Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 21. kapitola

29.05.2010 (16:45) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1696×

Pohľad Bella:

Vystúpila som z môjho nového auta. Dostala som ho k mojím dvadsiatim narodeninám. Nikdy som si nemyslela, že sa dvadsiatky dožijem a už vôbec som si nemyslela, že budem žiť práve takto, ako žijem. Nemôžem sa na nič sťažovať, ale žiť bez svojej jedinej lásky je ťažké. Bez môjho slniečka by som už dávno nežila.

Vonku to vyzeralo na poriadnu búrku.  Pozorne som sa pozrela na oblaky a usúdila som, že do desiatich minút začne pršať. Cesta mi bude trvať asi tak dvadsať minút. Pozrela som sa do auta na dáždnik. Ležal tam a čakal, kým ho vezmem. „Bude sa tváriť, že som si ho zabudla...“ pomyslela som si a zamkla moje auto.

Nerada som v ňom bola. Bolo síce nové a luxusné, ale mne na ňom niečo vadilo. A aj viem, čo. V tom starom sedel Edward. V tomto už nie.

Vydala som sa na cestu. Už som sa tešila na dážď. Túžila som cítiť, ako na mňa kvapkajú kvapky dažďa. To ma vždy prinúti spomínať na tie najšťastnejšie a zároveň najnešťastnejšie chvíľky minulosti. Spomínam, ako ma Edward zaviedol do tej opustenej chaty. Práve pršalo. Bola som celá mokrá a bola mi strašná zima.

Musela som sa zasmiať nad tým, ako som sa triasla. Vtedy to však také vtipné nebolo. Potom som zažila tú najkrajšiu noc na svete. A potom... Radšej som sa pozrela na oblohu. Už len chvíľočku a bude pršať. Spomalila som. Až tak veľmi som sa zas neponáhľala.

Začalo pomaly pršať. Usmiala som sa. Netrvalo dlho a dážď sa stupňoval. Cítila som sa skvele. Akoby bol Edward niekde nablízku. Akoby ma pozoroval. Bolo by to krásne, ale bohužiaľ sa to už nikdy nestane. Edward v tú noc zomrel, ale v mojom srdci stále žije. Zomrel... sklonila som hlavu, aby nikto nevidel, že plačem. Aj keby som to pokojne mohla vydávať za dážď, čo mám na lícach, ale nebola som schopná.

Ešte viac som spomalila a moja hlava klesla ešte nižšie. Po chvíľke sa mi zdalo, že cítim Edwardovu vôňu, ktorá sa stále stupňovala. Anne ma už viackrát upozorňovala, že by som sa mala spamätať.

Poriadne som sa nadýchla, ale vôňu som stále cítila. Zrazu nado mnou prestalo pršať. Nechápavo som sa pozrela nad seba a videla som čierny dáždnik. Až teraz som si uvedomila, že niekto stojí za mnou. Blízko, veľmi blízko. Nehnevane som sa otočila.

„Čo si myslíte, že rob...“ vykríkla som, ale zastavila som sa.  
„Nechcel som, aby si ochorela,“ povedal mi ten najkrajší hlas na svete.

Zatvorila som oči a rátala do piatich, kým som ich znova otvorila. Počas rátania som si uvedomovala túto situáciu. Stál tam on. Predo mnou. Držal nado mnou  dáždnik. Prihovoril sa mi. Otvorila som oči. Stále tam stál. Usmieval sa. Dýchal. Žil!

„Edward?“ spýtala som sa neisto. Keby povedal nie, zabila by som sa.
„Áno...“ pošepol a ja som sa mu hodila do náruče. Plakala som  a vdychovala jeho vôňu, ako keby sa to už nikdy nemalo skončiť. Ak je toto sen, tak sa potom nikdy nechcem zobudiť.

Možno som prechladla  a odpadla som. A teraz blúznim. Blúznim, že Edward žije. Že má objíma. Že sa smeje.  Čo keď som zomrela? Ak je smrť takáto, nevadí mi, že som zomrela.

„Je to len sen?“ spýtala som a ešte viac sa k nemu pritisla.
„Nie, láska, nie je,“ povedal a ja som sa ešte viac rozplakala. Teraz som bola taká šťastná, že by som odpustila aj otcovi.

Po chvíľke som sa od neho odtiahla. Zapozerala som sa mu do očí. Mal ich čierne ako noc. Istotne nebol dlho na love.
„Edward, nie si náhodou...?“
„Som... ale najprv som ťa musel nájsť. Hľadám ťa zatiaľ iba deň. Ale vydržím to,“ skočil mi do reči.
„Mal by si ísť na lov,“ nedala som sa odbiť.
„Nie teraz, keď som ťa už konečne našiel,“ pošepol. Zapozerala som sa znova do jeho očí a cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. Tento pocit som už dlho nezažila.

„Ahoj, Bella,“ ozvalo sa zozadu.  Strhla som sa. Rýchlo som sa otočila a videla som tam Davida.
„A... ahoj, chceš niečo?“ spýtala som sa ho zaskočene. Nečakala som ho.
„Áno... mama ti odkazuje, že máš ísť hneď ku nej po...“ zasekol sa. Zdalo by sa, akoby si len teraz všimol Edwarda. „Nebrala si mobil, tak som ťa mal hľadať a vlastne už musím ísť, takže... ahoj a... ahoj Edward.“ Rýchlo sa otočil a doslova utekal preč celý červený od hanby. Veľa som toho nepochopila, len že ma mama hľadá. Stačí to?

„On má pozná?“ spýtal sa ma Edward. Znova som sa k nemu otočila a usmiala sa.
„Mám tvoju fotku... To bol David.“  Usmial sa na mňa.
„Poď... ideme na kávu.“ Šibalsky sa usmial a ja by som v tom momente šla s ním aj do pekla.

V kaviarni sme si sadli dozadu. Edward mi objednal kávu a on si nedal nič.

„Ako to, že žiješ?“ spýtala som po chvíľke.
„Tvoj otec ma nezabil, nechal ma tam.“
„Tvrdil, že podpálil chatu.“
„Nezrobil to. A ten váš jed, tiež nie je účinný,“ usmial sa na mňa.
„Boli to celé dva roky. Chcela som sa zabiť.“ Chytil ma za ruky a nežne mi ich stisol.
„Nezrobila si to. Prečo?“
„Pretože...“
„Tak tu to je. Naozaj si nebudete nič priať?“ spýtala sa Edwarda čašníčka a neodolateľne sa usmiala.
„Nie, ďakujem.“  Znova sa usmiala a odišla preč.

Do kávy som si pridala cukor a bezmyšlienkovite som si začala kávu miešať.
„Ako sa ti vodilo?“ spýtal sa ma.
„Dobre... po tom, čo som sa dostala do Nekropolisu, sme konečne všetci - aj otec-  odišli. Ale bola som nútená vydať sa.“ Edward sa napol.
„Máš muža?“ spýtal sa na cez zaťaté zuby. Len som prikývla a zapozerala sa do kávy.
„Máš aj deti?“ spýtal sa ma a ja som nadskočila. Rozbúchalo sa mi srdce a začala som sa potiť.
„Niečo sa stalo?“ spýtal sa ma vystrašene.
„Poď so mnou,“ povedala som a vstala som.

Kávu som tam nechala nedotknutú. Ale to ma teraz zaujímalo najmenej. Edward bude musieť odhaliť veľkú pravdu. Ale ako to prijme?

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 21. kapitola :