Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My happy ending... - 3. kapitola

28.10.2010 (17:45) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 965×

Kroky po chodbe, hlas, ktorý sa ozýval už asi tretíkrát, vrava... tieto všetky zvuky pochádzali práve z hradu. Ja som ležala na chrbte na posteli a snažila sa rozmýšľať a rozoberať všelijaké veci v pokoji, ale tu ak sa ozvalo aj šuchnutie látky, tak ma to vyrušilo. Myšlienky sa mi rozpŕchli na všetky strany. Nedalo sa tu proste na nič sústrediť, nieto ešte rozmýšľať nad potrebnými vecami.

Áno, bola som veľmi rada, že Alec spolu s Arom objavili moju schopnosť a takmer ma naučili ju používať. Ale to je všetko? Celý život vo Volterre? Zavretá vo svojej izbe, pozerať von oknom a uvažovať o tom, aký život by ma čakal, keby som nikdy neprišla do hradu? Keby ma nikdy nebol stretol Felix, nezachránil Eleazar. Alebo aj o tom, čo sa stalo neskôr... bozk s Felixom. Neprotestovala by som, keby to nebolo také nečakané, ale... predsa to nebolo ono. Felix je zlatý, to musím uznať. Ale čo aj taký Alec? Má trpezlivosť, dokáže naučiť veci a dať tomu čas, nenamieta. Toto bola len taká rekapitulácia toho, čo sa tu odohralo. Budem mať ešte možnosť spoznať aj ostatných členov rodiny Volturi? Alebo už nie? Mohla by som odísť, kde budem chcieť, či je to zas len nejaký môj tajný sen?

Povzdychla som si a snažila sa zo všetkých síl ignorovať zvuky, ktoré teraz pochádzali zo záhrady. Ale toto bolo takmer nemožné.

„Demetri, nedaj sa zahanbiť! Poďme! Felix, ty slaboch!“ A podobne... a stále dookola. Po chvíli ma to aj omrzelo.

Moja zvedavosť dala o sebe vedieť, a tak som si otvorila okno. Nezaobišlo sa to však zo škrípaním. Vykukla som von a zbadala hlúčik postáv. Medzi nimi bol aj Alec. Ďalej som rozoznávala dve šmuhy, ktoré boli v strede tej hŕstky upírov. Pravdepodobne medzi sebou bojovali. Jeden z nich bol práve Felix, toho som poznala. Tak ten s blond vlasmi musí byť Demetri.

Alec zrazu zodvihol svoj pohľad na mňa. Myklo ma dozadu, no zostala som v okne. Možno... som sa na to nemala pozerať. Ale on sa len pousmial a naznačil mi, aby som prišla k ním. Radostne som prikývla. Jedno krídlo okna som zatvorila, no druhé už nechala tak, nech tu trošku prúdi aj čerstvý vzruch.

Pomalým krokom som sa vybrala po chodbe. Nemala som sa kde ponáhľať, pretože ako som si všimla, tak v záhrade to vyzerá ešte na dlho, keďže začali len nedávno a Felix spolu s Demetrim sú ako prvá dvojica.

Vyšla som na záhradu. Na začiatku ma už čakal Alec.

„Ahoj, Rosalie!“ pozdravil ma a usmial sa ešte viac.

„Ahoj. Čo sa to tu deje?“

„No... väčšina upírov sa tu nudí, tak sa dosť často konajú takéto zápasy. Je to jednak ako cvičenie, ale aj zábava.“

„Zaujímavé.“

„A ty? Čo si robila sama v izbe? Ak mi povieš, že si sa nudila, tak ti asi niečo urobím! Hocikedy ma príď pozrieť. Spolu môžeme niečo podniknúť,“ a žmurkol na mňa.

„Alec...“ chcela som namietať, ale umlčal ma zdvihnutím prstu.

„Počkaj! Teraz mi došlo, že by si mohla skúsiť bojovať s... napríklad... Demetrim. Ten by sa ti v boji mohol vyrovnať!“

„Nemyslím si, že to je dobrý nápad. On už musí mať toho za sebou dosť. Vieš, boje a tak..“

„To je pravda, tristo rokov je niečo!“ Vyvalila som naňho oči. Ak mi povie, že má viac, tak ma asi na mieste porazí. Už teraz sa tu začínam cítiť ako nejaký špuntík, alebo niečo tak. Novorodenec... „Ale predsa nebude mať na teba. Ty máš veľkú moc, lebo si novorodená,“ pokračoval, „ale mňa by si neporazila, o to sa s tebou stavím. Päťstoročné skúsenosti nie sú na zahodenie.“ Fúha, ešte lepšie!

„Ďakujem za zníženie môjho ega. Fakt!“

„Nie je za čo. Ale ja to už nepočítam. Len tak orientačne. Keď žiješ tak dlho, tak čas ide tak pomaly. Výnimočne aj rýchlo!“

„A to je napríklad kedy?“

„Keď nechcem, aby prišiel deň, na ktorý sa nejako neteším. A to je napríklad aj taký boj.“

„Aha.“ Úprimne povedané... nechcem sa ho nikdy zúčastniť. Predstava, že by som niekoho musela zabiť, mi nerobila nejako dobre. Niekto by mohol pripraviť o život aj mňa, ale teraz mám na mysli tento upírsky. Možno by aj bolo lepšie, keby ma nikdy nepremenili, aspoň by som mala svoj vlastný život, ktorý mi nikto nemusí riadiť, nemusela by som byť pod neustálym dohľadom.

„Demetri. Našiel som ti niekoho. Ale na bojovanie!“ Vydýchla som si od úľavy. Občas... a to sa poznáme nie dlho, mu mám chuť niečo urobiť.

Pozrela som sa smerom, ktorým stál Demetri. Z ďalšia vyzeral vyšší, ale tu mal asi rovnakú výšku ako aj ja. výrazné červené oči, kratšie vlasy špinavej blond farby! Myslela som si, že sú blond, ale mýlila som sa.

„Ahoj...“

„Rosalie, teší ma.“

„Demetri.“

„Ľudia!“ zasmial sa niekto. „Pohnite si. Zbližovať sa môžete aj neskôr!“

„Máš pravdu. Na čo teda čakáme?“ Chcela som odpovedať len jednou vetou – lebo ja mám strach. Ale som predsa upír, tak sa báť nesmiem, ale nikde nie je ani písané, že upír nemáva ten strach.

Pristúpila som k bližšie k Demetrimu a zadívala sa mu do očí. Mal v nich výsmech. Ja mu ešte ukážem!

„Alec? Má Rosalie aj nejaký dar?“ spýtal sa a nahol sa, aby sa naňho mohol pozrieť.

„Áno, ale to uvidíš neskôr.“

„Hmm, som zvedavý!“

Prikrčil sa. Rukou sa oprel o svoju nohu. Znova sa na mňa usmial. Chlapec si asi veľmi namýšľa! – pomyslela som si a urobila to isté. Ešte som si narýchlo stiahla vlasy do gumky. Prikrčila som sa. Musím to vyhrať, aby som všetkým naokolo dokázala, že nie som len pekná (ale len trošku) ale aj dobrá v boji. Musím!

Jedným krokom sa priblížil ku mne. Už som na sebe cítila jeho chladný dych. Chcela som nejako protestovať, no zmohla som sa len na zavrčanie. Pripravila som sa na skok, no on so to všimol tiež. Demetriho ruky som zrazu pocítila na svojom páse. Pevne ma zovrel vo svojom objatí. Musím sa nejako brániť. Rose, mysli, mysli. Nemôžeš predsa dovoliť, aby ťa práve on porazil. Alec predsa hovoril, že by sa mi mohol v boji vyrovnať! Dúfam, že to nemyslel len zo srandy, lebo už mu fakt niečo urobím!

Svoje ruky som položila na tie jeho a snažila a ich dať zo mňa preč, ale márne. Možno by som mala použiť svoju schopnosť...

Sústredila som sa len na to, že sa Demetri musí prestať brániť a bojovať proti mne, že by bolo najlepšie, keby zastal, aspoň na chvíľu... kým ho zložím k zemi.

Akoby sa stal zázrak. Zovretie povolilo. Mohla som sa slobodne hýbať. Teraz som po ňom skočila ja. Ruky som mu dala za hlavu a stále ich držala na zemi, tvár som mala tesne pri tej jeho. Prekvapene vydýchol. Všetok tlak povolil a ja som sa víťazoslávne usmiala.

„To... to bolo teda niečo!“ povedal a premeral si ma pohľadom.

„Rosalie!“ Z diaľky som započula veľmi známi hlas. Felix!

Demetri využil moju nepozornosť a už som bola ja tá, kto bol na zemi. Tak toto nie! Vzoprela som sa, ale nech som sa akokoľvek snažila, odmietal ma pustiť. Zahľadel sa mi do očí. Len som si bezmocne povzdychla a nechala to tak.

„Rose, si v poriadku?! Demetri, okamžite ju pusti!“ Felixov zúrivý hlas som počula priamo za mnou. „Demetri, okamžite!“

Na moje prekvapenie tak aj urobil. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

„Čiže je to vyrovnané!“ okomentoval to niekto.

„Rosalie, nič ti nie je?“

„Nie, Felix, som v poriadku!“ Postavila som sa a oprášila si oblečenie.

„Felix? A ty sa od kedy staráš o to, či je to dievča v poriadku?“ ozval sa nejaký ženský zvonivý hlas.

„Ale Heidi...“

„Žiadne ale Heidi, Felix! Ja som vás videla!“

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My happy ending... - 3. kapitola: