Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My to zvládneme, Renesmee - 5. kapitola

04.03.2012 (16:30) • van • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1920×

„Lebo..."

„Lebo...? No tak, Alice!" tlačila som na ňu. Veľmi ma zaujímalo, prečo by som nemohla byť niekde sama. 

„No... Proste nie a už sa o tom nemienim baviť!" povedala rozhodne Alice. Čert nech ju zoberie. 

„Fajn, kedy už tam budeme... Vlastne, kam to ideme?" opýtala som sa, lebo pri toľkých myšlienkach naňho som sa úplne zabudla opýtať Emma, kde ma to chce zobrať.

„Raz sa Emmett s Jazzom nudili, a tak postavili športové ihrisko niekde v lese, tak tam ideme," odpovedala mi konečne Alice. Aspoň na niečo mi odpovedá. Chce, aby som ostala, ale pritom mi nič nechce povedať. Nechápem ju. Myslela som si, že aspoň ona mi bude rozprávať všetko ako kedysi, ale zjavne som sa mýlila. Už nič nie je ako bývalo. U mňa to zase vyvolala slzy v očiach. Buď sa mi zdá, že často plačem, alebo je to pravda. Nechcela som sa rozplakať, tak som sa Alice opýtala, kedy tam už budeme.

„Už sme tu!" povedala Alice šťastným hláskom. Vystúpila som z auta a už som bola vo vzduchu.

„Konečne, konečne, konečne ste tu!" začal si Emmett vyspevovať. Ja som sa iba falošne zasmiala. Už mi nič nepripadá také isté ako predtým.

„Tak, ako vidím, si ja prezlečená, tak môžeme začať hodinu!" povedal Emmett so zvláštnym úsmevom na tvári. To ma trochu desilo, ale iba trochu.

„Takže prvé čo musíš vedieť je toto," povedal mi a ukázal na loptu, „čo je to?"

„Emmett, nehnevaj sa, ale nie som blbá!" povedala som mu naštvaný hlasom. Začínali ma všetci rozčuľovať.

„Ak mi povieš, čo to je, tak ti uverím!" Stál si za svojím stále Emm.

„Hm... Žaby lopta?!" povedala som.

„To sa ma pýtaš alebo mi to oznamuješ?"

„Samozrejme, že oznamujem!" povedala som už takmer hysterický.

„Ok, pokoj! A kde sa lopta hádže?" opýtal sa ma a tým ma ešte viac vytočil.

„Žeby do koša?"

„A..." 

„Nie, ja to oznamujem!" povedala som a mala také nervy, že som vytrhla z rúk loptu a hodila ju rovno do koša. 

„A mala by som dva body! Ja viem hrať basketbal!" oznámila som tejto super rodinke. Zrazu som sa cítila hlúpo, že som na nich kričala. Nechápem, ako som mohla byť tak výbušná, no čo už.

„Prepáčte mi, nemôžeme už ísť?" opýtala som sa ich a Jazz iba krútil hlavou.

„Samozrejme!" povedala trochu naštvaným hlasom Esme. A náhle začala nadávať na Emmetta. Išli sme do auta, keď som počula rozhovor Esme a Carlisla.

„Chceš, aby ostala u nás?" opýtal sa Esme Carlisle.

„Kvôli nej odišiel Edward, tak ja neviem!" Ďalej som ich už nepočúvala, lebo začali už úplne šepkať a tiež aj dosť rýchlo. O chvíľu sme boli doma, vlastne u Cullenovcov. Je to na nič. Niekedy som si myslela, že toto budem moja rodina a môj domov, ale veľmi som sa mýlila.

„Ideme na lov!" povedal mi Carlisle.

„Áno!"

„Dobre, ďakujem!" Esme sa usmiala a už všetci išli preč. Po pol hodine sa mi zrodil nápad. Zbalím sa a odídem. Už tu viac nechcem byť. A aj tak ma tu nechcú. Rozplakala som sa, ale aj tak som ďalej balila. Spomínala som na to, čo som s nimi zažila. Boli to krásne časy, ale tie sú už preč. Zbalila som sa a už som chcela odísť, keď sa rozrazili dvere a v nich stáli Cullenovci.

„Nikam nejdeš!" povedala mi nahnevaným hlasom Alice. Vo mne to vyvolalo hnev, aj keď nechápem prečo.

„Vy mi nebudete rozkazovať, čo mám robiť!" odpovedala som Alice rovnakým tónom.

„Ale mi chceme, aby si tu ostala!"

„Alice, neklam ma už aj ty! Nechcete ma tu," povedala som jej pravdu.

„Neklamem, prisahám!"

„Aj tvoj brat prisahal, že ma miluje, ale pritom mi klamal do očí! A neverím ti! Jasper ma nikdy nemusel, jemu je to jedno, Rosalie ma neznáša, tak ona je šťastná, Emmett ma má možno rád, ale až tak mu chýbať nebudem, Carlisle ma tu ani nechce, keď už s jeho synom nechodím, Esme si myslí, že je to moja vina, že on odišiel a ty, už to nie je, čo bývalo, už mi nič nechceš povedať, nechápem, čo proti mne máš, ale už chápem, aj ty si myslíš, že ja som tá zlá, ale keď tvoj brat ma podvedie s inou to nevadí, lebo je to tvoj brat, nie?" dopovedala som svoj dlhý monológ. Každý sa pozeral iným smerom, len nie na mňa a nik neprehovoril. Alice začala plakať, bez sĺz.

„Toto si prehnala," povedal mi Jazz.

„Ja? No tak sa nehnevaj, že nie som tak svätá ako tvoj brat a nepodviedla som ho s nikým iným a mám pravdu a ty to dobre vieš! Nemusíte hrať akí ste smutní, môžete od radosti aj skákať, dúfam, že vám urobím radosť a už sa nikdy neuvidíme, zbohom!" povedala som a zobrala si svoje auto a išla ktovie kam. Cestou som rozmýšľala, kde sa to vo mne berie. Teraz som mala zase chuť plakať, lebo všetkého mi prišlo ľúto. Do pekla aj s mojimi náladami.

Autor: van (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My to zvládneme, Renesmee - 5. kapitola: