Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 8. kapitola

08.03.2010 (11:00) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1088×

Edit: Článek neprošel korekcí.

Pohľad Edward:

„Edward! Žiješ?“

Niekto mi pred hlavou zamával rukou. Konečne som sa prebudil z mojich myšlienok.

Celý deň som nemyslel na nič iné, ako na to neznáme dievča. Kto by mohol vedieť o jej meste? Keď už o tom meste nevie ani Carlisle... No, je to zvláštne. Chcel by som vedieť, ako sa to skončilo. Utiekla? Zachránila svoju rodinu?

„Edward?“ Konečne som sa obzrel za hlasom. Bola to Bella. Usmievala sa na mňa od ucha k uchu. „Čo si zamilovaný?“ spýtala sa ma posmešne. Má pravdu! Správam sa ako nejaký zamilovaný idiot. Ale ako by som mohol milovať niekoho, koho ani nepoznám? Stále na ňu myslím, čítam jej denník... ale zamilovať? Nikdy!
„Nie ja... ja...“ začal som koktať.
„To je dobré. Nechaj to tak.“ Znova sa na mňa usmiala. Ja som jej úsmev opätoval. Sedel som na stoličke a pozeral, čo robí Bella. Práve začala strihať nejaký papier. Nešlo mi do hlavy prečo to robí.
„To mi ani nepomôžeš?“ spýtala sa ma Bella. Zastavila sa v strihaní a prenikavo sa na mňa pozrela.
„V strihaní? Prečo?“ nechápavo som sa jej spýtal. Nad tým sa Bella len zasmiala.
„Robíme ďalší projekt. A vďaka tebe to budeme dokončiť neskôr.“
„Aký projekt?“
„Niečo o životnom prostredí...“ zamumlala neprítomne. Znova sa pustila do strihania.
„Koľko máme ešte času?“ spýtal som sa jej. Ako na zavolanie vtedy učiteľ vykríkol: „Máte ešte päť minút!“ Na to som len zostal zaskočene sedieť. To som celú hodinu bol mimo?
„Dobre a koľko si toho spravila?“ spýtal som sa jej a snažil sa akokoľvek pripojiť k práci.
„Veľa nie... možno polovičku.“
„Bella... prepáč mi. V poslednom čase som dosť mimo...“
„To je dobré. Každý je raz zamilovaný.“ Usmiala sa na mňa. Chcel som protestovať. Ja predsa nie som zamilovaný! Ale nechal som to tak. Radšej som sa pustil do roboty.
„Musí byť šťastná...“ povedala potichu Bella po chvíľke.
„Kto?“ nechápavo som sa spýtal.
„Tvoje dievča,“ zamumlala.  „Veľa dievčat by chcelo byť na jej mieste.“ Trpko som sa zasmial.
„Čo je?“ urazene sa ma spýtala.
„Vieš to je ten problém. Veľa dievčat chce mňa, ale ja nechcem nikoho. A to dievča zase ja... vlastne...“
„Ona ťa nechce?“ neveriacky sa ma spýtala.
„Nie o to nejde. Vlastne ona...“
„Tak deti, koniec. Tí, čo nestihli, do zajtra chcem to mať na stole! A teraz už choďte!“ učiteľ mi skočil do reči. S Bellou sme zbalili všetky papiere a vyšli na chodbu.
„Mali by sme sa stretnúť a dokončiť to,“ povedal som jej.
„Jasné...“
„Mohla by si prísť k nám. Carlisle spomínal niečo, že mu máš doniesť nejaké papiere. Tak mu ich môžeš priniesť a môžeme aj dokončiť aj tú prácu.“
„A budeš robiť aj ty?“ spýtala sa ma. Zasmial som sa.
„Sľubujem, že sa pripojím.“

„Trafila si naspäť?“ spýtal som sa Belly. Práve vošla do mojej izby a civela na ňu s otvorenou pusou.
„Uhm... po ceste som stretla Alice...“ zamumlala niečo v tom zmysle.  „To je tvoja izba?“
„Zabudol som popratať. Nerátal som, že niekto sem príde,“ ospravedlňujúco som sa usmial.
„Nie... nie. Je to tu úžasné, ale kde máš posteľ?“ spýtala sa ma a ja som ostal ako obarený. Kde mám posteľ? V oprave? Požičal som ju Emmettovi? Spím postojačky?
„Ja... spím... na gauči. Áno! Spím na ňom.“
„Aha a to ti nevadí?“
„Nie... ja... totiž nerád spím. Gauč mi celkom vyhovuje.“  Bella sa na mňa usmiala. Prišla ku mne a kľakla si na zem ku mne. Pred nami už boli papiere a rôzne pomôcky, ktoré som pripravil. Pustili sme sa do práce.
„Máte naozaj krásny dom,“ skonštatovala po chvíľke.
„Esme navrhuje domy. Na tomto sa doslova vyhrala.“
„Má naozaj talent.“ Skôr storočia praxe.
„Asi áno,“ povedal som neisto.
„Prečo žijete tak ďaleko? Chcem povedať prečo nežijete v meste? Tento dom kým by som našla, tak by som sa stihla ešte asi trikrát stratiť.“ Zasmial som sa. O to nám išlo.
„Milujeme les. Všetci.“ Bella sa na tom zasmiala. „Áno všetci... aj Rose, ak na to narážaš. A preto sme sa rozhodli bývať tu. Nemáme radi príliš veľký rozruch. Tu je to kľudné. Pokojné. Nemáme divných susedov... a čo ty? Odkiaľ si prišla?“ Rýchlo som zmenil tému. Dochádzali mi nápady.
„Ja z... z... Phoenixu.“
„Nevieš, kde si bývala?“ spýtal som sa jej posmešne.
„len som rozmýšľala...“ snažila sa vyhovoriť. Zasmial som sa nad tým.
„Čo tvoja rodina?“ spýtal som sa jej po chvíľke. Bella sa pri tom strhla. „Ak nechceš o tom hovoriť, tak...“   
„Nechcem,“ vydýchla Bella. Nastalo dlhé ticho. Obidvaja sme robili projekt a ani v dome som nepočul nijaký zvuk. Všetci išli preč. Ale prečo? Na love boli včera. Pochybujem, že mali s Bellou veľký problém.
„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtala sa ma Bella.
„Nad mojou rodinou. Sme naozaj divní,“ povedal som jej a ona sa zasmiala.
„Máš naozaj úžasnú rodinu. Vieš ja také šťastie som nemala.“
„To mi je ľúto,“ pošepol som.
„Človek nemôže za to, kde sa narodí.“ Smutne sa zasmiala.
„Presne... vieš ja sa na svoju predošlú rodinu veľmi nepamätám. Viem len, že som nemal otca. Vychovávala ma moja matka, ktorá potom zomrela na... rakovinu.  Potom som išiel do domova. Tam ma našla Esme s Carlislom. Carlisle tvrdí, že keď ma prvýkrát uvidel, vedel, že budem jeho synom. A ja som mu za to nesmierne vďačný, že ma zobral medzi seba. Neskôr si adoptovali Rose s Jasperom, Emmetta a Alice.“
„Ty si prvý?“
„No... áno... ale najstarší nie som.“ Usmial som sa na ňu. Moja vymyslená historka ju vážne zaujala. Možno mi uverila všetko, čo som teraz povedal, alebo vie o tom, že som jej klamal. Čítať myšlienky jej stále nemôžem.

„Hotovo!“ vykríkla nadšene Bella. „Donesiem to zajtra do školy.“ Začala si baliť projekt do tašky.  Ja som ju len pozoroval. Zaujímalo ma prečo nechcela rozprávať o jej rodine. Ja som sa jej zdôveril. Aj keď sú to iba klamstvá.

Obidvaja sme sa ako na povel postavili. Až priveľmi blízko pri sebe.  Skoro si Bella narazila hlavu do môjho tela.
„Tak sa uvidíme zajtra,“ vydýchla pomaly. Mal som veľkú chuť chytiť ju do náruče a nikdy ju nepustiť. Bellu mám veľmi rád, ale neviem, či je to obojstranné. Ako povedala, veľa dievčat ma chce. Ale otázne je, či aj ona patrí medzi tie dievčatá.
„Jasné,“ zamumlal som. Bella sa mi zapozerala do oči. V ten moment som jej vedel čítať myšlienky. Nie ako ostatným ľuďom, ale inak. Bolo to niečo zvláštne. V jej očiach som videl smútok a utrpenie. To spôsobila jej rodina.

Nevedel som, čo mám robiť. Bella je iba kamarátka, Bella je iba kamarátka opakoval som si v hlave. Ale moje telo robilo niečo iné. Moje ruky sa obmotali okolo jej pasu. Nežne som si ju privinul bližšie.  Bella sa ku mne začala veľmi pomaly približovať. Jediné, čo som v tej chvíli chcel, čo som potreboval boli jej pery. Cítiť je pery na tých mojich tvrdých, studených.
„Edward...“ Bella potichu vydýchla.

Moje pery sa stále približovali k tým jej...

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 8. kapitola: