Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nakresli mi vlka - 1. kapitola

27.05.2012 (19:30) • Pilly • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2999×

Zavrela som bránku a s očami stále v texte sa automaticky vydala smerom k domu. Cestu som poznala naspamäť a trafila by som aj naslepo, preto mi nerobilo problém, sústrediť sa na poznámky a nevybočiť z chodníka.

Tak veľmi sa mi to nechcelo učiť, ale nemala som na výber. Písomka je písomka a ja nie som ten typ človeka, ktorí si to raz prečíta a celú knihu má vyrytú v mozgu. Na moju smolu som také šťastie nemala.

Dobre, bola to z časti aj moja vina, že sa mi to nedalo dostať do hlavy. Keby som sa učila po kúskoch a nie všetko naraz, mohla som mať teraz voľno a byť s Hannah v meste. Ale nie, ja som si to odkladala na poslednú chvíľu a takto to dopadlo.

Povedať, že som nemala čas, by bola z časti aj pravdivá výhovorka. Najprv ten výlet do Európy. Rodičia si jednoducho povedali, že za týždeň prejdeme štyri mestá, a tak sme aj urobili. Nič nám nebránilo.

Potom diskotéka u... Grega. Vlastne Freda. Nie, Teda! Áno, Teda. Z tej som išla ešte s opicou do školy, vlastne ako tri štvrtina študentov. To si učitelia veľmi rýchlo všimli, keď mali prázdnu triedu a na záchodoch frontu. A neuniklo im ani to, že každý do seba hádzal tabletky proti bolesti hlavy po kilách. V ten deň sa rodičia do budovy skoro nezmestili a osemdesiat percent žiakov dostalo domáce väzenie. Ja s Jazzom sme boli, samozrejme, medzi nimi. Vtedy som mala na bifľovanie času viac ako dosť, ale ani ma to nenapadlo. Mala som totiž veľa práce s trucovaním.

Keď som po dvoch týždňoch konečne uvidela svetlo sveta a uvedomila si, že zajtra píšeme dejepis, pokúšal sa o mňa infarkt. A tak som sa do toho pustila hneď, ako skončilo vyučovanie, čo sú už nejaké tri hodiny. Človek by povedal, že za tú dobu už musím niečo vedieť, ale ja som mala v hlave úplne prázdno. Všetko, čo som prečítala, som okamžite zabudla a úprimne povedané, začínala ma chytať panika.

Práve som si snažila zapamätať mená šestnástich detí Márie Terézie, keď som zakopla a len tak-tak nedopadla na nos. Namiesto neho si to odnieslo rozbité koleno a oškreté dlane. Že ja som si vôbec brala tú minisukňu.

„Ktorý blbec...“ začala som a stále ležiac na zemi sa obzrela. Na štrkovom chodníku bola prevrátená krhla. Prečo to tu, sakra, nechávajú povaľovať?! Raz sa o to niekto zabije. A s najväčšou pravdepodobnosťou to budem ja.

„Slečna Cullenová? Prepáčte, veľmi ma to mrzí. Nečakal som, že prídete tak skoro.“ Vynoril sa spoza kríku Trevor, šesťdesiat ročný záhradník, ktorý si, ako jediný v tomto dome, ešte potrpel na oslovenie slečna.

„To nevadí,“ povedala som nesústredene a snažila sa postaviť, na čo moje koleno dosť protestovalo. Trevor ma chytil za lakeť a pomohol mi, aj keď jeho samého z toho mohlo seknúť v krížoch.

„Naozaj ma to mrzí.“

„Nie je to vaša vina, to ja som sa nepozerala na cestu.“ Nedokázala by som sa na neho hnevať, ani keby som chcela. Mala som pre neho slabosť odvtedy, keď ma ako malú vytiahol z jazierka, do ktorého sa mi podarilo spadnúť.

Zohla som sa, aby som zistila rozsah škôd. Noha mi krvácala a hrozilo, že sa zašpinia baleríny. A to som nemohla dovoliť, stáli celý majetok.

„Povedzte Amande, aby vám dala leukoplast,“ odporučil mi a stále mi držal rameno, „pomôžem vám k domu?“

„Bol by ste taký dobrý?“ Prosebne som sa na neho pozrela, lebo som pochybovala, že to sama zvládnem. Nie som síce žiadne ufňukané dievčatko, ale toto bolelo ako čert.

„Samozrejme.“ Chytil ma za pás a s funením si to mieril k domu.

„Trevor, niesť ma zase nemusíte,“ posťažovala som si, keď som sa nohami skoro nedotýkala zeme.

„To je v poriadku,“ vydýchol sťažka, ale nepostavil ma ani na zdravú končatinu.

„Nie je, ublížite si.“

„Nič sa mi nestane, verte mi.“ Nedal si povedať. Buď má výčitky, že som sa zranila kvôli jeho práci, alebo sa cíti mladší ako je. A možno oboje.

„Dobre, ale keď sa mi tu zložíte, ja záchranku volať nebudem,“ povedala som zo srandy a usmiala sa. Trochu namáhavo mi úsmev opätoval.

„Slečna Revisová s vami neprišla?“ opýtal sa asi v polovici cesty, keď mi krv z kolena zničila topánky, za cenu šplhajúcu sa do nebies. No super. Ocko zase bude vyvádzať, že si nedávam pozor na veci.

„Nie, zdržala sa v obchodoch.“ Kde som mohla byť aj ja, keby som sa nemala pamäť ako sito.

„Aha.“

„Trevor,“ fňukala som.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa vyplašene a pridal do kroku.

„Ja chcem ísť nakupovať,“ sťažovala som si. Nie, žeby som to potrebovala, ale radšej budem behať po meste pre nič za nič, ako sa drviť dejepis. To nie je f... sakra.

„Zabudla som si tam poznámky,“ vydýchla som. Paráda! Stratím niekoľko drahocenných minút a to znemená len jedno. Budem z toho vedieť ešte menej ako teraz. Takže absolútne nič! A aká je pravdepodobnosť, že to doženiem? Nemusela by som mať áčko z matiky, aby som vedela odpoveď.

„Nebojte sa, ja vám ich donesiem,“ sľúbil Trevor a postavil ma na rohožku pred dverami.

„Ďakujem.“

„Dnu to už zvládnete?“ ubezpečoval sa.

„Som veľké dievča, dokážem to.“ Aj keď sa teraz chovám ako malá. Nechcela som ho ale znepokojovať a ďalej mu ničiť chrbticu, takže som len kývla.

„Dobre. Tak, ak ma už nebudete potrebovať.“ Mierne sa uklonil, otočil a odišiel. Oprela som sa o stenu a zalovila v taške. Stále som len na jednej nohe, čo mi robilo dosť veľké problémy, keďže nemám žiadny zmysel pre rovnováhu a snažila sa nájsť kľúče.

„Tak, kde sú?“ Strácala som trpezlivosť. Ak som ich zabudla doma... mohla by som zazvoniť, Amanda by mi určite prišla otvoriť, ale bola som si istá, že dovtedy by som skončila na zemi.

Po dobrých piatich minútach, keď som už bola poriadne vytočená, som ich vytiahla z pod približne siedmych učebníc a konečne odomkla.

Na moje veľké prekvapenie sa mi podarilo doskákať do haly bez akýchkoľvek ďalších zranení, čo bol môj osobný úspech.

Kľúče som hodila do misky a s pomocou steny sa dostala až do obrovskej obývačky. Bola ladená prevažne do oranžova a pôsobila veľmi útulne. Veľká plazma na stene bola vypnutá a biely huňatý koberec čisto povysávaný.

„Amanda!“ zakričala som do domu a posadila sa na bielu pohovku. Veľmi dobre som vedela, že ju môžem zašpiniť od krvi, ale stáť som už nevládala.

Nič.

„Amanda!“ Tentokrát som to skúsila hlasnejšie.

„Kto to tu škrieka?!“ Ozvalo sa na schodoch, „Hannah, to si ty? Koľko krát som ti hovorila... preboha, Ness!“ zajačala, keď vošla do obývačky a uvidela moju zakrvavenú nohu.

„Hannah tu nie je, ale ja teraz nutne potrebujem tvoju pomoc.“ Amande z tváre nezmizol prekvapený výraz, ale duchaprítomne si ku mne kľakla a prezrela si koleno, pričom sa snažila nadať najavo, že vie o smrtiacej kombinácii červenej a bielej.

„Čo si zase vyvádzala?“

„Ja nič. To krhla,“ vysvetlila som, ale ako som neskôr zistila, mala som lepšie voliť slová. Amanda mi chytila čelo, ako keby som mala teplotu a tvárila sa ešte ustaranejšie.

„Dieťa, nebuchlo si si náhodou hlavu? Počkaj tu.“ Postavila sa a už som si len stihla všimnúť ryšavé vlasy, ako miznú za rohom.

Amanda je upratovačka, ale keďže toto oslovenie nenávidí, nikto jej nemôže povedať inak ako menom. Ani neviem, kedy tu začala pracovať, keď som sem ja prišla prvýkrát, už tu bola a Hannah to nezaujímalo, takže mi nevedela povedať.

Amanda sa vynorila - ani neviem odkiaľ - a v ruke mala dezinfekciu, leukoplast, teplomer a vrecko s ľadom.

„Ale ja nemám tepl...“ začala som, ale skôr, ako som to mohla dopovedať, mi do úst strčila už spomínanú vecičku a na hlavu položila ľad.

„Bubem bať bokue vuasy!“ zamrmlala som a ruka mi vystrelila hore, ibaže ona mi ju rýchlo stiahla späť.

„Neodvrávaj a seď!“ prikázala a ja som si urazene založila ruky na hrudi. Takto so mnou jednali naposledy, keď som mala sedem. Teraz mám sedemnásť a nič sa nezmenilo. To chcem vidieť, čo budú robiť, keď budem mať tridsať.

„Som doma!“ ozvalo sa domom, sprevádzané niekoľko násobnou ozvenou, chvíľu som žasla nad tým, aká je tu skvelá akustika a do obývačky vbehla usmiata Hannah. Vlasy farby špinavý blond jej poskakovali a modré oči svietili.

„Kto ma rád vidí?“ Rozhodila rukami, ale zasekla sa hneď, ako ma zbadala. Vyjavene pozerala na moje krvavé koleno a na Amandu, ako otvára dezinfekciu.

Moja najlepšia kamarátka sa nikdy nedokázala tváriť vážne a v takejto situácii by to nedokázal asi nikto. Muselo to byť strašne smiešne, vidieť ma s ľadom na hlave a trubičkou v ústach, takže sa ani nie je čomu čudovať, že v záchvate smiechu skončila na zemi.

Naštvane som na ňu pozerala. Ja som jej na smiech vždy, ale na jej účet, aby sa nikto ani nezachichotal. Smiala som sa hádam ja, keď sme boli cez Vianoce na chate a Jasper sa rozhodol hrať na Santa Clausa? S bradou a vypchatým bruchom vliezol do komína a zletel do krbu práve vtedy, keď sa Hannah rozhodla pozrieť, či už ide ujo, ktorý nosí darčeky. Bola celá od sadze, ale ja som nevydala ani hlásku, a to bol v tej chvíli priam nadľudský výkon.

„Ha, ha. Vemi miechne,“ zamrmlala som nezrozumiteľne a urazene si založila ruky na hrudi.

„Hannah, pozor!“ zvrieskla Amanda, keď to už už vyzeralo, že si tá smejúca sa kopa kľakne do krvavej stopy po mojich balerínach.

„Pepak,“ otočila som sa na Amandu. Teraz bude musieť kvôli mne umývať dlážku.

„To nevadí, zlatko, nevadí. Hlavne, že si v poriadku,“

„V poriadku!“ vyprskla Hannah a s miernymi problémami si ku mne sadla, „keď si v poriadku, tak prečo máš na hlave našu mrazničku?“

„Ja ha to nemozem. Ko oa mi to gala.“ Ukázala som na ryšavé vlasy mi mojich nohách. Ich majiteľka zdvihla hlavu a pozrela sa na dcéru jej zamestnávateľov.

„Asi sa buchla do hlavy. Hovorila niečo o krhle a vôbec to nedávalo zmysel.“ Toto Hannah nevydržala a zlomila sa v páse - v ďalšom záchvate smiechu.

Radšej som to nekomentovala, kto vie, ako by to dopadlo. Možno by ma zaviezli na pohotovosť, lebo by si mysleli, že mám otras mozgu.

„A čo ten teplomer?“

„Ky si fak bongína. Na ko e ahi eplomer?“ pýtala som sa jej, ako najväčšieho idiota, ale s ňou to ani nehlo.

„Zdá sa mi, že je chorá. Nie je nejaká horúca?“ strachovala sa Amanda a znovu mi chytila čelo. Nebola by to Hannah, keby to tiež nespravila.

„Máš pravdu. Celá horí.“

„Neohím. O o chnko,“ protestovala som.

„Čo?“ vyhŕkli obe naraz.

„Chnko,“ zopakovala som.

„Čo?“ Netrpezlivo som si z úst vytiahla teplomer a sama sebe sa čudovala, prečo som to neurobila už skôr.

„Slnko! Nehorím, môže za to slnko! Vonku je tridsať stupňou nad nulou.“ Mračila som sa.

„Dalo sa to povedať aj pekne,“ sťažovala sa Hannah. Amanda to nechala tak a ďalej sa venovala mojej nohe.

„Nedalo, keď ste ma tak naštvali.“

„Ty si dnes naozaj milá. Tak ja sa naháňam, aby som ti kúpila niečo, čo sa ti bude páčiť a ty takto.“ Krútila hlavou, ako nanajvýš nespokojný človek.

„Ty si mi niečo kúpila?“ opýtala som sa prekvapene a úplne zabudla na to, že sa vlastne hnevám.

„Jasné. To si naozaj myslíš, že by som zabudla na svoju kamarátku?“ Urazene sa na mňa pozrela a dávala jasne najavo, že kladnú odpoveď nechce počuť.

„Nie, jasné, že nie,“ uisťovala som ju rýchlo. Nestáva sa to často, ale keď sa na mňa Hannah naštve, nebavíme sa spolu aspoň mesiac, a to teraz naozaj nechcem.

„Ja viem. Len ťa skúšam.“ Usmiala sa a bežala do kuchyne.

„A čo si mi to teda kúpila?!“ zakričala som na ňou. Bola som veľmi zvedavá na to, aby som bola ticho.

„Počkaj chvíľu!“

„No tak Hann... Ááá!“ zajačala som na celú ulicu. Amanda mi bez varovania dala dezinfekciu na ranu, čo poriadne štípalo.

„Prepáč, mala som ťa upozorniť,“ ospravedlňovala sa, aj keď som tak nejako tušila, že to bola pomsta za tú podlahu.

„Čo tak vrieskaš? Ešte niekto zavolá políciu.“ Hannah vyšla z kuchyne aj s miskou tortíl a salsou, ktoré mi podala, ale ešte pred tým si za hrsť zobrala, takže tam skoro nič nezostalo. Nie, ona vôbec nie je sebecká.

Zase odbehla, tentokrát do haly.

„Tú dlážku utriem ja.“ Otočila som sa na Amandu, ktorá mi práve zalepovala koleno.

„Netreba. Mňa tu za to platia.“ Usmiala sa a postavila. Zamierila do vedľajšej miestnosti a počula som, ako sa otvoril smetný kôš.

„Ale ja som to zašpinila,“

„Zlatko, hádam si nemyslíš, že tu si každý uprace, čo si rozhádže. To by Hannah behala s mopom stále.“

„Ja som to počula!“ ozvalo sa naštvane.

„Ale aj tak.“ Trvala som na svojom. Prečo je to so zamestnancami na tomto pozemku tak ťažké? Keby som ja bola na jej mieste, skákala by som meter dvadsať, že to niekto urobí za mňa.

„Ness, ty si teraz zranená, tak odpočívaj,“ odbila ma a debata bola očividne ukončená. Keď myslí. Ja sa hádať nebudem.

„Pozri, pozri, pozri!“ Vbehla do obývačky Hannah a skočila na gauč, čo ako sa neskôr ukázalo, nebol najlepší nápad. Miska s tortilami mi vyletela z rúk a ako v spomalenom filme sme všetky tri sledovali vraždu koberca.

„Ness!“ vykríkla tá, ktorá za o v podstate mohla. Miska dopadla na zem a jej obsah sa rozletel na všetky strany.

„Hannah!“ zvrieskla Amanda.

„Jasper!“ V tom zmätku som povedala prvé, čo ma napadlo a že to bolo úplne od veci mi došlo až vtedy, keď sa na mňa obe pozreli ako na blázna. „Spanikárila som,“ bránila som sa a rozhodila rukami.

„Panebože, ak toto dostanem dole, budem najšťastnejší človek na svete,“ hysterčila Amanda a ja som presne vedela, čo myslí. Kto by si nevšimol oranžové škvrny na bielom koberci?

„Neboj sa, nevyhodíme ťa.“ Mávla rukou moja bezstarostná kamarátka. Chcela by som mať jej povahu. Nič neriešiť, stále sa len usmievať. To bolo jej heslo. Koľkokrát som sa podľa neho chcela riadiť aj ja, ale po dvadsiatich piatich neúspešných pokusoch som sa zmierila s tým, že na to proste nemám.

„To budem naozaj rada,“ odpovedala sarkasticky Amanda a snažila sa zachrániť, čo sa dalo, „ale to hovoríš ty. Čo tvoji rodičia? Určite sa budú veľmi hnevať.“

„Nebudú. Povieme im, čo sa stalo. A pokojne to môžeme hodiť na Nessie.“ Plánovala, ako keby som tam ani nebola a bezstarostne pokrčila plecami.

„Tak to nemôžete! Ja som to neurobila. Aspoň nie naschvál.“

„Fajn, fajn. Tak to hodíme na Trevora,“

„Trevor je záhradník. Čo by robil v dome?“

„Pravda.“ Hannah si pošúchala bradu a nahodila svoj sústredený výraz. „Tak sa budeme tváriť, že o tom nevieme,“ rozhodla nakoniec a spokojná sama so sebou sa usadila do kresla.

„Naozaj skvelý plán.“ Irónia v mojom hlase sa nedala prehliadnuť, ale ju zrejme netrápila.

„Že? Tak, ale teraz k tomu podstatnému...“ Ďalej už nepovedala nič, lebo mi zazvonil telefón. Chvíľu mi trvalo, kým som ho vyhrabala z tašky, ale nakoniec sa podarilo.

„Kto to je?“ spýtala sa Hannah a zvedavo pozrela na displej, kde svietilo jediné slovo. Ocko.

„Ness?“ ozvalo sa hneď, ako som zdvihla. Znel divne. Tak... smutne. A vážne. To nebolo dobré znamenie. Niečo sa muselo stať.

„Ahoj, oci. Čo sa deje?“ vypálila som bez toho, aby som si to rozmyslela.

„Príď domov,“ vydýchol. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale počula som vzlyk. Zmeravela som. Znel ako mamin.

„Načo? Oci, čo sa stalo?“ panikárila som. Keď mama plače, musí to byť niečo fakt zlé.

„Doma ti všetko povieme. Príď čo najskôr.“ Odpovedať som už nestihla, lebo zložil. Ako vo sne som sa postavila, schytila batoh a rozbehla sa domov. Ani som sa nerozlúčila. V tej chvíli mi to ale bolo jedno. To, čo sa dialo doma bolo dôležitejšie.

V hlave sa mi preháňali tie najkatastrofickejšie scenáre. Čo ak sa niečo stalo mame? Alebo Jasperovi?

Už len pri tej myšlienke sa mi zastavovalo srdce.

Autor: Pilly (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nakresli mi vlka - 1. kapitola: