Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 6. kapitola

21.02.2010 (20:15) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 927×

Denník:

„Prosím, vydaj sa za niekoho,“ povedala mi mama. Ležala na posteli celá zranená, všade mala modriny a zlomeniny.
„Mami, ja nechcem dopadnúť tak ako ty,“ povedala som jej mierne a utrela som jej čelo od potu. Práve prežívala silnú horúčku. Moja teta išla po lieky k sebe domov. Na chvíľu som mala mamu na starosti.
„Ako ja? Nechceš mať deti?“ spýtala sa ma.
„Nie.“
„Čože?“ spýtala sa naštvane. U nás bola povinnosť ženy mať deti. Ale ja ich nechcem.
„Mami, ja... nechcem, aby moje deti žili takto. Nechcem ich mať s niekým, kto by dokázal spraviť toto,“ povedala som jej a pritom na ňu ukázala.
„Deti sú tá najväčšia radosť v živote. Neviem, čo by som bez vás robila,“ povedala mama a ja som sa pri tom musela usmiať. Miluje nás, o tom niet pochýb.
„Ja viem. Vieš mami, ja sa chcem vydať za niekoho, kto by ma miloval. Chcem, aby si ma chcel zobrať. Nechcem, aby to bral iba ako povinnosť.“ Mama sa pri tom mierne zasmiala.
„Asi ti vezmem tie romány,“ povedala mi a ja som tiež musela zasmiať. „Vieš, zlatko... realita je iná. Ak nájdeš niekoho, kto by ťa miloval, máš obrovské šťastie. Nie každému sa to podarí. A tu vôbec nie.“ Mierne zakašľala. Rýchlo som jej podala pohár s horúcim čajom. Trochu sa ho napila a potom sa od pohára odtiahla.
„Ja som sa raz zaľúbila,“ povedala mi po chvíľke ticha. Skoro mi na ňu vypadli oči.
„Čože? Do otca?“ spýtala som sa. Keby povedala áno, udrela by som ju za to. Kto by dokázal milovať tú obludu?
„Nie... určite nie.“ Zachichotala sa. „Bola som mladá. Mala som iba pätnásť, vlastne už skoro šestnásť. Mama mi už dohadovala manžela. Bolo leto. Milovala som to ročné obdobie. Tú krásu, teplo, prírodu...

Raz, pri zberaní lesných plodov, som sa zrazila s chlapcom. Býval neďaleko od nás. Asi tak dva-tri domy. Nikdy som si ho nevšimla. Ale v ten deň, ako sme do seba narazili, sme sa spriatelili. Celý deň sme sa iba rozprávali. Správal sa ku mne veľmi milo. Nebol ako ostatní. Hrubí, neslušní... Nie, on bol výnimočný. Preto som ho mala rada. Vždy bol láskavý.

Spriatelili sme sa až natoľko, že sme bez seba už ani nechodili. Vždy sme boli spolu. Dokonca aj v noci sme niekedy utekali z domu a spali v našej skrýši. Nieže ťa niečo napadne! Na to bol až príliš slušný.

Boli sme kamaráti skoro pol roka. Ja som už mala šestnásť a on sedemnásť.  Moja mama mi nepretržite hľadala nejakého manžela. Do toho som sa ozvať nemohla. Určite by som hneď povedala jeho, ale to som nemohla. Preto som sa každý deň modlila, aby mi mama vybrala jeho. Ale ju to nenapadlo.

Ja som sa za tých šesť mesiacov nesmierne zaľúbila. Bola to láska, akú už nikdy nezažijem a tebe, dievčatko moje, prajem tiež niečo také. Láska je krásna. Keď niekoho ľúbiš, je to ako keby si lietala. Celý svet sa ti zdá krajší.

Nikdy som mu nepovedala, že som do neho zaľúbená. Na to som bola až priveľmi hanblivá. Keby sa dal vrátiť čas, povedala by som mu to hneď v prvý deň. Ale vtedy som bola ešte hlúpa.

Až raz... Bol večer a my dvaja sme sedeli pri jazere. Práve zapadalo slnko. Pri jazere už nebolo veľa ľudí, iba jedna malá rodinka. Pravdaže bez otca. A v ten deň mi povedal, že ma miluje. Bola som šťastím bez seba. Spoločne sme si vyznali lásku. Keď som hovorila, že vtedy som bola šťastná, tak potom som... ani neviem, k čomu to mám prirovnať. Hneď sa všetko zmenilo. 

Ale moje šťastie netrvalo dlho. Moja mama mi našla manžela. Tvojho otca. Vtedy som sa chcela zabiť. Chcela som skočiť do rieky. Ale môj milovaný ma zastavil. Povedal, že niečo vymyslí. Tvoj otec pravdaže vedel, že si ho nechcem vziať. Neznášal ho pre to. Pre to, že ho milujem. Ja, jeho budúca manželka.

Išli sme aj za mojou mamou a povedali sme jej, že sa milujeme. Ona nespravila nič. Len prikývla a povedala, že nás to prejde. Ale ona lásku nikdy nezažila. Len tak to neprejde.
Môj milovaný, aj tvoj otec, v jeden deň mali možnosť ísť prvýkrát von. Pravdaže si to ani jeden nemohol nechať ujsť. Môj milovaný mi sľúbil, že sa vráti a že sa vezmeme. Lenže už sa nevrátil.“
Nevedela som, čo jej na to mám povedať.
„Prečo sa nevrátil? On tam ostal žiť?“
„Nie, srdiečko... ja si myslím, že tvoj otec...
Keď sa vracali z cesty, neuvidela som ho. Hneď som išla za tvojím otcom a spýtala som sa ho, kde je môj milovaný. On mi len povedal, že mňa to nemusí zaujímať. Že vraj už budem mať od neho navždy pokoj. A mal pravdu. Preto si myslím, že tvoj otec mu mohol niečo spraviť. Ale nemám žiadny dôkaz.“
„Mami, ako si si po tom všetkom mohla otca ešte vziať?" „Donútila ma mama.“
„Ako ťa mohla donútiť?“ spýtala som sa jej. Nešlo mi to do hlavy. Mama by radšej zomrela, ako by si mala zobrať niekoho, kto jej zabil lásku.
„Vieš, ja... bola som... tehotná,“ priznala sa mi. Ani neviem prečo, ale dojalo ma to.
„Tehotná?“ spýtala som sa ešte raz.
„Musela som sa vydať, čo najskôr, aby si tvoj otec myslel, že je jeho.“ Povedala mi a ja som už nad tým plakala.
„On to zistil?“ spýtala som sa jej.
„Nie, srdiečko... uveril. Veď to bábätko žije.“ Usmiala sa na mňa.
„Ja mám ďalšieho súrodenca? Kde žije? Prečo som ho nikdy nespoznala?“ pýtala som sa jej naďalej.
„Nemala si ako, pretože...“  mamu vyrušil niekto, kto zaklopal na dvere.
„Už som priniesla tie lieky,“ povedala moja teta Bonny. Keď videla mňa ako plačem a rozčarovanú mamu, zasekla sa. „Bonny mohla by si nás nechať ešte chvíľu samé?“ spýtala sa jej mama. 
„Jasné. Prídem neskôr. Skontrolujem zatiaľ deti.“ Povedala a odišla z izby.
„Takže, nemohla si spoznať žiadneho nového súrodenca, lebo žiadny nie je.“ Usmiala sa na mňa.
„To potom znamená, že...“ Zasekla som sa.
„Áno... ty nie si pravá dcéra Alfonza.“ Moje slzy sa mi valili po lícach a nedali sa zastaviť.
„Ako sa volal?“ spýtala som sa šeptom.
„David.“
„Ako náš David... preto ho nemá otec rád,“ konštatovala som.
„On nemá rád nikoho,“ doložila mama. Neviem prečo, ale hodila som sa jej do náručia, kde som plakala.
„Až na jedného,“ doložila po chvíľke. Nechápavo som sa na ňu pozrela.
„Najväčšou iróniou je, že teba, srdiečko, má najradšej zo všetkých. A to nie si jeho.“  Obidve sme sa na tom začali smiať.
„Prečo si mi to nepovedala skôr?“ spýtala som sa jej.
„Pretože by som vedela, že by si otca zabila. Ale teraz to nespravíš,“ výhražne na mňa pozrela. Zasmiala som sa a znova ju objala.
„Aj tak by nikomu nechýbal,“ povedala som potichu.
„Tak nehovor,“ napomenula ma mama.
„Je to pravda.“ Mama sa so mnou nechcela hádať. Dobre som vedela, že ma ten istý názor.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 6. kapitola: