Prepáčte, že už včera nepribudla ďalšia kapitola, ale na intráku padol net, takže som nemohla. No a ku tejto kapitole? Je pravda že venovaná vám všetkým a ďakujem za všetky krásne komentáre, ale asi ma zabijete:D Tak si to "užite"!
PS: Vety označené čiernou, sú vety, ktoré boli nad názvom kapitoly!
27.01.2010 (15:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1647×
"Je koniec!"
24. Kapitola
Rýchlo som otvorila, chcela som zatvoriť, no zrazu ma nejaká silná ruka stiahla ku sebe, úľakom som vypískla, čo sa deje...?
Lanie ma rozzúrene ťahal niekam do izby.
„Au... Lanie, pusť, to bolí!“
Kellanov stisk trochu povolil, ale stále ma ťahal do izby. Priam ma sotil na posteľ a ja som svoj zrak upriamila na notebook, ktorý bol postavený na stole. Absolútne som nechápala tomu, čo sa tu deje.
„Chcem vysvetlenie.“
Hrubo povedal a pustil nejaké video na notebooku. Vystúpila tam moderátorka istého programu. Začala tam hovoriť o Laniem a o mne. Hovorila o našich fotkách a podobne a nakoniec povedala, že má pre nás pripravené exkluzívne spovedanie Kellanovej priateľky. Na obrazovke som sa objavila ja, bolo to z dnešného dňa, presne keď ma zastavili tí paparazzi a ja som sa započúvala do dialógu. Pravdaže začala prvá, tá otravná moderátorka.
„Plánuješ s Kellanom už svadbu?“
Niečo som tam nezrozumiteľne zašomrala a pokračovala som.
„... by mala byť už o mesiac.“
„Čože? Ale Lanie to...“
„Počúvaj ďalej...“
Prehovoril úplne mŕtvo, ako keby tu ani nie som... Zapozerala som sa na neho a videla som, ako sa mu v očiach leskli slzy. Zase som sa započúvala do rozhovoru.
„Prečo ste vlastne s Kellanom?“
„Mne je to úplne jedno! Vidím na ňom len slávu.“
„Máte aj nejaké spoločné záľuby.“
„Jasné, že nemáme!“
„Takže posledná otázka, smieme vedieť, že či ho milujete?“
„To ste uhádli! Nesmiete!“
Potom to zase preplo na moderátorku.
„Tak čo Amerika, myslíte si, že si Kellan Lutz vybral dobre?“
Lanie to vypol a pozrel sa na mňa.
„To nemyslíš vážne, ty tomu veríš?“
„Mám dôvod neveriť?
„Čože? Prečo by si mi nemal veriť! Ja tebe verím!“
„Ty mne veríš? Tak prečo si mi to teda urobila?“
„Nič som neurobila!“
„Ale urobila!“
Bože... čo sa to deje?
„Stál si pri mne, a ja som ti verila. Myslela som si, že som pre teba dôležitá, ale očividne som sa zase raz mýlila..."
„Bola si pre mňa dôležitá...“
Dôraz kládol na to sprosté slovíčko bola... len bola. Nasadila som tvrdú masku.
„Mohol si sa na mňa už vtedy vykašľať!"
„Nechápem.“
Prehovoril a vo mne to už začalo peniť.
"Nechápem všetkých vecí, čo si pre mňa urobil..."
"Neviem, prečo si ma vtedy zachránil, mohol si ich nechať nech ma rozdupú... lepšie ako keď ty teraz dupeš po mojom srdci..."
„Megan, tak som to nemyslel... to...“
Nenechala som ho dohovoriť a pokračovala som ďalej.
"Takže všetko bola len hra, alebo pretvárka? Či si si to uvedomil až teraz?"
„Nie Megan, to nie... prosím, nechaj ma ti to vysvetliť...“
Znovu som ho nenechala dohovoriť.
„Ty mi chceš niečo vysvetľovať?!?! Ale ja to teda nechcem počuť! Nestojím o tvoje vysvetlenie!"
„Kurva! Prečo sa ja vôbec snažím?! Veď ja sa ti tu ospravedlňujem, ani neviem za čo!“
Prvý krát som ho počula nadávať... Bolo to tak chladné...Bola som rozhodnutá skončiť to a tak som bez rozmyslenia vyhŕkla.
"Chceš to skončiť?! Fajn! Je koniec!"
„Nechcem! Ale chcem vedieť prečo?! Prečo si to urobila? To ťa tak moc bavilo?“
„Stal si sa súčasťou môjho života, ale aj tak mi neveríš?"
Vrtela som nechápavo hlavou, ako mohol takým debilinám veriť, ako mohol veriť im a mne nie?
„Nie si prvá, ale hádam posledná, ktorej som veril a sklamal som sa.“
"Vtedy si mi veril a ja som verila tebe, tak prečo nie teraz?!"
Mlela som si ďalej svoje, nechápala som významu jeho slov, viet, myšlienok.
„Nejde to Meg, po tom, čo si urobila, to už nejde...“
„Ty mi to neveríš?! Tak nech sa páči! Odchádzam z tvojho života!"
Zvrieskla som na neho, ale potom som sa zarazila, vlastne som vo svojom dome, takže musí on odísť.
„Ver mi, že by som chcel, aby to bolo inak...“
„Veriť ti je, ako veriť, že dnes ma neprejde autobus, hoci ja sama pod neho skočím!"
Priam som na neho vypľula a pokúšala sa ukľudniť.
"Tak mi never! Sakra!"
Zvreskol zase on... Čo sa to s nami stalo?
"Nie som bezproblémová, ale kto je? Preto to robíš?"
Prehovorila som už trochu ukľudnene, chcela som to ešte zachrániť, nesmiem, nesmiem ho stratiť, už nie...
„Bezproblémovosť vyzerá inak Megan, sklamala si...“
"Takže od dnes sa naše cesty rozchádzajú..."
Skonštatovala som a môj hlas sa triasol... vedela som to, stratím ho!
„Vyzerá to tak, ja som to nechcel, ale iná cesta už nie je.“
Trepe toľko hlúpostí, zbytočností, ale keď chce...
„Takže každá naša krásna chvíľa, je v tejto chvíli, minulosťou..."
„Už to tak bude...“
Bože, to je debil! Ako to môže brať tak naľahko, ako keby len stratil mobil, možno aj vtedy by ešte väčšmi jančil, ale teraz? Teraz, ako keby mu to je jedno, ako keby mu na mne nikdy nezáležalo... Zlosť sa dostavila v nevídanej sile a ja som zase začala po ňom jačať.
"Vtedy som ti ďakovala a milovala som, keď som mohla byť pri tebe, no v tejto chvíli, som ťa znenávidela!“
„Tak ma nenáviď, ale ty nemáš na to dôvod! To ty si mi ublížila!“
Tak a chlapec to už prehnal, ja som v tom nevinne, nič som nespravila! Iba som sa zamilovala...
"Zmiznem z tvojho života presne tak isto, ako ty z môjho!"
„A povieš mi pred tým prečo? Prečo si to urobila?“
"Ja som už skončila, ak si si náhodou nevšimol..."
„Ale ja to chcem vedieť!“
"Myslím, že sme skončili!"
Schladila som ho a nevenovala mu ani jeden škaredý pohľad, nechcela som sa na neho dívať. Zrazu som započula buchnúť dvere.
"Naser si!"
Zakričala som z plného hrdla, musela som to povedať! Veď on obviňoval mňa. A vtedy mi to došlo... Ja som ostala sama! Steny ako keby začali padať na mňa. Počula som všetky zvuky, hoci v byte bolo úplne ticho. Zrútila som sa na zem, hlava mi išla puknúť, svaly v tele ma neposlúchali a zrazu som cítila také prázdno, prázdno v hrudi. On mi vytrhol srdce a vzal si ho zo sebou! Prečo?
Tiché vzlyky sa začali roznášať bytom. Postupne sa stupňovali, až som kričala, nepríčetne som kričala, neboli to slová, ale výkriky bolesti. Bolelo ma to, tak strašne bolelo, jeho strata... ako mi to mohol urobiť? Sľúbil mi že pri mne ostane, že som pre neho dokonalá. Päsťami som buchla o podlahu a potom ešte raz a ešte. Bolestne som vykríkla, keď mi niečo prasklo v ruke, ale bolo mi to jedno a buchla som si ešte raz. Tá bolesť ako keby prekrývala tú vnútornú.
Ale aj tak to nestačilo... nestačilo to na to, aby som zabudla na neho, na jeho tvár, pery, pleť, dotyky, dych, vôňu, na neho celého, dokonalého... až na jednu chybu NEVERÍ MI! A ODIŠIEL. Bezvládne som celým telom dopadla na zem a len zhlboka dýchala. Mám pocit, že dnešnú noc neprežijem...
Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, prosím! 24. kapitola:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!