Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 7. kapitola

03.03.2010 (07:30) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 968×

Pohľad denník:

„Tak ako ti ide škola?“ spýtal sa ma otec pri obede. Každú nedeľu sme sedeli v kuchyni a spoločne pretrpeli spoločný obed.
„Do školy nechodím,“ odpovedala som mu pokojne.
„Jasné... prepáč. Čo práca?“ pokúšal sa znova nadviazať rozhovor.
„Nepracujem.“ Odpovedala som mu pokojne na všetky otázky.

Nikdy sa nezaujímal o nikoho iného, ako o mňa. Radšej som chcela byť tá neviditeľná. A hlavne teraz, keď viem, že to môj otec nie je. Mohla som sa kedykoľvek spokojne zdvihnúť a odísť. On by ma zastaviť nemohol. Nemal na mňa žiadne právo.

„To som iba skúšal...“ snažil sa nejako vyjsť z tej trápnej situácie. Aspoň, že vedel ako sa volám.   
„Vieš Bella rozmýšľal som...“ začal pomaly. Keď on rozmýšľa, nie je to dobré znamenie. „keďže nemáš čo robiť, chcel by som ťa zobrať na cestu von.“ Pri slove von som silno strhla hlavu smerom k nemu. Prekvapene sa na mňa pozeral. Ako aj ostatní.
„Von? Ale to predsa môžu iba muži...“ Uprene som na neho hľadela. Ženy von nemohli, nikdy. Nikdy sa ani jedna žena nedostala von z tejto klietky. Boli sme tu uväznené.
„To viem. Ale ty si iná. Nikto ťa tu nepovažuje za krehkú, alebo menejcennú.“ To viem. Nie som ako ostatné ženy. Nikdy som medzi dievčatá nezapadala. Možno tam vonku sú aj také, ako ja. Možno by to tam bolo lepšie. Slobodnejšie.
„Ale aj tak... som žena.“ Zachytila som pochybovačný pohľad Davida. „Som!“ naštvane som mu zopakovala. David sa na mňa zaškeril, ale hneď ho zastavil otcov pohľad.
„Ja viem... my vieme, že si žena Bella. Spýtal som sa na to chlapcov...“
„A ani jeden ma nepovažuje za ženu,“ skočila som mu do reči.
„Nie... nie žeby si sa im nepáčila... skôr sa správaš trošku ináč, ako ostatné.“ Objasnil mi to.  Nastalo ticho. Otec asi čakal, že niečo poviem.
„Jasné... pokračuj...“ povedala som potichu.
„Tak a oni súhlasili... pôjdeš s nami von!“ Pri tej vete som chcela vyskočiť od radosti. Našťastie som sa zadržala. Na otca som hodila ten najkrajší úsmev, aký som vedela.
„Kedy?“ spýtala som sa nedočkavo.
„O tri mesiace.“ Spadla mi lyžička na zem. Tri mesiace? Šibe im? Toľko čakať nemôžem! Neschopne som sa po tú lyžičku zohla.
„Tak čo? Pôjdeš s nami?“ spýtal sa ma otec viac podráždene.  Už začal mať nervy, lebo malý Tomi viac nechcel sedieť v stoličke.
„Jasné...“ povedala som neprítomne a zobrala som Tomiho na ruky. Otec na nás pozeral nejako zvláštne. Ale zase zazrel na matku. Už som vedela, čo sa chystá. Jeho dobrá nálada je preč. Všetci,  okrem mamy a otca sme sa naraz zdvihli, akoby na povel. Človek by sa tomu možno zasmial, ale teraz na to naozaj nebola vhodná doba. Mlčky sme prešli do mojej a Anninej izby. Za sebou sme zavreli dvere.

Obzrela som sa za nimi. Anna sedela schúlená na kraji posteli a rukami si objímala kolená. David sedel v kresle a snažil sa tváriť nezaujato. Akoby ho vôbec nezaujímalo, čo sa práve deje vo vedľajšej miestnosti. Tomi sa nepríjemne ošil na mojich rukách. Jemne a pomaly som ho položila na zem. 
„Prečo tebe dovolí ísť a mne nie?“ spýtal sa ma David.
„Nie si na to ešte dosť starý,“ snažila som sa mu to povedať, čo najmiernejšie. David je veľmi žiarlivý. Ale ja zato nemôžem, že ma má otec  najradšej.
„Mne by nedovolil, ani keby som mal... tridsať rokov!“
„To nehovor.“ Sadla som si k Anne a jemne ju objala okolo pliec.
„Ja sa vonku nikdy nedostanem,“ pošepkala mi Anne. Každý  nás túžil odtiaľto vypadnúť. A každý sa o to bude snažiť.
„Ale dostaneš. Sľúbila som ti to,“ usmiala som sa na ňu a pohladila ju po vlasoch.
„Kedy pôjdeš?“ spýtal sa ma David.
„Zajtra alebo pozajtra. Podľa toho, či bude otec doma.“ David prikývol na znak súhlasu. Anne sa ku mne ešte viac stúlila.
„Čo budeme bez teba robiť?“ spýtala sa ma so slzami v očiach.
„Ja sa po vás vrátim, sľubujem. Nič sa mi nestane,“ ubezpečovala som ju.
„Ale čo ak sa ti nepodarí nájsť u...“
„Ticho,“ ohriakla som ho skôr, ako mohol niečo povedať. Anne sa na nás nechápavo pozrela. David sa pozrel na Anne a potom pochopil, že bude lepšie, keď o tom nebude vedieť.
„Všetko sa mi podarí. Všetko...“ vydýchla som.

Pohľad Edward:

„Zase čítaš?“ spýtala sa ma Alice pobavene. Rýchlo som zaklapol denník.
„Alice, čo sa deje?“ spýtal som sa otrávene.
„Chcel si vedieť, kedy bude Carlisle doma... tak a je tu.“ Hneď ako to povedala rozbehol som sa do jeho pracovne. Ešte som za sebou stihol počuť smiech. Zastavil som sa až pred pracovňou. Neisto som zaklopal.
„Ďalej Edward...“ ozval sa pokojne Carlisle. Vstúpil som dnu. V pracovne boli samé poličky s knihami a v strede stál stôl. Za ním sedel Carlisle a premeriaval si ma.
„Niečo si želáš?“ spýtal sa ma po chvíľke.
„Vlastne... potreboval by som niečo vedieť a myslím si, že to budeš vedieť iba ty...“ povedal som nesmelo. Carlisle sa na mňa usmial a pokynul my hlavou, aby som si sadol. Posadil som sa pred neho na kožené čierne sedadlo.
„Tak začni,“ povzbudil ma. Ešte na chvíľu som sa zamyslel.
„Potrebujem niečo vedieť. Spomínaš si na ten denník, čo som našiel?“ spýtal som sa ho. Carlisle sa pobavene usmial.
„V poslednom nerobíš nič, len rozprávaš o tom denníku.“
„No ide o to... je to o jednom dievčati. Žije... ona žije...“ nevedel som sa vykoktať.
„Kde žije?“ netrpezlivo sa ma spýtal Carlisle.
„Vlastne o to ide. Netuším, kde by mohla byť.“
„Myslíš tým v Amerike? To by nemalo byť ťažké...“
„Nie myslím tým... vôbec, vôbec netuším, či to je na našej planéte,“ skočil som mu do reči. Carlisle sa na tom zasmial.
„Na tejto planéte?“ zopakoval po mne neveriacky.
„Áno. Ona žije na odľahlom mieste. Je to akési mesto. Žije sa tak asi ako v stredoveku. Žena je na horšom mieste ako pes. Podceňujú všetky ženy, ale ona je výnimočná. Všetky ženy tam týrajú, ale ju nie. Ani si nikoho nevzala. Ale najzaujímavejšie je, že oni vedia, ako sa žije tu. Ale tam o nich nevie nikto. Napadlo ma, že ty by si mohol niečo tušiť.“
„Edward úprimne... ešte som o niečom takom nepočul, ale nenechám to len tak. Pokúsim sa niečo vypátrať,“ sľúbil mi. Usmial som sa na neho.
„Ďakujem Carlisle. Chcel by som sa o tom, čo najviac dozvedieť.“  Zdvihol som sa z kresla a vydal k odchodu.
„A Edward... pracuje u mňa Bella!“ vykríkol, keď som už bol pri dverách.
„Bella?“ zopakoval som po ňom.
„No veď tvoja kamarátka.“ Ach jasné Bella. Z normálneho života...
„A čo robí?“ spýtal som sa ho. Tváril som sa, že ma to zaujíma.
„Pomáha mi. Robí sestričku...“ Carlisla prerušil telefón. Obdaril ma ospravedlňujúcim úsmevom a ja som vyšiel z jeho pracovne.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 7. kapitola: