Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú...prosím! - 3. kapitola

26.12.2009 (13:15) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1911×

"Staral si sa o mňa, pomáhal si mi a teraz si len tak odišiel? Nechal si ma tu? To som ti nestála, ani za to sprosté ahoj?!"

3. kapitola - Pre neho som zaujímavá!

hudba

„Mala by si ísť do nejakej talkshaw, mali by tam z teba atrakciu a možno by si ich tam aj umravnila, čo dosť pochybujem, ale za pokus by to stálo.“

„Ešte pred chvíľou si chcel, aby som ostala a teraz ma už predávaš do nejakej talkshaw!“

Štvala som sa na oko a popod fúzy sa smiala, tak isto ako Lanie. Náhodou bol celkom fajn.

„Máš hlad? Chcel som totižto objednať pizzu.“

Hovoril ďalej a už aj vychádzal z izby, asi hľadať telefón.

„No, niečo malého by som si dala.“

„Môže byť stagiony? Kukurica, olivy, šampiňóny?“

„Mne je jedno, môže.“

Priznala som a lepšie si obzerala jeho izbu. Nevyzerala ako chlapská izba. Mal tam kopu kníh a CD, bola celkom uprataná, pravda je že nevidím jeho skriňu, to už by asi bolo niečo iné. Celú ju mal ladenú do tmavo modrej a striebornej, moc príjemné farby, hoci chladné, ale ja ich mám rada, ako aj chlad. Po chvíli prišiel aj s mobilom v ruke. Položil si ho na malý stolček pri posteli  a posadila sa pri mňa.

„Povieš mi niečo o sebe Megan?“

„A čo by si chcel vedieť?“

„Tak napríklad či už pracuješ? A čím sa živíš? A s kadiaľ si, lebo očividne Američanka nie si.?“

„Ako myslíš, že očividne nie som Američanka?“

„Tvoj prízvuk, tipoval by som to na Európu. A taktiež pleť  a celkové obliekanie. Si snedá, ale nie ako napr. Mexikačania, máš hnedé až čierne vlasy a ku tomu hnedé oči, na Ameriku priam nemožná kombinácia, takže by som povedal že Európa, možno viac na juh... neviem.“

Dokončil svoj monológ a pokúšanie sa uhádnuť moju národnosť.

„Slovensko.“

„Slo- čo?“

„Ja som vedela, že ho nebudeš poznať. Je to strašne malý štát. 5 miliónov obyvateľov, u vás majú toľko niektoré mestá. Malý nenápadný štátik v strede Európy. U nás vlastne nemáme nič. Žiadne more, žiadne záplavy, žiadne cyklóny alebo hurikány, žiadne sopky a ani roztápanie sa ľadovcov a taktiež požiare minimálne. Teplota v zime nanajvýš mínus 20 a najviac 40. Taký priemer a stred. Ešte niečo by si rád vedel.“

„No, teraz ani neviem, na čo sa skôr spýtať, prečo si vlastne tu? Ako myslím v Amerike?“

„Dosť dobrá otázka. Ja... neviem, vždy ma to sem lákalo. Vieš, veľa ľudí, tam u nás hovorí o Amerike ako o zemi samých vysokých budov a žiadna príroda. Už ako malá som vždy chcela cestovať, a tak som sa pozerala aj na Ameriku cez satelity  a zistila som, že je moc krásna, že to nie je len o tých mrakodrapoch a o peniazoch. Pravdaže do miest ako je Big Apple, Chicago a podobné som sa nepozerala. To som vedela, že by bolo skutočne tak ako vo filmoch. Ale ostatné mestá, sú kúzelné. Kanada je krásna krajina a Aljaška je priam nepopísateľná.

A tak som sa rozhodla po skončení strednej, ísť sem. Študovať a žiť. Rodičia to nakoniec nejako prekusli a boli aj celkom radi. Teda hlavne otec, ktorý tu žil, ale potom, čo si vzal moju matku a ja som sa narodila, sme sa presťahovali na Slovensko. A teraz tu pracujem, ako pestúnka a popritom externe študujem to právo, čo som už spomínala, tak preto som tu. Dúfam v krásnu budúcnosť.“

Zasmiala som sa sarkasticky. Zrazu mi v nohaviciach začal vybrovať telefón. Hneď som vedela kto to je, Alexander, moje slnko zo Slovenska. Moja láska. Ale sme len kamaráti, ale je pre mňa tak moc dôležitý, ako by bol môj brat. Áno, milujem ho, ale inak, ako väčšinou miluje žena muža a tak isto je to aj z jeho strany. I ja som pre neho láska, ale tiež trošku iná... Už len preto, lebo 4 roky chodí s mojou bývalou spolužiačkou Dianou, moc zlaté dievča, trochu tichá, ale inak moc dobrý človek. Rýchlo som vzala hovor.

„Ahoj zlatíčko, chýbaš nám tu.“

Zakňučal ihneď do telefónu Alex a ja som sa musela pousmiať. A tak som rýchlo prešla do plynulej slovenčiny.

„Ahoj slniečko, ale veď vieš že aj vy mne, ale inak to nejde.“

„Ale ide Meg, veď lietadlo ti letí už za hodinu.“

„Alex, zase to skúšaš? Veď o dva mesiace sú sviatky a to už budem doma.“

„Až o dva mesiace... prečo nie skôr?“

„Lebo ma nepustia ani z práce, ani zo školy, no ták, vydrž to ešte, prosím.“

Lanie iba na mňa vyvaľoval oči a započúval sa do mojej reči.

„No, tak dobre, ale potom, si celý týždeň len a len moja. Ozaj, nemáš už niekoho tam? Nepodvádzaš ma?“

„Alex! Dobre vieš, že za mnou sa neotočí ani slepý!“

Začala som sa mu smiať do slúchadla a Lanie sa na mňa stále díval s otázkou v očiach.

„Netrep hlúposti! Vieš že nemám rád tieto tvoje reči, ale to by si už nebola ty, keby si ich neodpustíš. Dobre Meg, zlatíčko, už ide Diana, vieš boli sme práve na opere a Di sa tam ešte vybavovala s nejakým profesorom, vieš, je do učenia divá! Tak sa mi maj, opatruj sa, dávaj na seba pozor, čoskoro sa ti ozvem!“

„Dobre Alex, teším sa. Pozdrav Di a už ju konečne požiadaj o tú hlúpu ruku! Milujem ťa!“

„I ja teba Zlato, Ahoj!“

Položila som a pousmiala sa na Lanieho.

„To bolo úplne fascinujúce, to je sloventina?“

„O áno, slovenčina, ty trdlo!“

Začala som sa smiať. Že sloventina, ten tomu dal.

„Tak slovenčina, že ma niečo naučíš!“

Vypískol šťastne a ja som musela len zakrútiť nad ním hlavou, ako malé dieťa.

„Možno niekedy inokedy, ale teraz už by som si rada dala tú pizzu.“

Povedala som úprimne a potom sme sa ešte asi 10 minút rozprávali kým tá pizza došla. Lanie bol okamžite na nohách a išiel zaplatiť dve pizze. Doniesol ich do izby a tam si ľahol pri mňa na posteľ. Z jednej pizze zobral kúsok do rúk a začal ho žvatlať v puse. No, tak izba na to nevyzerá, ale je chlap. Tak som si vzala i ja, tiež som si ľahla a taktiež žvatlala.

„Ja viem, že si ženská, ale nedáš si pivo?“

Spýtal sa ma asi po jeho 6 kúsku a mojom 3.

„Za to že som ženská, nemám vedieť čo je dobré? Davaj pivčo!“

Skandovala som a obaja sme sa na tom smiali. Už ako 13násť ročná, som milovala pivo. Nepijem, nechutí mi alkohol, ale pivo vlastne ani nie je ako alkohol, skôr ako horká malinovka, bez ktorej ja nedokážem byť. Lanie ihneď bol v izbe aj s pivom. Lačne som sa na neho vrhla a pila priamo s fľašky. Týmto si chlapec u mňa zaslúži malé bezvýznamné plus.

„Lanie?“

„Hm?“

Zažvatlal s pizzou v puse a ja som pokračovala.

„A čo vlastne ty robíš? A prečo nemáš nejakú rodinu?“

Laniemu pravdepodobne zabehlo, pretože sa začal zakuckávať a potom to prešlo až do kašla.

„No... ono je to zložité.“

Poriadne sa napil piva a ďalej pokračoval, kým ja som dobývala ďalší kus pizze.

„No... rodičia ma chceli dať na medicínu, ale vlastne ani neviem ako sa to stalo, ale skončil som u modelingu. Rodičia priam penili a to ešte nevedeli, čo ich čaká. Raz som potom bol na konkurze, a dostal som malú rolu vo filme a tak sa zo mňa stal herec. A ako je možné že nemám rodinu? Už skoro pred rokom som mal priateľku, tiež herečku, vlastne herec som od svojich 19nástich. Annalyne Mcord. Ale, dajme tomu, že ona bola až primoc veľké sústo pre mňa.“

„Dala ti kopačky?“

Zažvatlala som znovu a on sa len pousmial.

„B odaj by to tak bolo... Nie, ja som ju opustil, bola presne ako tie ružové blondýny, jedna s fanúšičiek Pari Hilton a ja som si to všimol až po dvoch rokoch, ale je pravda, že kvôli filmom, som s ňou ani moc času netrávil. Dokopy sme možno boli spolu 4 – 5 mesiacov. Potom som ju opustil a ona z toho urobila veľký bum a nazvala to pauza, ja som našťastie v tej dobe bol v Iraku a točil Generation Kill, takže som o tom ani nevedel. Potom raz bola za mnou a zavolala si zo sebou aj paparazzov, no ja som  o tom nevedel. Žiadala odo mňa posledný bozk a ja som jej ho dal. A tak sa zase dostalo na svetlo sveta, že s ňou chodím. Takže od vtedy sa jej vyhýbam. Toď celý môj príbeh a do teraz som vlastne ani nemal čas zháňať si niekoho. Veď mám 24, to nie je ešte také hrozné, no nie?“

Usmial sa na mňa a vzal si ďalší kúsok pizze. Lanie potom zjedol ešte jeden a ja dva a ešte nám zostalo, hoci sme mali žalúdky plné.

„Ozaj ako to je zo spaním?“

Pýtala som sa, pretože tie lieky čo mi dal ten hajzlík doktor ma začali uspávať už pred hodinou, no ja som sa pokúšala prebojovať cez únavu... no neúspešne...

„No, ty spíš tu.“

Ukazoval na posteľ kde sme práve pred hodinou dopiknikovali.

„A ty?“

"Ja na pohovke.“

Zazubil sa na mňa a mne sa to teda vôbec nepáčilo.

„Pozri, Lanie, ja ťa tu otravujem, ale ty spíš na pohovke? Nepríde ti to trochu... šialené? Ja spím na pohovke a ty v posteli, dohodnuté.“

Nepýtala som sa, ale skôr konštatovala no Kellan si nedal a nedal povedať.

„Meg, prestaň prosím ťa, ja často spávam na pohovke, koľkokrát tam zaspím, keď pozerám film, tak mne to absolútne nerobí problém. Takže tam spím ja a nie ty, a mňa už  neprehovoríš, ja som sa už rozhodol.“

Stál si pevne za svojím a ja som nechcene musela zvesiť plecia. Podával mi nové periny, dokonca prezliekol plachtu. Všetko mi pekne popripravoval a dal mi jedno jeho veľké tričko, ktoré mi poslúžilo ako pyžamo. Už len som chcela vedieť, kde je kúpeľňa. Ale bol tu zase jeden problém, ako s tou nohou do sprchy? Asi desať minút som sedela bezmocne v sprche a dívala sa na moju nohu, ktorá bola poobliepaná všemožnými obväzmi a ešte ku tomu aj zašitá.

„Meg?“

Díval sa na mňa prekvapene Kellan a ja som sa musela pousmiať jeho výrazu.

„Neviem, čo z nohou, chcem ísť do sprchy.“

„Aha, a čo si nepovedala hneď.“

Lanie niekam odbehol a už o chvíľu stál v kúpeľni aj s nejakou dlahou v ruke.

„To čo je?“

„To? To je dlaha. Keď som hrával rugby, bola to moja achilová päta, ihlica v pravej nohe, večne zlomená  a tak mi doktor dal vždy toto, bude ti to väčšie, ale omnoho lepšie ako nič.“

Opatrne mi to dal okolo nohy a potom sa na mňa usmial.

„Tak, hádam to pomôže. Ešte ti donesiem môj župan.“

A už aj odišiel. On, bol zvláštny, bol ku mne iný... A ja som bola ku nemu stále, ako taká sarkastická beštia. Staral sa tu o mňa, ako keby som bola jeho dcéra. Dával na mňa pozor a dokonca vybavoval veci za mňa. On sa naozaj o mňa zaujímal.

4. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú...prosím! - 3. kapitola: