Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 18. kapitola

14.01.2010 (18:30) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1505×

" Nechápem všetkých vecí, čo si pre mňa urobil..."

18. Na spomienky sa nezabúda!

hudba

Na tvári som pocítila jemný dotyk a okamžite som sa musela usmiať. Pootvorila som oči a dívala sa do krásnych hlbokých očí môjho blonďatého anjela. Jemne sa ku mne sklonil a obtrel sa svojimi lákavými perami o moje. Pousmiala som sa pri bozku a viacej sa privinula ku tomu veľkému plyšákovi. Pevne okolo mňa obmotal ruky a ja som si užívala jeho láskavú náruč. Na chvíľu som pozabudla na moje ťažkosti a márne som sa pokúsila pohnúť nohami a posunúť sa ku Laniemu. Bola to blbosť a ja som sa musela horko uchechtnúť.

Lanie si toho určite všimol, pevnejšie ma objal a našťastie nič ku tomu nehovoril. Kola začal poskakovať po posteli a to znamenalo, že už chce asi vyvenčiť.

„Spinkaj Meg, idem vyvenčiť Kolu.“

„A nemohla by som ísť s vami?“

Spytovala som sa, lebo mi to už išlo na nervy. Stále iba sedieť, ležať a spať... už ma to nebaví.

„Už sa ti nechce spať?“

„Rada by som už konečne šla na vzduch, cítim sa ako v karanténe.“

„No dobre, ty môj syfilis!“

„Hej! Až taká škaredá nie som!“

Ohradila som sa a detsky sa otočila na stranu s odfrknutím. Jemne ma vzal zase do svojej náruče a tvár mi natočil oproti svojej.

„Meg, ty si krásna... tak strašne moc krásna, že krajšej ženy v mojom živote niet.“

Šepkal a jemne ma zase pobozkal na pery. Privinula som sa ku nemu bližšie a prehĺbila náš sladký bozk. Chutil presne ako jahody... také sladké jahody... môj Lanie... Ukončila som náš bozk a žiarivo sa na neho usmiala. Vzal si ma do náruče a odniesol bez slova do kúpeľne a odišiel. Vykonala som všetkú hygienu a zavolala na Lanieho, ktorý bol v momente u mňa a zase ma bral do kuchyne. Posadil ma na kuchynskú linku.

„Tak čo kráska moja , čo by si, si dnes dala?“

„Dnes? Kuchár môj krásny, by som si dalaá... to, na čo máš ty chuť.“

Krásne sa na mňa usmial  a potom pokračoval a pritom išiel ku mne bližšie a bližšie...

„Ja... mám dnes chuť... na krásnu,“

Jemne ma pobozkal na krku.

„Lákavú.“

Pobozkal ma na bradu.

„A najlepšiu ženu... teda na teba Meg.“

Zašeptal a spojil naše pery. Pritiahla som si ho za zátylok ešte bližšie a absolútne som sa od neho nedokázala odtrhnúť. Všetko, úplne všetko ma na ňom lákalo. Ten jeho ľúbezný hlas spôsoboval miernu triašku môjho tela. Jeho dotyk ma ani nie že pálil, ale skôr to bolo, ako keby sa ma najprv dotklo niečo moc horúce, jemne popálilo a na to ihneď prišiel chlad, ktorý mi spôsoboval príjemné zimomriavky.

„Ale ja som naozaj hladná.“

Zafňukala som a spoločne sme sa rozosmiali.

„Dobre teda, tak si dáme... lievance s javorovým sirupom.“

Usmial sa oslnivo na mňa a už začal všetko vyberať. Ochotne som mu pomáhala, hoci mi skoro nič nechcel dovoliť robiť. Naša spoločná práca sa vydarila a my sme si pochutnávali na našich sladkých výtvoroch. Keď sme dojedli a všetko odpratali išli sme sa obliecť. Kellan mi musel pomôcť s teplákmi, za čo som sa červenala až na zadku. Poobúvali sme sa a s Kolou vyšli pred dom, kde nás čakalo nemilé prekvapenie.

hudba

„Riti!“

Zaklal Lanie a ihneď ma aj s Kolou ťahal zase dnu a pevne za nami zatvoril. Ešte teraz som počula ten odporný, vtieravý zvuk cvakajúcich fotoaparátov. Mala som ešte stále pootvorené ústa a rozmýšľala, ako je možné, že nás našli. Kellan niekam odbehol a ja som ho počula ako zamyká aj zadné dvere. Vzal mobil z linky a vytočil nejaké číslo.

„Frank? Bože, vďaka... máš teraz službu? Prosím, príď pred môj dom, je to tu hrôza... ďakujem, ďakujem ti, ahoj.“

Lanie sa pevne chytil pultu a chvíľu to vydýchaval. Na vozíku som sa odviezla opatrne ku nemu.

„Lanie?“

Spytovala som sa šeptom a jemne ho zatiahla za tepláky.

„Mmmm...“

Znela odpoveď a tak som len čakala, kým sa spamätá.

„Meg, prepáč, nerátal som s tým, že prídu tak skoro na to, kde bývam, je mi to ľúto...“

„To nič Lanie... to nie je tvoja chyba... ale čo budeme teraz robiť? Kam pôjdeme?“

Šepkala som mierne mimo a dívala sa všade inde len nie na Lanieho. Bože... čo teraz. Kam, kam by sme mohli ísť. Ani neviem ako, ale zrazu som sa ocitla v Lanieho náruči. Nežne ma pobozkal na čelo a jemne hýčkal vo svojom náruči.

„Zlatíčko, neboj sa, niekam pôjdeme, napríklad do hotelu, alebo podobne, my to už nejako zvládneme.“

Bolo vidno, že som nebola jediná, kto bol úplne mimo. Lanie sa tiež na mňa ani nepozrel a jeho krásnu tvár teraz tvorila smutná maska. Pohladila som ho po tvári a vtedy prišla spásna myšlienka.

„A čo keby ideme ku mne? Je to tam omnoho menšie, ale je to v neznámejšej časti mesta... a celkovo je to tam dosť dobre schované.“

Pred domom som už počula sirénu policajného auta. Vďaka Bohu, že už sú tu. Pozrela som sa spýtavo na Lanieho.

„Ja... neviem... nechcem ťa do toho paparazzovského chaosu moc zamotávať.“

„Lenže ja chcem byť s tebou, takže sa kašlem na všetkých paparazzov.“

Zašeptala som a jemne ho pobozkala.

„Ďakujem.“

Šepol a ja som to brala ako súhlas. Rýchlo vošiel do izby a začal si baliť väčšinu vecí. Opatrne som sa pozrela von, cez škáru na žalúziách. Bolo ich tu dva krát toľko ako predtým a už tu stáli 2 policajné autá. Vtedy mi vlastne došlo, že možno toto Lanie nezažíva prvý krát... aký to môže byť život, keď vám stále za zadkom číhajú paparazzi a čakajú kým zakopnete? Teraz som sa skutočne nečudovala hviezdam, ktoré začali piť, ktoré fajčia, ktoré drogujú... a ktoré spáchajú samovraždu. Myslím si, že všetko je lepšie, ako tento chaos.

Asi po pätnástich minútach vyšiel z izby Lanie aj s dvomi plnými cestovnými taškami. Položil ich na stôl a vzal do ruky mobil.

„Frank, ďakujem že si prišiel, hodím ti kľúče, prosím daj ho do garáže.“

Nechápala som tomu tajnému plánu, ale čoskoro som pochopila. Lanie trochu otvoril dvere a hodil von kľúče od auta. Počula som ako dal otvoriť bránu na garáži. Garáž mal  spojenú s domom, takže som začínala chápať jeho plán. Započula som zvuk motoru, ktorý sa ozval už v garáži, zase zatváranie brány a potom už len Lanie išiel do garáže aj s čiernymi príchytkami na okná auta. Potom prišiel ešte aj po tašky a potom po mňa. Okolo mňa dal bundu, on sám si dal na hlavu čiapku a ja kapucňu. Posadil ma dopredu do auta a pomaly dal otvoriť bránu. Policajti nám urobili istý koridor a pevne držali všetkých paparazzov od príjazdovej cesty. Lanie pridal a rýchlo sme sa hrnuli ulicami. Zase kým sme prešli ku môjmu domu, nám to trvalo 15násť minút, pretože sme kľučkovali všetkými možnými cestami, aké sme mali po ceste. Lanie zaparkoval pred domom. Rýchlo ma aj s vecami vyniesol do bytu a potom išiel ešte odparkovať auto.

hudba

Po chvíli prišiel do bytu celý zadýchaný. Posadil sa pri mňa na posteľ a hlavu si vložil do dlaní. Prisunula som sa ku nemu a jemne ho objala zozadu okolo bruška.

„Mne je to tak moc ľúto Meg, tak moc ľúto...“

Šepkal a jeho strápený hlas ma bodal do ušných bubienkov. Ešte väčšmi som sa ku nemu prisunula a hlavu si položila na jeho rameno.

„Lanie, to nie je tvoja chyba, ja sa nehnevám, neboj sa všetko bude v poriadku.“

Šepla som. Lanie sa ku mne natočil hlavou a jemne ma pobozkal.

„Ja som hrozný chlap, zúfam tu sám nad sebou... hoci by som ten čas mohol lepšie využiť.“

Otočil sa ešte väčšmi ku mne a jemne ma začal bozkávať. Prisunula som sa najbližšie, ako mi to moje „postihnutie“ dovoľovalo a tlačila sa na jeho krásne vypracované telo. Cítila som aký je napätý. Musí byť z toho poriadne dostresovaný. Obmotala som mu okolo krku ruky a hladila ho jemne za zátylkom. Lanie ma jemne hladil po boku a druhou rukou po tvári. Bože, lepšieho chlapa si mi ani nemohol dať. Jemne sa odo mňa odtiahol, ale stále sme sa ešte dotýkali nosmi.

„Si dokonalá.“

„A ty si slepý.“

Zachechtala som sa. Lanie sa len pousmial a znovu ma nežne pobozkal.

„Neboj sa, môj zrak je až príliš dobrý.“

Pohladil ma po tvári a odišiel, ako mi oznámil, do kuchyne urobiť si čaj. Potichu som sa odplazila ku skrini a vytiahla si s tadiaľ krátke tričko, pretože mi už bolo teplo. Doplazila som sa zase na posteľ v izbe. Vyzliekla som si tričko a pomaly si dala to nové. Teplá ruka mi pristála na chrbte, presne na tom mieste...

„Zlato, čo to máš za jazvu?“

Melodický hlas sa ma smutne spýtal. Moje telo sa samo naplo a hruď mi zrazu strašne sťažela. Bezvládne som padla do perín a na chvíľu zaregistrovala Lanieho zdesený pohľad. Ležala som v sene, okolo tak mnoho plameňov. Všade, boli všade. Cítila som v nozdrách štipľavý dym, oheň hltal všetko v okolí a ja som počula ten nepríjemný zvuk pukajúceho dreva.

Predo mnou sa objavila jeho slizká tvár a úchylný úsmev sa mu usadil na tvári. Pomaly pristupoval ku mne a jeho úsmev sa stále prehlboval. Nedalo sa mi nadýchnuť. Topila som sa v tom oceáne beznádeje, žiaľu, smútku. A potom sa tam objavila zase ona, vyčítavo na mňa hľadela a jej jazva na tvári, bola taká výrazná, ako nikdy. Taktiež sa na mňa usmievala a nechala ho aby sa stále ku mne približoval.

Svojím slizkým prstom začal prechádzať po mojom tele. Chcela som sa pohnúť, ujsť, no nedalo sa to, bola som úplne stuhnutá. Chcela som kričať, ale z úst mi nevyšla ani hláska. Bezmocnosť sa stupňovala a ja som len dúfala, že zasiahne nejaká vyššia sila, ktorá by ma zachránila. Hrubo ma otočil na brucho a tvrdo do mňa vrazil päsťou, priamo na jazvu. Cítila som, ako keby bola priamo vo mne, ako keby do mňa vnikol a chcel mi vyrvať všetky vnútornosti. S hlbokým nádychom a vyzdvihnutím hrude som sa posadila.

Dezorientovane som sa dívala na všetky strany. V tom sa predo mnou objavil Lanie, prudko som zo sebou ľaknutím trhla. Pokľakol predo mňa a ja som sa okamžite spustila do jeho náruče, kde som to musela rozdýchať. Zajakávala som sa, plačlivo pišťala, mierne sa triasla ale čo najviac sa tisla na Lanieho. Jemne ma hladil po vlasoch a bozkával do nich. Viem, že niečo šeptal, ale ja som ho moc nevnímala, až po chvíli.

„Kľud zlatko, prosím, ukľudni sa... zlatíčko.“

Ešte viac som sa ku nemu pritisla, obmotala mu ruky okolo krku a jemne ho pobozkala na spánok. Vyhupol si ma do náruče  a sadol si s nami na posteľ. Stále ma húpal vo svojej náruči, hovoril mi slová útechy, hladil ma, čo ma neskutočne ukľudňovalo, ale hlavné bolo, že tu bol so mnou. On tu teraz nebol a už ani nebude, ani ona, všetci zmizli, a ostal mi už len môj krásny a dobrý Lanie... ktorý je pre mňa ako nebo. Pritisla som sa ku jeho mužnému telu a pokúsila sa z hlavy vypustiť všetky zlé spomienky na neho...

19. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 18. kapitola: