Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My to zvládneme, Renesmee! - 6. kapitola

10.04.2012 (12:45) • van • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1646×

Do pekla s mojimi náladami. V jednej chvíli som úplne v poriadku a v tej ďaľšej plačem ako malé dieťa, to je naozaj príšerné.

A takto išli ďalej moje myšlienkové pochody. A vlastne, kde pôjdem? Veď ja nemám kam ísť! K mame nechcem ísť. Zase by som ju otravovala. Aj keď mi to nepovedala, tak ja viem, že chce byť s jej priateľom Philom. A druhá základná otázka, mám peniaze? Nejaké peniaze mám našetrené, takých pätnásťtisíc dolárov, ale nie viac. Budem si musieť asi od mamy požičať. Budem si musieť nájsť dom alebo byt, čo bude lacnejšie...

Ja to nezvládnem. A znova som sa rozplakala. Všetko na mňa dolieha, tá mrcha Tanya mi ukradla moju životnú lásku, prišla som o moju druhú rodinu a nemám skoro žiadne peniaze. A to všetko, len kvôli blbej blonďatej zmiji Tanyi. Už som neplakala, teraz som mala chuť vraždiť. Dosť divná kombinácia - ja, Bella, a vrahyňa? Ľudom, ktorí ma poznajú, by to prišlo smiešne. Čo je to so mnou? No nič. Najprv ísť ku Renée a potom uvidím, ale najprv jej zavolám. 

„Prosím, pri telefóne Renée!" povedala moja mama formálne. Počkať formálne? To ma rozosmialo.

„Ahoj, nie si nejaká formálna?"

„Kto ste?" opýtala sa ma. To ma dostalo. Nespozná ani hlas svojej dcéry?!

„Poznáte nejakú dievčinu menom Isabella, ale radšej je, keď ju volajú Bella a je antitalent na šport?" smiala som sa jej do telefónu a veľmi ma to bavilo.

„Bella? Si to ty?" opýtala sa ma Renée. Iba trošilinku ma to nehnevalo. To si už na mňa nikto nespomína?

„Áno, ja len, že mám problémy a môžem prísť na pár dní bývať ku tebe?"

„To preto ten zvláštny hlas a samozrejme! Phil išiel na tréning a zajtra odchádza, tak budeme spolu a ty mi povieš, čo sa stalo, dober?" povedala mi. Teraz som si pripadala ako ničiteľ jej šťastia. Nemôže ísť s Philom, ale musí trčať so mnou.

„No - vieš, nerada by som ti pridávala na starostiach, ale nemusím prísť hneď, ty choď s Philom a..."

„A ty prídeš ku mne, ja tu budem a Phil bude preč! Budeme mať babský týždeň, vieš ako dlho som už nekecala so žiadnou ženou? Väčšinu trávim s Philom a presťahovali sme sa do inej štvrte, tak ti nadiktujem adresu, dobre?" povedala mi mama. Áno, viem si to živo predstaviť, čo asi tí dvaja robia.

„Ok!" Nadiktovala mi adresu a nezabudla mi povedať, že budem mať vlastnú kúpeľňu. A to som si myslela, že sa zmenila.

„Tak ja už idem, ozvem sa ti, keď budem vo Phoenixu, tak ahoj."

„Už sa teším, ahoj!" Išla som do najbližšieho obchodu. Bola som dosť hladná. Nádrž som mala plnú, tak som nemusela ísť na benzínku. Nákup som dala do auta a zobrala si rožok a jogurt a napchávala som sa. Prišlo mi na zvracanie, tak som bežala na záchod. Keď som prišla ku záchodovej mise, jedna pani už za mnou bežala a pýtala sa ma, či som v poriadku. Ja som iba prikývla hlavou, že áno. Aj keď som si nebola istá, či som naozaj v poriadku.

Tá milá pani mi išla kúpiť zubnú kefku a pastu. Bolo to od nej veľmi milé. Čoskoro bola znova pri mne. Na krátky okamih som sa na ňu pozrela, veľmi som sa hanbila. Na to, že bola stará, nemala ani vrásky a bola krásna skoro ako upír. Ako upír? Bella, ty si zošalela. Veď nemá krvavé oči a ani zlaté. Spomenula som si na dnešný večer a už som mala v očiach slzy.

„Ahoj, som pani Croveyová! Už je ti lepšie? Toto asi musíš zažíva často, však?" povedala mi zamyslene.

„Dobrý deň, som Isabella, ale radšej som, keď ma volajú Bella. A áno, už je mi lepšie, ďakujem, ale nechápem vašu poslednú otázku?" priznala som sa pani Croceyovej. Ona sa iba zasmiala.

„No, že si tehotná, veď sú to príznaky, mení sa ti nálada, však? A si stále hladná a teraz si zvracala," povedala mi nezmyselnú vetu. Veď upíri dieťa nemôžu mať. A tie dôvody sú na nič. Veď som nič nejedla, tak preto som možno zvracala a tá nálada je kvôli tomuto obdobiu.

„Ja nie som tehotná a tieto akože príznaky viem aj vysvetliť a nehnevajte sa, ale už musím ísť za mamou, tak dovidenia!" rozlúčila som sa s tou, podľa mňa až priveľmi milou pani.

„Keď myslíš, ale aj ja som bola tehotná a viem, čo to obnáša, tak sa zatiaľ maj, Bella!" Tak toto bolo čudné.

Radšej som rýchle nastúpila do auta a išla som cesta mama. Čo ak som naozaj tehotná? Nie, to je blbosť. Upír predsa nemôže mať dieťa alebo áno? Kiežby som tu pani nestretla. Tá vie človeka zmiasť. Keď o ničom nevie, tak nech radšej mlčí! Určite patrí do nejakého spolku starcov a tam si rozprávajú najnovšie pikošky. To mi pripadá komické, ale aspoň bude mať pani Croveyová o čom hovoriť.

Uvedomila som si, že som zišla z cesty, tak som sa otočila smer Port Angeles. Auto som zaparkovala pri starej budove, kde nikto nechodí. Je to osamelá štvrť. Na letisku som si kúpila lístok do Phoenixu. Let trval štyri hodiny. Celý čas som rozmýšľala nad tým, ako sa môj život zmenil. Ani som si to nevšimla, kedy presne sa to všetko premenilo na divadielko.

Keď som už vystupovala z lietadla a zobrala si batožinu, tak som si zavolala taxík. Najprv som mala v pláne zavolať Renée, ale rozhodla som sa ju prekvapiť. Taxikár prišiel za pätnásť minút. Pomohol mi naložiť batožinu, ktorá sa skladala z jedného kufra a malého batohu. Nadiktovala som mu adresu, a tak sme vyrazili. Celá cesta prebehla v tichosti. Čoskoro sme zastali pred maminým domom. Aspoň teda dúfam, že to je jej dom.

Poďakovala som šoférovi a dala mu peniaze. Znova mi pomohol s batožinou. Tak som mu ešte raz poďakovala a ostala stáť pred domom. Zbierala som odvahu. Určite bude chcieť počuť vysvetlenie, čo sa stalo. Nakoniec som zazvonila. Ako inak otvorila mi Renée a rýchlo začala: 

„Oh, dcérka moja, konečne si tu! Ako sa máš? Volal mi Charlie!" povedala mi. Pýtala sa ma toho viac, ale popravde, bolo jej ťažko porozumieť, lebo to zo seba chrlila ako keby horelo. Zasmiala som sa.

„Mami, brzdi, nestíham! Mám sa dobre a ty? A nepozveš ma dnu? Potom mi povieš, čo chcel Charlie, ok?"

„Prepáč, vybaľ sa a príď do obývačky, dobre? A tvoja izba je tá posledná," povedala mi mama a ja som iba prikývla.

Moja izba bola moderná a pekne zladená, v skratke nádhera. Veľmi sa mi páčila. Rýchlo som sa vybalila a išla som si dať do mojej kúpeľne šminky a podobné hlúposti, aspoň pre mňa. Viem si živo predstaviť Alice... Nie, Bella, stop, odteraz máš zakázané na nich myslieť! Potom som zbehla dole k mame. 

„Som tak rada, že si prišla," povedala mi a objala ma.

„Možno som otravná, ale čo sa stalo?" opýtala sa ma. Tak tejto otázke som sa chcela vyhnúť. Keď uvidela môj výraz, tak rýchlo dodala:

„Ale nemusíš mi to povedať, ak nechceš," povedala mi. Vďačne som sa na ňu usmiala.

„Určite ti to poviem, ale nie dnes, veľmi to bolí," priznala som sa jej. Súcitne na mňa pozrela a objala ma. Chcela som jej poďakovať, ale bála som sa, že mi hlas zlyhá a prezradí ma, ako som na tom psychicky. 

„Určite musíš byť hladná. Choď sa prezliecť a ja sa zatiaľ postarám o večeru, dobre?" opýtala sa ma a ja som prikývla. Zaujímalo ma, čo sa tu všetko stalo, lebo Renée nikdy nevedela variť. Rýchlo som sa prezliekla a išla dole k René. 

„Ako vieš, tak neviem variť, ale sľúbila som, že sa o to postarám, tak som nám ho objednala! Za rohom je otvorená nová reštaurácia," povedala Renée trochu hanblivo. Zasmiala som sa a ona sa tiež pridala. O päť minút tu bolo jedlo. Celých päť minút sme sa bavili. Pýtala som sa jej otázky a ona tiež nezaostávala. Našťastie sme neprišli k tému príčiny môjho príchodu.

„Kedy odišiel Phil?" opýtala som sa jej.

„Asi o hodinu skôr než ty. Stále s ním chodím na jeho zápasy a chápal, že chcem byť s tebou, takže si nič z toho nerob a som šťastná, keď môžem byť s tebou, Bella."

„Ďakujem ti, mami, a zajtra mi povieš, čo chcel Charlie, dobre?" Iba prikývla.

„Tak sa pusťme do toho jedla, dobrú chuť!" Renée sa zasmiala.

„Čo si vlastne robila?" opýtala som sa jej hneď na začiatku, lebo si myslím, že keby sme boli ticho, tak ja by som bola myšlienkami inde. Zatiaľ čo mama rozprávala, kde všade bola a čo robila, ja som si zatiaľ točila pár špagiet na vidličku a potom ich zjedla. Ihneď sa mi zdvihol žalúdok a ja som išla k svojej, už asi najlepšej kamarátke, mise.

„Si v poriadku?" opýtala sa ma starostlivo Renée, keď som si už čistila zuby. Nemohla som rozprávať, a tak som prikývla.

„Nemám ti niečo priniesť?" opýtala sa ma znova. Už som mala vyčistené zuby, takže som jej mohla odpovedať.

„Nie, nepotrebujem nič, len by som sa už chcela vyspať," priznala som sa. Ona iba prikývla a popriala mi dobrú noc. Potom odišla.

Išla som sa ešte osprchovať, potom zaľahla do postele a ihneď som zaspala. 

V rukách som držala krásne dievčatko, ktoré sa na mňa usmievalo. Celá sa podobala na svojho otecka až na tie oči, tie mala po mne, hnedé. S veľkou námahou som od nej odtrhla zrak a pozrela som si, kde sa vlastne nachádzame. Predo mnou stáli Cullenovci aj s Tanyinou rodinou a pozerali sa na mňa s opovrhovaním. Tomu som nerozumela, veď som im nič neurobila?!

„Ona nie je moja dcéra, len chceš peniaze!" povedal, alebo presnejšie - kričal na mňa Edward. Nechápala som, ako si nemôže myslieť, že to nie je jeho dcérka, veď sa stači na ňu len pozrieť!

„To nie je pravda! Je to moja a tvoja dcéra!"

„Prestaň klamať a tu máš šek, len už vypadni! Skoro si mi zničila manželstvo, ty zmija!"

„Ale ja neklamem, naozaj, verte mi! Nevšimli ste si ako sa podobá na Edwarda? Za toto určite môžeš ty," povedala som a pozerala som do očí Tanyi, „ty si im musela nahuckať do hlavy, že chcem od nich iba peniaze, ale na vašich peniazoch mi vôbec nezáleží! No tak, Edward, otvor oči!"

„Neznižuj sa až tak a už choď, nik ťa tu nechce!" skríkla už rozčúlená Alice.

„Už aj teba dostala? Alice, ver mi, ja neklamem!" povedala som jej so slzami v očiach. Videla som, že Alice nad niečím rozmýšľa. Tajne som dúfala, že nad mojimi slovami, a že mi konečne uverí. V Tanyiných očiach som videla nenávisť a opovrhovanie voči mne, ale aj strach. Asi kvôli tomu, že Alice dostáva rozum.

„Tak nám ju ukáž!" rozhodla sa nakoniec moja bývala sestra. Bola som jej vďačná, že mi aspoň ona verí a s úsmevom som je podala moje dievčatko.

„Je krásna!" povedala mi. V očiach jej hrali iskierky prešibanosti, čo som nechápala, no zároveň som to nechala tak. Alice verím.

„Ale musím uznať, že aj krásne vonia," priznala sa Alice a zasmiala sa. Hneď na to zaborila zuby do kože môjho dievčatka. Pila až kým jej ochabnuté telo môjho dieťatka neostálo nehybne, bez zmienky života, ležať v jej rukách. 

„Nie! Ako si to mohla urobiť?"

„Po tvojich slovách, čo si mi povedala, keď si odchádzala, som sa zamyslela. Až vtedy som si uvedomila, že si vlastne mala pravdu. Ty už nie si moja sestra, ale Tanya, ktorá je stokrát lepšia ako ty! Ona by to mne ani nikomu inému z mojej rodiny nikdy nepovedala, čo ty, samozrejme, áno." Jej slová vo mne vyvolali hnev.

„Áno, ona by to neurobila, ona by vás rovna zabila, čo si to neuvedomujete? Samozrejme, stali sa z vás plnohodnotní upíri, ktorí zabíjajú pre svoje potešenie, ale nikdy, opakujem nikdy, vám neodpustím to, čo ste urobili mojej dcérke! Budete pykať, a hlavne ty, Alice," povedala som im. Ani neviem odkiaľ som vytiahla zapaľovač a hodila som ho do Alice. Tanya ho chytila a otočila sa na mňa.

„Si ten najhlúpejší človek, akého som kedy videla. Myslíš, že keď hodíš zapaľovač do upíra, že ho nechytí?" začala Tanya a pri tom sa smiala ako šibnutá (prepáčte, veď ona aj je šibnutá). 

„Si smiešna! Skončíš rovnako ako tvoja milovaná dcérka!" povedala a zapaľovač skončil v mojich vlasoch. Oheň postupovala ďalej. Všetko to príšerne bolelo. Neudržala som to a kričala. Prosila som ich, aby ten oheň uhasili, ale oni nič. Vyžívali sa v mojej bolesti. 

S krikom som sa zobudila. Asi päť minút mi trvalo, keď som pochopila, že je to sen. Miešali sa vo mne pocity bezbrannosti, smútku a všetkého možného. Znova som sa rozplakala. Okamžite som sa pozrela na budík, kde svietilo, že je päť hodín ráno. Tak som sa rozhodla, že si pôjdem pozrieť nejaký televízny program. Určite by som znova zaspať nechcela.

Ešte stále ma všetko pálilo aj keď to bol len sen, ale viac som myslela na to dievčatko z môjho sna. Bolo naozaj rozkošné. Vtedy som si veľmi priala, aby mama mala pravdu, že som tehotná. Ale možné to nebolo. Veď on bol upír!

Všetko je to komické. Vo sne som sa nebála nazvať ho menom, ale teraz ma napĺňa pocit prázdnoty. Možno to bolo tým, že tam som mala niekoho, na kom mi veľmi záležalo. A to bola moja dcérka. 

Po dlhšej dobe som tu opäť MTZR. Dúfam, že ste na poviedku nezabudli, viete, škola a múza ma opustila. :( Dúfam, že sa mi aspoň ako-tak vrátila. Sľubujem, že kapitoly tu budú pribúdať už pravidelne. A ako moje ospravedlnenie je táto kapitola dlhšia.

A ako vždy, chcela by som poprosiť o nejaký komentáre (záporný alebo kladný, to je jedno) alebo o smajlíka. =) Ďakujem. Van 

Autor: van (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My to zvládneme, Renesmee! - 6. kapitola: