Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nakresli mi vlka - 3. kapitola

16.06.2012 (07:15) • Pilly • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1609×

Do školy ma viezla mama. Ocko už nestíhal, lebo musel ísť do práce a Jasper sa ešte včera dohodol s kamarátmi. Aj keď bol nás súrodenecký vzťah úžasný a viacero deciek nám ho závidelo, na strednej sme si každý žili vlastným životom. Väčšinou.

To, že by som išla sama mi rodičia hneď zatrhli. Mohla som ich presviedčať, koľko som chcela, ale nedali si povedať. Možno si mysleli, že sa niekde uprostred chodníka hodím na zem a začnem hystericky jačať.

A po mojom argumente, že veď môžem ísť aj autom, sa ma báli pustiť samú aj do kúpeľne a nemusela som by som ani vedieť čítať myšlienky, aby som si domyslela, čo sa im preháňa hlavou. A keď sa na to tak pozerám, varianta ulice a kriku je podľa nich určite lepšia, ako auto napálené do stromu.

Takže mi nakoniec nezostalo nič iné, ako si sadnúť na miesto spolujazdca pri mame a držať ústa na zámke. A keď už sme pri nej, dnes vyzerala rozhodne lepšie ako včera. Síce bola v čiernom a na tvári trošku depresívny výraz, držala sa statočne. Od rána vzlykla asi len dvakrát a žiadne slzy sa nekonali. Ako jej dcéra som na ňu bola pyšná.

Nedokázala som si prestaviť, ako jej asi muselo byť. Keď už mne dedko tak veľmi chýbal, čo potom prežívala ona, ako jeho dieťa? To naozaj neviem. Ale každopádne, ja som sa rozhodla urobiť jednu prevratnú vec. Zaprisahala som sa, že už pre Charlieho nebudem plakať a spomínať na neho len s úsmevom. Lebo on by nechcel, aby som bola smutná. Jasné, že to bolelo, ale už som sa s tým zmierila. Nehovorím, že mi to nevadí, jednoducho som pochopila, že som s tým nič urobiť nemohla, nemôžem a ani nebudem môcť. Koniec. Bodka.

Ani som si nevšimla, kedy sme prišli pred školu. Prebrala som sa až vtedy, keď som videla niekoľko kamarátov, ako mi z vonku kývajú. Keďže ma viezla mama, radšej nešli bližšie.

„Tak sa maj,“ rozlúčila som sa a vystúpila.

„Uvidíme sa doma, zlatko,“ odpovedala tesne pred tým, ako som zabuchla dvere. Potom bolo počuť už len kvílenie pneumatík a tiché pradenie motora. Ockov miláčik, ktorého dnes nechal výnimočne doma. Jeho milované Volvo.

Zhlboka som sa nadýchla a skôr, ako stihla vydýchnuť sa ku mne hnalo tornádo.

„Ness!“ kričala Hannah a utekala ako o život. Keď jej niečo naozaj ide, tak je to prekážkový beh. Nikto iný by totiž nebol schopný vyhnúť sa toľkým ľuďom behom dvoch sekúnd.

„Ahoj.“ Sama som bola prekvapená mojím hlasom. Znel tak bezvýrazne.

„Hádaj, čo je nové? Nie, to neuhádneš, radšej ti to poviem. Bude ples! Chápeš to? Ples! Už o mesiac! Pred chvíľou to vyhlásil riaditeľ, ale keďže si tu nebola, nemôžeš to vedieť. Ježiš, som z toho na vetvy. Musím si rýchlo niekoho zohnať, skôr ako budú všetci poriadni chalani zadaní. Ale koho, veď ich je tu toľko. No možno ten blonďák... teraz si nespomeniem ako sa volá. Skrátka ten, čo chodí o ročník vyššie. Vieš, koho myslím, nie? Počula som, že sa rozišiel s frajerkou, takže je voľný. Ale zase si na neho robí zálusk Megan Losterová. To je silná konkurencia. No, ak to nevyjde, mohla by som pozvať Jeremyho. Ani ten nie je zlý. A vlastne, čo ak pozve on mňa? Bože, v poslednej dobe vôbec nemám prehľad, ako je to s pármi na tejto škole. Taká zásadná vec! Ale to necháme na neskôr. Teraz musím zohnať šaty. Dnes alebo zajtra by sme mohli skočiť do mesta. Vôbec netuším, akej farby by mali byť. Ružové nie, tie som mala pred rokom. A čo takto bledomodrá? Hej, nad tým ešte porozmýšľam. Musíš mi povedať, aké si dávaš ty, aby sme nemali tú istú farbu. To by bol trapas storočia. Mimochodom, kde si včera zmizla? Volala som ti, ale nebrala si to. Ale veď to je jedno. Make up! Očné tiene! Maskara! Preboha, chýba mi toľko vecí, naozaj neviem, kedy to stihnem. A topánky? Čo bude s topánkami! Nemôžem ísť v tých, čo minule, to dá predsa rozum,“ drmolila ďalej a vôbec ma nepustila k slovu. Vlastne si ani nevšimla, že ma to vôbec nezaujíma a len čakám, kedy svoj monológ skončí.

Keď už ale presiahla čas, ktorý som bola ochotná počúvať jej nadšené výlevy, začali ma chytať nervy. Po pätnástich minútach sa to dalo čakať.

„Hannah, to je úžasné, ale ja na žiadny ples nepôjdem,“ skočila som jej do reči a snažila sa ju utíšiť. Bez výsledku.

„Ako to myslíš, že nepôjdeš? Jasné, že pôjdeš! Budú tak všetci, len ty nie? Veď to by bola taká spoločenská potupa.“

„Nie, ja tam naozaj nepôjdem.“

„Nessienka malinká, asi máš úpal, a tak kecáš blbosti.“ Chytila ma za čelo a ja som sa po jej ruke hneď ohnala. Niekedy naozaj nechápem, ako môžeme byť kamarátky. Ja sa ale nesťažujem, to teda nie! Rozhodne by som nemenila.

„Prestaň, nič mi nie je. Mám svoje dôvody, prečo tam nejdem.“

„Čo môže byť, prosím ťa, tak vážne, že prepásneš niečo takéto. Veď to je udalosť roka a...“

„Hannah.“

„Klesneš úplne na spodok rebríčka obľúbenosti a vieš si predstaviť, čo to...“

„Hannah!“ Tak teraz som už naozaj kričala. Ona sa zrazu zarazila a pozerala na mňa s doširoka otvorenými očami. Ako keby si len teraz uvedomila, že tu vôbec stojím.

„Nemôžem tam prísť, ani keby som chcela. Sťahujeme sa.“ Bola to len úplne tichá veta, ale aj tak sa medzi nami rozhostilo ticho. Čakala som, že urobí hocičo. Krik, hystéria, prosenie, vyhrážanie. Ale že sa začne z plného hrdla smiať... tak to mi zbúralo moje krehké presvedčenie, že mám v rámci možností normálnu kamarátku. Pozerala som na ňu, ako keby práve priletela na hipogrifovi. A rovnako tak aj polovica parkoviska. Ha! Ja som vždy vedela, že na Harrym Potterovi niečo je!

Už spomínaná osoba si ale nikoho nevšímala a znovu a znovu sa lámala v páse, pod návalmi nových vĺn smiechu. Ona bude mať zajtra svalovku, o to sa stavím.

„Ness, to je... to je... fakt sranda... vtip roka... nemôžem...“ koktala. Radšej som bola ticho, znovu ju mohlo rozosmiať hocičo a nebola som si istá, či by to jej brušné svaly a bránica vydržali.

Hannah to pomaly vydýchala a zo slzami od smiechu sa na mňa pozrela. Tvár červená ako rajčina jej trochu zvážnela

„Tak ale nasmiali sme sa a teraz naozaj. Povedz mi jeden rozumný dôvod, prečo by si na ten ples nemohla ísť.“

„Teraz som to povedala. Sťahujem sa.“

„Už to nie je smiešne. Opakovaný vtip nie je vtipom.“ Stále mi neverila.

„Ale ja nežartujem.“ Rozhodila som rukami. Vážne sa mi nechce hádať, ale keď s ňou to inak nejde.

„Prisaháš?“

„Prisahám. Čestné skautské.“ Priložila som si dlaň na srdce, a potom zdvihla dva prsty. Presne tak sme to robili na tábore ako malé a sľúbili si, že tým budeme spečaťovať tie najdôležitejšie sľuby a prisahania.

Hannah chvíľu stála bez pohnutia, až som sa začínala báť o jej duševné zdravie. Pomaly sa dostavovali výčitky. Možno som jej to mala povedať šetrnejšie. Ale veď to sa jemnejšie ani nedá! Každý vie, že Hannah je veľmi citlivá osoba a všetko sa jej musí oznamovať ohľaduplne. Raz dokonca omdlela, keď jej učiteľ povedal, že z testu dostala B. Odvtedy bola v každej triede nachystaná lekárnička a na najmenej troch telefónoch naťukané číslo záchranky. Pre istotu.

Hannah stále stála bez pohnutia a hádam ani nežmurkala. To nie je dobré.

„Si v pohode?“ opýtala som sa a chytila ju za ruku. Ak to s ňou sekne, vyslúžim si návštevu riaditeľa a desať minútovú prednášku o tom, že na psychicky labilných ľudí sa musí ísť pomaly. Ale ešte pred tým budem musieť kriesiť svoju najlepšiu kamarátku. Začína sa mi tu rysovať celkom pekný deň, fakt.

Zo srdca mi padol Mont Everest, keď sa Hannah pohla. Síce to bolo len nepatrný pohyb úst, ale lepšie ako nič. V ďalšej sekunde by som ale bola radšej za to nič.

Roztriasla sa jej spodná pera a ja som vedela, čo príde. Zastaviť sa to ale nedalo. Neprešlo ani pol minúty a z očí jej tiekli Niagarské vodopády. Vzlyky sa prehĺbili, aj keď teraz zneli viac-menej ako kňučanie.

„Hannah, upokoj sa. To bude dobré, len pokoj,“ kázala som sa a pozerala sa jej rovno do očí. Musela som niečo urobiť. Ona nebola typ, ktorý si poplače a všetko je v poriadku. Pri nej to vždy vyústilo do niekoľko dňového záchvatu plaču.

„Nemôžeš... nemôžeš odísť. Čo tu budem bez teba robiť?“ Vzlykala, čím si vyslúžila pozornosť teraz už celého parkoviska. Nikto sa jej ale nesmial, na takéto situácie boli špeciálne školení. Jedno dievča sa dokonca rozbehlo do školy, aby niekoho zavolala, ale ja som ju zastavila na poslednú chvíľu. Po publiku v podobe učiteľského zboru som naozaj netúžila.

„Ja tiež nechcem nikam ísť, ale nemám na výber.“ Prišlo mi to ako nejaká otrepaná fráza z telenovely. Trápne, presladené, až veľmi zvláštne.

„Ale prečo?“

„Dedko zomrel,“ zašepkala som a pozrela sa inde. Nebudeme si tu predsa namáhať slzné kanáliky obe.

„Carlisle?“ zvreskla vystrašene. Alebo skôr hystericky.

„Čo? Nie! Nie Carlisle! Charlie.“

„Ty ideš až do Forks?!“ Ak to takto pôjde ďalej, večer nebudem mať hlas. Prikývnutie muselo stačiť.

„Ale... ale to je strašne ďaleko. To ťa akože už nebudem vídať? Veď to je zlý sen! Si moja najlepšia kamarátka, poznáme sa odmalička. Hovoríme si všetky tajomstvá, dokonca máš kľúče od nášho domu! No... ja od vášho už nie, stratila som ich. To ty si mi pomohla pochopiť da Vinciho vetu, keď som sa to ani za ten svet nemohla naučiť.“

„Hannah, to je Pytagoras,“ opravila som ju potichu.

„Čo?“

„Je to Pytagorova veta, da Vinci bol maliar a vynálezca.“

„Fakt?“ opýtala sa zmätene. Očividne som jej nabúrala pohľad na svet, „ale veď to jedno! Vieš, čo tým chcem povedať, že?“

„No... jasné, že viem,“ súhlasila som rýchlo, keď jej tvár začala naberať výraz budem vraždiť.

„Takže neodídeš?“ usmiala sa a nádej v jej hlase sa nedala prehliadnuť. Ja som ju, aj keď nerada, musela zase zadupať do zeme.

„Musím.“

„Nemusíš!“

„Musím.“

„Nemusíš!“ hádala sa.

„Ale musím!“

„A ja hovorím, že nie!“

„A ja áno!“

„Slečna Cullenová,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa automaticky otočila. Zo založenými rukami tam stála učiteľka biológie, ktorú asi prilákala naša malá výmena názorov, „ak musíte, tak choďte. Kde je WC viete.“ Vyložila si našu hádku úplne inak.

„Ale mne netreba... no... to.“ koktala som a bola červená aj na určitej časti tela.

„Tak v tom príde, by som veľmi ocenila, keby ste aj so slečnou Revisovou išla do triedy. Pokiaľ viem, máte dejepis a tým pádom aj písomku.“ Bolo to, ako keby som dostala palicou po hlave. Sakra! Veď z toho vôbec nič neviem. A ešte k tomu som na celý test zabudla. Pomaly som začala panikáriť, ale to už vytušila problém Hannah a zasiahla.

„Pani učiteľka, nemohli by ste nás, prosím, vypýtať z hodiny?“ začala milo.

„A vysvetlíte mi dôvod?“

„Viete, Ness zomrel dedko, ktorého mala veľmi rada a je z toho zdrvená.“ Rýchlo sa chytila príležitosti a potichu vzlykla. Vďakabohu, že som po ockovi zdedila tú najlepšiu možnú vlastnosť a to umenie klamať.

„Och,“ vydýchla učiteľka a súcitne sa na mňa pozrela. Medzitým sa mi už podarili dostať zo seba niekoľko sĺz, ktoré som si práve utierala chrbtom ruky, „tak v tom prípade... ospravedlním vás na celý deň. Pri takejto situácie je pochopiteľné, že nemôžete sedieť v škole.“ Pozerala na mňa a oči sa jej leskli. Takže už sme tri, ktoré plačú. Hannah stále tiekli z očí vodopády, učiteľka ich zadržovala a ja tiež. Ráno som si niečo sľúbila a to aj dodržím! Dúfam.

„Aj vy, slečna Revisová, choďte tiež. Ste kamarátky a teraz potrebujete jedna druhú. A... úprimnú sústrasť.“

„Ďakujem.“ To bolo jediné, čo som stihla povedať, lebo Hannah ma už tlačila k autu. Poslušne som nasadla a snažila sa ignorovať učiteľku, ktorá bude mať asi depresiu, kvôli človeku, ktorého ani nepoznala.

Bola by som najradše,j keby som mohla šoférovať a nemusieť na nič myslieť, ale Hannah nedala svoje Porsche nikdy nikomu. Ani mne a to už je čo povedať.

„Ďakujem,“ poďakovala som, keď sme vyšli z parkoviska a bola naozaj vďačná.

„Nie je za čo. Urobila by som to tak či tak. Ani ja som sa neučila a D by mi pokazilo priemer.“ Skoro som sa zasmiala. Takže stará Hannah je späť.

„Kde ideme?“ vyhŕkla som. Čakala som, že ma vezme do mesta, ale mi sme išli presne na opačnú stranu.

„K vám.“

„Chceš, aby som bola niekde, kde mi je príjemne?“ Pri nej by takéto správanie bolo viac ako zvláštne, ale človek nikdy nevie.

„Nie. Ale Jasper má úžasné videohry a momentálne nie je doma.“

Autor: Pilly (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nakresli mi vlka - 3. kapitola: