Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 6. kapitola

31.12.2009 (17:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1466×

„Veriť ti je, ako veriť, že dnes ma neprejde autobus, hoci ja sama pod neho skočím!"

6. Kino, alebo večera?! Oboje!!!

hudba

Zaliezla som si pod perinu, zapla budík, i keď som vedela, že budem na nohách ešte pred ním a pomaly sa prepadala do ríše snov, ktorá nakoniec nenastala. Do riti, aj zo slnkom. Pajedila som sa hneď z rána, keď ja ho tak moc neznášam. No áno som divná, to už nemusím opakovať, ale keď ja nemám rada, keď vám ta žeravá guľa svieti rovno do ksychtu, ako keby ste na krížovom výsluchu.

Ležala som 5 minút v posteli, dívala sa do blba a spotrebúvala ten nadbytok svetla. Ihneď ako som vstala, otočila som žalúziami a už bola zase moja krásna tma. Zapla som rádio a pokúšala si aspoň trochu pohopkávať do rytmu, i keď to skôr vyzeralo ako krívanie netopiera, ktorý práve narazil do stromu. Umyla som sa, osprchovala, trošku skultúrnila, najedla sa, obliekla a hor sa za chlapcami. Toto znelo trošku úchylne...

Ku pani Stafordovej som to mala len cez ulicu, takže som to dokrývala až ku jej domu, kde som si to hodila, cez jej nový krík. Hádam ma nezabije. Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a pokúsila sa vyzerať trochu ľudsky. Vo dverách ma hneď Ivett pozdravila a začala horekovať ako jej je „strašne“ ľúto, že som sa tak poranila. Tej ženskej som bola dobrá, len na stráženie jej nevychovaných detí... vlastne vychovaných, do prepychu...

Pobozkala svojich ňufáčikov, ako im sama hovorila a už jej tam ani nebolo. Otočila som sa na tých dvoch potvorákov. Ich šibalské oči a iskričky v nich, mi napovedali, že chystajú niečo zlé, len prosím, dnes žiadne lano, ani oheň. Tie dve malé deti, dokážu zboriť dom, behom pol hodiny, a to naozaj nepreháňam.

„Čaute chlapci, ako sa máte?“

Pokúšala som sa im prekaziť zlé plány, milým privítaním.

„Strč sa!“

Serem na to, teraz začína vojna!

„Keď ťa chytím, tak ťa ani vlastná mater nespozná.“

A tak som začala „naháňať“ malého 8 ročného Todda po celom dome a 6 ročný Mike sa na tom len chichúňal. Jak ja tie detiská nenávidím. Takže po celom dni  s tými dvoma malými zabijakmi, si to schytala len lampa, keď po mne hádzal Todd varechy, no, nejako mu stála v ceste. Moja noha tiež na tom nevyzerala najlepšie, ale vďaka hrubým obväzom, sa to ešte dalo zniesť. Milá Ivett si prišla až o hodinu neskôr. Chlapci zase hrali divadielko „ Ja som ten najlepší a najmilší synáčik na svete“. A zase raz zopakovali spokojnej maminke frázu.

„S Meg sme sa krásne hrali, je skutočne skvelá a moc sme si to užili!“

Totižto tie detiská vedeli, že keby sú s matkou, tak by si ani neškrtli a to doslovne a tak týrajú mňa. Ivett ma ochotne vyprevadila a ja som ostala stáť pred jej nechutným domom. Zavrela som oči a začala moju modlitbu.

„Pane Bože, ak existuje nejaká spravodlivosť, dovoľ Mikeovi a Teddovi podpáliť ich dom, oholiť ich matku a stratiť ich peniaze, prosím! Amen!“

Otočila som sa smerom do ulice a skoro spadla na riť. Ani nie 4 metre predo mnou stál človek, s neodolateľným úsmevom, človek, ktorý mi robil sluha a ktorý zniesol môj výstup v nemocnici.

„Kellan?“

Spytovala som sa úplne vykoľajene. Myslela som si, že ten človek pobral trošku rozumu, ale ako vidím, tak je úplne mimo...

„Aj ja ťa rád vidím.“

Zazubil sa a už aj stál pri mne.

„Čo máš na práci?“

„Ty sa musíš strašne nudiť, keďže tak ochotne chodíš priamo za bláznom.“

„Tu nejde o nudu, ale o to že ti chcem ukázať krásy života.“

Tak teraz som sa začala na plno rehotať. On je snáď ešte väčší cvok ako ja?!

„No dobre, ty krása... čo máš na mysli?“

„No, chcel som ťa vziať na hokej, ale je tu možnosť prítomnosti paparazzov, takže to skôr vidím kino.“

„Ty ma chceš zobrať do kina?“

Kellan len prikývol.

„Vieš, že to je verejná samovražda?“

„Prečo?“

„Milujem kino a strašne budem do filmu kecať.“

„Mne to nevadí.“

„A na čo to vlastne chceš ísť.“

„Titanic.“

„Čože?!?!?!“

Horší film som v živote nevidela. Stuhnutá ženská v mori z posledných síl nevolá o pomoc, ale „Jakeu, Jakeu!“ Srať sa na Jakea, veď  môžem zomrieť. Kellan sa začal strašne smiať, asi kvôli môjmu výrazu.

„Nabudúce bude z toho infarkt, to mi ver, máš ma na svedomí.“

Varovala som ho a on sa len zasmial.

„Nie, neboj sa, žiadny Titanic, ale Push!“

„Ak je to romantické, tak ma tam nedostaneš!“

„Nie, je to akčný film.“

„Tak fajn...“

Povolila som a Lanie ma už aj niesol na rukách. Celú cestu som sa na neho mračila, až kým ma nepoložil do auta.

„Vieš o tom, že tomuto sa hovorí únos?!“

„No... isteže viem!“

Usmial sa znovu na mňa a už aj sme sa hnali ulicami. Zastavili sme pred kinom a Lanie si nasadil okuliare.

„Nie si ty náhodou nejako pozadu, vonku už nesvieti slnko.“

„Ja sa slnka nebojím, ale paparazzov hej.“

Zasmial sa a zase ma ťahal von z auta.

„Ja prejdem po svojich, sme moc nápadný takto.“

Pokúšala som sa ho presvedčiť a on nakoniec pritakal a položil ma na zem. Pri jeho boku som doskákala až do kina. Kellan kúpil lístky, za čo si odo mňa vyslúžil pohľad zabijáka a taktiež aj popcorn. Všimla som si, že Kellan zo sebou ťahá nejaký ruksak na chrbáte. Posadili sme sa hore a do stredu. Kellan si zložil ruksak a vytiahol z neho limiovanú edíciu 19násť percentného tmavého piva.

„Pifčó!“

Zavýskala som na celé kino a ďakovala Bohu, že tam bolo zatiaľ minimum ľudí. Trapas jak svet a Kellan sa len na mne smial. Skutočne nemohol vidieť väčšieho cvoka, ako som ja.

„Tak a začíname!“

Štrngol si so mnou Lanie a pohodlne sa usadil na stoličke. To isté som i ja spravila. Film začal. Bol celkom dobrý, len mohlo tam byť viacej tej akcie. Taký dvaja herci tam mali istý románik a ja som ich s chuťou dabovala a Lanie sa smial na celé kino, čo pobúrilo pár ľudí. No ja som si jeho smiech zamilovala, nikto sa nikdy tak nesmial ako on. Naozaj s chuti s istou dávkou elegancie.

Po skončení filmu ma zase Lanie zaviezol domov, poprial mi dobrú noc a odišiel. Len jedna vec, ma stále zaujímala... Je ten chlapec vôbec normálny? Že sa zahadzuje so mnou? Katastrofou ľudstva?! Každú moju sprostú narážku na svet, dokázal tak pretočiť, že sme sa na tom smiali ešte hodinu. Nechápala som ho, jeho elán do života. To, ako dokázal všetko zlé, premeniť na dobré...úplne nepochopiteľné.

hudba

Ďalší deň pre mňa znamenal ďalšie učenie, a ďalší čas strávený s tými malými hajzlíkmi. Poslednou dobou, som tie deti viac neznášala ako na začiatku, je pravda, že poslednou dobou sa viac snažili byť otrasný, ako na začiatku. Viac vecí rozbíjali a dokonca sa k Toddovi a jeho kravinám pridával aj Mike, ktorý bol väčšinou radšej v pozadí. Že ja som sa vôbec dávala na túto prácu, mi asi nestačilo to utrpenie z praxe na strednej...

Celý deň sa mi zdal ako bláznivý stereotyp. Ráno nasledovala očista, stráženie detisiek do tretej a potom zase učenie. Urputne som sa pokúšala naučiť ďalšiu kapitolu z naozaj

„ múdrej“ knihy Roberta Browna, keď som sa rozhodla, že dnešný stereotyp musím narušiť, jednoducho mi to nedalo. Vzala som telefón a vytočila prvýkrát môj najnovší kontakt na človeka, ktorému sa skutočne podarilo nabúrať do môjho života a začať ho meniť od základov. Z istej časti sa mi to nepáčilo, mala som jed , zúrila som a bola som z toho v úzkosti. Ale zase z istej časti mi to bolo príjemné, konečne zmena a ešte som aj spoznala človeka, ktorý i keď je slávny, očividne prachatý ... vôbec sa tak nespráva, ako by sa patrilo na muža s jeho slávou.

„Ahoj.“

Ozval sa hrubý hlas z telefónu a ja som sa musela pousmiať. Tak hrubý, no za to úplne ľúbezný a milý... úplný protiklad.

„Ahoj, Lanie. Vieš o tom, že ti ešte stále niečo dlhujem?“

„Áno viem.“

„Máš čas?“

„No, asi nie. Práve som mal na práci nič nerobiť a nič nerobiť a možno by som ešte stihol nič nerobiť.“

„Tak príď po mňa, ja by som aj došla, ale tá noha, ešte nevyzerá byť života schopná.“

„O šiestej?“

„Dobre.“

„Teším.“

„Aj ja.“

Odpovedala som a zaklapla telefón. Mala som pocit, že dnes práve nemá moc dobrú náladu... Ale možno sa mi to len zdalo, hádam. No, a teraz čo si mám obliecť a kam ho vezmem? Premýšľala som a prehrabovala sa v šatníku. A v tom ma napadlo, že by bolo už asi na čase, ukázať mu, že som skutočne žena. Takže som si vybrala priliehavé šedé šaty, bez ramienok. Ku tomu čižmy bez opätku, hoci skôr vyzerajú ako gumáky, ale mne sa ľúbia. Vlasy som si vypla dozadu ale len tak jemne, takže to malo celkom pekný efekt. Oči išli na hnedo čierno, riasenka, a telový lesk na pery.

Pozrela som sa do zrkadla a musela som uznať, že dnes, skutočne vyzerám ako žena. Na to som si vzala moju obľúbenú tenkú mikinu pod zadok a na to ešte dlhý jesenný kabát. Nechcela som totižto nachladnúť, to už by bol problém, stačí mi tá moja hybridná noha. O chvíľu aj niekto zvonil pri dverách, stíhala som presne. Už som vzala len základ dnešného večera, teda peňaženku a ponáhľala sa ku dverám. Hneď ako som otvorila dvere, Lanie na mňa vyvalil oči.

„No teda.“

„Čo je? Chcem ti dokázať, že som žena!“

Predniesla som hrdo a usmiala sa na Lanieho.

„Ja som to nemyslel v zlom Madam. Ja som len chcel, že dnes vám to moc svedčí a že mi bude všetko okolité mužské osadenstvo závidieť krásnu dámu a ženské bude závidieť vašu krásu.“

„Priznaj sa! Ty si si už niečo hrkol doma, že?!“

Kellan sa zase rozosmial na celé kolo.

„Nie, prisahám, že nie. To akože keď ti raz bude tvoj muž vyznávať lásku a bude si ťa chcieť vziať, ho obviníš, či je ožratý?“

„Predpokladám že áno, keďže sa chce zaviazať práve so mnou, čo je dosť silná káva.“

„No, ja si to nemyslím.“

„Veď ja predpokladám, že sa čoskoro zbadáš!“

Znovu som započula Lanieho smiech.

„Inak, i vám to dnes večer moc svedčí, záhadný pane. Takže skôr mne budú ženy závidieť.“

Skutočne to bolo tak, zatiaľ som hoci nevidela celý efekt, ale stačili mi tmavé rifle a čierna bunda. Vlasy jemne nagélované a vkusne upravené bokombrady. Nastavil mi rameno a ja som sa doň zachytila.

„Rozmýšľala som, kam by sme išli, teda ak ty nemáš iný plán.“

Lanie zakrútil záporne hlavou a tak som pokračovala.

„No, vybrala som reštauráciu Poseidon, chodí tam moc málo ľudí takto cez týždeň, takže môžeme dúfať, že ťa tam hádam nik nespozná a nezavolá paparazzov, lebo to by ma asi zabilo.“

Už sme stáli pri aute. Kellan mi otvoril dvere a pomohol mi nastúpiť. Rýchlo nastúpil naštartoval a už sme sa hnali ulicami.

„Vieš o tom, že si strašne zvláštna? Iné by na tvojom mieste stále obzerali paparazzov  a myslím si, že by boli schopné sa na mňa nalepiť, aby mohli byť na titulke, ale ty ešte vyberieš podnik, kde by sme ich vôbec nemali stretnúť a kde by ma ani nik nemal spoznať. Náhodou si si neobjednala nejakého fotografa a teraz tam na nás čaká?“

Začal sa smiať Lanie. Bože, to je také trdlo.

„No jasné, a hneď štyroch, nech ťa traja podržia a ja zatiaľ budem na tebe fotiť akty!“

„Ou, to som si mal dať krajšie boxerky.“

Takže to, o Kellanovej zlej nálade zavrhujem.

„Keď som ti volala, myslela som si, že máš zlú náladu, ale ako vidím, na oplzlé vtípky si vždy nájdeme čas.“

Usmiala som sa a Lanie sa zhlboka nadýchol.

„Pravda je, že som mal zlú náladu, ale tvoje trefné hlášky, mi ju zlepšili.“

„Som rada, že som aspoň niečoho schopná. Smiem vedieť, čo trápi tvoju dušu?“

„No, je to skôr taký dlhodobejší problém... Ale tak budiž. Vieš, ako som ti hovoril o Robovi, že ho tie fanynky prenasledujú. Tak nie len ony, ale aj paparazzi. S Kristen, to je jeho filmová láska Bella. Teraz začnú točiť poslednú časť ságy, tej čo sme pozerali. No, a oni si nemôžu ani spoločne sadnúť na kávu, pretože hneď ako to urobia, všade je už vycapené že boli spolu na rande a kecy okolo toho. Už rozmýšľali nad tou variantou, že sa stretnú u Roba doma, ale keby sa to paparazzi nejako dozvedia, tak to už by teda bol drb ako svet. Už vidím titulku.

„Pattinson tvrdí, že sú priatelia i Stewart, ale prečo teda prežili spoločnú noc u Roba doma?“ Oni si dokážu vymyslieť i nemožné. Takže, oni sa nemôžu stretnúť ani iba kvôli tomu, aby si dohodli svoje role. Úprimne ich ľutujem a s Ashley som si práve dnes volal, sme to preberali, tak preto som nemal takú náladu.“

Skončil svoj monológ a ja som skutočne závidela Robertovi  a Kristen, to, že majú pri sebe takého skvelého človeka, ako je Kellan. Oni to majú ťažké, no ako počujem, majú dostatok priateľov, ktorí dokážu prežívať ich trápenia s nimi a chcú im skutočne pomôcť. Po chvíli sme stáli už pred Poseidonom.

„Seď!“

Rozkázal Kellan a ja som skamenela na mieste. Bála som sa, či niekde nezahliadol nejakého paparazzu, skutočne som nestála o to, byť na titulke, s nejakou kačicou. Zrazu sa otvorili moje dvere a v nich stál usmievavý Kellan.

„Môžeme Madam?“

Uff... vydýchla som si, a ja som tu už chytala flashe, že ma niekto fotí. S úsmevom som prikývla a dovolila Kellanovi, aby mi pomohol z auta von. Zase som sa do neho zavesila a vlastne tak ma i podopieral, aby som si nenamáhala nohu.

7. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 6. kapitola: