranu od zaschnutej krvi. Spolu s krvou mi zliezali aj chrasty, ako keby som ich ani nemala v koži. Vyzerali ako prilepené zle chytajúcim lepidlom... Kúsok po kúsku zliezli dole všetky chrasty a pod nimi sa objavila zdravá, neporušená koža. Šokovane som sa pozrela na Carlislea.

„Nechápem,“ povedal udivene.

„Ako je to možné?“ spýtal sa šokovane aj Edward.

„Naozaj si to neviem vysvetliť,“ odvetil mu Carlisle.

„Cítiš sa inak ako obvykle?“ spýtal sa ma Carlisle a začal si ma prezerať, špeciálne moje oči.

Zamyslela som sa nad tým, ako sa vôbec cítim. Teraz, keď odišiel Jasper, znovu ma začala opantávať depresia a pochybnosti.

„Ja neviem... Áno, asi áno,“ odvetila som neisto.

„Už sa ti niekedy takto zahojila rana?“

„Nie. Nikdy.“

„Čo tvoje zmysly?“

„Som vnímavejšia, ale to zakaždým, keď...“

„Áno, môže to byť aj Edwardovou energiou... Ale nezdá sa mi, že by to spôsobilo tvoje hojenie rán... A túžbu po krvi,“ povedal, na čo som sa striasla, keď som si uvedomila, ako nádherne voňala.


„Neboj sa, to bude v poriadku.“ Pri jeho slovách sa ma dotkla znovu úzkosť. Dokonca aj on, tak pokojný a sebaistý muž, mal strach. Vycítila som to. Do oči sa mi tisli slzy... Zrazu som pocítila objatie. Chladné, no upokojujúce... Pritúlila som sa k nemu viac. Srdce mi šialene trieskalo, no napriek tomu sa vo mne šírila záplava pokoja. Taký pocit som nezažila ešte nikdy. Potrebovala som jeho objatie.

Keď som sa napokon od neho odtiahla, všimla som si, že sme v miestnosti sami. Edward kdesi zmizol... Sklopila som zrak, keď som si to uvedomila.
Carlisle ma pohladil po tvári, pritiahol si moju bradu bližšie a takmer len pár centimetrov odo mňa, hľadiac mi priamo do očí zašepkal:

„Nedovolím, aby sa ti niečo zlé stalo. Prídem na to, čo sa deje a ochránim ťa, sľubujem!“

„Nemusíš sa ma zastávať, ani ma chrániť,“ krútila som hlavou, sledujúc jeho nádherné, úprimné oči, „nechcem nikoho ohroziť.“

„Chcem,“ povedal rozhodne. „Už ti verím."

Ja som bola prvá, kto sklopil zrak. Cítila som, ako sa možno o pár milimetrov priblížil viac k mojej tvári a nezniesla som to. V duchu som si nadávala, aká som hlúpa...
Prvá myšlienka, ktorá mi pri tom napadla bola, že by snáď mohol chcieť...
Ale hneď som ju zavrhla. Nie je to možné. Nie je možné, aby si dospelý, zrelý muž ako on všimol dievča ako som ja... Nie, je to len moja hlúpa ilúzia. Som pre neho len dieťa – jeho dieťa, ktoré musí chrániť.

„Poďme dole, ostatní sa potešia, keď uvidia, že si v poriadku,“ prerušil napokon trápnu chvíľu a energicky sa postavil. „Poď! Trochu života do toho umierania.“ Jeho zvonivý smiech ma zahrial pri srdci.

Prikývla som, hoci som celkom nechápala, čo by ich na tom mohlo tešiť - a keď som si do toho predstavila Rosaliinu tvár...

Carlisle mi pomohol na nohy a ponúkol mi rameno. Chytila som sa ho a spolu sme zišli za ostatnými do obývačky.

<< 11. kapitola | 13. kapitola

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 12. kapitola: