Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 4. kapitola

05.02.2010 (20:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1631×

" Ani si snáď nevieš predstaviť, ako moc sa na teba teším!"

4. kapitola - Bojím sa...

hudba

Ashley a Charlie sa zdržali do večera. Potom sa so mnou rozlúčili a odišli. Ako mi Ashley vravela, tak sa aj stalo a večer do izby doniesli o jednu posteľ viac. Celú dobu v nemocnici pobehovali paparazzi a pokúšali sa z niekoho niečo o Laniem vymániť. Škoda že vražda je trestný čin... Posteľ som si čo najviac natisla ku Laniem, už to skoro vyzeralo, že je to manželská posteľ.

Poobliekala som sa do pyžama, ktoré mi kúpila dnes Ashley... je zlatíčko. I za to všetko, čo som urobila Laniemu, ona mi aj tak pomáha. Prešla som po izbe a do prehrávača vložila Ludovica Euinadiho. Izbou sa rozniesla krásna melódia. Potichu som prešla až ku posteli. Ešte som jemne Lanieho pobozkala na čelo, ľahla som si na posteľ, prikryla sa, vzala Lanieho ruku do svojej a do ticha miestnosti, zašeptala.

„Dobrú noc, láska.“

Bože, prosím... Nariekala som v duchu. Pevne som si privlastnila jeho ruku. Ešte chvíľu som ho hladila, až nakoniec som vyčerpaním zaspala. Celú noc sa tu neukázal  a ja som bola tak strašne moc vďačná, no nemohla som Laniemu poďakovať za jeho prítomnosť, za to, že je tu so mnou a on sa tu neukáže.

Ráno som sa v časných hodinách zobudila sama. Ashley je zlatíčko a tak mi včera doniesla domáce oblečenie, uterák, zubnú kefku a niečo na jedenie, keďže som včera skoro nič nejedla. Rýchlo som sa poobliekala, umyla si tvár a zuby, vzala si jablko a šla zase ku Laniemu. Nechutilo mi ani to sprosté jablko. Zabíjalo ma, keď som sa musela na neho dívať... zrazu bolo taký tichý... taký nehybný a ja som milovala jeho hlas, smiech a aj pohyby, jeho celého.

Bolo pár minút pred šiestou. Do izby vstúpila zase sestrička zo včerajška a milo ma pozdravila. Dnes Lanieho neumývala, len mu vymenila obväz na hlave a vyčistila zase ranu. Tá rana nebola až taká veľká... nechápala som, ako dokázala napáchať až toľko škody. Okolo 7 prišiel aj doktor, zhodnotil stav a ako vždy zase odišiel preč. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že dnes bolo v nemocnici rušnejšie, tak som to išla omrknúť.

Ihneď ako som vyšla na chodbu sa ku mne prirútil jeden fotograf, šikovne ma obišiel a zamieril si to priamo do izby. Nečakala som ani minútu a vtrhla som tam tiež, ale on už tam fotografoval Lanieho.

„Ty sviňa!“

Vykríkla som a za putko mu strhla fotoaparát. Otvorila som dvere a čo najväčšou silou sa rozpriahla a treskla ten odporný stroj o zem a ešte pár krát po ňom podupala. Fotograf sa na mňa iba vyvalene díval a keďže to ako som dupala na foťák, bolo celkom počuť už ďalší sa ku nám hnali. Dokonala som svoju prácu, hrubo odstrčila do steny fotografa a vošla do izby, kde som sa zamkla.

Zase bolo počuť cvakanie a ja som si všimla, že žalúzie na pozeracom okienku do izby boli odhrnuté. Postavila som sa pred okienko, aby nebolo vidno na Lanieho. Všetci paparazzi očakávali čo asi urobím. Výsmešne som sa pousmiala jedným kútikom a na sklo prilepila svoj prstík, s dosť viditeľným prostredníčkom. Pravdaže ich to ešte väčšmi navnadilo a zase začali cvakať, no ja som im to zatrhla ráznym zatiahnutím žaluzí.

Bože, ako môže byť niekto tak necitlivý? Pýtala som sa v duchu, keďže oni boli nehorázne, ale toto si ešte vypijú. Podišla som ku Laniemu. Jemne ho pohladila po líci a čo najopatrnejšie ho objala okolo bruška.

„Milujem ťa... tak moc ťa milujem, prosím zobuď sa...“

Zase som žadonila ako malé dieťa o lízatko. Potrebovala som ho, chcela som ho, on sa jednoducho musí zobudiť. Pár sĺz sa mi zase pustilo po tvári, no ja som ich rýchlo zastavila. Nebudem tu plakať, pred ním nie, je to, ako keby som mu už nedávala nádej, že sa preberie. Pousmiala som sa a ešte väčšmi pritúlila ku Laniemu. Už chýbalo len, aby zdvihol svoje mužné ruky, objal ma nimi a pobozkal do vlasov... no nič také sa nedialo.

Sadla som si na moju posteľ a potichu počúvala Ludovicovu melódiu a mrvila v dlaniach jeho dokonalú ruku. Asi okolo 10 prišla Ashley s Charliem a dokonca aj s Robom. Rob ma milo privítal, tým že ma objal. Pýtali sa ma, že čo sa stalo dnes ráno, keďže toho už bol plný celý bulvár a všetci o tom hovorili. Vysvetlila som im tú situáciu a Rob ma pochválil, že takú ženu, ktorá by ho bránila pred foťákmi by chcel.

Pousmiala som sa nad tým. Rob sa zdržal len do jednej. Bol naozaj skvelý a najviac ma prekvapilo keď pristúpil ku Laniemu a začal mu šeptať do ucha.

„No tak chlape, preber sa. Pozri aká kočka tu je... necháš ju na teba čakať?“

Bolo to milé a tým sa aj nálada v izbe trochu uvoľnila. Rozprávali sme sa, ako to bude ďalej. Ak sa Lanie nepreberie cez Silvestra, tak na druhý deň by sem chceli viacerí prísť a osláviť ho aj s Laniem. Boli naozaj skvelí, že na neho aj takto mysleli. Že proste nerozmýšľali nad tým, že nás možno ani nevníma, ale správali sa tak ku nemu, ako keby je skutočne hore. Ashley aj s Charliem odišli o 5tej, ale potom sa ešte vrátili, lebo mi doniesli čínu, hoci som ju odmietala.

hudba

Vzala som si možno 7 kúskov a potom som už nemohla. Odložila som ju na stolík, ak by ma náhodou neskoršie prepadol hlad. Ľahla som si na posteľ a premietala, čo všetko sa stalo. Rozmýšľala som nad tým, či by sa Laniemu nedalo nejako pomôcť, bolo to hrozné byť úplne bezmocná. Ležala som a rozjímala, keď zrazu som si kútikom oka všimla pri mne pohyb. Pozrela som sa na Lanieho, ale ten len nehybne ležal. Bože, mne už šibe... mám asi halucinácie.

No zrazu, pohol rukou.

„Ježiši!“

Zapišťala som neveriacky a rýchlo vyskočila z postele. Nahla som sa ku nemu a vzala ho za jednu ruku.

„Lanie, zlatko, ak ma počuješ, stisni mi ruku, prosím.“

Pokúšala som sa to povedať tak ako som to videla vo filmoch. Lanie mi jemne stisol ruku a ja som sa rozžiarila.

„Milujem ťa, milujem ťa!“

Opakovala som mu. Začal sa ešte väčšmi vrtieť a v tej chvíli ma prešiel úsmev. Rýchlo som stlačila tlačítko pre núdzové stavy. Laniemu sa po tele začala roznášať triaška. Hrudník sa mu vypínal hore a dolu, nohy a ruky búchali po perine. Rýchlo som vyliezla na posteľ, sadla si na jeho bruško, nohami mu zakvačila tie jeho a rukami tiež pevne chytila jeho ruky. Jeho tvár bol skrivená maskou bolesti a oči mal pootvorené, no prevrátené do vrchu, čím mu bolo vidieť iba biele.

Možno prešli 2 minúty, asi najhoršie v mojom živote... i keď... A doktor už bol v izbe.

„Držte ho pevne prosím, musím mu to vpichnúť.“

Sestrička tam už tiež bola a pomáhala mi, Laniemu držať ruku, do ktorej doktor zaboril injekciu. Pevne som držala Lanieho a slzy mi zmáčali tvár, bála som sa, že ho stratím. Zrazu sa začal ukľudňovať. Svaly ochabli a zase len bezmocne ležali na posteli a ja som s tichými vzlykmi zliezla z jeho tela. Posadila som sa na posteľ, pretože som sa bála, že sa keď sa postavím, pôjdem okamžite ku dnu. Moje telo sa neovládateľne triaslo a nohy si to najviac odniesli.

„Slečna, ste v poriadku? Donesiem vám niečo na upojenie?“

Spytoval sa ma doktor  a ja som len záporne krútila hlavou, jediné, čo ma zaujímalo, bol Lanie.

„Je... je v poriadku?“

„O áno, o to sa nebojte... ono sa to stáva, je to reakcia tela, niekedy sa vďaka tomu aj zlepší stav pacienta.“

Povzbudivo sa na mňa usmial a spoločne so sestričkou odišli. Pomaly som sa zase nahla ku Laniemu a začala šeptať.

„Zlato, toto mi už nerob, ani nevieš, ako som sa bála.“

Hladila som ho vo vláskoch. Bol taký krásny. Hoci bol trošku už zarastený, ale jemu sa hodilo hocičo. Pobozkala som ho na spánok. Dosť ma to unavilo, všetko čo sa dnes stalo. A tak, hoci bolo len osem, už som sa odobrala spať. Ešte raz som Lanieho pobozkala na čelo, vzala si jeho ruku do svojej a poriadne sa zachumlala do periny. Možno behom pol hodiny, už som ležala tuhá...

Zase neprišiel, takže som mohla byť kľudná. Nemala som žiadny sen, i keď, stále sa mi zdalo, že mi niečo jemne hladí vlasy a tvár. Ten pocit ma vytrhol zo spánku a ja som sa pomaly zobúdzala  a zisťovala, že ten dotyk je skutočný. Omámene som sa posadila na posteľ a hľadela pred seba. Rýchlo som sa štipla do ruky.

„Au.“

Ja nesnívam, je to skutočnosť.

5. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 4. kapitola: