Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 17. kapitola

12.01.2010 (13:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1679×

„Takže každá naša krásna chvíľa, je v tejto chvíli, minulosťou..."

17. Chcem ťa!

hudba

Jemné slnečné lúče ma nad ránom zobúdzali. Bola som až primoc oddýchnutá, musela som spať minimálne 12násť hodín. Pozrela som sa na mobil a ten ukazoval 10 minút po štvrtej. Ležala som v posteli a pri mne ešte sladko spal Lanie. Zase ten krásny výraz neviniatka bábätka. Ale, mala som problém. Potrebovala som ísť na WC. Lanieho som nechcela budiť a tak som si začala hrať na supermana. Opatrne som si na zem položila najprv pravú nohu... nikdy by som nepovedala, že sú až také ťažké... Potom ľavú. Rukami som sa zaprela o kraj postele a pomaly sa na zem zosunula celá. A potom? Potom som sa ako tuleň plazila po rukách a ťahal za sebou nohy. Dokonca mi to prišlo aj komické.

Doplazila som sa do kúpeľne, zatvorila za sebou dvere. Hádam ani nemusím opisovať ako som sa štverala na WC, bolo to nadmieru komické, ale mne to prišlo aj potupné... A to som blázon do behania... Konečne som sa posadila na misu. Chvíľu som si pripadala ako víťaz, keďže som konečne niečo zvládla sama. Umývanie rúk som ani nevidela, pretože som zdvihla ruky, len tak, tak dočiahla kohútik a pustila vodu. Utrela som si ich do trička a plazila sa spať. Potichu som zatvorila dvere a keď som sa na bruchu otočila, z postele sa na mňa díval zdesene Lanie.

„Zlatko? Čo to pre Boha robíš?“

Spytoval sa vydesene... sakra, to je trapas.

„Ja... potrebovala som ísť na WC.“

Priznala som, mierne sčervenala a plazila sa po koberci ďalej, so sklopenou hlavou. Silné ruky ma vyzdvihli do vzduchu a už som sa hojdala v Kellanovej náruči.

„Bože, neblázni Meg, predsa sa tu nebudeš stále plaziť po zemi, keď budeš niečo potrebovať, tak ma okamžite buď, kapišto?“

Brnkol mi po nose a ja som sa mierne zachichotala. Sadol si so mnou na posteľ a ja som ho pevne objala okolo pásu.

„Nechceš ísť ešte búvať?“

„Ja... Lanie ty ešte v pohode spi, ale ja už som prespatá.“

„Ani mne sa už nechce spať Meg... poď idem ti niečo urobiť na raňajky a dnes mám pre teba prekvapenie, ale to až okolo jedenástej.“

„Ak si mi niečo kupoval, tak si ma ani nepraj!“

„Neboj sa, nič kupované, len malý zázrak.“

Zasmial sa a odniesol ma do kuchyne. Posadil ma na kuchynskú linku, ktorá bola trochu studená, takže sme sa hneď začali smiať, keď som poplašene vypískla. Pevne ma objal okolo pásu a jemne hladil po chrbte. Toto som vždy potrebovala, aby nik nehovoril, iba urobil toto jediné gesto, ktoré mi dokázalo dať tak moc veľa.

„Takže pani moja, čo to bude?“

„Noo keďže ste profesionál, kuchár môj, tak gin gui na kanadský spôsob, z troškou oregana, papriky, slaniny, petržlenu a bla, bla, bla! Dúfam, že je vám to jasné!“

„Úplne madam, takže chcete praženicu?“

Spytoval sa zo smiechom. Len som nemo prikývla a smiala sa na našej detskej hre. Lanie nebol istotne muž... totižto mu to všetko išlo až príliš dobre. Hoci sa priznal, že uvariť si dokáže len praženicu, párky, vajíčka, palacinky a podobné malé jedlá. Na ostatok vždy chodil do reštaurácií, alebo si po ceste niečo kúpil. Asi po pol hodine ma vzal si sadnúť na stoličku a dal predo mňa praženicu. Skutočne to bolo vynikajúce. Všetok riad odpratal a mňa si vzal do postele.

Jemne ma položil do perín a rýchlo odbehol. Z obývačky som započula pieseň od Red Hot Chilli Peppers.

hudba

Kellan prišiel do izby tanečným krokom, bol úplne úžasný a ja som sa musela smiať na celé kolo. Potom sa rozbehol, skočil na posteľ a dopadol rovno pri mňa. Vzal si ma zase do náruče, no teda skôr priamo na seba. Vôbec som nenamietala, veď kto by aj odmietol jeho náruč. Ach... on je tak moc dokonalý, nechápem, že sa ešte stále so mnou zahadzuje.

„Povieš mi o svojej rodine?“

Zašepkala som a pohodlne si položila hlavu na jeho hruď. Počula som biť ten zázrak, vďaka ktorému Kellan žije, bolo to tak moc ukľudňujúce...

„No, keď chceš.“

Zasmial sa a pokračoval.

„Narodil som sa v Severnej Dakote, baví ma rafting... Ale  nie.“

Začala som sa smiať a Lanie už normálne pokračoval.

„No, moji rodičia sa rozviedli, keď som bol ešte malý. Mám sedem skvelých súrodencov, takže celkom početná rodina a keby vidíš tie večere a Vianoce. To teda bolo niečo. Pred siedmimi rokmi som sa presťahoval na pláž ku otcovi. Neskôr som odišiel študovať herectvo, rodičom sa to nepáčilo, dokonca sme sa rok spolu kvôli tomu nebavili. Mysleli si, že je to len puberťácky výstrelok, že to neberiem vážne, ale teraz mamka hovorí, že je na mňa hrdá... takže to je asi všetko o mojej rodine, moc často sa nenavštevujeme... nemám ani moc času teraz.“

Dopovedal a pousmial sa na mňa.

„Povieš mi aj o tom, kde si všade hral, jednoducho celý tvoj život do teraz?“

„Toho bude veľmi veľa.“

Zasmial sa, ale po chvíli začal hovoriť. Napäto som hltala každé jeho slovo. Hovoril mi o jeho začiatkoch, o tom ako ho viac brali ako modela a nie herca. Ale že on prosto chcel byť herec a tak šiel ďalej za tým. Taktiež mi hovoril o ľuďoch, ktorí sa mu zrazu začali ozývať, keď sa začínal stávať známejším. Každý ho volal von a podobne. Hovoril mi, že také hrozné obdobie ani nezažil, pohádal sa s tak mnoho ľuďmi... Spomínal mi jeho neúspechy, športy, ktoré vystriedal a musela som uznať, že toho zvládol až príliš mnoho na to, že má len 24.

Asi po dvoch hodinách pútavého rozprávania a smiatia sa, ako vždy zhadzovali v rodine vinu, každý na niekoho iné, mi priam prikázal, aby som tu ostala ležať... no veď kam by som vlastne asi bežala. Povedal, že je do hodiny určite preč, len že musí ísť pre to prekvapenie. Útrpne som čakala, čo za prekvapenie má prichystané.

Prešla trištvrte hodina a ja som započula zámok vo dverách. Napäla som sa a posadila. Na chodbe bol počuť strašný šramot a šuchot a potom sa vo dverách ukázala vysmiata tvár chlpatého zázraku. Ten zázrak okamžite vyskočil na posteľ a začal po mne skákať a oblizovať ma. Strašne som sa smiala, lebo to šteklilo a ten psík bol úplne krásny.

„Kola! Kola! Necháš hu!“

Vykrikoval Lanie a už aj sa hnal za mnou.

„To je... uaa... v poriadku.“

Mumlala som a Kola, ako na neho zavolal Lanie ma stále oblizoval na tvári.

„Poď sem ty zradca, Meg mi nesmieš oblizovať.“

Zasmial sa a vzal si tú guču chlpov ku sebe.

„Takže to je to prekvapenie?“

Spytovala som sa a Lanie prikývol.

„Kola je úplný kríženec, mám ho od malého šteniatka. Našiel som ho pred tromi rokmi, za mestom, niekto sa ho chcel asi zbaviť, skoro som ho zrazil chudáka. Teraz bol doma u mamky, pretože som mal veľa autogramiád a podobných vecí, no teraz je už konečne doma. Dúfam, že ti nevadí?“

hudba

Pozrela som sa na neho pohľadom, či blázni? Kola je tak krásny. Aspoň keď si bude musieť ísť Lanie niečo zariadiť, Kola tu ostane so mnou. Kellan pustil Kolu a ten sa zase začal jašiť s perinami, váľal sa v nich a podobne. S Laniem sme sa na ňom strašne smiali, bol úplne úžasný.

„Lanie, mohli by sme ísť dnes niekam, prosím, aspoň na prechádzku.“

„A si, si istá, že ti je dobre? Nechcem, aby sa ti niečo horšie stalo.“

„Nie, nie... neboj sa, cítim sa už skvelo. Len mi je tu skutočne dlho.“

„Ak je to vaše prianie princezná, tak dnes večer pôjdeme von.“

Skríkol šťastne a znovu sme sa spoločne smiali. A tak som sa začala pripravovať na večer, nech pred Laniem vyzerám aspoň nejako. Jemné hnedé očné tiene, čierna linka iba na viečkach, špirála, jemný make up, veď predsa nik nie je dokonalý. Červený lesk na pery a vlasy som si nechala rozpustené. Rozhodla som si dať šedé upnuté šaty nad kolená a bez ramienok, aspoň sa mi lepšie dávali ako nohavice, takže som nemusela volať ani Lanieho, ktorý išiel ešte vyvenčiť Kolu.

Bola som hotová, posadila som sa do vozíku, ktorý mi už sem prichystal Lanie. Ani nie 10 minút som čakala už komplet poobliekaná, dokonca aj s topánkami, ktoré mi ani nebolo treba. Lanie prišiel, hodil na seba bundu, zamkol dom a preniesol ma do auta. Išli sme do nejakej absolútne neznámej reštaurácie, kde vlastne nik nebol. Smiali sme sa na celú miestnosť, rozprávali sa o našom prvom stretnutí a podobných smiešnych veciach, ktoré sme zažili.

Na večeru sme si dali len ľahké jedlo a potom sme popíjali džúsy, keďže ja som mala ešte lieky a Lanie nechcel sám piť. Bol to jeden z mojich najkrajších večerov s ním. Počas večera som si aj spomenula na Alexa, nebola to smutná spomienka, práveže veselá. Pripomínala mi tento večer. Spolu sme tiež sedeli v reštaurácii a Alex robil hlúposti zo špagetami. Keby ma teraz Alex vidí... môže byť rád, pretože ako on prosil, aby som tu bola šťastná, ja som tu skutočne šťastná!

Asi po dvoch hodinách Lanie zaplatil. Začínala som si na to nechcene zvykať. Zase ma odniesol do auta a už sme aj fičali späť domov... u neho som sa naozaj cítila ako doma, dokonca ešte lepšie ako u mňa v byte... nevedela som, či je to dobré, alebo zlé... Celú cestu sme sa smiali, lebo sme sa zase hrali na Princa a Princeznú... poslednou dobou naša najobľúbenejšia činnosť.

Odniesol ma do chodbičky a posadil ma na skrinku. Sám sa povyzliekal a vyzul a potom podišiel s úsmevom ku mne.... ten úsmev!

„Princezná moja spanilá, smiem vám sňať vašu črievičku?“

Spýtal sa tým hlasom veľkého hrdinu, princa.

„Keď inak nedáte, môj spanilý princ.“

Zachichotala som sa ako nejaká puberťačka a Lanie mi sňal moje „črievice“. Pozrel sa na mňa. Ten pohľad bol neodolateľný... jeho skrytá zbraň, ktorá musela veľmi veľa žien dostávať do kolien. Vzala som ho jemne za kravatu a ťahala smerom ku sebe. Rýchlo sa ku mne priblížil a jemne ma pobozkal na pery, až potom som si vlastne uvedomila, čo som urobila. Ihneď ako sa odo mňa odtiahol som sa zapýrila.

„Prepáč.“

Šepla som, Lanie sa pousmial. Zase sa ku mne priblížil a jemne ma pobozkal. Naše pery boli ako by spojené sekundovým lepidlom a nie, a nie sa od seba odtrhnúť. Bez prerušenia nášho bozku, si ma vzal do náruče a postupoval so mnou po dome. Dostal sa až ku pohovke, kde ma jemne položil. Jednou rukou som ho jemne hladila na zátylku a druhú som mala prepletenú s jeho. On sa druhou podopieral aby ma náhodou nepriľahol. Pritisla som sa ku nemu bližšie. Jeho pery boli ako čerešne, sladké a neodolateľné. Boli také jemné a nežné... priam ma lákali aby som sa čo najviac na ne prisala a ja som to aj s radosťou robila. Posledný krát ma jemne pobozkal a potom ma pohladil po tvári.

„Ďakujem.“

Prehovoril tým svojim krásnym hlasom. Len som sa usmiala a znovu ho pobozkala. Odniesol ma do postele. Ľahol si pri mňa, potom si ma uložil priamo na seba. Dívala som sa do tých krásnych, úžasných očí človeka, ktorý ma nenechal samú a robí ma až neuveriteľne šťastnou. Venovala som mu posledný dlhý bozk a bez ostychov som sa rozvalila na jeho mužnom tele. Hladila som ho po hrudi a brušku, bol taký úžasný. Po chvíli ku nám doletel Kola. Ľahol si pri moje nohy a všetci sme zaspali kľudným spánkom ako jedna malá rodina...

18.kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 17. kapitola: